Potreby vyplývajú z našich pudov a pudy sú zakorenené v našej prirodzenosti. Nedokonalé uspokojenie potrieb vedie ku zakrpateniu našej prirodzenosti. Ich neuspokojenie privodzuje našu skazu. Uspokojovať však naše potreby znamená žiť a prosperovať. Pokus postarať sa o uspokojenie našich potrieb je tak totožný s pokusom postarať sa o naše životy a blahobyt. Je to najdôležitejšie zo všetkých ľudských úsilí, keďže je predpokladom a základom všetkých ostatných.

V praxi sa starosť ľudí o uspokojenie ich potrieb prejavuje ako pokus získať vládu nad všetkými vecami, od ktorých uspokojenie ich potrieb závisí. Ak má človek vládu nad všetkými spotrebnými statkami nevyhnutnými na uspokojenie jeho potrieb, ich skutočné uspokojenie závisí len od jeho vôle. Môžeme teda považovať jeho cieľ za dosiahnutý, keď je v držbe týchto statkov, keďže jeho život a blahobyt sú potom v jeho vlastných rukách. Množstvá spotrebných statkov, ktoré musí mať človek na uspokojenie svojich potrieb, možno označiť ako jeho požiadavky.¹⁵ Starosť ľudí o zachovanie ich životov a blahobytu sa preto stáva pokusom zaobstarať si svoje požiadavky.

Keby sa však ľudia starali o to, aby si zaobstarali svoje požiadavky na statky len vtedy, keď by pociťovali ich bezprostrednú potrebu, uspokojenie ich potrieb, a teda ich životy a blahobyt by boli zabezpečené veľmi nedostatočne.

Ak predpokladáme, že obyvatelia nejakej krajiny sú na začiatku zimy úplne bez zásob potravín a odevu, nemôže byť pochýb o tom, že väčšina z nich by sa nedokázala zachrániť pred skazou, ani tým najzúfalejším úsilím namiereným na uspokojenie svojich potrieb. No čím ďalej civilizácia postupuje a čím viac sú ľudia odkázaní na zaobstarávanie statkov nevyhnutných na uspokojenie svojich potrieb prostredníctvom dlhého výrobného procesu (s. 67 a nasl.), tým naliehavejšou sa stáva nutnosť vopred zariadiť uspokojenie svojich potrieb – teda zaobstarať svoje požiadavky pre budúce časové obdobia.

Ani austrálsky divoch neodkladá lov dovtedy, kým skutočne nepocíti hlad. Ani nesťahuje stavbu svojho prístrešia až dovtedy, kým sa nezačne nepriaznivé počasie a kým už nie je vystavený jeho škodlivým účinkom.¹⁶ No iba ľudia v civilizovaných spoločnostiach spomedzi všetkých hospodáriacich jednotlivcov plánujú uspokojovanie svojich potrieb nielen na krátke obdobie, ale na omnoho dlhšie časové obdobia. Civilizovaní ľudia sa usilujú zabezpečiť uspokojenie svojich potrieb na mnoho rokov dopredu. Ba čo viac, neplánujú len na celý svoj život, ale spravidla rozširujú svoje plány ešte ďalej, vedení snahou, aby ani ich potomkom nechýbali prostriedky na uspokojovanie ich potrieb.

Kamkoľvek sa medzi civilizovanými národmi obrátime, nachádzame systém rozsiahleho predzásobenia na uspokojovanie ľudských potrieb. Kým ešte nosíme svoje hrubé šaty na ochranu pred zimným chladom, nielenže sú už hotové jarné šaty na ceste do maloobchodných predajní, ale v továrňach sa tkajú ľahké látky, ktoré budeme nosiť budúce leto, zatiaľ čo sa spriadajú priadze na hrubé šatstvo, ktoré použijeme nasledujúcu zimu. Keď ochorieme, potrebujeme služby lekára. V právnych sporoch potrebujeme radu právnika. No bolo by už príliš neskoro, keby sa človek v ktorejkoľvek z týchto situácií, aby uspokojil svoju potrebu, mal až vtedy pokúsiť sám si osvojiť lekárske či právnické vedomosti a zručnosti, alebo sa pokúsiť zariadiť osobitné vzdelanie iných osôb pre svoje služby, hoci by aj mohol mať na to potrebné prostriedky. V civilizovaných krajinách sú potreby spoločnosti po týchto a podobných službách zabezpečené v náležitom čase, pretože skúsení a osvedčení ľudia, ktorí sa na svoje povolania pripravovali už pred mnohými rokmi a ktorí odvtedy nazbierali bohaté skúsenosti zo svojej praxe, dávajú svoje služby k dispozícii spoločnosti. A zatiaľ čo takto požívame plody prezieravosti minulých čias, mnohí ľudia sa na našich univerzitách vzdelávajú, aby v budúcnosti uspokojovali potreby spoločnosti po podobných službách.

Snaha ľudí o uspokojovanie svojich potrieb sa tak stáva pokusom postarať sa vopred o pokrytie svojich budúcich nárokov, a preto budeme nárokmi určitej osoby nazývať tie množstvá statkov, ktoré sú potrebné na uspokojenie jej potrieb v rámci časového obdobia, ktoré pokrývajú jej plány.¹⁷

Existujú dva druhy poznania, ktoré ľudia musia mať ako predpoklad akéhokoľvek úspešného pokusu postarať sa vopred o uspokojenie svojich potrieb. Musia si ujasniť: (a) svoje nároky – teda množstvá statkov, ktoré budú potrebovať na uspokojenie svojich potrieb počas časového obdobia, na ktoré sa vzťahujú ich plány, a (b) množstvá statkov, ktoré majú k dispozícii na účel pokrytia týchto nárokov.

Každá prezieravá činnosť zameraná na uspokojovanie ľudských potrieb sa zakladá na poznaní týchto dvoch tried množstiev. Bez poznania prvej z nich by sa činnosť ľudí vykonávala naslepo, lebo by nepoznali svoj cieľ. Bez poznania druhej by ich činnosť bola bezplánovitá, lebo by nemali predstavu o dostupných prostriedkoch.

V nasledujúcom výklade sa najprv ukáže, ako ľudia dospievajú k poznaniu svojich nárokov na budúce časové obdobia; potom sa ukáže, ako odhadujú množstvá statkov, ktoré budú mať počas týchto období k dispozícii; a napokon sa podá opis činnosti, ktorou sa ľudia usilujú nasmerovať množstvá statkov (spotrebných statkov a výrobných prostriedkov), ktoré majú k dispozícii, k čo najúčinnejšiemu uspokojeniu svojich potrieb.

1. Ľudské nároky

A. Nároky na statky prvého rádu (spotrebné statky).

Ľudské bytosti pociťujú priamo a bezprostredne iba potreby po statkoch prvého rádu – teda po statkoch, ktoré možno priamo použiť na uspokojenie ich potrieb (s. 56). Keby neexistovali žiadne nároky na tieto statky, nemohli by vzniknúť ani nároky na statky vyššieho rádu. Nároky na statky vyššieho rádu sú teda závislé od nárokov na statky prvého rádu a skúmanie tých druhých tvorí nevyhnutný základ pre skúmanie ľudských nárokov vôbec. Najprv sa preto budeme zaoberať ľudskými nárokmi na statky prvého rádu a potom výkladom zásad, podľa ktorých sa riadia ľudské nároky na statky vyššieho rádu.

Množstvo statku prvého rádu potrebné na uspokojenie konkrétnej ľudskej potreby¹⁸ (a teda aj množstvo potrebné na uspokojenie všetkých potrieb po statku prvého rádu, ktoré vznikajú v určitom časovom období) je určené priamo samotnou potrebou (samotnými potrebami) a má k nej (k nim) priamy kvantitatívny vzťah. Keby teda ľudia boli na základe predchádzajúcej skúsenosti vždy správne a úplne informovaní o konkrétnych potrebách, ktoré budú mať, a o intenzite, s akou budú tieto potreby pociťované počas časového obdobia, na ktoré plánujú, nikdy by nemohli byť na pochybách o množstvách statkov potrebných na uspokojenie svojich potrieb – teda o veľkosti svojich nárokov na statky prvého rádu.

No skúsenosť nás učí, že často viac alebo menej pochybujeme, či vôbec určité potreby budú v budúcnosti pociťované. Sme si, pravdaže, vedomí toho, že počas daného časového obdobia budeme potrebovať jedlo, nápoj, šatstvo, prístrešie atď. No tá istá istota neexistuje vo vzťahu k mnohým iným statkom, ako sú lekárske služby, lieky atď., pretože to, či budeme alebo nebudeme pociťovať potrebu po týchto statkoch, často závisí od vplyvov, ktoré nemôžeme s istotou predvídať.

Aj pri potrebách, o ktorých vopred vieme, že budú pociťované v časovom období, na ktoré plánujeme, môžeme byť neistí, pokiaľ ide o množstvá, o ktoré ide. Dobre vieme, že sa tieto potreby prejavia, no vopred nevieme, presne v akej miere – teda nepoznáme presné množstvá statkov, ktoré budú potrebné na ich uspokojenie. No práve o tieto množstvá tu ide.

V prípade potrieb, o ktorých je neisté, či vôbec vzniknú v časových obdobiach, na ktoré si ľudia robia plány, nás skúsenosť učí, že napriek svojej nedostatočnej prezieravosti ľudia nijako neopomínajú postarať sa o ich prípadné uspokojenie. Aj zdraví ľudia žijúci na vidieku majú, do tej miery, do akej im to ich prostriedky dovoľujú, domácu lekárničku alebo aspoň zopár liekov pre nepredvídané núdzové prípady. Starostliví hospodári majú hasiace prístroje na záchranu svojho majetku v prípade požiaru, zbrane na jeho ochranu, ak by to bolo potrebné, pravdepodobne aj ohňovzdorné a proti vlámaniu zabezpečené trezory a mnohé podobné statky. Ba dokonca aj medzi statkami tých najchudobnejších ľudí, ako verím, sa nájdu niektoré statky, ktorých použitie sa očakáva iba pri nepredvídaných okolnostiach.

