Dodatok I: Označenia pre peniaze

V starej hornej nemčine zastáva pojem „scaz" vo všeobecnosti miesto nášho slova peniaze. V gótčine sa používa slovo „skatts", hoci Vulfila prekladá slovo ἀργύριον (ktoré sa vyskytuje v Markovi 14, 11, kde sa vzťahuje na peniaze vo všeobecnosti) ako „faihu" (dobytok, peniaze). Starohornonemecké slovo „gelt" možno nájsť v glosári k Biblii z desiateho storočia s významom „platba", „výkupné" alebo „pokuta", ako preklad latinského slova „aes". V staroseverčine sa naproti tomu slovo „giald" už bežne používalo vo význame nášho dnešného pojmu peniaze. V strednej hornej nemčine sa pojem „gelt" zvyčajne používal na označenie „platby" (druhu a predmetu platby), „bohatstva" alebo „príjmu", ale často sa používal aj v dnešnom význame „peniaze" – napríklad u Huga von Langensteina v Martine (vyd. Adelbert von Keller, Bibliothek des Litterarischen Vereins in Stuttgart, Stuttgart, 1856, XXXVIII, 543), kde používa tvar „ze gelte keren" (merať v peniazoch); a u Petra Suchenwirta, Werke (vyd. Alois Primisser, Viedeň, 1827, s. 29, 115 a passim, najmä s. 329). (Pozri E.G. Graff, Althochdeutscher Sprachschatz, Berlín, 1838, IV, 191; G.F. Benecke a Wilhelm Müller, Mittelhochdeutsches Wörterbuch, Lipsko, 1854, I, 522 a nasl.; Lorenz Diefenbach, Vergleichendes Wörterbuch der gothischen Sprache, Frankfurt nad Mohanom, 1851, II, 403.)

Je zaujímavé uvážiť, ako iné národy označujú peniaze. Gréci, Hebreji a v jednom spôsobe vyjadrovania aj Rimania používali pre peniaze slovo striebro (αργψριον, keseph, argentum). Francúzi tak robia dodnes (argent). Angličania, Španieli a Portugalci a v inom spôsobe vyjadrovania aj Hebreji, Gréci a Francúzi používajú na označenie peňazí slová s významom minca (money, moneda, moeda, maoth, νομισμα, monnaie). Taliani a Rusi hovoria o kúskoch peňažného kovu (denároch), ak chcú označiť peniaze vo všeobecnosti (danaro, dengi), a to isté platí o Španieloch a Portugalcoch v alternatívnom spôsobe vyjadrovania. Poliaci, Česi a Slovinci označujú peniaze haliermi, t. j. kúskami peňažného kovu (pieniądze, peníze, penize), a Chorváti, Bosniaci a Dalmatínci robia to isté. Aj Dáni, Švédi a Maďari hovoria o kúskoch peňažného kovu, t. j. o halieroch, keď chcú označiť peniaze (penge, penningar, pénz). Arabi robia to isté, keďže ich slovo pre peniaze, „fulus", v skutočnosti znamená „mince". V jazyku Bariov, ktorí žijú na hornom Níle, slovo „naglia" znamená sklené koráliky ako aj peniaze (Friedrich Müller, „Die Sprache der Bari," Sitzungsberichte der Kaiserlichen Akademie der Wissenschaften zu Wien, Philosophisch-Historische Classe, XLV ³¹, 117). U Núbijcov sa kovové peniaze nazývajú „shongir", čo znamená popísaná ulita (t. j. ulita kauri s vtlačenými písmenami – razba!).

Vo väčšine jazykov existuje spojitosť medzi označeniami pre peniaze a dobytok, najstaršie výmenné médium. V staroseverčine slovo „naut" znamená kravu aj peniaze a v starofrízštine slovo „sket" znamená dobytok aj peniaze. Gótske „faihu", anglosaské „feoh", northumbrijské „feh" a zodpovedajúce výrazy vo všetkých ostatných germánskych nárečiach sa používali zameniteľne na označenie dobytka, bohatstva, peňazí atď. (Pozri Wilh. Wackernagel, „Gewerbe, Handel und Schiffahrt der Germanen," Zeitschrift für deutsches Alterthum, IX 1853, 549, pozn. 101; Diefenbach, cit. dielo, I, 350 a nasl. a II, 758; a zaujímavú poznámku v Richard C. Trench, A Select Glossary of English Words Used formerly in Senses Different from their Present, Londýn, 1873, s. 30.) V Lex Frisionum, Additio Sapientium, Tit. X, (v Monumenta Germaniae Historica, Hannover, 1863, XV, 695) čítame „equum . . . vel quamlibet aliam pecuniam"; a v Glossa Cassellanae čítame „pecunia fihu" (v Johann Georg Eckhart, Commentarii de Rebus Franciae Orientalis et Episcopatus Wirceburgensis, Frankfurt, 1729, I, 853-855). Staroslovanské slovo „skotum", ktoré znamená „dobytok", sa používa vo svojej litovskej zdrobnenej forme „skatikas" alebo „skatiks" vo význame groš (pozri Georg H.F. Nesselmann, Wörterbuch der littauischen Sprache, Königsberg, 1850). Na odvodenie latinských slov pecunia, peculium atď. od slova pecus (dobytok) sa už mnohokrát poukázalo. Podobne sa často citovala povesť, ktorú spomína Julius Pollux, keďže podľa nej sa najstaršie peniaze Aténčanov nazývali βονζ, čo je označenie, ktoré sa vraj zachovalo v prísloví βονζ επιγλωστζ. Je tiež známe, že pojmy dekaboion, tesseraboion a hekatomboion slúžili ako označenia pre peňažné sumy. Názor, že tieto pojmy nepochádzali z dobytčích peňazí, ktoré kedysi jestvovali, ale z najstarších kovových peňazí, ktoré niesli zvieracie znamenie, možno nájsť už v spisoch Polluxa a Plutarcha a v novšej dobe ho oživili Beulé a iní. Ja sa však prikláňam k tomu, že za správnejší považujem alternatívny názor, podľa ktorého pri postupnom prechode od zvykového dobytčieho štandardu ku kovovému štandardu pôvodne tvorila hodnota zvieraťa vyjadrená v kove hlavnú jednotku novej meny, a teda pojem, ktorý označoval množstvá zvierat, bol prenesený na kovové mince a na sumy takýchto mincí.

