Trh

„Trhom“ nazýva národné hospodárstvo proces, ktorým sa v deľbe práce založenom hospodárstve spočívajúcom na súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov (trhové hospodárstvo) výroba usmerňuje na cesty, na ktorých najlepšie slúži uspokojeniu najnaliehavejších potrieb spotrebiteľov.

Spotrebitelia sú zvrchovaní. Tým, že kupujú alebo od kúpy upúšťajú, rozhodujú o zisku alebo strate podnikateľov. Zisk a strata vedú dispozíciu výrobnými prostriedkami do rúk tých, ktorí ich vedia najúčelnejšie využiť v službe spotrebiteľom. Vlastníctvo výrobných prostriedkov je v trhovom hospodárstve istým spôsobom spoločenským mandátom, ktorý sa mandatárovi odníma, ak nesplní príslušné pokyny svojich príkazcov, spotrebiteľov.

Podnik je rentabilný, ak slúži čo najlepšiemu zásobovaniu spotrebiteľov. Je nerentabilný, ak spotrebitelia uprednostňujú iné použitie príslušných výrobných prostriedkov. Konštrukcia protikladu medzi rentabilitou a produktivitou je nezmyselná, pokiaľ zostávame v rámci trhového hospodárstva a nespochybňujeme zvrchovanosť spotrebiteľov. Kto označuje rentabilný podnik za neproduktívny, kladie svoju vlastnú mienku o tom, čo by sa malo vyrábať a spotrebúvať, nad mienku trhových strán. Osobuje si poznať lepšie, čo prospieva spotrebiteľom, než to vedia oni sami. Pritom dáva svojmu osobnému úsudku podobu, ktorá ho dáva javiť ako všeobecne platnú pravdu a životné pravidlo. Keď požaduje, aby štátna moc prijala donucovacie opatrenia na presadenie produktivity proti púhej rentabilite, mlčky predpokladá, že úsudky všetkých o tom, čo je produktívne a čo nie, sa zhodujú a že jeho vlastné poňatie bude aj poňatím vrchnosti.

V opise trhových dejov sa zvykne hovoriť o voľnej hre hospodárskych síl. Iným obrazom, ktorý sa na charakterizovanie trhu často používa, je obraz automatizmu. Údajne slepo vládnucemu automatizmu sa stavia do protikladu vedomý zásah múdro plánujúceho úradu. Takéto metaforické obraty zatemňujú podstatu veci. Všetky trhové javy sú výsledkom snáh všetkých tých, ktorí chcú na trhu kupovať alebo predávať, snáh zameraných na čo najlepšie krytie ich potreby. Je pomýlené označovať tieto konania jednotlivcov za nevedomé správanie tým, že sa stavajú do protikladu k vedomému zásahu vrchnosti.

Ľudia nie sú neomylní ani vo svojom hospodárskom konaní a nekonaní. Každému je dovolené karhať konanie svojich blížnych – napríklad ich záľubu v alkoholických nápojoch, predstaveniach pochybného charakteru, zápasoch a boxe a podobne – a pokúsiť sa presvedčiť ich k múdrejšiemu použitiu ich prostriedkov. Problémy vyplývajúce z nedostatočnosti ľudského ducha sa však nijako neriešia, keď sa trh nahradí plánovaným hospodárstvom a jednotlivci sa postavia pod poručníctvo vrchnosti. Aj králi, vodcovia a úradníci sú ľudia a môžu sa mýliť. Sloboda, ktorú trh jednotlivcovi poskytuje, môže byť z metafyzických myšlienkových postupov spochybnená. Stelesňuje však v oblasti krytia potrieb ideál slobody, ktorý tvorí podstatu kultúry Západu a zásadne ju odlišuje od orientálneho životného štýlu. V tomto zmysle je trh, ovládaný v poslednej inštancii spotrebiteľmi, podstatným prvkom moderného spoločenského poriadku a kultúry.