Okolnosť, že je neisté, či počas obdobia našich plánov bude pociťovaná potreba po určitom statku, teda nevylučuje možnosť, že sa postaráme o jej prípadné uspokojenie, a preto ani nespochybňuje reálnosť našich nárokov na statky potrebné na uspokojenie takýchto potrieb. Naopak, ľudia sa vopred a do tej miery, do akej im to ich prostriedky dovoľujú, starajú aj o prípadné uspokojenie týchto potrieb a zahŕňajú statky potrebné na ich uspokojenie do svojich výpočtov vždy, keď určujú svoje nároky ako celok.

No to, čo sa tu povedalo o potrebách, ktorých vznik je celkom neistý, platí rovnako aj tam, kde niet pochybnosti, že potreba po statku vznikne, lež je neistá iba intenzita, s akou bude pociťovaná, pretože aj v tomto prípade ľudia právom považujú svoje nároky za úplne pokryté vtedy, keď môžu mať k dispozícii množstvá statkov dostatočné na všetky predpokladané eventuality.

Ďalším bodom, ktorý tu treba vziať do úvahy, je schopnosť ľudských potrieb rásť. Ak sú ľudské potreby schopné rastu a, ako sa niekedy tvrdí, schopné nekonečného rastu, mohlo by sa zdať, ako keby tento rast neustále rozširoval hranice množstiev statkov potrebných na uspokojenie ľudských potrieb, ba dokonca až do úplnej nekonečnosti, a že by teda akékoľvek predzásobenie ľudí vo vzťahu k ich nárokom bolo úplne znemožnené.

K tejto otázke schopnosti ľudských potrieb nekonečne rásť sa mi zdá predovšetkým to, že pojem nekonečna je použiteľný iba na neobmedzený pokrok vo vývoji ľudských potrieb, no nie na množstvá statkov potrebných na uspokojenie týchto potrieb počas daného časového obdobia. Hoci sa pripúšťa, že rad je nekonečný, každý jednotlivý prvok radu je predsa konečný. Aj keby sa ľudské potreby mohli vo svojom vývoji do najvzdialenejších období budúcnosti považovať za neobmedzené, sú napriek tomu kvantitatívne určiteľné pre všetky dané, a najmä pre všetky hospodársky významné časové obdobia. Tak teda aj za predpokladu neprerušeného pokroku vo vývoji ľudských potrieb máme do činenia s konečnými, a nikdy nie s nekonečnými, a teda úplne neurčitými veličinami, ak sa zaoberáme len určitými časovými obdobiami.

Ak pozorujeme ľudí pri prezieravej činnosti zameranej na uspokojovanie ich budúcich potrieb, ľahko vidíme, že ani zďaleka nenechávajú schopnosť svojich potrieb rásť uniknúť svojej pozornosti. Naopak, čo najstarostlivejšie sa snažia ju zohľadniť. Človek, ktorý očakáva rozrastenie svojej rodiny alebo vyššie spoločenské postavenie, bude venovať náležitú pozornosť svojim zvýšeným budúcim potrebám pri stavbe a zariaďovaní obydlí a pri kúpe kočov a podobných trvanlivých statkov. Spravidla, a do tej miery, do akej mu to jeho prostriedky dovolia, sa pokúsi zohľadniť vyššie nároky budúcnosti, a to nielen v jednej jedinej súvislosti, ale vo vzťahu k svojmu majetku statkov ako celku. Obdobný jav môžeme pozorovať pri činnosti mestských samospráv. Vidíme, ako mestá budujú vodárne, verejné budovy (školy, nemocnice atď.), parky, ulice a podobne, pričom prihliadajú nielen na potreby prítomnosti, ale aj s náležitým ohľadom na zvýšené potreby budúcnosti. Táto tendencia venovať pozornosť budúcim potrebám je, prirodzene, ešte zreteľnejšie zjavná v činnosti štátnych vlád.

Aby sme zhrnuli to, čo sa povedalo, ukazuje sa, že ľudské nároky na spotrebné statky sú veličiny, ktorých kvantitatívne určenie vo vzťahu k budúcim časovým obdobiam nespôsobuje nijaké zásadné ťažkosti. Sú to veličiny, o ktorých sa ľudia v činnostiach zameraných na uspokojovanie svojich potrieb skutočne usilujú dosiahnuť jasno v rámci uskutočniteľných hraníc a do tej miery, do akej ich k tomu núti praktická nevyhnutnosť – teda ich pokusy určiť tieto veličiny sú obmedzené na jednej strane na tie časové obdobia, na ktoré sa kedykoľvek chystajú urobiť opatrenia, a na druhej strane na taký stupeň presnosti, ktorý je dostatočný pre praktický úspech ich činnosti.

B. Nároky na statky vyššieho rádu (výrobné prostriedky)

Ak sú naše nároky na statky prvého rádu pre nadchádzajúce časové obdobie už priamo pokryté existujúcimi množstvami týchto statkov, nemôže byť reči o ďalšom zabezpečovaní týchto istých nárokov prostredníctvom statkov vyššieho rádu. No ak tieto nároky nie sú pokryté, alebo nie sú úplne pokryté existujúcimi statkami prvého rádu (teda ak nie sú pokryté priamo), vznikajú nároky na statky vyššieho rádu pre dané časové obdobie. Tieto nároky sú tie množstvá statkov vyššieho rádu, ktoré sú za existujúceho stavu technológie príslušných výrobných odvetví potrebné na zabezpečenie nášho plného nároku na statky prvého rádu.

Jednoduchý vzťah, ktorý sme práve predstavili, pokiaľ ide o naše nároky na výrobné prostriedky, sa však, ako uvidíme v nasledujúcom výklade, vyskytuje len v zriedkavých prípadoch. Z príčinných vzájomných vzťahov medzi statkami vyplýva dôležitá modifikácia tejto zásady.

Už skôr bolo preukázané (s. 58 a nasl.), že je nemožné, aby ľudia použili ktorýkoľvek statok vyššieho rádu na výrobu zodpovedajúcich statkov nižšieho rádu, ak nemajú zároveň k dispozícii komplementárne statky. To, čo bolo skôr povedané o statkoch vo všeobecnosti, sa tu stáva ešte presnejším, keď vezmeme do úvahy dostupné množstvá statkov. Skôr sa ukázalo, že statky vyššieho rádu môžeme premeniť na statky nižšieho rádu, a tak ich použiť na uspokojenie ľudských potrieb, iba ak máme súčasne k dispozícii komplementárne statky. Túto zásadu možno teraz preformulovať takto: množstvá statkov vyššieho rádu môžeme priviesť k výrobe daných množstiev statkov nižšieho rádu, a tak napokon k uspokojeniu našej potreby, iba ak sme v postavení, keď máme súčasne k dispozícii komplementárne množstvá ostatných statkov vyššieho rádu. Tak napríklad ani najväčšie množstvo pôdy nemožno použiť na výrobu akéhokoľvek, hoci aj nepatrného množstva obilia, ak nemáme k dispozícii (komplementárne) množstvá osiva, pracovných služieb atď., ktoré sú potrebné na výrobu tohto malého množstva obilia.

Preto sa nikdy nestretávame s potrebou jediného statku vyššieho rádu. Naopak, často pozorujeme, že kedykoľvek potreba statku nižšieho rádu nie je vôbec alebo je len neúplne uspokojená, potreba každého zo zodpovedajúcich statkov vyššieho rádu sa pociťuje iba spoločne s kvantitatívne zodpovedajúcou potrebou ostatných komplementárnych statkov vyššieho rádu.

Predpokladajme napríklad, že pri ešte neuspokojenej potrebe 10 000 párov topánok na dané časové obdobie máme k dispozícii množstvá nástrojov, pracovných služieb atď. potrebné na výrobu tohto množstva topánok, ale kože len toľko, koľko stačí na výrobu 5 000 párov. Alebo predpokladajme, že máme k dispozícii všetky ostatné statky vyššieho rádu potrebné na výrobu 10 000 párov topánok, ale pracovných služieb len toľko, koľko stačí na výrobu 5 000 párov. V oboch prípadoch niet pochýb, že naša úplná potreba by sa vzhľadom na dané časové obdobie vzťahovala na také množstvá rozličných statkov vyššieho rádu potrebných na výrobu topánok, ktoré by postačovali na výrobu 10 000 párov. Naša efektívna potreba by sa však vzhľadom na ostatné komplementárne statky v každom prípade vzťahovala len na také množstvá, aké sú potrebné na výrobu 5 000 párov. Zvyšná potreba by bola latentná a stala by sa efektívnou iba vtedy, keby boli k dispozícii aj ostatné, chýbajúce komplementárne množstvá.

Z toho, čo bolo povedané, odvodzujeme zásadu, že vzhľadom na dané budúce časové obdobia je naša efektívna potreba jednotlivých statkov vyššieho rádu závislá od dostupnosti komplementárnych množstiev zodpovedajúcich statkov vyššieho rádu.

Keď dovoz bavlny do Európy v dôsledku americkej občianskej vojny značne poklesol, potreba bavlnených kusových tovarov zostala zjavne celkom nedotknutá, keďže táto vojna nemohla významne zmeniť potreby týchto tovarov. Pokiaľ existovala budúca potreba bavlnených kusových tovarov, ktorá nebola už pokrytá hotovými výrobkami, existovala v dôsledku toho aj potreba zodpovedajúcich množstiev statkov vyššieho rádu potrebných na výrobu bavlnenej látky. Preto ani túto potrebu nemohla občianska vojna v celkovom súhrne nijako významne zmeniť. Keďže však dostupné množstvo jedného z potrebných statkov vyššieho rádu, totiž surovej bavlny, značne pokleslo, prirodzeným následkom bolo, že časť predchádzajúcej potreby statkov komplementárnych k surovej bavlne vzhľadom na výrobu bavlnenej látky (pracovných služieb, strojov atď.) sa stala latentnou a efektívna potreba po nich sa zmenšila na také množstvá, aké boli potrebné na spracovanie dostupných množstiev surovej bavlny. Len čo sa však dovoz surovej bavlny opäť oživil, aj efektívna potreba týchto statkov zaznamenala nárast – pravdaže presne v tej miere, v akej sa zmenšila latentná potreba.