Pojmy dobytok a peniaze sú príbuzné aj v arabčine. Dôkazom toho je skutočnosť, že slovo „māl" znamená majetok alebo dobytok v jednotnom čísle a bohatstvo alebo peniaze (amwāl) v množnom čísle. (Pozri Georg W. Freytag, Lexicon Arabico-Latinum, Halle, 1837, IV, 221; a Maninski, s. 4225.)

Nasledujúci odsek sa tu v origináli vyskytuje ako poznámka pod čiarou.,TR. ↩
„Werthquote.“ Menger predkladá argument, na ktorom sa táto téza zakladá, podrobne na stranách 163 až 165. Vysvetľujúca poznámka však môže ↩
Zvyšok tohto odseku je v origináli poznámkou pod čiarou.,TR. ↩
Za statky vyššieho rádu treba považovať nielen technické výrobné prostriedky, ale vo všeobecnosti všetky statky, ktoré možno použiť na uspokojovanie ľudských potrieb len v spojení s inými statkami vyššieho rádu. Tovar, ktorý veľkoobchodník môže odovzdať maloobchodníkovi len použitím kapitálu, vynaložením nákladov na prepravu a využitím rozličných osobitných pracovných služieb, treba považovať za statky vyššieho rádu. To isté platí o tovare v rukách obchodníka s potravinami. Aj špekulant pridáva k predmetom svojej špekulácie prinajmenšom svoje podnikateľské činnosti a svoje kapitálové služby a často aj skladovacie služby, uskladnenie atď. (pozri Hermann, op. cit., s. 65). ↩
„gebunden.“,TR. ↩
Keďže pri inak rovnakých podmienkach je produktívnosť výrobného procesu i hodnota použitých kapitálových služieb tým väčšia, čím dlhšie je časové obdobie potrebné na výrobný proces, hodnoty statkov vyššieho rádu, ktoré možno použiť vo výrobných procesoch veľmi rozličného trvania a ktoré nám tým podľa nášho výberu zabezpečujú spotrebné statky rôznych hodnôt v rôznych časových bodoch, sa privádzajú do rovnováhy vzhľadom na prítomnosť. ↩
Nasledujúci odsek sa tu v origináli vyskytuje ako poznámka pod čiarou.,TR. ↩
Zvyšok tohto odseku je v origináli poznámkou pod čiarou.,TR. ↩
H.v. Mangoldt, Die Lehre vom Unternehmergewinn, Lipsko, 1855, s. 36 a nasl. ↩
Menger tu pripája rozsiahlu poznámku pod čiarou, ktorá bola začlenená do textu ako posledné tri odseky tejto kapitoly.,TR. ↩
N.F. Canard, Principes d’économie politique, Paríž, 1901, s. 5 a nasl.; Carey, op. cit., III, 131 a nasl.; Frédéric Bastiat, Harmonies économiques, in Oeuvres complètes de F. Bastiat, Paríž, 1893, VI, 297 a nasl.; Max Wirth, Grundzüge der National-Oekonomie, Kolín nad Rýnom, 1871, I, 284 a nasl.; Hermann Roesler, Grundsätze der Volkswirthschaftslehre, Rostock, 1864, s. 500–513. ↩
Zvyšok tohto odseku je v origináli poznámkou pod čiarou.,TR. ↩ ↩²
Ricardo, Principles of Political Economy and Taxation, vydal E.C.K. Gonner, Londýn, 1891, s. 44–61 a 392–420. ↩
Pozri Karl Rodbertus, Zur Beleuchtung der sozialen Frage, Berlín, 1890, I, 89 a nasl. ↩
Rodbertus (op. cit., s. 117 a nasl.) tvrdí, že naše spoločenské inštitúcie umožňujú vlastníkom kapitálu a pôdy odňať časť produktu práce pracujúcim, a tým žiť bez práce. Jeho argument sa zakladá na mylnom predpoklade, že celý výsledok výrobného procesu treba považovať za produkt práce. Pracovné služby sú však len jedným z činiteľov výrobného procesu a nie sú hospodárskymi statkami v nijakej vyššej miere než ostatné činitele výroby vrátane služieb pôdy a kapitálu. Kapitalisti a vlastníci pôdy preto nežijú z toho, čo odnímajú pracujúcim, ale zo služieb svojej pôdy a kapitálu, ktoré majú hodnotu, tak ako ju majú pracovné služby, a to pre jednotlivcov i pre spoločnosť. ↩
Hodnota kusu pôdy je určená očakávanou hodnotou jeho služieb, a nie naopak. Hodnota kusu pôdy nie je nič iné ako očakávaná hodnota všetkých jeho budúcich služieb diskontovaná na prítomnosť. Preto čím vyššia je očakávaná hodnota služieb pôdy a čím nižšia hodnota služieb kapitálu (úroková miera), tým vyššia bude hodnota pôdy. Neskôr uvidíme, že hodnota statkov je základom ich cien. To, že cenu pôdy možno pravidelne pozorovať rýchlo stúpať v obdobiach hospodárskeho rastu národa, je spôsobené na jednej strane zvýšením pozemkovej renty a na druhej strane poklesom úrokovej miery. ↩