Štátne a obecné podniky, ktoré pracujú v rámci spoločenského poriadku spočívajúceho inak na súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov, sú od trhu závislé práve tak ako súkromné podniky. Musia sa ako kupujúci (surovín, polotovarov, nástrojov a práce) a ako predávajúci (tovarov alebo služieb) začleniť do trhového styku a musia, aby sa udržali, usilovať o dosahovanie ziskov a vyhýbanie sa stratám. Pokusy túto závislosť zmierniť alebo vyradiť tým, že sa prevádzkové a kapitálové straty verejných podnikov kryjú príspevkami z daňových peňazí, len posúvajú východiská reakcie trhu. Lebo nie štát vyberajúci dane, ale mechanizmus trhu rozhoduje o tom, koho odvod v poslednej línii zaťaží a ako pôsobí na výrobu, zásobovanie tovarmi, kapitálové hospodárenie a tvorbu príjmov. Tak sa aj tu uplatňuje zvrchovanosť kupujúcich a neuniknuteľnosť zákonov trhu. Keď sa hovorí o súkromnokapitalistickom sektore a o štátnom sektore národného hospodárstva, nesmie sa zabúdať, že aj štátny sektor závisí od trhu.

Tendencia panujúca na trhu, prispôsobiť výrobu žiadostiam spotrebiteľov čo najlepším spôsobom, neprichádza naplno k účinku len v jednom prípade, v prípade monopolnej ceny. Aby bola monopolná cena možná, nestačí, že ponuka nejakého statku alebo služby je monopolizovaná. Musí pristúpiť osobitné utváranie dopytu. Spotrebitelia musia monopolný statok hodnotiť tak vysoko, že pri zvýšení jeho ceny nad potenciálnu súťažnú cenu neobmedzia nákup v takom rozsahu, aby predávajúci dopadol horšie ako pri predaji za súťažnú cenu [→Monopol].

Príklad nech objasní pôsobenie monopolných cien. Pri súťažných cenách medi existuje tendencia ťažiť náleziská až do bodu, v ktorom ďalšia ťažba už nekryje dodatočný náklad komplementárnych vecných a ľudských výrobných prostriedkov. Pri monopolných cenách medi sa ťažba preruší v skoršom bode. Tým ušetrené nešpecifické komplementárne výrobné prostriedky sa použijú inde na výrobu výrobkov, ktoré by spotrebiteľom inak unikli. No spotrebitelia by boli uprednostnili lepšie zásobovanie meďou pred zásobovaním týmito inými výrobkami.

Trhové ceny smerujú zakaždým k stavu, pri ktorom sa dopyt a potreba navzájom kryjú. Za túto cenu, ktorú klasici nazývali prirodzenou cenou a starší subjektivisti rovnovážnou cenou a ktorú my lepšie nazývame konečnou cenou, môžu kupovať všetci, ktorí chcú kupovať, a predávať všetci, ktorí chcú predávať. Keďže však faktory určujúce cenu podliehajú ustavičným zmenám, mení sa – inak ako v myšlienkovom obraze rovnomerného hospodárstva (hospodárstvo statickej rovnováhy) – v skutočnosti konečná cena vždy znova skôr, než ju trhová cena dosiahla.

Intervencionistickí a socialistickí spisovatelia tvrdia, že teória trhu a cien vypracovaná národnými ekonómami platí len pre pomery hospodárstva malých a stredných podnikov. Veľké podniky, ktoré charakterizujú „neskorý kapitalizmus“, by boli vraj také mocné, že by mohli spotrebiteľom vnútiť svoju vôľu. Voči týmto mamutím podnikom nemôže byť žiadna konkurencia. Pokiaľ sa rozprestiera ich oblasť, neexistovalo by už nič, čo by zodpovedalo tomu, čo národné hospodárstvo nazvalo trhom.

Na prelome 19. a 20. storočia sa železničné spoločnosti označovali za typický príklad takých veľkých podnikov, proti ktorým nemôže vzísť žiadna konkurencia. No oná údajne neodolateľná moc železníc nedokázala zabrániť ani len oddialiť vzostup najnebezpečnejších konkurentov, automobilov a lietadiel. Len čo príde na trh niečo, čo sa spotrebiteľom pozdáva lepšie ako to, čo dnešné veľké podniky vyrábajú, zopakuje sa ten istý dej. Práve čím väčší je podnik, tým silnejšie je závislý od trhu, t. j. od spotrebiteľov. Veľký podnik preto vyvinul metódy analýzy trhu a systematického skúmania želaní spotrebiteľov [→Prieskum trhu].

Aj vzrast súm vynakladaných na získavanie zákazníkov ukazuje prevyšujúcu moc kupujúcich [→Reklama].