Prisťahovalci, ktorí si so sebou prinášajú názory získané vo vysoko rozvinutých materských krajinách, často upadajú do omylu, keď sa od začiatku usilujú o rozsiahly pozemkový majetok, zanedbávajúc dôležitejšie ohľady, a to dokonca bez ohľadu na to, či sú v ich osadách k dispozícii zodpovedajúce množstvá ostatných statkov komplementárnych k pôde. Pritom nič nie je istejšie, než že môžu pokročiť v používaní pôdy na uspokojenie svojich potrieb iba do tej miery, do akej sú schopní zaobstarať si zodpovedajúce komplementárne množstvá osiva, dobytka, poľnohospodárskych nástrojov atď. Ich spôsob konania prezrádza neznalosť uvedenej zásady, ktorá sa dáva pociťovať tak neúprosne, že ľudia sa buď musia podriadiť jej platnosti, alebo znášať škodlivé následky jej zanedbania.

Čím ďalej civilizácia postupuje s vysoko rozvinutou deľbou práce, tým viac si ľudia v rozličných odvetviach zvykajú vyrábať množstvá statkov vyššieho rádu na základe implicitného a spravidla správneho predpokladu, že iné osoby vyrobia zodpovedajúce množstvá komplementárnych statkov. Výrobcovia divadelných ďalekohľadov len veľmi zriedka vyrábajú sklenené šošovky, puzdrá zo slonoviny alebo korytnačiny a bronzové súčasti, ktoré sa pri zostavovaní divadelných ďalekohľadov používajú. Naopak, je známe, že výrobcovia týchto ďalekohľadov získavajú jednotlivé súčasti zvyčajne od špecializovaných výrobcov alebo remeselníkov a tieto súčasti iba zostavujú, pričom azda pridajú niekoľko dokončovacích úprav. Brusič skla, ktorý vyrába šošovky, výrobca galantérneho tovaru, ktorý vyrába puzdrá zo slonoviny alebo korytnačiny, a kovorobotník, ktorý vyrába bronzové odliatky, všetci pracujú na základe implicitného predpokladu, že potreba ich výrobkov existuje. A predsa nič nie je istejšie, než že efektívna potreba výrobkov každého z nich je závislá od výroby komplementárnych množstiev takým spôsobom, že keby výroba sklenených šošoviek utrpela prerušenie, efektívna potreba ostatných statkov vyššieho rádu potrebných na výrobu ďalekohľadov, divadelných ďalekohľadov a podobných statkov by sa stala latentnou. V tomto bode by sa objavili hospodárske poruchy, ktoré laici zvyčajne považujú za úplne abnormálne, ktoré sú však v skutočnosti celkom v súlade s hospodárskymi zákonmi.

prostriedkami rovnajúcimi sa množstvám statkov, ktoré by boli potrebné na uspokojenie jeho potrieb. Obchodníci a priemyselníci spravidla používajú výraz „potreba“ v užšom zmysle slova a často ním myslia „očakávaný dopyt“ po statku. V tomto zmysle sa tiež hovorí, že po tovare existuje potreba „pri danej cene“, ale nie pri inej cene atď.

C. Časové hranice, v rámci ktorých sa ľudské potreby pociťujú.

V našom súčasnom skúmaní zostáva ešte na zváženie jediná téma, a to problém času, pričom musíme preukázať, na aké časové obdobia ľudia svoju potrebu skutočne plánujú.

Pri tejto otázke je predovšetkým zrejmé, že naša potreba statkov prvého rádu sa zdá byť uspokojená vzhľadom na dané budúce časové obdobie vtedy, ak budeme v rámci tohto časového obdobia v postavení, keď budeme mať priamo k dispozícii množstvá statkov prvého rádu, ktoré potrebujeme. Inak je to, ak musíme svoju potrebu statkov prvého alebo vo všeobecnosti nižšieho rádu uspokojovať nepriamo (totiž prostredníctvom množstiev zodpovedajúcich statkov vyššieho rádu) pre časový odstup, ktorý je nevyhnutný v každom výrobnom procese. Označme ako Obdobie I to časové obdobie, ktoré sa začína teraz a siaha až po okamih, keď možno statok prvého rádu vyrobiť zo zodpovedajúcich statkov druhého rádu, ktoré máme teraz k dispozícii. Nazvime Obdobím II to časové obdobie, ktoré nasleduje po Období I a siaha až po okamih, keď možno statok prvého rádu vyrobiť zo statkov tretieho rádu, ktoré sú nám teraz dostupné. A podobne označme nasledujúce časové obdobia III, IV a tak ďalej. Pre každý jednotlivý druh statku je tak vymedzená postupnosť časových období. Pre každé z týchto časových období máme bezprostrednú a priamu potrebu statku prvého rádu a táto potreba sa skutočne uspokojuje, keďže počas týchto časových období získavame priame nakladanie s potrebnými množstvami statku prvého rádu.

Predpokladajme však, že by sme sa pokúsili uspokojiť svoju potrebu statku prvého rádu počas Obdobia II prostredníctvom statkov štvrtého rádu. Je zrejmé, že by to bolo fyzicky nemožné a že skutočné zabezpečenie našej potreby statku prvého rádu v rámci uvedeného časového obdobia by mohlo vyplynúť iba z použitia statkov prvého alebo druhého rádu.

To isté pozorovanie možno urobiť nielen vzhľadom na našu potrebu statkov prvého rádu, ale aj vzhľadom na našu potrebu všetkých statkov nižšieho rádu vo vzťahu k dostupným statkom vyššieho rádu. Nemôžeme napríklad zabezpečiť svoju potrebu statkov tretieho rádu počas Obdobia V tým, že počas tohto časového obdobia získame nakladanie so zodpovedajúcimi množstvami statkov šiesteho rádu. Naopak, je zrejmé, že na tento účel by sme museli získať nakladanie s týmito statkami už počas Obdobia II.¹⁹

Keby potreba určitého ľudu po obilí na bežný rok nebola koncom jesene priamo pokrytá vtedy existujúcimi zásobami obilia, bolo by už príliš neskoro pokúšať sa na tento účel použiť dostupnú pôdu, poľnohospodárske nástroje, pracovné služby atď. Jeseň by však bola vhodným časom postarať sa o potrebu obilia na nasledujúci rok využitím vyššie spomenutých statkov vyššieho rádu. Podobne, ak chceme uspokojiť svoju potrebu pracovných služieb spôsobilých učiteľov o desať rokov, musíme už v súčasnosti na tento účel vychovávať schopné osoby.

Ľudská potreba statkov vyššieho rádu, podobne ako potreba statkov nižšieho rádu, nie je len veličinou kvantitatívne určenou v prísnom súlade s určitými zákonmi, ktorú ľudia môžu vopred odhadnúť tam, kde existuje praktická nevyhnutnosť, ale je aj veličinou, ktorú ľudia v rámci určitých časových hraníc skutočne vypočítavajú s presnosťou postačujúcou pre ich praktické záležitosti. Okrem toho záznam minulosti dokazuje, že ľudia na základe predchádzajúcej skúsenosti so svojimi potrebami a s výrobnými procesmi sústavne zlepšujú svoju schopnosť presnejšie odhadovať množstvá rozličných statkov, ktoré budú potrebné na uspokojenie ich potrieb, ako aj jednotlivé časové obdobia, v rámci ktorých táto potreba rozličných statkov vznikne.

2. Dostupné množstvá

Ak vo všeobecnosti platí, že jasnosť o cieli ich snaženia je podstatným činiteľom úspechu každej ľudskej činnosti, je tiež isté, že znalosť potreby statkov v budúcich časových obdobiach je prvým predpokladom plánovania všetkej ľudskej činnosti zameranej na uspokojenie potrieb. Nech sú teda vonkajšie podmienky, za ktorých sa táto ľudská činnosť rozvíja, akékoľvek, jej úspech bude závisieť predovšetkým od správneho predvídania množstiev statkov, ktoré budú v budúcich časových obdobiach považovať za potrebné – teda od správneho predbežného sformulovania svojej potreby. Je tiež zrejmé, že úplný nedostatok predvídavosti by akékoľvek plánovanie činnosti zameranej na uspokojenie ľudských potrieb urobil celkom nemožným.

Druhým činiteľom, ktorý určuje úspech ľudskej činnosti, je znalosť, ktorú ľudia získali o prostriedkoch, ktoré majú k dispozícii na dosiahnutie želaných cieľov. Kdekoľvek teda možno pozorovať ľudí pri činnostiach zameraných na uspokojenie ich potrieb, vidno, že sa vážne usilujú získať čo najpresnejšiu znalosť o množstvách statkov, ktoré majú na tento účel k dispozícii. Ako pritom postupujú, je predmetom, ktorým sa budeme zaoberať v tejto časti.

Množstvá statkov, ktoré majú v ktoromkoľvek okamihu k dispozícii jednotliví členovia spoločnosti, sú dané jestvujúcimi okolnosťami a pri určovaní týchto množstiev majú títo členovia jediné úlohy: odmerať statky, ktorými disponujú, a vyhotoviť ich súpis. Ideálnym výsledkom týchto dvoch druhov prezieravej ľudskej činnosti je úplné vymenovanie statkov, ktoré majú v danom okamihu k dispozícii, ich roztriedenie do dokonale rovnorodých kategórií a presné určenie počtu položiek v každej kategórii. V praktickom živote však ľudia tento ideál ani zďaleka nesledujú; obyčajne sa ani nepokúšajú dosiahnuť výsledky natoľko presné, ako je to pri jestvujúcom stave umenia merania a vyhotovovania súpisov možné, ale uspokoja sa práve s takým stupňom presnosti, aký je na praktické účely potrebný. Predsa je však významným dôkazom veľkého praktického významu, aký má presná znalosť jestvujúcich množstiev statkov, ktoré majú k dispozícii, pre mnohých ľudí, že u kupcov, priemyselníkov a vôbec u osôb, ktoré vyvinuli vysoký stupeň prezieravej činnosti, nachádzame celkom výnimočný stupeň presnosti tejto znalosti. No aj na najnižších stupňoch civilizácie sa stretávame s istou mierou znalosti dostupných množstiev statkov, keďže je zrejmé, že úplný nedostatok tejto znalosti by znemožnil akúkoľvek prezieravú činnosť ľudí zameranú na uspokojovanie ich potrieb.

V miere, v akej sa ľudia venujú plánovitej činnosti zameranej na uspokojovanie svojich potrieb, usilujú sa získať jasno o množstvách statkov, ktoré majú v ktoromkoľvek okamihu k dispozícii. Všade tam, kde už jestvuje značný obchod so statkami, nájdeme preto ľudí, ktorí sa pokúšajú utvoriť si úsudok o množstvách statkov, ktoré majú práve k dispozícii ostatní členovia spoločnosti, s ktorými udržiavajú obchodné spojenia.