V Berlíne si švadlena pracujúca 15 hodín denne nemôže zarobiť toľko, koľko potrebuje na svoje živobytie. Jej príjem pokrýva stravu, prístrešie a palivové drevo, no ani pri najnamáhavejšej usilovnosti si nemôže zarobiť dosť na odev (pozri Carnap, in Deutsche Vierteljahrsschrift, 1868, časť II, s. 165). Podobné pomery možno pozorovať vo väčšine ostatných veľkomiest. ↩
Životná úroveň pracujúceho je určená jeho príjmom, a nie jeho príjem jeho životnou úrovňou. V zvláštnom zmätení príčiny a následku sa však predsa často tvrdil tento druhý vzťah. ↩
Ku kapitole VII. Pozri poznámky 3 a 4 kapitoly VII. – pozn. prekl. ↩
Nasledujúce dva odseky sa v origináli vyskytujú ako jediná poznámka pod čiarou za slovami „pracovné služby“ na začiatku tretieho predchádzajúceho odseku.,TR. ↩
Osobitná črta tvorby cien v prípade služieb kapitálu je spôsobená, ako neskôr uvidíme, tým, že tieto služby zvyčajne nemožno predať bez prevodu samotného kapitálu do rúk kupujúceho služieb kapitálu. Pre vlastníka kapitálu z toho vyplýva riziko, za ktoré musí byť kompenzovaný prémiou. ↩
Pozri Schüz, „Ueber die Renten der Grundeigenthümer und den angeblichen Conflict ihrer Interessen mit denen der übrigen Volksklassen,“ Zeitschrift für die gesammte Staatswissenschaft, XI (1855), 171 a nasl. ↩
Adam Smith, op. cit., s. 13. ↩
Zvyšok tohto odseku sa tu v origináli vyskytuje ako poznámka pod čiarou.,TR. ↩
Sotva treba zdôrazňovať, že čísla v texte nemajú vyjadrovať číselne absolútne, ale len relatívne veľkosti dôležitosti príslušných uspokojení. Keď teda dôležitosť dvoch uspokojení označím napríklad číslami 40 a 20, hovorím tým len toľko, že prvé z oboch uspokojení má pre dotknutého hospodáriaceho jednotlivca dvojnásobnú dôležitosť než druhé. ↩
Tieto úvahy úplne vyvracajú tvrdenie viacerých ekonomických autorov (napríklad Lotza a Raua spomedzi novších nemeckých spisovateľov), ktorí popreli produktívnosť obchodu. Účinok hospodárskej výmeny statkov na hospodárske postavenie každého z oboch obchodníkov je vždy taký istý, ako keby do jeho vlastníctva vstúpil nový predmet bohatstva. Obchod preto nie je o nič menej produktívny než priemyselná alebo poľnohospodárska činnosť. ↩
Nasledujúci odsek sa v origináli nachádza na tomto mieste ako poznámka pod čiarou.,TR. ↩
„die menschlichen Wirthschaften“,TR. ↩
Careyho vykreslenie obchodníkov ako hospodárskych parazitov, pretože si nárokujú podiel na zisku vznikajúcom z využívania dostupných príležitostí na hospodárske výmenné transakcie (op. cit., III, 23–25), sa zakladá na jeho mylných predstavách o produktívnosti obchodu. ↩
Pozri prílohu F (s. 305), kde sa nachádza materiál, ktorý sa pôvodne objavoval na tomto mieste ako poznámka pod čiarou.,TR. ↩
Keď hovorím, že $B_{1}$ hospodársky vylučuje $B_{2}$ , nemyslím tým, že $B_{2}$ je z výmeny vylúčený použitím fyzickej sily alebo z dôvodu právnej nespôsobilosti. Toto rozlíšenie je dôležité, keďže $B_{2}$ by mohol ľahko vlastniť niekoľko stoviek bušlov obilia, a teda mať fyzickú aj právnu možnosť nadobudnúť koňa A, a predsa by sa nerozhodol ho nadobudnúť. Ak ho nenadobudne, jeho dôvod musí byť hospodárskej povahy, totiž tým, že by sa vzdal väčšieho množstva obilia než 29 bušlov, by sa nepostaral o uspokojenie svojich potrieb lepšie, než by sa postaral bez výmeny. ↩
Mohol by vzniknúť názor, že namiesto toho, aby sa cena v prípade, o ktorom sme hovorili, utvorila medzi 30 a 80 bušlami obilia, ustáli sa presne na 30 jednotkách. Tento záver by bol správny, keby išlo o dražobný predaj, pri ktorom nebola vopred stanovená žiadna minimálna cena, alebo keby bola stanovená pod 30 bušlov obilia. V oboch prípadoch by A bol už samotnou povahou dražby donútený uspokojiť sa s cenou 30 bušlov a príčiny nezvyčajného utvárania cien pri dražbách vo všeobecnosti treba hľadať v obdobných vzťahoch. Ak sa však hospodáriaci jednotlivec A od začiatku neviaže dražobnou zmluvou a môže sledovať svoj záujem s úplnou slobodou, nie je žiadny hospodársky dôvod, prečo by cena koňa nemala dosiahnuť 79 bušlov obilia pri výmene medzi A a B, rovnako ako nie je žiadny dôvod, prečo by nemala byť stanovená na 30 bušlov. ↩