Súťaž existuje nielen medzi tými, ktorí ponúkajú na predaj ten istý výrobok, ale aj medzi tými, ktorí chcú predávať rozličné výrobky. Sumy, ktoré spotrebiteľ vynakladá na kúpu ľubovoľného tovaru, zmenšujú sumy, ktoré môže vyložiť na kúpu iných tovarov. Všetci podnikatelia sa usilujú zviesť čo najviac z peňažných prostriedkov, ktoré sú obecenstvu k dispozícii, do svojich pokladníc. Všetky tovary a služby stoja v súťaži so všetkými ostatnými tovarmi a službami. Podstata →súťaže sa nesprávne chápe, keď sa snaha výrobcov svoje výrobky „diferencovať“, t. j. dať im vlastnosti, ktoré ich majú v očiach obecenstva dať javiť žiadanejšími ako výrobky iných výrobcov, považuje za opatrenia, ktoré majú súťaž utvárať „monopolisticky“. Snaha takouto diferenciáciou produktov prekonať konkurentov je jedným z najdôležitejších prostriedkov súťaže. Je to práve táto snaha, ktorá spúšťa a udržiava bdelou silu, ktorá je kapitalistickému trhu vlastná, totiž pôsobiť na ustavičné zlepšovanie zásobovania potrieb.

Hospodárenie slúži uspokojeniu budúcej potreby. Keďže o utváraní budúcnosti nemožno nič s istotou predpovedať, spočíva každé konanie zamerané na krytie potreby na domnienkach a očakávaniach. Nielen konania výrobcov, ale aj konania spotrebiteľov sú špekulatívne. Spotrebiteľ, ktorý kupuje, počíta s tým, že nadobudnutý statok lepšie uspokojí jeho budúcu potrebu ako iné statky, ktorých kúpu odložil, aby mohol kúpiť práve tento statok. Všetko hospodárenie, aj hospodárenie samozásobiteľa a hospodárenie vedúceho socialistickej organizácie, je →špekulácia. Kto vynakladá čas, peniaze a námahu na vyškolenie pre určitú zárobkovú činnosť, takisto špekuluje. Až budúcnosť rozhodne, či konal správne.

Trhovou situáciou nazývame súhrn →očakávaní ohľadom utvárania cien budúcnosti, tak budúcnosti najbližšieho okamihu, ako aj vzdialenejšej budúcnosti. Tieto očakávania si trhové strany utvárajú zo znalosti cien zaplatených pri naposledy uskutočnených obratoch a z odhadu zmien, ktoré na nich vyvolajú už nastalé alebo očakávané nové skutočnosti. Každý jednotlivec je potešený, keď sa očakávania, ktoré určili jeho konanie, ukážu ako správne alebo keď sa pomery utvoria priaznivejšie, než očakával. Ak sa však ukáže, že by bolo bývalo účelnejšie postupovať inak, potom tí, ktorí nesprávnym posúdením budúcej situácie (chybnou špekuláciou) utrpeli škodu, majú sklon vznášať požiadavku, aby im prišla na pomoc štátna moc. Jediný zdroj, z ktorého možno takúto štátnu pomoc poskytnúť, je skrátenie ziskov tých, ktorí špekulovali správne. Čím ďalej táto politika vyrovnávania ziskov a strát postupuje, tým viac sa trhu bráni v plnení jeho funkcie. Úlohu predpisovať výrobe smer musí potom prevziať štát.

Trh je jednotný a nerozložiteľný. Všetky ceny súvisia a navzájom sa podmieňujú. Každá časť trhu je závislá od všetkých ostatných častí a sama ich ovplyvňuje. Existovali a aj dnes ešte existujú skupiny ľudí, ktoré žijú v plnej autarkii mimo výmennej spoločnosti obopínajúcej zvyšok sveta. No v rámci trhovohospodárskeho systému sú všetky konania potenciálne spojené s trhom. Kto je vo vzťahu k určitým potrebám samozásobiteľom, ovplyvňuje trhovú cenu príslušných výrobkov a je ňou ovplyvňovaný.