Pokiaľ ľudia medzi sebou neudržiavajú značný obchod, má každý zjavne len malý záujem na tom, aby vedel, aké množstvá statkov majú v rukách iné osoby. Len čo sa však rozvinie rozsiahly obchod, najmä v dôsledku deľby práce, a ľudia sa pri uspokojovaní svojich potrieb ocitnú do veľkej miery závislí od výmeny, prirodzene nadobudnú celkom zjavný záujem na tom, aby boli informovaní nielen o všetkých statkoch vo svojom vlastníctve, ale aj o statkoch všetkých ostatných osôb, s ktorými udržiavajú obchodné vzťahy, keďže časť majetku týchto iných osôb je im potom prístupná, ak nie priamo, tak aspoň nepriamo (prostredníctvom obchodu).

Len čo spoločnosť dosiahne istý stupeň civilizácie, vyvolá rastúca deľba práce vznik osobitnej profesijnej vrstvy, ktorá pôsobí ako sprostredkovateľ pri výmenách a pre ostatných členov spoločnosti vykonáva nielen mechanickú časť obchodných operácií (prepravu, distribúciu, skladovanie statkov atď.), ale aj úlohu vedenia záznamov o dostupných množstvách. Pozorujeme teda, že istá vrstva ľudí má osobitný profesijný záujem na zhromažďovaní údajov o množstvách statkov, takzvaných zásobách v najširšom zmysle slova, ktoré majú práve k dispozícii rôzne národy a štáty, ktorých obchod títo ľudia sprostredkúvajú. Údaje, ktoré zhromažďujú, sa vzťahujú na obchodné oblasti menšieho alebo väčšieho rozsahu (jednotlivé okresy, provincie alebo aj celé krajiny či kontinenty) podľa postavenia, ktoré dotyční sprostredkovatelia zaujímajú v obchodnom živote. Majú navyše záujem aj o mnohé iné všeobecné druhy informácií, no o tom budeme mať príležitosť pojednať na neskoršom mieste.

Vedenie takýchto štatistických záznamov, pokiaľ sa vzťahujú na množstvá statkov, ktorými práve disponujú početné skupiny jednotlivcov, ba dokonca celé národy či skupiny národov, naráža však na nemalé ťažkosti, keďže presné určenie týchto zásob možno uskutočniť iba sčítaním. Postup sčítania predpokladá zložitý aparát verejných úradníkov, ktorý pokrýva celú obchodnú oblasť a je vybavený potrebnými právomocami. Takýto aparát môžu poskytnúť iba štátne vlády, a aj tie len v rámci svojich vlastných území. Navyše, ako vie každý znalec, sčítanie nie je účinné ani v týchto medziach, keď ide o statky, ktorých dostupné množstvá nie sú úradnému vymenovaniu ľahko prístupné.

Aj sčítania možno pohodlne uskutočňovať len z času na čas. Spravidla ich je vskutku možné uskutočniť len v značných časových odstupoch. Údaje získané v istom okamihu pre všetky statky, ktorých dostupné množstvá podliehajú prudkým výkyvom, preto nezriedka už stratia praktickú hodnotu, hoci si tieto čísla môžu robiť nárok na spoľahlivosť.

Vládna činnosť zameraná na určenie množstiev statkov, ktoré má v ktoromkoľvek okamihu k dispozícii daný ľud či národ, je preto prirodzene obmedzená: (1) na statky, ktorých množstvá podliehajú len nepatrným zmenám, ako je to v prípade pôdy, budov, domácich zvierat, dopravných prostriedkov atď., keďže sčítanie takýchto položiek, vykonané v určitom okamihu, si zachováva platnosť aj pre neskoršie okamihy, a (2) na statky, ktorých dostupné množstvá podliehajú takej miere verejnej kontroly, že je tým, aspoň do istej miery, zaručená správnosť získaných čísel.

Pri pozoruhodnom záujme, ktorý má obchodný svet za práve opísaných okolností na čo najpresnejšej znalosti množstiev statkov dostupných v určitých obchodných oblastiach, je pochopiteľné, že sa neuspokojí s neúplnými výsledkami tejto činnosti vlád, ktorá sa väčšinou vykonáva s malým obchodným porozumením a vždy pokrýva len jednotlivé krajiny alebo časti krajín, a nie celé obchodné oblasti. Naopak, obchodný svet sa sám pokúša samostatne, a nezriedka za značných finančných obetí, zabezpečiť si o dotyčných množstvách čo najúplnejšie a čo najpresnejšie informácie. Táto potreba vyprodukovala mnohé orgány slúžiace osobitným záujmom obchodného sveta, ktorých úloha spočíva z veľkej časti v tom, že informujú členov každého výrobného odvetvia o aktuálnom stave zásob v rozličných obchodných oblastiach.

Medzi tieto orgány patria dopisovatelia, ktorých si veľké obchodné domy vydržiavajú na hlavných trhoch pre každú zo svojich komodít. Jednou z hlavných povinností týchto dopisovateľov je nepretržite informovať svojich zamestnávateľov o stave zásob komodít. Pre každú dôležitú komoditu jestvuje aj značný počet periodicky uverejňovaných obchodných správ, ktoré slúžia tomu istému účelu. Každý, kto pozorne sleduje obilninové správy Bella v Londýne alebo Meyera v Berlíne, cukrové správy Lichta v Magdeburgu, bavlnárske správy Ellisona a Haywooda v Liverpoole atď., nájde v nich spoľahlivé informácie o aktuálnom stave zásob komodít (a mnohé ďalšie údaje dôležité pre obchodný svet, o ktorých budem hovoriť neskôr), opierajúce sa o najrozličnejšie zisťovania a o dômyselný výpočet tam, kde zisťovanie nie je uskutočniteľné. Tieto odhady zásob komodít majú, ako uvidíme, celkom určitý vplyv na hospodárske javy, najmä na tvorbu cien. Bavlnárske správy Ellisona a Haywooda napríklad obsahujú periodické informácie o aktuálnych zásobách rôznych akostí bavlny v Liverpoole, v Anglicku vôbec, na kontinente, ako aj v Amerike, Indii, Egypte a ostatných produkčných oblastiach; pravidelne nás informujú o množstvách bavlny prepravovaných na šírom mori (plávajúci náklad), o prístavoch, do ktorých sú zasielané, a o tom, či sú množstvá v Anglicku ešte v rukách veľkoobchodníkov, už v skladoch pradiarov alebo iných kupcov, alebo určené na vývoz atď.

Tieto správy sa opierajú o verejné sčítania najrozličnejšieho druhu, ktoré sa obchodný svet ihneď usiluje urobiť upotrebiteľnými, ak sa vôbec ukážu byť dôveryhodnými, o informácie zhromaždené odbornými dopisovateľmi na rozličných miestach a sčasti aj o odhady skúsených obchodníkov osvedčenej spoľahlivosti. Pokrývajú nielen zásoby dostupné v ktoromkoľvek danom okamihu, ale aj množstvá statkov, o ktorých sa očakáva, že ich budú mať ľudia k dispozícii v budúcich časových obdobiach.²⁰ Vo vyššie spomenutých Lichtových správach napríklad nachádzame nielen správy o výkyvoch zásob cukru vo všetkých obchodných oblastiach, ktoré sú v styku s Nemeckom, ale aj komplexnú zbierku faktov týkajúcich sa produkcie surovín a výroby. Predovšetkým tu nachádzame aktuálne správy o ploche pôdy osiatej cukrovou trstinou a cukrovou repou, o súčasnom stave porastov trstiny a repy, o očakávanom vplyve počasia na čas a na množstevné i akostné výsledky úrody, o samotnej úrode, o kapacitách cukrovarov a rafinérií, o počte týchto závodov, ktoré sú v prevádzke, a o počte tých, ktoré sú odstavené, o množstve zahraničnej a domácej produkcie, o ktorej sa očakáva, že sa dostane na nemecký trh, a o časoch očakávaného príchodu, o technickom pokroku v metódach výroby cukru, o poruchách v distribučnom aparáte atď. Podobné údaje o iných komoditách obsahujú ostatné obchodné správy spomenuté v predchádzajúcom odseku.

Takéto správy obyčajne postačujú na to, aby informovali obchodný svet o dostupných množstvách určitých komodít vo viac či menej rozsiahlych obchodných oblastiach, ktoré sú pre každú komoditu relevantné, a aby mu poskytli základ na posudzovanie predpokladaných zmien v zásobách. Tam, kde jestvujú skutočné neistoty, slúžia tieto správy na to, aby upozornili na túto okolnosť, takže vo všetkých prípadoch, keď výsledok určitej transakcie závisí od väčšieho alebo menšieho dostupného množstva statku, sa jeho rizikový charakter dostane do pozornosti obchodného sveta.

3. Vznik ľudského hospodárstva a hospodárskych statkov

A. Hospodárske statky.

V dvoch predchádzajúcich oddieloch sme videli, ako sa jednotliví ľudia, ako aj obyvatelia celých krajín a skupín krajín spojených obchodom, pokúšajú utvoriť si úsudok jednak o svojich potrebách pre budúce časové obdobia, jednak o množstvách statkov, ktoré majú k dispozícii na uspokojenie týchto potrieb, aby takto získali nevyhnutný základ pre činnosť zameranú na uspokojovanie svojich potrieb. Úlohou, ku ktorej sa teraz obraciame, je ukázať, ako ľudia na základe tejto znalosti smerujú dostupné množstvá statkov (spotrebných statkov a výrobných prostriedkov) k čo najväčšiemu uspokojeniu svojich potrieb.

Skúmanie potrieb po nejakom statku a jeho dostupných množstiev môže preukázať jestvovanie ktoréhokoľvek z týchto troch vzťahov:

(a) že potreby sú väčšie než dostupné množstvo.

(b) že potreby sú menšie než dostupné množstvo.

(c) že potreby a dostupné množstvo sa rovnajú.