Nasledujúci odsek sa v origináli nachádza na tomto mieste ako poznámka pod čiarou.,TR. ↩
Niet bežnejšieho javu, než je ten, keď monopolista bráni svoje postavenie proti vstupu konkurenta tým najbojovnejším spôsobom. No rovnako bežné je nájsť ho, ako dospieva k dohode s konkurentom, len čo sa konkurent uchytí. Prvotným záujmom monopolistu je zabrániť tomu, aby sa konkurent presadil. Ak sa však konkurentovi predsa len podarilo pevne sa zakotviť, jeho hospodársky záujem spočíva v sledovaní pozmenenej monopolnej politiky v spojení s touto druhou firmou vždy, keď sa monopolná politika ukáže ako možná aj po presadení konkurenta. Ostrá konkurencia je v takýchto prípadoch obyčajne nevýhodná pre oboch hospodáriacich jednotlivcov. Preto dvaja konkurenti, spočiatku navzájom takí nepriateľskí, vo všeobecnosti rýchlo dospejú k dohode ↩
Pozri Gustav Schmoller, „Die Lehre vom Einkommen in ihrem Zusammenhang mit den Grundprinzipien der Steuerlehre,“ Zeitschrift für die gesammte Staatswissenschaft, XIX (1863), 53. ↩
Mengerovo používanie pojmu „úžitok“ sa môže moderným čitateľom javiť ako mätúce, ak nemajú neustále na pamäti význam, ktorý mu pripisuje. Tento význam mu neumožňuje používať tento pojem na označenie konceptu, ktorý sa dnes nazýva „medzný úžitok“. Vec má „úžitok“ (v Mengerovom zmysle pojmu), ak všetky dostupné jednotky veci spolu prinášajú celkový úžitok (v našom zmysle pojmu) väčší ako nula, aj keby medzný úžitok veci (v našom zmysle) bol nulový. Vo všeobecnosti tvrdí, že koncept „úžitok“ je úplne objektívny a postráda psychologický obsah. Predstavuje si ho ako abstraktný vzťah medzi druhom statkov a ľudskou potrebou (vo všeobecnom zmysle na rozdiel od „konkrétnych potrieb“ jednotlivca — pozri poznámku 4 kapitoly II). Úžitok je teda podľa Mengera len predpokladom povahy statku (a teda hospodárskej povahy), nemá však kvantitatívny vzťah k hodnote. Z tohto dôvodu odmieta akékoľvek stotožnenie „úžitku“ s „úžitkovou hodnotou“ (pozri tiež poznámku 3 tejto kapitoly a dodatky C, D a G). Je, samozrejme, zrejmé, že absencia pojmu „medzný úžitok“ mu nebola prekážkou pri vyjadrení a rozpracovaní tohto konceptu. — TR. ↩
Práve táto chyba zviedla Proudhona, op. cit., s. 59 a nasl., k tvrdeniu, že medzi úžitkovou hodnotou a výmennou hodnotou existuje nezmieriteľný rozpor. ↩
Wilhelm Roscher, Ansichten der Volkswirthschaft aus dem geschichtlichen Standpunkte, Leipzig, 1861, s. 117; Bruno Hildebrand, „Naturalwirthschaft, Geldwirthschaft und Creditwirthschaft,“ Jahrbücher für National-Oekonomie und Statistik, II (1864), 17; H.v. Scheel, ↩
Zvyšok tohto odseku a nasledujúci odsek sa v origináli nachádzajú na tomto mieste ako jediná poznámka pod čiarou.,TR. ↩
Pozri prvý odsek prílohy H (s. 308), kde sa nachádza materiál, ktorý sa pôvodne objavoval na tomto mieste ako poznámka pod čiarou.,TR. ↩
„vedome zameraná na všestranné naplnenie mravne rozumných cieľov života." ↩
Pozri posledných sedem odsekov prílohy H (s. 309), kde sa nachádza materiál, ktorý bol pôvodne pripojený na tomto mieste ako poznámka pod čiarou.,TR. ↩
Nasledujúci odsek sa v origináli nachádza na tomto mieste ako poznámka pod čiarou.,TR. ↩
Speňažiteľnosť tovarov sa vo všeobecnosti značne zvyšuje s rastúcimi potrebami a vzrastajúcim bohatstvom národa. Speňažiteľnosť niekoľkých tovarov sa však týmito činiteľmi zmenšuje. Existuje rad tovarov, ktoré sa dajú ľahko predať v chudobnej krajine, ale stávajú sa prakticky nepredajnými, len čo krajina dosiahne hospodársku zrelosť (pozri s. 234–5). ↩
