Najčastejšia chyba, ktorá sa robí nielen pri klasifikácii, ale aj pri definovaní kapitálu, spočíva v dôraze kladenom na technické namiesto na hospodárske hľadisko. (Proti tejto praxi pozri tiež J.F.E. Lotz, Handbuch der Staatswirthschaftslehre Erlangen, 1837, I, 60 a nasl., a F.B.W. v. Hermann, Staatswirthschaftliche Untersuchungen München, 1874, s. 221 a nasl.) Klasifikácia statkov na výrobné prostriedky a spotrebné statky (statky vyššieho rádu a statky prvého rádu) je vedecky oprávnená, no nezhoduje sa s klasifikáciou bohatstva na kapitál a nekapitál. Názor tých, ktorí používajú pojem „kapitál" na označenie všetkých položiek bohatstva, ktoré prinášajú trvalý dôchodok, sa mi javí ako rovnako neudržateľný. Lebo ak sa pojem bohatstva natiahne tak, aby zahŕňal pracovnú silu, a ak sa pojem dôchodku rozšíri tak, aby zahŕňal služby spotrebných statkov ich vlastníkom (pozri Hermann, op. cit., s. 582 a nasl. a G. v. Schmoller, „Die Lehre vom Einkommen in ihrem Zusammenhang mit den Grundprinzipien der Steuerlehre," Zeitschrift für die gesammte Staatswissenschaft, XIX (1863), 53 a nasl. a 76 a nasl.), dôsledné rozšírenie tejto náuky vedie k tvrdeniu, že kapitálom treba nazvať pracovnú silu (pozri už N.F. Canard, Principes d'économie politique Paris, 1801, s. 9, a J.B. Say, Cours complet d'économie politique pratique Paris, 1840, s. 144), pôdu (pozri Ehrenberg, Die Staatswirthschaft nach Naturgesetzen, Leipzig 1819, s. 13; J.A. Oberndorfer, System der Nationalökonomie Landshut, 1822, s. 207; „Lord Lauderdale on Public Wealth," The Edinburgh Review, IV, č. 8, [júl 1804], 364; Hermann, op. cit., s. 221 a nasl.; a L. v. Hasner, System der politischen Oekonomie Prague, 1860, s. 294) a napokon aj všetky spotrebné statky akejkoľvek trvanlivosti (Hermann, op. cit., s. 225–226).

Správne chápaný však kapitál pozostáva len z tých množstiev hospodárskych statkov, ktoré máme v prítomnosti k dispozícii pre budúce časové obdobia a ktoré možno uplatniť na použitia, ktorých povahu a hospodársky charakter som obšírne rozobral v texte tohto diela (s. 152). Znamená to, že súčasne musia byť splnené nasledujúce podmienky: (1) časové obdobie, počas ktorého má hospodáriaci jednotlivec k dispozícii potrebné množstvá hospodárskych statkov, musí byť dosť dlhé na to, aby umožnilo uskutočnenie výrobného procesu (v hospodárskom zmysle tohto pojmu, s. 157); a (2) množstvá a druhy dostupných množstiev statkov musia byť také, aby prostredníctvom nich mal hospodáriaci jednotlivec buď priamy, alebo nepriamy príkaz nad komplementárnymi statkami vyššieho rádu, ktoré sú nevyhnutné na výrobu statkov nižšieho rádu. Kapitálom teda nie sú množstvá hospodárskych statkov, ktoré sú k dispozícii hospodáriacim jednotlivcom na také krátke časové obdobia alebo v takých množstvách, druhoch či formách, že sa stráca ich produktívnosť.

Najdôležitejší rozdiel medzi kapitálom na jednej strane a položkami bohatstva, ktoré prinášajú dôchodok (pôda, budovy atď.), na druhej strane spočíva v tom, že tie druhé sú konkrétne trvanlivé statky, ktorých služby samy majú tak charakter statku, ako aj hospodársky charakter, zatiaľ čo kapitál predstavuje, priamo alebo nepriamo, kombináciu hospodárskych statkov vyššieho rádu (t. j. komplementárne množstvá týchto statkov), ktorých služby majú takisto hospodársky charakter, a preto prinášajú dôchodok, no ktorých produktívnosť je v zásade odlišnej povahy než produktívnosť trvanlivého bohatstva, ktoré nie je kapitálom. Takmer všetky teoretické ťažkosti, ktoré vznikli v teórii kapitálu, možno vyviesť z jazykového zmätenia spočívajúceho v zahrnutí oboch uvedených zdrojov dôchodku do pojmu kapitál.

Skutočnosť, že za rozvinutých obchodných podmienok sa kapitál zvyčajne počíta v peniazoch a tiež sa najčastejšie ponúka osobám, ktoré ho potrebujú, v pohodlnej forme peňazí, viedla k tomu, že kapitál sa v bežnom živote všeobecne vykladá ako suma peňazí. Je zjavné, že tento pojem kapitálu je oveľa priúzky a že osobitná forma kapitálu bola povýšená na úroveň samotného rodu. Na druhej strane sa opačnej chyby dopustili tí, ktorí peňažný kapitál vôbec nepovažujú za pravý kapitál, ale len za jeho zástupcu. Prvý z oboch názorov je analogický názoru merkantilistov, ktorí za „bohatstvo" považovali len peniaze, kým druhý názor je názorom viacerých odporcov merkantilizmu, ktorí vo svojom odpore zašli priďaleko a sumám peňazí nepriznávajú ani len postavenie pravého bohatstva. (Spomedzi novších autorov pozri predovšetkým Michel Chevalier, Cours d'économie politique Paris, 1866, III, 584 a nasl., a H.C. Carey, Principles of Social Science Philadelphia, 1858, II, 337.) V skutočnosti je peňažný kapitál len jednou pohodlnou formou kapitálu, ktorá je obzvlášť vhodná na použitie za vyspelých obchodných podmienok. (Pozri H. Brocher, „Zwei Worte über Kapital und Geld," Jahrbücher für Nationalökonomie und Statistik, VII (1866), 33–37.) Karl Knies túto skutočnosť najúčinnejšie zdôrazňuje vo svojom diele Die politische Oekonomie vom Standpunkte der geschichtlichen Methode (Braunschweig, 1853, s. 87): „Wir finden bei allen einzelnen Nationen in sofern eine Analogie der Entwicklung, als überall das Capital seine wirthschaftliche Kraft erst nach der Einführung und der verbreiteren Anwendung des Metallgeldes stärker entwickeln, seine ausgedehntere Macht erst auf den höheren Culturstufen entfalten kann." Peniaze síce uľahčujú prevod kapitálu z jednej ruky do druhej, a najmä aj prevod kapitálových statkov a premenu kapitálu do akejkoľvek želanej formy (jeho uplatnenie na akékoľvek želané použitie), no pojem peňazí je pojmu kapitálu úplne cudzí. (Pozri E. Dühring, „Kritik des Kapitalbegriffs und seiner Rolle in der Volkswirthschaftslehre," Jahrbücher für Nationalökonomie und Statistik, V ²⁴, 318–343, a F. Kleinwächter, „Beitrag zur Lehre vom Kapitale," tamže, IX ²⁵, 369–421).