Čiastkové trhy, na ktorých sa obracajú výrobné prostriedky, sú práve tak závislé od posledných spotrebiteľov ako čiastkové trhy rozličných statkov pripravených na používanie a spotrebu [→Trhy]. To isté platí o burzách cenných papierov. Burzy cenných papierov rozhodujú o rozdelení kapitálových statkov dostupných pre dodatočnú investíciu na rozličné investičné možnosti. Novovytvorený kapitál a prostriedky dostupné pre nové uloženie, ktoré zodpovedajú tvorbe rezerv a odpisom uskutočneným na náhradu kapitálových statkov spotrebovaných v minulej výrobe, sa prostredníctvom →burzy usmerňujú do tých výrobných ciest, ktoré podľa mienky špekulantov skýtajú zdanlivo najpriaznivejšie vyhliadky. Na samotnej burze nevznikajú ani zisky, ani straty. Zisky a straty v obratoch obchodu s cennými papiermi sú výsledkom správneho alebo nesprávneho predvídania budúceho správania spotrebiteľov prostredníctvom investičnej činnosti.

Tvorba cien na → trhu práce závisí rovnako od dopytu koncových spotrebiteľov ako tvorba cien na trhu vecných výrobných prostriedkov. Pri príjmoch divadelných hviezd a profesionálnych športovcov o tom nikdy nikto nepochyboval. Nie je to však inak ani na trhu, na ktorom sa tvoria mzdy za všetky ostatné služobné a pracovné výkony. Na slobodnom trhu práce, t. j. na trhu, ktorému nebráni nijaká donucovacia moc, pôsobí tendencia stanoviť mzdy za každý jednotlivý druh práce tak, aby všetci, ktorí chcú za túto mzdu pracovať, našli prácu, a všetci, ktorí chcú za túto sadzbu zamestnávať robotníkov, našli robotníkov. Slobodný trh práce smeruje k plnej zamestnanosti. Ak sa vládnym príkazom alebo donucovacími opatreniami odborov stanovia minimálne mzdy, ktoré presahujú potenciálne trhové sadzby, vzniká trvalá nezamestnanosť časti tých, ktorí hľadajú prácu (inštitucionálna nezamestnanosť).

Uznal to aj John Maynard Keynes. Osobitosť ním odporúčanej politiky plnej zamestnanosti spočíva v tom, že sa neusiluje o odstránenie inštitucionálnej nezamestnanosti obnovením slobodného trhu práce, ale rozmnožením množstva peňazí. Keynes pritom vychádzal z očakávania, že pri zachovaní nominálnych peňažných miezd narazí postupné „automatické“ znižovanie reálnych miezd, vyvolané inflačným zvyšovaním cien, na menší odpor zo strany príjemcov miezd než nezakryté pokusy prispôsobiť peňažné mzdy trhu. Či je toto očakávanie správne, možno vzhľadom na obľubu, ktorú dosiahla metóda indexových čísel, spochybniť.

V myšlienkovom obraze rovnomerného alebo stacionárneho hospodárstva sa cena každého produktu rovná súčtu cien vyložených za komplementárne výrobné prostriedky vrátane úroku zodpovedajúceho potrebnému výrobnému času. Niet teda ani ziskov, ani strát. V neustále sa meniacom skutočnom hospodárstve vzniká stále znova nesúlad medzi zásobovaním a potrebou. Na odstránenie tohto nesúladu sa výroba musí nanovo prispôsobiť zmeneným pomerom. Z tohto prispôsobovacieho procesu vyplývajú zisky alebo straty podnikateľov.

Zisky alebo straty sú dôsledkom okolnosti, že prispôsobenie výroby novej situácii sa neuskutočňuje naraz v celom trhovom systéme. Podnikatelia, ktorí zmenu správne predvídali a podľa toho konali, dosahujú prebytky, lebo na jednej strane utŕžia za produkt vyššie ceny a na druhej strane môžu výrobné prostriedky nakupovať ešte za nižšie ceny zodpovedajúce predchádzajúcej situácii. V priebehu udalostí oba tieto pramene ich zisku vyschnú. Rozmnoženie výroby ziskového artiklu znižuje jeho cenu a súčasne stúpajú ceny komplementárnych výrobných prostriedkov. Keby nenastali nijaké ďalšie zmeny, ustálila by sa stacionárna rovnováha, pri ktorej niet ani ziskov, ani strát. Na trhu pôsobí tendencia spôsobiť, aby zisky a straty zanikli. Zisk a strata sú stálymi javmi len preto, lebo v hospodárskych dátach stále znova nastáva zmena a rovnomerné hospodárstvo nie je ničím iným než myšlienkovým obrazom, ktorému skutočný život nikdy nezodpovedá. Zisk a strata sú istým spôsobom odmenou a trestom, ktoré spotrebitelia odmeriavajú za rýchlejšie alebo pomalšie uspokojenie svojich želaní.