Theodor Mommsen, Geschichte des römischen Münzwesens, Berlin, 1860, s. v–xx a 167 a nasl.; Carnap, „Zur Geschichte der Münzwissenschaft und der Werthzeichen,“ Zeitschrift für die gesamte Staatswissenschaft, XVI (1860), 348–396; Friedrich Kenner, „Die Anfänge des Geldes in Alterthume,“ Sitzungsberichte der Kaiserlichen Akademie der Wissenschaften zu Wien: Philologisch-Historische Classe, XLIII (1863), 382–490; Roscher, op. cit., s. 36–40; Hildebrand, op. cit., s. 5; Scheel, op. cit., s. 12–29; A.N. Bernardakis, „De l’origine des monnaies et de leurs noms,“ Journal des Economistes, (Third Series), XVIII (1870), 209–245. ↩
Zo zrejmých dôvodov sa slová „Geld“ a „gelten“ v tejto a v nasledujúcej vete ponechávajú nepreložené.,TR. ↩
Pozri prvé dva odseky prílohy I (s. 312), kde sa nachádza materiál, ktorý sa pôvodne objavoval na tomto mieste ako poznámka pod čiarou.,TR. ↩
Zvyk ako činiteľ pri vzniku peňazí zdôrazňuje Condillac, op. cit., s. 286–290 a G.F. Le Trosne, De l’intérêt social, Paris, 1777, s. 43 a nasl. ↩
Pozri prílohu J (s. 315), kde sa nachádza materiál, ktorý bol pôvodne pripojený na tomto mieste ako poznámka pod čiarou.,TR. ↩
Pozri Stein, op. cit., s. 55; najmä tiež Karl Knies, „Ueber die Geldentwerthung und die mit ihr in Verbindung gebrachten Erscheinungen,“ Zeitschrift für die gesammte Staatswissenschaft, XIV (1858), 266; a Mommsen, op. cit., s. vii–viii. ↩
August Böckh, Metrologische Untersuchungen über Gewichte, Münzfusse und Masse des Alterthums, Berlin, 1838, s. 385 a nasl., 420 a nasl.; Mommsen, op. cit., s. 169; Friedrich O. Hultsch, Griechische und römische Metrologie, Berlin, 1862, s. 124 a nasl., 188 a nasl. ↩
Wilh. Wackernagel, „Gewerbe, Handel und Schiffahrt der Germanen,“ Zeitschrift für deutsches Alterthum, IX (1853), 548 a nasl.; Jakob Grimm, Deutsche Rechtsalterthümer, 4. vydanie pripravili A. Heusler a R. Hübner, Leipzig, 1899, II, 123–124; Ad. Soetbeer, „Beiträge zur Geschichte des Geld- und Münzwesens in Deutschland,“ Forschungen zur deutschen Geschichte, I (1862), 215. ↩
Aloys Sprenger, Das Leben und die Lehre des Mohammad, Berlin, 1861–65, III, 139. ↩
Friedrich v. Spiegel, Commentar über das Avesta, Wien, 1864–68, I, 94 a nasl. ↩
Plutarch, Lives, s anglickým prekladom Bernadotta Perrina, London: William Heinemann, 1914, I, 55; Pliny, The Natural History, preklad John Bostock a H.T. Riley, London: H.G. Bohn, 1856, IV, 5–6; Heinrich Schreiber, „Die Metallringe der Kelten als Schmuck und Geld,“ Taschenbuch für Geschichte und Alterthum, II, 67–152, 240–247 a III, 401–408. ↩
Francesco Saverio Clavigero, The History of Mexico, Richmond, 1806, II, 188 a nasl. ↩
Bobria koža je stále jednotkou výmennej hodnoty vo viacerých oblastiach pôsobenia Hudson’s Bay Company. Tri kuny sa rovnajú jednému bobrovi, jedna líška polárna dvom bobrom, jedna líška čierna alebo jeden medveď štyrom bobrom a jedna puška 15 bobrom („Die Jäger im nördlichen ↩
Roscher, op. cit., pozn. 13 na s. 313–314. ↩
Réflexions sur la formation et la distribution des richesses, pretlačené v Oeuvres de Turgot, ed. G. Schelle, Paris, 1913–23, II, 554. Pozri tiež Roscher, op. cit., s. 297–303, Knies, op. cit., s. 262. ↩
Pozri o tom najmä J.A.R. v. Helferich, Von den periodischen Schwankungen im Werth der edeln Metalle von der Entdeckung Amerikas bis zum Jahre 1830, Nürnberg, 1843. ↩
Je azda rovnako zrejmé, že toto nie sú tie hranice opísané v kapitole V ako tie, medzi ktorými sa musí utvárať cena. Iné výklady sú možno prípustné, no zdá sa pravdepodobné, že „hranice“ v tejto pasáži sú jednoducho ponuky kúpy a predaja, ktoré si dvaja vyjednávači zvolili ako svojvoľné východiská v procese jednania o cenu, pričom predávajúci zamýšľa zísť nižšie a kupujúci ísť vyššie. Napriek tomu, čo Menger zdanlivo naznačuje v druhom nasledujúcom odseku, že „cena dopytu“ a „cena ponuky“ z onoho odseku sú hranicami opísanými v kapitole V, sú zjavne tej istej povahy ako tu uvedené „hranice“ trhu s vlnou.,TR. ↩
Pozri pozn. 20 vyššie.,TR. ↩
