Slovníkový článok „Markt“ (Trh) od Ludwiga von Mises určuje trh ako proces, ktorým sa v hospodárstve založenom na deľbe práce výroba zameriava na najnaliehavejšie potreby spotrebiteľov. Vedúcou tézou je suverenita spotrebiteľa: zisk a strata smerujú nakladanie s výrobnými prostriedkami do rúk tých, ktorí ich najúčelnejšie využívajú v službe spotrebiteľov. V šiestich častiach Mises rozoberá trhový proces, monopol a súťaž, špekuláciu ako základnú črtu každého hospodárenia, jednotu všetkých čiastkových trhov (burza cenných papierov, trh práce), zisk a stratu ako prispôsobovací jav voči stacionárnej rovnováhe, ako aj nerovnosť príjmov a majetku ako výsledok správania spotrebiteľov. Vymedzuje sa proti intervencionistickým a socialistickým pozíciám a vyrovnáva sa s Keynesovou politikou plnej zamestnanosti a s požiadavkami „Komunistického manifestu“. Záver tvorí zoznam literatúry.
Trhový proces
„Trhom“ nazýva národné hospodárstvo proces, ktorým sa v deľbe práce založenom hospodárstve spočívajúcom na súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov (trhové hospodárstvo) výroba usmerňuje na cesty, na ktorých najlepšie slúži uspokojeniu najnaliehavejších potrieb spotrebiteľov.
Spotrebitelia sú zvrchovaní. Tým, že kupujú alebo od kúpy upúšťajú, rozhodujú o zisku alebo strate podnikateľov. Zisk a strata vedú dispozíciu výrobnými prostriedkami do rúk tých, ktorí ich vedia najúčelnejšie využiť v službe spotrebiteľom. Vlastníctvo výrobných prostriedkov je v trhovom hospodárstve istým spôsobom spoločenským mandátom, ktorý sa mandatárovi odníma, ak nesplní príslušné pokyny svojich príkazcov, spotrebiteľov.
Podnik je rentabilný, ak slúži čo najlepšiemu zásobovaniu spotrebiteľov. Je nerentabilný, ak spotrebitelia uprednostňujú iné použitie príslušných výrobných prostriedkov. Konštrukcia protikladu medzi rentabilitou a produktivitou je nezmyselná, pokiaľ zostávame v rámci trhového hospodárstva a nespochybňujeme zvrchovanosť spotrebiteľov. Kto označuje rentabilný podnik za neproduktívny, kladie svoju vlastnú mienku o tom, čo by sa malo vyrábať a spotrebúvať, nad mienku trhových strán. Osobuje si poznať lepšie, čo prospieva spotrebiteľom, než to vedia oni sami. Pritom dáva svojmu osobnému úsudku podobu, ktorá ho dáva javiť ako všeobecne platnú pravdu a životné pravidlo. Keď požaduje, aby štátna moc prijala donucovacie opatrenia na presadenie produktivity proti púhej rentabilite, mlčky predpokladá, že úsudky všetkých o tom, čo je produktívne a čo nie, sa zhodujú a že jeho vlastné poňatie bude aj poňatím vrchnosti.
V opise trhových dejov sa zvykne hovoriť o voľnej hre hospodárskych síl. Iným obrazom, ktorý sa na charakterizovanie trhu často používa, je obraz automatizmu. Údajne slepo vládnucemu automatizmu sa stavia do protikladu vedomý zásah múdro plánujúceho úradu. Takéto metaforické obraty zatemňujú podstatu veci. Všetky trhové javy sú výsledkom snáh všetkých tých, ktorí chcú na trhu kupovať alebo predávať, snáh zameraných na čo najlepšie krytie ich potreby. Je pomýlené označovať tieto konania jednotlivcov za nevedomé správanie tým, že sa stavajú do protikladu k vedomému zásahu vrchnosti.
Ľudia nie sú neomylní ani vo svojom hospodárskom konaní a nekonaní. Každému je dovolené karhať konanie svojich blížnych – napríklad ich záľubu v alkoholických nápojoch, predstaveniach pochybného charakteru, zápasoch a boxe a podobne – a pokúsiť sa presvedčiť ich k múdrejšiemu použitiu ich prostriedkov. Problémy vyplývajúce z nedostatočnosti ľudského ducha sa však nijako neriešia, keď sa trh nahradí plánovaným hospodárstvom a jednotlivci sa postavia pod poručníctvo vrchnosti. Aj králi, vodcovia a úradníci sú ľudia a môžu sa mýliť. Sloboda, ktorú trh jednotlivcovi poskytuje, môže byť z metafyzických myšlienkových postupov spochybnená. Stelesňuje však v oblasti krytia potrieb ideál slobody, ktorý tvorí podstatu kultúry Západu a zásadne ju odlišuje od orientálneho životného štýlu. V tomto zmysle je trh, ovládaný v poslednej inštancii spotrebiteľmi, podstatným prvkom moderného spoločenského poriadku a kultúry.
Štátne a obecné podniky, ktoré pracujú v rámci spoločenského poriadku spočívajúceho inak na súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov, sú od trhu závislé práve tak ako súkromné podniky. Musia sa ako kupujúci (surovín, polotovarov, nástrojov a práce) a ako predávajúci (tovarov alebo služieb) začleniť do trhového styku a musia, aby sa udržali, usilovať o dosahovanie ziskov a vyhýbanie sa stratám. Pokusy túto závislosť zmierniť alebo vyradiť tým, že sa prevádzkové a kapitálové straty verejných podnikov kryjú príspevkami z daňových peňazí, len posúvajú východiská reakcie trhu. Lebo nie štát vyberajúci dane, ale mechanizmus trhu rozhoduje o tom, koho odvod v poslednej línii zaťaží a ako pôsobí na výrobu, zásobovanie tovarmi, kapitálové hospodárenie a tvorbu príjmov. Tak sa aj tu uplatňuje zvrchovanosť kupujúcich a neuniknuteľnosť zákonov trhu. Keď sa hovorí o súkromnokapitalistickom sektore a o štátnom sektore národného hospodárstva, nesmie sa zabúdať, že aj štátny sektor závisí od trhu.