Bolo by neúčelné označovať vznik podnikateľských ziskov a podnikateľských strát za prechodný jav alebo trecí jav a ich neprítomnosť za ideálny stav hospodárstva [→Podnikateľský dôchodok]. Nikdy neustávajúce úsilie o zlepšenie krytia potrieb je charakteristickým znakom človeka. Stav rovnováhy, o ktorom hovorí národné hospodárstvo, nie je cieľom, ktorého dosiahnutie by sa z akéhokoľvek hľadiska javilo žiaduce. Je to myšlienková pomôcka, ktorá má sprostredkovať poznanie inak utváranej skutočnosti. V hre je politická zaujatosť, keď sa trh, na ktorom neexistuje stacionárna rovnováha, nazýva nedokonalým trhom a súťaž, ktorá na tomto trhu prebieha, nedokonalou alebo →neúplnou súťažou.

V spoločenskom poriadku spočívajúcom na dobytí a násilnom prisvojení pôdy, ktorý Adam Ferguson, Claude Henry de Rouvroy de Saint-Simon a Herbert Spencer označujú ako militarizmus a súdobé anglosaské spisy ako feudalizmus, je nerovnosť v rozdelení pozemkového vlastníctva politického pôvodu. Človek je bohatý alebo chudobný podľa toho, koľko mu dobyvateľ alebo jeho nástupcovia pridelili viac alebo menej. Zmenu rozdelenia majetku možno dosiahnuť len politickými opatreniami.

V trhovom hospodárstve pôsobí tendencia priviesť výrobné prostriedky do dispozície tých, ktorí ich v zmysle spotrebiteľov vedia najlepšie využiť. Nerovnosť v rozsahu dôchodkov a majetku je výsledkom správania spotrebiteľov. Sú to oni, kto jedných robí bohatými a iných chudobnými. Ak chceme za každú cenu zotrvať pri výraze rozdeľovanie dôchodkov a majetku, ktorý skutkový stav v trhovom hospodárstve zobrazuje prevrátene, musíme si byť vedomí toho, že rozdeľovanie uskutočňujú spotrebitelia, ktorí pritom dbajú výlučne na čo najlepšie sledovanie svojich vlastných záujmov. V militaristickom spoločenskom poriadku môže platiť, že núdza chudobných je protikladom hojnosti bohatých. V trhovom hospodárstve je rast majetku bohatých a zmenšovanie majetku iných dôsledkom zlepšenia krytia potrieb ostatných členov spoločnosti. Sú to práve procesy, ktoré zvyšujú priemernú životnú úroveň, čo spôsobuje vznik a zánik veľkých majetkov. Názor, ktorý vo vytváraní veľkých majetkov vidí poškodenie blaha ostatných príslušníkov národa, neuznáva podstatu trhového hospodárstva. Prameňom trhovohospodárskeho bohatstva je pozdvihnutie životnej úrovne spotrebiteľov a naopak. Opatrenia, ktoré sa zameriavajú na vyrovnanie nerovnosti v rozsahu dôchodkov a majetku, idú na účet životnej úrovne spotrebiteľov. Z hľadiska záujmov spotrebiteľov by zdanenie obchodných strát bolo skôr ospravedlniteľné než zdanenie obchodných ziskov. Nerovnosť majetku a dôchodkov je podstatným prvkom trhového hospodárstva. Karl Marx a Friedrich Engels správne rozpoznali v „Komunistickom manifeste“, že „silne progresívna daň“ a „zrušenie dedičského práva“ vedú k zničeniu trhového hospodárstva.

Súčasná intervencionistická politika sa usiluje pôsobiť proti rozhodnutiam, ktoré spotrebitelia robia na trhu. Chce trh vyradiť. Pritom si nie vždy uvedomuje, že potom napokon vrchnosť musí prevziať riadenie výrobného procesu, a tým postaviť na miesto trhového hospodárstva socializmus.