Prvý z týchto vzťahov — keď časť potrieb po nejakom statku musí nevyhnutne zostať neuspokojená — môžeme pravidelne pozorovať pri zďaleka väčšom počte statkov. Nemám tu na mysli predmety prepychu, keďže pri nich sa tento vzťah zdá samozrejmý. No aj najhrubšie kusy odevu, najobyčajnejšie obydlia a vybavenie, najbežnejšie potraviny atď. sú statkami tohto druhu. Dokonca aj zem, kamene a najbezvýznamnejšie druhy odpadu nie sú nám spravidla dostupné v takých veľkých množstvách, aby sme ich ešte väčšie množstvá nemohli upotrebiť.

Všade tam, kde sa tento vzťah objaví vzhľadom na dané časové obdobie — to jest všade tam, kde ľudia rozpoznajú, že potreby po nejakom statku sú väčšie než jeho dostupné množstvo —, dospievajú k ďalšiemu poznatku, že nijaká časť dostupného množstva, akýmkoľvek prakticky významným spôsobom, nemôže stratiť svoje užitočné vlastnosti ani byť odňatá ľudskej moci bez toho, aby niektoré konkrétne ľudské potreby, predtým zabezpečené, nezostali neuspokojené, alebo bez toho, aby tieto potreby teraz neboli uspokojené menej úplne než predtým.

Prvými účinkami tohto poznatku na činnosť ľudí, ktorí sa usilujú uspokojiť svoje potreby čo najúplnejšie, sú, že sa snažia: (1) udržať si k dispozícii každú jednotku statku stojaceho v tomto množstevnom vzťahu a (2) zachovať jeho užitočné vlastnosti.

Ďalším účinkom znalosti tohto vzťahu medzi potrebami a dostupnými množstvami je, že ľudia si na jednej strane uvedomujú, že za všetkých okolností zostane časť ich potrieb po dotyčnom statku neuspokojená, a na druhej strane, že akékoľvek nevhodné upotrebenie čiastkových množstiev tohto statku musí nevyhnutne viesť k tomu, že časť potrieb, ktoré by boli zabezpečené vhodným upotrebením dostupného množstva, zostane neuspokojená.

Preto sa ľudia vo vzťahu k statku, ktorý podlieha skúmanému vzťahu, snažia pri prozreteľnej činnosti zameranej na uspokojovanie svojich potrieb: (3) uskutočniť voľbu medzi svojimi dôležitejšími potrebami, ktoré budú s dostupným množstvom príslušného statku uspokojovať, a potrebami, ktoré musia ponechať neuspokojené, a (4) dosiahnuť s daným množstvom statku čo najväčší výsledok alebo daný výsledok s čo najmenším množstvom – inými slovami, nasmerovať množstvá spotrebných statkov, ktoré majú k dispozícii, a najmä dostupné množstvá výrobných prostriedkov, na uspokojenie svojich potrieb čo najvhodnejším spôsobom.

Súhrn ľudských činností zameraných na tieto štyri ciele sa nazýva hospodárenie a statky, ktoré sa nachádzajú v kvantitatívnom vzťahu, o ktorom bola reč v predchádzajúcom výklade, sú jeho výlučnými predmetmi. Tieto statky sú ekonomickými statkami na rozdiel od takých statkov, pri ktorých ľudia nezisťujú nijakú praktickú nevyhnutnosť hospodáriť – z dôvodov, ktoré, ako uvidíme neskôr, možno priviesť späť ku kvantitatívnym vzťahom prístupným presnému meraniu, tak ako sa to ukázalo byť možné v prípade ekonomických statkov.

No skôr než pristúpime k objasneniu týchto vzťahov a životných javov, ktoré sú nimi v konečnom dôsledku určené, budeme sa zaoberať javom spoločenského života, ktorý nadobudol nesmierny význam pre ľudské blaho a ktorý vo svojich konečných príčinách pramení z toho istého kvantitatívneho vzťahu, s ktorým sme sa zoznámili už skôr v tejto časti.

Doteraz sme predstavili životné javy vyplývajúce zo skutočnosti, že potreby ľudí po mnohých statkoch sú väčšie než množstvá, ktoré majú k dispozícii, a to celkom všeobecne, bez osobitného ohľadu na spoločenskú organizáciu ľudí. To, čo bolo doposiaľ povedané, sa preto rovnako vzťahuje na izolovaného jednotlivca i na celú spoločnosť, nech je akokoľvek organizovaná. Spoločenský život ľudí, ktorí sledujú svoje individuálne záujmy aj ako členovia spoločnosti, však vyjavuje osobitný jav v prípade všetkých statkov, ktorých dostupné množstvá sú menšie než potreby po nich. Výklad o tomto jave si tu môže nájsť svoje miesto.

Ak sa skúmaný kvantitatívny vzťah vyskytuje v spoločnosti (to jest ak sú potreby spoločnosti po určitom statku väčšie než jeho dostupné množstvo), je v súlade s tým, čo bolo povedané skôr, nemožné, aby boli príslušné potreby všetkých jednotlivcov tvoriacich spoločnosť úplne uspokojené. Naopak, nič nie je istejšie, než že potreby niektorých členov tejto spoločnosti nebudú uspokojené buď vôbec, alebo prinajmenšom len neúplne. Tu nachádza ľudský vlastný záujem podnet, aby sa prejavil, a tam, kde dostupné množstvo nepostačuje pre všetkých, sa každý jednotlivec pokúsi zabezpečiť svoje vlastné potreby čo najúplnejšie na úkor ostatných.

V tomto zápase dosiahnu jednotliví jedinci veľmi rozdielnu mieru úspechu. No nech sa statky podliehajúce tomuto kvantitatívnemu vzťahu rozdelia akýmkoľvek spôsobom, potreby niektorých členov spoločnosti nebudú uspokojené vôbec, alebo budú uspokojené len neúplne. Tieto osoby budú preto mať záujmy protikladné záujmom súčasných držiteľov, pokiaľ ide o každú časť dostupného množstva statkov. S týmto protikladom záujmov sa však pre spoločnosť stáva nevyhnutným chrániť jednotlivých jedincov v držbe statkov podliehajúcich tomuto vzťahu proti všetkým možným násilným činom. Týmto spôsobom teda dospievame k ekonomickému pôvodu nášho súčasného právneho poriadku, a najmä takzvanej ochrany vlastníctva, základu majetku.

Ľudské hospodárstvo a majetok majú teda spoločný ekonomický pôvod, keďže obe majú ako konečný dôvod svojej existencie skutočnosť, že jestvujú statky, ktorých dostupné množstvá sú menšie než potreby ľudí. Majetok preto, podobne ako ľudské hospodárstvo, nie je svojvoľným vynálezom, ale skôr jediným prakticky možným riešením problému, ktorý nám podľa povahy vecí ukladá nepomer medzi potrebami po všetkých ekonomických statkoch a ich dostupnými množstvami.

V dôsledku toho je nemožné zrušiť inštitúciu majetku bez odstránenia príčin, ktoré ju nevyhnutne privodzujú – to jest bez súčasného zväčšenia dostupných množstiev všetkých ekonomických statkov do takej miery, aby mohli byť potreby všetkých členov spoločnosti úplne uspokojené, alebo bez zníženia potrieb ľudí natoľko, aby dostupné statky postačovali na úplné uspokojenie ich potrieb. Bez nastolenia takej rovnováhy medzi potrebami a dostupnými množstvami by nový spoločenský poriadok síce mohol zaistiť, že by sa dostupné množstvá ekonomických statkov použili na uspokojenie potrieb iných osôb než v súčasnosti. Takýmto prerozdelením by však nikdy nemohol prekonať skutočnosť, že by jestvovali osoby, ktorých potreby po ekonomických statkoch by neboli uspokojené buď vôbec, alebo len neúplne, a proti ktorých možným násilným činom by museli byť držitelia ekonomických statkov chránení. Majetok je v tomto zmysle teda neoddeliteľný od ľudského hospodárstva v jeho spoločenskej podobe a všetky plány spoločenskej reformy môžu byť rozumne nasmerované len na vhodné rozdelenie ekonomických statkov, no nikdy na zrušenie inštitúcie majetku ako takej.

B. Neekonomické statky.

V predchádzajúcej časti som opísal každodenné javy vyplývajúce zo skutočnosti, že potreby po určitých statkoch sú väčšie než ich dostupné množstvá. Teraz objasním javy vyplývajúce z opačného vzťahu – to jest ako dôsledok vzťahu, v ktorom sú potreby ľudí po nejakom statku menšie než množstvo, ktoré z neho majú k dispozícii.

Prvým výsledkom tohto vzťahu je, že ľudia nielen vedia, že uspokojenie všetkých ich potrieb po takýchto statkoch je úplne zaistené, ale vedia aj to, že nebudú schopní vyčerpať celé dostupné množstvo takýchto statkov na uspokojenie týchto potrieb.

Predpokladajme, že je nejaká dedina závislá od horského potoka s bežným prietokom 200 000 vedier vody denne. Keď však prídu lejaky a na jar, keď sa v horách topí sneh, prietok stúpne na 300 000 vedier. V čase najväčšieho sucha klesne len na 100 000 vedier vody denne. Predpokladajme ďalej, že obyvatelia dediny na pitie a iné použitie zvyčajne potrebujú 200 a nanajvýš 300 vedier denne na úplné uspokojenie svojich potrieb. Ich najvyššia potreba 300 vedier je v protiklade s dostupným minimom najmenej 100 000 vedier denne. V tomto i v každom inom prípade, kde sa vyskytuje kvantitatívny vzťah tohto druhu, je zrejmé nielen to, že je uspokojenie všetkých potrieb po príslušnom statku zaistené, ale aj to, že hospodáriaci jednotlivci budú schopní využiť dostupné množstvo na uspokojenie svojich potrieb len čiastočne. Je tiež zjavné, že časti týchto statkov možno odňať z ich dispozície alebo môžu stratiť svoje užitočné vlastnosti bez toho, aby z toho vyplynulo akékoľvek zníženie uspokojenia ich potrieb, pokiaľ sa tým len neobráti vyššie spomenutý kvantitatívny vzťah. V dôsledku toho hospodáriaci ľudia nie sú pod nijakou praktickou nevyhnutnosťou ani zachovávať každú jednotku takýchto statkov, ktoré majú k dispozícii, ani uchovávať ich užitočné vlastnosti.