To znamená, že subjektívnym ekvivalentom týchto statkov pre A je cena, ktorú A očakáva. Pôvodná nemecká pasáž znie takto: „der voraussichtlich dafür zu erzielende Preis ist für das wirthschaftende Subject A allerdings der Regel nach das Aequivalent dieser Güter.“ ,TR. ↩
Hoci tento rozdiel ešte nebol v našej vede dostatočne postrehnutý, už dávno je predmetom podrobných skúmaní zo strany znalcov práva. Táto otázka je pre nich praktického záujmu v prípadoch, v ktorých sa vyskytujú nároky na náhradu škody, ako aj v ↩
Už Aristoteles postrehol, že peniaze slúžia ako miera pri obchode ľudí (Ethica Nicomachea V. 5. 1133ᵇ, 16; a ix, 1. 1164ᵃ, 1). Spomedzi autorov, ktorí odvodzujú vznik peňazí výlučne alebo prevažne z potreby hospodáriacich ľudí po miere „výmennej hodnoty“ alebo cien a ktorí peňažný charakter drahých kovov pripisujú ich osobitnej spôsobilosti na tento účel, by som tu rád spomenul nasledujúcich: Carlo Antonio Broggia, Trattato delle monete, (vydané 1743) v Scrittori classici Italiani di economia politica, Milano, 1803–05, IV, 304; Pompeo Neri, Osservazioni sopra il prezzo legale delle monete, (vydané 1751) v ibid., VI, 134 a nasl.; Ferdinando Galiani, Della moneta, v ibid., XII, 23 a nasl. a 120 a nasl.; Antonio Genovesi, Lezioni di economia civile, v ibid., XV, 291–313 a 333–341; Francis Hutcheson, A System of Moral Philosophy, London, 1755, II, 55–58; David Ricardo, op. cit., s. 40; Storch, op. cit., I, 45 a nasl.; Lorenz v. Stein, System der Staatswissenschaft, Stuttgart, 1852, I, 217 a nasl.; Albert E.F. Schäffle, Das gesellschaftliche System der menschlichen Wirthschaft, Tübingen, 1873, I, 221 a nasl. ↩
Nasledujúce dva odseky sa v origináli nachádzajú na tomto mieste ako poznámka pod čiarou.,TR. ↩
Hlavnými predstaviteľmi tejto teórie sú veľkí anglickí filozofi sedemnásteho storočia. Hobbes vychádza z potreby ľudí uchovávať pominuteľné bohatstvo, ktoré nezamýšľajú použiť na okamžitú spotrebu, a ukazuje, ako možno tento cieľ dosiahnuť premenou („concoctio“) pominuteľného bohatstva na kovové peniaze. Ukazuje tiež, ako možno takto bohatstvo ľahšie prenášať (Leviathan, ed. A.D. Lindsay, „Everyman’s Library,“ London, 1914, s. 133). Locke uvádza ten istý bod (Two Treatises of Government, and Further Considerations concerning Raising the Value of Money, v The Works of John Locke, 12. vydanie, London, 1824, IV, 364–365 a 139 a nasl.). ↩
Menger neudáva odkazy na pasáže, ktoré cituje z Bastiana, a nepodarilo sa nám ich nájsť v publikovaných dielach Adolpha Bastiana, ktoré sme mali k dispozícii. Je možné, že Mengerove informácie sa zakladali na nepublikovanej prednáške alebo na osobnom oznámení od Bastiana.,TR. ↩
Nasledujúci odsek sa v origináli nachádza ako poznámka pod čiarou pripojená na koniec predchádzajúceho odseku.,TR. ↩
Pozri Adam Smith, op. cit., s. 26. ↩
Ku kapitole I. Pozri poznámky 2 a 8 kapitoly I.,TR. ↩
„nič nie je užitočné okrem toho, čo slúži spáse večného života človeka.“ ↩
„samotná užitočnosť sa meria ohľadmi na večný život.“ ↩
„Ťažisko“ je doslovný preklad pre „Schwerpunkt“. Mengerov názov znie „Ueber den Wechsel im ökonomischen Schwerpunkte des Güterwerthes.“ Menej neobratný preklad nie je možný bez straty osobitosti originálu.—TR. ↩
Indiferentné výmeny tohto druhu zaraďujem rozhodne medzi nehospodárske, keďže pri nich sa predvídavá činnosť ľudí uvádza do pohybu bezcieľne, celkom nezávisle od všetkých hospodárskych obetí, ktoré môžu obnášať. ↩
„majetky, ktoré neprinášajú ročný výnos, ako vzácne predmety, výrobky určené na spotrebu.“ ↩
„to, čo je spôsobilé na uspokojenie ľudských potrieb.“ ↩
„každý prostriedok k cieľu človeka.“ ↩
„úsudok, ktorý vynášame o užitočnosti vecí . . . robí z nich statky.“ ↩
„tie [veci], ktoré človek uznáva za prostriedky na tento cieľ [uspokojenie psychických a fyzických potrieb].“ ↩
„všetko, čo sa uznáva za uplatniteľné na uspokojenie skutočnej ľudskej potreby“ (Mengerova kurzíva). ↩
