Frank Albert Fetter

Frank A. Fetter študoval na Indiana University a Cornell University, doktorát získal v roku 1894 na univerzite v Halle. Väčšinu života prednášal na Cornell University (1901 – 1911) a na Princeton University (1911 – 1934). Vo vedeckých článkoch o kapitáli, úroku a nájomnom a najmä vo svojich dvoch traktátoch o ekonomických zásadách (Fetter, 1904 a 1915) vybudoval Fetter mimoriadne ucelený teoretický rámec, opierajúc sa o Eugena von Böhm-Bawerka a Rakúsku školu. Podarilo sa mu to očistením ekonómie od všetkých stôp ricardovských či iných britsko-objektivistických teórií hodnoty a rozdeľovania, najmä akýchkoľvek teórií diferenciálnej renty a produktivitných teórií úroku. Veľká časť jeho prínosu spočívala na každodennom chápaní nájomného ako ceny trvanlivého statku za jednotku času. Podarilo sa mu ukázať, že ceny spotrebných statkov sú určené ich medzným úžitkom a že tieto hodnoty určujú nájomné ceny výrobných faktorov prostredníctvom imputácie. Kapitálová hodnota, čiže cena trvanlivého statku (pôda, kapitálové statky atď.), je teda určená súčtom očakávaných budúcich nájomných, diskontovaných spoločenskou mierou časovej preferencie, respektíve úrokovou mierou. Vytvorením čistej teórie úroku založenej na časovej preferencii prekročil Fetter rámec Böhm-Bawerka. Tak produktivita, ako aj časová preferencia majú mimoriadny význam, plnia však úplne odlišné ekonomické funkcie: prvá určuje nájomné ceny faktora, druhá určuje úrokové miery. Budúce nájomné sa sčítavajú alebo „kapitalizujú“ do svojej súčasnej kapitálovej hodnoty. Fetter sám svoju teóriu často označoval ako „kapitalizačnú teóriu úroku“. Fetter podal doposiaľ najlepší výklad trhu času, trhu súčasných statkov výmenou za budúce statky, ktorý preniká celým hospodárskym systémom. K trhu času nepatria len úverové trhy, existuje aj v podobe všetkých tých trhov, na ktorých podnikatelia nadobúdajú diskontované výrobné faktory prostredníctvom peňazí a vytvárajú časový, respektíve úrokový dôchodok. Podnikatelia dosahujú zisky tým, že vedú hospodárstvo smerom k nikdy nedosiahnuteľnej všeobecnej rovnováhe, ktorá je určená medzným úžitkom, medznou produktivitou a časovými preferenciami všetkých účastníkov trhu. Fetter samostatne, vedený svojou kapitalizačnou teóriou, sformuloval misesovskú teóriu hospodárskeho cyklu (Fetter, 1977, 260 – 316). V posledných rokoch života Fetter teóriu hodnoty a rozdeľovania opustil, aby sa venoval otázkam teórie monopolu. Presun jeho ťažiska na teóriu monopolu v kombinácii s dvoma svetovými vojnami a naďalej dominujúcou neoricardovskou teóriou Alfreda Marshalla viedli k tomu, že Fetterove dôležité príspevky k ekonómii neboli v primeranej miere začlenené do teoretickej stavby modernej ekonómie.