Ani tretí a štvrtý z vyššie opísaných javov ľudskej hospodárskej činnosti nemožno pozorovať v prípade statkov, ktorých dostupné množstvá prevyšujú potreby po nich. Keby jestvoval takýto vzťah, aký zmysel by malo akékoľvek úsilie uskutočniť voľbu medzi potrebami, ktoré by ľudia mali uspokojiť dostupným množstvom, a potrebami, s ktorých neuspokojením by sa zmierili, keď nie sú schopní vyčerpať celé množstvo, ktoré majú k dispozícii, ani pri najúplnejšom uspokojení všetkých svojich potrieb? A čo by mohlo ľudí pohnúť k tomu, aby s každým množstvom takýchto statkov dosahovali čo najväčší výsledok a akýkoľvek daný výsledok s čo najmenším množstvom?

Je teda zrejmé, že všetky rozličné podoby, v ktorých sa prejavuje ľudská hospodárska činnosť, v prípade statkov, ktorých dostupné množstvá sú väčšie než potreby po nich, chýbajú práve tak prirodzene, ako budú nevyhnutne prítomné v prípade statkov podliehajúcich opačnému kvantitatívnemu vzťahu. Nie sú teda predmetmi ľudského hospodárstva, a z tohto dôvodu ich nazývame neekonomickými statkami.

Doteraz sme vzťah, na ktorom spočíva neekonomická povaha statkov, posudzovali všeobecne – to jest bez ohľadu na súčasnú spoločenskú organizáciu ľudí. Ostáva len úloha naznačiť osobitné spoločenské javy vyplývajúce z tohto kvantitatívneho vzťahu.

Ako sme videli, úsilie jednotlivých členov spoločnosti získať vládu nad množstvami statkov primeranými ich potrebám na úkor všetkých ostatných členov má svoj pôvod v skutočnosti, že množstvo určitých statkov dostupné spoločnosti je menšie než potreby po nich. Keďže je teda nemožné, keď jestvuje takýto vzťah, úplne uspokojiť potreby všetkých jednotlivcov, každý jednotlivec sa cíti pohnutý uspokojiť svoje vlastné potreby na úkor všetkých ostatných hospodáriacich jednotlivcov. Keď teda všetci členovia spoločnosti súperia o dané množstvo statkov, ktoré za žiadnych okolností nepostačuje na úplné uspokojenie všetkých potrieb jednotlivých jedincov, je praktické riešenie tohto konfliktu záujmov, ako sme videli, mysliteľné iba vtedy, ak rozličné časti celkového množstva, ktorým spoločnosť disponuje, prejdú do držby niektorých hospodáriacich jednotlivcov a ak sú títo jednotlivci spoločnosťou chránení vo svojej držbe na úkor všetkých ostatných jednotlivcov v hospodárstve.

Situácia, pokiaľ ide o statky, ktoré nemajú ekonomickú povahu, je zásadne odlišná. Tu sú množstvá statkov, ktorými spoločnosť disponuje, väčšie než jej potreby, takže všetci jednotlivci sú schopní úplne uspokojiť svoje príslušné potreby a časti dostupného množstva statkov ostávajú nevyužité, pretože sú na uspokojenie ľudských potrieb neužitočné. Za takýchto okolností niet pre nijakého jednotlivca praktickej nevyhnutnosti zabezpečiť si časť celku postačujúcu na uspokojenie jeho potrieb, keďže samotné rozpoznanie kvantitatívneho vzťahu zodpovedného za neekonomickú povahu príslušných statkov mu poskytuje dostatočnú istotu, že aj keby všetci ostatní členovia spoločnosti úplne uspokojili svoje potreby po týchto statkoch, naňho ešte stále ostanú viac než dostatočné množstvá na uspokojenie jeho potrieb.

Ako učí skúsenosť, úsilie jednotlivých jedincov v spoločnosti nie je preto nasmerované na zabezpečenie držby množstiev neekonomických statkov na uspokojenie ich vlastných individuálnych potrieb na úkor iných jednotlivcov. Tieto statky preto nie sú ani predmetmi hospodárstva, ani predmetmi ľudskej túžby po majetku. Naopak, vo vzťahu ku všetkým statkom nachádzajúcim sa vo vzťahu spôsobujúcom neekonomickú povahu môžeme skutočne pozorovať obraz komunizmu; veď ľudia sú komunistami, kedykoľvek je to za jestvujúcich prírodných podmienok možné. V mestách ležiacich na riekach s väčším množstvom vody, než aké si obyvatelia želajú na uspokojenie svojich potrieb, ide každý k rieke a načerpá si akékoľvek želané množstvo vody. V pralesoch si každý nerušene zaobstará množstvo dreva, ktoré potrebuje. A každý si do svojho domu vpustí toľko svetla a vzduchu, koľko uzná za vhodné. Tento komunizmus sa zakladá na neekonomickom vzťahu práve tak prirodzene, ako sa majetok zakladá na vzťahu ekonomickom.

C. Vzťah medzi ekonomickými a neekonomickými statkami.

V dvoch predchádzajúcich častiach sme skúmali povahu a pôvod ľudského hospodárstva a ukázali sme, že rozdiel medzi ekonomickými a neekonomickými statkami sa v konečnom dôsledku zakladá na rozdiele, ktorý možno presne určiť, vo vzťahu medzi potrebami po týchto statkoch a ich dostupnými množstvami.

No ak sa toto preukázalo, je zrejmé aj to, že ekonomická či neekonomická povaha statkov nie je nič, čo by im bolo vlastné, ani nijaká ich vlastnosť, a že preto každý statok bez ohľadu na svoje vnútorné vlastnosti či svoje vonkajšie znaky nadobúda ekonomickú povahu, keď vstúpi do vyššie vysvetleného kvantitatívneho vzťahu, a stráca ju, keď sa tento vzťah obráti.²¹

Ekonomický charakter nie je v nijakom prípade obmedzený na statky, ktoré sú predmetom ľudského hospodárenia v spoločenskom kontexte. Ak je potreba izolovaného jednotlivca po určitom statku väčšia než množstvo tohto statku, ktoré má k dispozícii, budeme ho pozorovať, ako si ponecháva v držbe každú jednotku, ktorou disponuje, ako ju uchováva na použitie spôsobom najlepšie prispôsobeným uspokojeniu jeho potrieb a ako uskutočňuje výber medzi potrebami, ktoré uspokojí dostupným množstvom, a potrebami, ktoré ponechá neuspokojené. Zistíme tiež, že ten istý jednotlivec nemá nijaký dôvod vyvíjať túto činnosť vo vzťahu k statkom, ktoré má k dispozícii v množstvách presahujúcich jeho potrebu. Ekonomické a neekonomické statky teda jestvujú aj pre izolovaného jednotlivca. Príčinou ekonomického charakteru statku preto nemôže byť skutočnosť, že je buď „predmetom výmeny“, alebo „predmetom vlastníctva“. Ani skutočnosť, že niektoré statky sú produktmi práce, kým iné nám príroda dáva bez práce, nemožno s nijakým väčším oprávnením predstavovať ako kritérium na rozlíšenie ekonomického a neekonomického charakteru, a to napriek tomu, že veľa dômyselného uvažovania bolo venovaného pokusom vyložiť skutočné javy, ktoré tomuto názoru protirečia, v zmysle, ktorý mu neprotirečí. Skúsenosť nám totiž hovorí, že mnohé statky, na ktoré nebola vynaložená nijaká práca (naplavená pôda, vodná sila atď.), vykazujú ekonomický charakter vždy, keď sú dostupné v množstvách, ktoré nepokrývajú našu potrebu. Ani skutočnosť, že vec je produktom práce, sama osebe nutne nevedie k tomu, že má charakter statku, tým menej ekonomický charakter. Práca vynaložená na výrobu statku teda nemôže byť kritériom ekonomického charakteru. Naopak, je zjavné, že toto kritérium treba hľadať výlučne vo vzťahu medzi potrebou po statkoch a ich dostupným množstvom.

Skúsenosť nás okrem toho učí, že statky toho istého druhu na niektorých miestach nevykazujú ekonomický charakter, kým na iných miestach sú ekonomickými statkami, a že statky toho istého druhu a na tom istom mieste nadobúdajú a strácajú svoj ekonomický charakter pri meniacich sa okolnostiach.

Kým množstvá čerstvej pitnej vody v oblastiach oplývajúcich prameňmi, surové drevo v pralesoch a v niektorých krajinách dokonca aj pôda nemajú ekonomický charakter, tie isté statky vykazujú v tom istom čase na iných miestach ekonomický charakter. Nemenej početné sú príklady statkov, ktoré v určitom čase a na určitom mieste nemajú ekonomický charakter, ktoré však na tom istom mieste v inom čase ekonomický charakter nadobúdajú. Tieto rozdiely medzi statkami a ich premenlivosť sa preto nemôžu zakladať na vlastnostiach statkov. Naopak, v prípade pochybností sa možno vo všetkých prípadoch presným a starostlivým skúmaním týchto vzťahov presvedčiť, že keď statky toho istého druhu majú v tom istom čase na dvoch rozličných miestach odlišný charakter, vzťah medzi potrebou a dostupnými množstvami je na týchto dvoch miestach rozdielny, a že kdekoľvek sa na nejakom mieste stanú zo statkov, ktoré pôvodne mali neekonomický charakter, ekonomické statky, alebo kde nastane opak, došlo k zmene v tomto kvantitatívnom vzťahu.

Podľa našej analýzy môžu existovať iba dva druhy príčin, prečo sa neekonomický statok stane ekonomickým statkom: zvýšenie ľudskej potreby alebo zmenšenie dostupného množstva.

Hlavnými príčinami zvýšenia potreby sú: (1) rast obyvateľstva, najmä ak nastáva na obmedzenom území, (2) rast ľudských potrieb, v dôsledku ktorého sa zvyšuje potreba ktoréhokoľvek daného obyvateľstva, a (3) pokrok v poznaní, ktoré ľudia majú o príčinnom spojení medzi vecami a svojím blahobytom, v dôsledku ktorého vznikajú nové užitočné účely statkov.