„prevoditeľné renty, ktoré sa stali výlučnými prostredníctvom súkromnej kontroly ponuky a vylúčenia konkurencie.“ ↩
Ku kapitole II. Pozri poznámky 9 a 14 kapitoly II.,TR. ↩
„to, čo možno získať iba za určitú obeť vo forme práce alebo peňažného protiplnenia.“ ↩
„ktoré sú spôsobilé byť predmetom obchodu alebo ktoré aspoň uľahčujú obchod.“ ↩
„ciele a prostriedky hospodárenia.“ ↩
Sme takpovediac nútení kupovať si tieto . . . statky prácou, šetrnosťou, zdržanlivosťou, jedným slovom skutočnými obeťami. ↩
„Predstavu vlastníctva nemožno od týchto statkov oddeliť. Neexistovali by, keby ich výlučná držba nebola zaručená osobe, ktorá ich nadobudla. . . . Na druhej strane vlastníctvo predpokladá určitú formu spoločnosti, zmluvy a zákony. Takto nadobudnuté bohatstvo preto možno nazvať spoločenským bohatstvom.“ ↩
Ku kapitole III, oddiel 1. Pozri poznámku 1 kapitoly III. – pozn. prekl. ↩
Túto položku sa nám nepodarilo nájsť. Predpokladáme však, že Mengerov odkaz sa vzťahuje na nasledujúce dielo: Dorpat, Kaiserliche Universität, Facultätsschriften der Kaiserlichen Universität Dorpat, dargebracht zur Feier ihres funfzigjährigen Bestehens, atď. Dorpat, 1852, (pozri Catalogue of the Printed Books in the Library of the British Museum, London, 1881–1900, I, 202). – pozn. prekl. ↩
„vzťah uznaný ľudským úsudkom, že vec môže byť prostriedkom na naplnenie istého želaného cieľa.“ ↩
„v rade prípadov je teória hodnoty . . . [je] . . . v skutočnosti vybudovaná úplne na spojení dvoch významov slova hodnota.“ ↩
„aby bolo možné hovoriť o hospodárení alebo o hospodárskych statkoch, musí vždy existovať potenciálny alebo skutočný vzťah medzi osobami a neosobnými vonkajšími predmetmi, vedome ustanovený ľuďmi. Tento vzťah možno posudzovať so zreteľom na hospodársky predmet alebo z hľadiska hospodáriaceho jednotlivca. Z objektívneho hľadiska je to úžitok statku. Zo subjektívneho hľadiska je to hodnota statku. Úžitok (užitočnosť, použiteľnosť) je vhodnosť veci slúžiť ľudskému účelu. . . . Hodnota je však dôležitosť, ktorú statok má vďaka svojmu úžitku pre vedomé hospodárske účely hospodáriaceho jednotlivca.“ ↩
„dôležitosť statku v dôsledku obetí podstúpených pri jeho získaní.“ ↩
„tradičné rozlišovanie medzi úžitkovou hodnotou a výmennou hodnotou je nesprávne a pojem hodnoty nemožno nijako viazať na to, že veci majú užitočné použitie. Naopak, pojem hodnoty je jednotný, označuje povahu vecí ako bohatstva a stáva sa konkrétnym javom v dôsledku ustanovenia zákonov týkajúcich sa vlastníctva.“ (Kurzívu v citáte doplnil Menger.) – pozn. prekl. ↩
Ku kapitole III, oddiel 2. Pozri poznámku 11 kapitoly III. – pozn. prekl. ↩
Pasáž z Aristotela uvedená tu je doslovným anglickým prekladom nemeckého prekladu, ktorý ponúka Menger. V štandardnom anglickom preklade od W. D. Rossa (The Works of Aristotle, London, Oxford University Press, 1925, zv. IX) znie pasáž takto: „all goods must therefore be measured by some one thing. . . . That demand holds things together as a single unit is shown by the fact that when men do not need one another . . . they do not exchange, as we do when someone wants what one has oneself.“ – pozn. prekl. ↩
„keďže dispozície ľudských myslí sa líšia, líši sa aj hodnota vecí.“ ↩
„hodnota váženosti predmetu sa pre izolovaného jednotlivca presne rovná tej časti jeho celkových schopností [práce], ktorá zodpovedá jeho túžbe po predmete alebo ktorú chce vynaložiť na jej uspokojenie.“ ↩
„O veci sa hovorí, že je užitočná, keď slúži niektorej z našich potrieb; … podľa tejto užitočnosti si ju vážime viac alebo menej. … Táto váženosť je teda to, čo nazývame hodnotou.“ ↩