Sotva treba poukazovať na to, že všetky tieto javy sprevádzajú prechod ľudstva z nižších na vyššie stupne civilizácie. Z toho prirodzene vyplýva, že s postupujúcou civilizáciou neekonomické statky vykazujú tendenciu nadobúdať ekonomický charakter, predovšetkým preto, lebo jedným zo zúčastnených činiteľov je veľkosť ľudskej potreby, ktorá rastie s postupujúcim rozvojom civilizácie. Ak sa k tomu pridá zmenšenie dostupných množstiev statkov, ktoré predtým nevykazovali ekonomický charakter (napríklad dreva v dôsledku klčovania alebo devastácie lesov spojených s istými fázami kultúrneho vývoja), nič nie je prirodzenejšie, než že statky, ktorých dostupné množstvá na skoršom stupni civilizácie zďaleka prevyšovali potrebu, a ktoré preto nevykazovali ekonomický charakter, sa časom stanú ekonomickými statkami. Na mnohých miestach, najmä v Novom svete, možno tento prechod od neekonomického k ekonomickému charakteru historicky dokázať pri mnohých statkoch, najmä pri dreve a pôde. Tento prechod možno vskutku pozorovať aj v súčasnosti. Napriek tomu, že informácie v tejto oblasti sú len útržkovité, nazdávam sa, že v Nemecku, kedysi tak husto zalesnenom, sa nájde len málo miest, kde by obyvatelia v určitom čase tento prechod nezažili – napríklad v prípade palivového dreva.

Z toho, čo bolo povedané, je zrejmé, že všetky zmeny, ktorými sa ekonomické statky stávajú neekonomickými statkami, a naopak, ktorými sa tieto neekonomické statky stávajú ekonomickými statkami, možno jednoducho zredukovať na zmenu vo vzťahu medzi potrebou a dostupnými množstvami.

Statky, ktoré z hľadiska charakteristík, ktoré vykazujú, zaujímajú medzipostavenie medzi ekonomickými a neekonomickými statkami, si môžu nárokovať osobitný vedecký záujem.

Do tejto triedy treba počítať predovšetkým také statky vo vysoko civilizovaných krajinách, ktoré vláda vyrába a ponúka na verejné použitie v takých veľkých množstvách, že akékoľvek želané množstvo z nich je k dispozícii aj tomu najchudobnejšiemu členovi spoločnosti, takže pre spotrebiteľov nenadobúdajú ekonomický charakter.

Verejné školské vzdelávanie je napríklad vo vysoko rozvinutej spoločnosti zvyčajne takým statkom. Čistá zdravá pitná voda je tiež obyvateľmi mnohých miest považovaná za statok takej dôležitosti, že kdekoľvek ju príroda neposkytuje v hojnosti, privádzajú ju vodovodmi k verejným fontánam v takých veľkých množstvách, že nielenže je úplne pokrytá potreba obyvateľov po pitnej vode, ale spravidla sú k dispozícii aj značné množstvá nad túto potrebu. Kým vyučovanie učiteľom je pre tých, ktorí takéto vyučovanie potrebujú, ekonomickým statkom v spoločnostiach na nízkom stupni civilizácie, ten istý statok sa vo vyspelejších spoločnostiach stáva neekonomickým statkom, pretože ho poskytuje štát. Podobne sa v mnohých veľkých mestách čistá a zdravá pitná voda, ktorá predtým mala pre spotrebiteľov ekonomický charakter, stáva neekonomickým statkom.

Naopak, statky, ktoré sú prirodzene dostupné v množstvách presahujúcich potrebu, môžu pre svojich spotrebiteľov nadobudnúť ekonomický charakter, ak nejaký mocný jednotlivec vylúči ostatných členov hospodárstva z ich slobodného nadobúdania a používania. V husto zalesnených krajinách jestvuje mnoho dedín obklopených prírodnými lesmi oplývajúcimi drevom. Na takýchto miestach dostupné množstvo dreva zďaleka prevyšuje potrebu obyvateľov a nezoťaté drevo by za prirodzeného behu vecí nemalo ekonomický charakter. Ale keď mocná osoba zaberie celý les alebo jeho väčšiu časť, môže regulovať množstvá dreva skutočne dostupné obyvateľom svojej dediny tak, že drevo pre nich napriek tomu nadobudne ekonomický charakter. V husto zalesnených Karpatoch jestvuje napríklad množstvo miest, kde si roľníci (bývalí poddaní) musia drevo, ktoré potrebujú, kupovať od veľkých vlastníkov pôdy, hoci títo nechávajú každý rok v lese hniť mnoho tisíc kmeňov, pretože množstvá, ktoré majú k dispozícii, ďaleko presahujú ich súčasnú potrebu. Toto je však prípad, v ktorom sa statky, ktoré by za prirodzeného behu vecí nemali ekonomický charakter, umelo stávajú pre spotrebiteľov ekonomickými statkami. Za takýchto okolností tieto statky skutočne prejavujú všetky javy hospodárskeho života, ktoré sú charakteristické pre ekonomické statky.²²

Napokon do tejto kategórie patria statky, ktoré v súčasnosti nevykazujú ekonomický charakter, ktoré však hospodáriaci ľudia vzhľadom na budúci vývoj v mnohých ohľadoch už pokladajú za ekonomické statky. Presnejšie, ak sa dostupné množstvo neekonomického statku neustále zmenšuje, alebo ak sa potreba po ňom neustále zvyšuje, a vzťah medzi potrebou a dostupným množstvom je taký, že možno predvídať konečný prechod dotyčného statku od neekonomického k ekonomickému statusu, hospodáriaci jednotlivci spravidla urobia časti dostupného množstva predmetom svojej hospodárskej činnosti. Urobia tak aj vtedy, keď kvantitatívny vzťah zodpovedný za neekonomický charakter statku ešte skutočne prevláda, a ak žijú ako členovia spoločnosti, spravidla si zaručia svoju individuálnu potrebu tým, že sa zmocnia množstiev zodpovedajúcich tejto potrebe. Tá istá úvaha platí pre neekonomické statky, ktorých dostupné množstvá podliehajú takým prudkým výkyvom, že iba ovládanie istého prebytku v normálnych časoch zaisťuje ovládanie potreby v časoch nedostatku. Platí aj pre všetky neekonomické statky, pri ktorých je hranica medzi potrebou a dostupnými množstvami už taká tesná (do tejto kategórie patrí predovšetkým tretí prípad uvedený na s. 94), že akékoľvek zneužitie alebo nevedomosť zo strany niektorých členov hospodárstva sa môže ľahko stať škodlivým pre ostatných, alebo keď osobitné ohľady (napríklad ohľady na pohodlie alebo čistotu) zjavne robia účelným zmocnenie sa čiastkových množstiev neekonomických statkov. Z týchto a podobných dôvodov možno jav vlastníctva pozorovať aj v prípade statkov, ktoré sa nám vzhľadom na iné stránky hospodárskeho života javia ešte ako neekonomické statky.

Napokon by som chcel obrátiť pozornosť svojich čitateľov na okolnosť, ktorá má veľký význam pri posudzovaní ekonomického charakteru statkov. Mám na mysli rozdiely v kvalite statkov. Ak celkové dostupné množstvo statku nestačí na pokrytie potreby po ňom, každá citeľná časť celkového množstva sa stáva predmetom ľudského hospodárenia, a tým ekonomickým statkom, nech je jej kvalita akákoľvek. A ak sú dostupné množstvá statku väčšie než potreba po ňom, a jestvujú teda časti celkovej zásoby, ktoré sa nevyužívajú na uspokojenie nijakej potreby, musia mať v súlade s tým, čo už bolo povedané o povahe neekonomických statkov, všetky jednotky statku neekonomický charakter, ak sú všetky presne rovnakej kvality. Ak však niektoré časti dostupnej zásoby statku majú isté výhody oproti ostatným častiam, a tieto výhody sú takého druhu, že rozličné ľudské potreby možno použitím týchto častí namiesto iných, menej užitočných častí uspokojiť lepšie alebo vo všeobecnosti úplnejšie, môže sa stať, že statky lepšej kvality nadobudnú ekonomický charakter, kým ostatné (podradnejšie) statky budú ešte vykazovať neekonomický charakter. Tak napríklad v krajine s nadbytkom pôdy môže pôda, ktorá je výhodnejšia pre zloženie pôdy alebo pre svoju polohu, už nadobudnúť ekonomický charakter, kým chudobnejšie pozemky ešte vykazujú neekonomický charakter. A v meste ležiacom na rieke s pitnou vodou podradnejšej kvality môžu byť množstvá pramenitej vody už predmetom individuálneho hospodárenia, keď riečna voda ešte nevykazuje ekonomický charakter.

Ak teda niekedy zistíme, že rôzne časti celkovej zásoby statku majú v tom istom čase odlišný charakter, dôvod aj v tomto prípade spočíva vždy výlučne v skutočnosti, že dostupné množstvá statkov lepšej akosti sú menšie než potreba, kým podradnejšie statky sú dostupné v množstvách presahujúcich potrebu (potrebu nepokrytú statkami lepšej akosti). Takéto prípady teda netvoria výnimky, ale sú naopak potvrdením zásad uvedených v tejto kapitole.

D. Zákony upravujúce ekonomický charakter statkov.

Pri našom skúmaní zákonov upravujúcich ľudskú potrebu sme dospeli k výsledku, že existencia potreby po statkoch vyššieho rádu je závislá: (1) od toho, že máme potrebu po zodpovedajúcich statkoch nižšieho rádu, a tiež (2) od toho, že táto potreba po statkoch nižšieho rádu nie je už zabezpečená, alebo aspoň nie je úplne zabezpečená. Ekonomický statok sme definovali ako statok, ktorého dostupné množstvo úplne nepokrýva potrebu, a tak máme zásadu, že existencia potreby po statkoch vyššieho rádu je závislá od toho, že zodpovedajúce statky nižšieho rádu majú ekonomický charakter.

Na miestach, kde sa čistá a zdravá pitná voda vyskytuje v množstvách prevyšujúcich potreby obyvateľstva, a kde teda tento statok nevykazuje hospodársky charakter, nemôžu vzniknúť potreby rozličných nástrojov či dopravných prostriedkov slúžiacich výlučne na prenášanie alebo privádzanie potrubím a filtrovanie pitnej vody. A v oblastiach, kde je prirodzený nadbytok palivového dreva (presnejšie stromov), a kde v dôsledku toho tento statok má nehospodársky charakter, zjavne od samého počiatku chýbajú všetky potreby statkov vyššieho rádu vhodných výlučne na výrobu palivového dreva. Naproti tomu v oblastiach, kde palivové drevo alebo pitná voda majú hospodársky charakter, zaiste budú existovať potreby zodpovedajúcich statkov vyššieho rádu.