„Keďže úžitková hodnota je vždy vzťahom veci k človeku, úžitková hodnota každého druhu statkov je určená veľkosťou a poradím ľudských potrieb, ktoré tento druh statkov uspokojuje. Kde niet ľudí a niet potrieb, neexistuje žiadna úžitková hodnota. Celková úžitková hodnota ktoréhokoľvek druhu statkov preto zostáva nezmenená, pokiaľ potreby ľudskej spoločnosti zostávajú nezmenené, a úžitková hodnota jednotlivej jednotky tohto druhu sa rovná tejto celkovej úžitkovej hodnote vydelenej počtom jednotiek. Čím väčší je teda celkový počet jednotiek, tým menšia sa stáva časť úžitkovej hodnoty pripadajúca na každú jednotku z celkovej úžitkovej hodnoty daného druhu, a naopak.“ ↩
„predpoklady na odhad úžitkovej hodnoty statkov nemožno nájsť nikde inde než v základných prvkoch samotného pojmu úžitkovej hodnoty.“ ↩
„Veľkosti úžitkovej hodnoty statkov teda závisia (a) od intenzity ľudských potrieb, ktoré uspokojujú, a (b) od intenzity, s akou tieto ľudské potreby uspokojujú. . . . Nachádzame teda klasifikáciu a stupnicu ľudských potrieb, ktorej zodpovedá klasifikácia a stupnica druhov statkov.“ ↩
„Hospodárska činnosť sa bude vykonávať tým energickejšie, čím naliehavejšia je potreba človeka po statku a čím ťažšie je obstarať statok zodpovedajúci tejto potrebe. Čím viac na seba tieto dva činitele (intenzita túžby a stupeň náročnosti obstarania) pôsobia, tým silnejšie vstupuje dôležitosť statku do vedomia, ktoré riadi hospodársku činnosť. Všetky tvrdenia o veľkosti hodnoty a jej zmenách možno previesť na tento základný vzťah.“ Túto pasáž sa nepodarilo nájsť v dotlači Schäffleho state, ktorá nám jediná bola dostupná. Je pravdepodobné, že dotlač predstavuje len neúplnú verziu pôvodného Schäffleho článku. Či už je to tak alebo nie, z ostatných Schäffleho spisov, napríklad Das gesellschaftliche System der menschlichen Wirthschaft (Tübingen, 1873, I, 172), je celkom zrejmé, že Mengerov citát presne vystihuje Schäffleho myšlienku. – pozn. prekl. ↩
„Vzťah miery daného statku k súhrnu statkov vo všeobecnosti.“ ↩
„Pravú mieru hodnoty statku nájdeme tak, že veľkosť daného statku delíme veľkosťami iných statkov. Aby to bolo možné urobiť, musí sa nájsť spoločný menovateľ pre veľkosti všetkých statkov. No tento spoločný menovateľ, čiže rovnorodý prvok v statkoch, možno nájsť iba v ich rovnorodej povahe, totiž v tom, že všetky pravé statky vznikajú zo šiestich prvkov – hmoty, práce, výroby, potreby, užitočnosti a pravej spotrebovateľnosti –, keďže ak jeden z týchto prvkov zmizne, predmet prestáva byť statkom. Tieto prvky sú v danom statku obsiahnuté len v určitej miere a ich veľkosť určuje mieru každého pravého statku braného samostatne. Z toho vyplýva, že kvantitatívny vzťah všetkých jednotlivých statkov navzájom, čiže všeobecná miera ich hodnoty, je daný pomerom medzi týmito zložkovými prvkami statkov a ich veľkosťou v jednom statku v porovnaní s druhým. Určiť a vypočítať tento vzťah teda znamená určiť pravú mieru hodnoty.“ ↩
Ku kapitole III, oddiel 3. Pozri poznámku 15 kapitoly III. – pozn. prekl. ↩
„Zisťujeme, že vývoj všetkých národov bol analogický potiaľ, že kapitál bol všade schopný silno rozvinúť svoju hospodársku moc až po zavedení a rozšírenom používaní kovových peňazí a odhaliť svoju rozsiahlejšiu moc až na vyšších stupňoch civilizácie.“ ↩
Ku kapitole V. Pozri poznámku 1 kapitoly V. – pozn. prekl. ↩
„čo sa predáva alebo dodáva, veľkoobchodne alebo maloobchodne, v obchodoch, predajniach, na trhoch, jarmokoch atď.“ ↩
„čo je osobe na jej obživu nadbytočné a čo postupuje iným.“ ↩
„Tovar je čokoľvek . . . čo . . . možno dať niekomu inému, najmä výmenou za niečo iné.“ ↩
„zásoby statkov držané pripravené na výmenu.“ ↩
„každý produkt podniku vystupujúci ako samostatný statok.“ ↩
Ku kapitole VIII, oddiel 1. Pozri poznámku 5 kapitoly VIII. – pozn. prekl. ↩
„kôň . . . alebo iná peňažná platba.“ ↩
Tento odkaz sa nám nepodarilo overiť. – pozn. prekl. ↩
„statky pripravené na výmenu alebo predaj." ↩
„každý statok určený na predaj." ↩
„prebytočné statky určené na obchod." ↩
„cennosti a statky určené na predaj." ↩
„produkty, ktoré sú v obehu alebo sú určené pre obeh." ↩
„rozličné produkty určené na obchod." ↩