Ak sa však teraz ustálilo, že ľudské potreby statkov vyššieho rádu sú určené hospodárskym charakterom zodpovedajúcich statkov nižšieho rádu, a že potreby statkov vyššieho rádu nemôžu vôbec vzniknúť, ak nie sú použiteľné na výrobu hospodárskych statkov, potom z toho vyplýva, že potreby statkov vyššieho rádu sa v tomto prípade nikdy nemôžu stať väčšími než ich dostupné množstvá, akokoľvek malé, a teda že je od samého počiatku nemožné, aby nadobudli hospodársky charakter.

Z toho odvodzujeme všeobecnú zásadu, že hospodársky charakter statkov vyššieho rádu závisí od hospodárskeho charakteru statkov nižšieho rádu, na výrobu ktorých slúžia. Inými slovami, žiadny statok vyššieho rádu nemôže nadobudnúť hospodársky charakter ani si ho udržať, ak nie je vhodný na výrobu nejakého hospodárskeho statku nižšieho rádu.

Ak teda uvažujeme o statkoch nižšieho rádu vykazujúcich hospodársky charakter a ak vyvstane otázka po posledných príčinách ich hospodárskeho charakteru, bolo by úplným obrátením skutočného vzťahu, keby sme predpokladali, že sú hospodárskymi statkami preto, lebo statky použité na ich výrobu vykazovali hospodársky charakter ešte predtým, než sa výrobný proces uskutočnil. Takýto predpoklad by si v prvom rade protirečil s celou skúsenosťou, ktorá nás učí, že zo statkov vyššieho rádu, ktorých hospodársky charakter je nado všetku pochybnosť, sa môžu vyrábať celkom neužitočné veci, a v dôsledku hospodárskej nevedomosti sa skutočne aj vyrábajú – veci, ktoré nemajú ani charakter statku, nieto ešte hospodársky charakter. Okrem toho si možno predstaviť prípady, keď z hospodárskych statkov vyššieho rádu možno vyrobiť veci, ktoré majú charakter statku, ale nie hospodársky charakter. Na ilustráciu si stačí predstaviť osoby, ktoré používajú nákladné hospodárske statky na to, aby vyrábali drevo v pralesoch, aby zhromažďovali pitnú vodu v oblastiach oplývajúcich sladkovodnými prameňmi, alebo aby vyrábali vzduch a podobne!

Hospodársky charakter statku teda nemôže byť dôsledkom okolnosti, že bol vyrobený z hospodárskych statkov vyššieho rádu, a toto vysvetlenie by sa muselo v každom prípade odmietnuť, aj keby nebolo zaťažené ďalším vnútorným protirečením. Vysvetlenie hospodárskeho charakteru statkov nižšieho rádu charakterom statkov vyššieho rádu je len zdanlivým vysvetlením, a okrem toho, že je nesprávne a v rozpore s celou skúsenosťou, nespĺňa ani formálne podmienky vysvetlenia nejakého javu. Ak vysvetľujeme hospodársky charakter statkov prvého rádu charakterom statkov druhého rádu, tieto hospodárskym charakterom statkov tretieho rádu, toto opäť hospodárskym charakterom statkov štvrtého rádu a tak ďalej, riešenie problému sa ani o krok zásadne neposunie, keďže otázka po poslednej a pravej príčine hospodárskeho charakteru statkov stále zostáva nezodpovedaná.

Naše predchádzajúce vysvetlenie však dokazuje, že človek so svojimi potrebami a so svojím ovládaním prostriedkov na ich uspokojenie je sám tým bodom, v ktorom sa ľudský hospodársky život začína i končí. Spočiatku človek pociťuje potreby statkov prvého rádu a tie, ktorých dostupné množstvá sú menšie než jeho potreby, robí predmetmi svojej hospodárskej činnosti (to znamená, že s nimi zaobchádza ako s hospodárskymi statkami), zatiaľ čo nenachádza nijaký praktický podnet na to, aby ostatné statky zahrnul do sféry svojej hospodárskej činnosti.

Neskôr myslenie a skúsenosť vedú ľudí k stále hlbšiemu vhľadu do príčinných súvislostí medzi vecami, a najmä do vzťahov medzi vecami a ich blahobytom. Učia sa používať statky druhého, tretieho a vyšších rádov. No pri týchto statkoch, tak ako pri statkoch prvého rádu, zisťujú, že niektoré sú dostupné v množstvách prevyšujúcich ich potreby, kým pri iných prevláda opačný vzťah. Preto aj statky vyššieho rádu rozdeľujú na jednu skupinu, ktorú zahŕňajú do sféry svojej hospodárskej činnosti, a na druhú skupinu, s ktorou nepociťujú nijakú praktickú nevyhnutnosť takto zaobchádzať. Toto je pôvod hospodárskeho charakteru statkov vyššieho rádu.

4. Bohatstvo

Skôr (s. 76) sme „celý súhrn statkov, ktorými človek disponuje“, nazvali jeho majetkom. Celý súhrn hospodárskych statkov, ktorými disponuje hospodáriaci jednotlivec,²³ naproti tomu nazveme jeho bohatstvom.²⁴,²⁵ Nehospodárske statky, ktorými hospodáriaci jednotlivec disponuje, nie sú predmetmi jeho hospodárenia, a preto sa nesmú považovať za súčasti jeho bohatstva. Videli sme, že hospodárske statky sú statky, ktorých dostupné množstvá sú menšie než potreby po nich. Bohatstvo možno preto definovať aj ako celý súhrn statkov, ktorými disponuje hospodáriaci jednotlivec a ktorých množstvá sú menšie než potreby po nich. Ak by teda existovala spoločnosť, kde by všetky statky boli dostupné v množstvách prevyšujúcich potreby po nich, neexistovali by nijaké hospodárske statky ani nijaké „bohatstvo“. Hoci je teda bohatstvo mierou stupňa úplnosti, s akou môže jedna osoba uspokojiť svoje potreby v porovnaní s inými osobami, ktoré sa zaoberajú hospodárskou činnosťou za rovnakých podmienok, nikdy nie je absolútnou mierou jej blahobytu,²⁶ lebo najvyšší blahobyt všetkých jednotlivcov i spoločnosti by sa dosiahol vtedy, keby boli množstvá statkov, ktorými spoločnosť disponuje, také veľké, že by nikto nepotreboval bohatstvo.

Tieto poznámky majú uviesť riešenie problému, ktorý je pre zdanlivé protirečenia, ku ktorým vedie, schopný vyvolať nedôveru voči správnosti zásad našej vedy. Problém vyplýva zo skutočnosti, že nepretržité zväčšovanie množstiev hospodárskych statkov dostupných hospodáriacim jednotlivcom by nevyhnutne spôsobilo, že by tieto statky nakoniec stratili svoj hospodársky charakter, a tým by spôsobilo, že by zložky bohatstva utrpeli zmenšenie. Máme tu teda zvláštne protirečenie, že nepretržité zväčšovanie predmetov bohatstva by malo ako nevyhnutný konečný dôsledok zmenšenie bohatstva.²⁷

Predpokladajme, že množstvo istej minerálnej vody dostupné nejakému národu je menšie než potreby po ňom. Rozličné podiely tohto statku, ktorými disponujú jednotliví hospodáriaci ľudia, ako aj samotné minerálne pramene, sú preto hospodárskymi statkami, a teda súčasťami bohatstva. Predpokladajme teraz, že táto liečivá voda by zrazu začala vyvierať v niekoľkých potokoch v takej hojnej miere, že by stratila svoj predošlý hospodársky charakter. Niet nič istejšieho, než že množstvá minerálnej vody, ktorými hospodáriaci jednotlivci disponovali pred touto udalosťou, ako aj samotné minerálne pramene, by teraz prestali byť zložkami bohatstva. Tak by skutočne nastal prípad, že by postupné zväčšovanie súčastí bohatstva nakoniec spôsobilo zmenšenie bohatstva.

Tento paradox je na prvý pohľad nesmierne pôsobivý, no pri presnejšom uvážení sa ukazuje byť len zdanlivým. Ako sme videli skôr, hospodárske statky sú statky, ktorých dostupné množstvá sú menšie než potreby po nich. Sú to statky, ktorých je čiastočný nedostatok, a bohatstvo hospodáriacich jednotlivcov nie je ničím iným než súhrnom týchto statkov. Ak sa ich dostupné množstvá postupne zväčšujú, až nakoniec stratia svoj hospodársky charakter, nedostatok už neexistuje a vystupujú z kategórie statkov tvoriacich bohatstvo hospodáriacich jednotlivcov – to znamená, že opúšťajú triedu statkov, ktorých je čiastočný nedostatok. Iste niet nijakého protirečenia v tom, že postupné zväčšovanie statku, ktorého bol predtým nedostatok, nakoniec privodí výsledok, že tento statok prestane byť v nedostatku.

Naopak, že postupné zväčšovanie hospodárskych statkov musí nakoniec viesť k zníženiu počtu statkov, ktorých bol predtým nedostatok, je tvrdenie, ktoré je každému tak bezprostredne zjavné ako opačné tvrdenie, že dlhotrvajúce zmenšovanie hojne dostupných (nehospodárskych) statkov ich musí nakoniec urobiť do istej miery vzácnymi – a tým zložkami bohatstva, ktoré sa tým zväčšuje.

Uvedený paradox, ktorý sa nastolil nielen vzhľadom na rozsah predmetov bohatstva, ale obdobným spôsobom aj vzhľadom na hodnotu a cenu hospodárskych statkov,²⁸ je preto len zdanlivý a zakladá sa na nesprávnom výklade povahy bohatstva a jeho zložiek.

Bohatstvo sme definovali ako celý súhrn hospodárskych statkov, ktorými disponuje hospodáriaci jednotlivec. Existencia ktorejkoľvek položky bohatstva teda predpokladá hospodáriaceho jednotlivca, alebo aspoň takého, v prospech ktorého sa vykonávajú úkony hospodárenia. Množstvá hospodárskych statkov určené na osobitný účel preto nie sú bohatstvom v hospodárskom zmysle slova. Fikcia právnickej osoby môže byť platná na účely právnej praxe či dokonca na účely juristických konštrukcií, ale nie pre našu vedu, ktorá rozhodne odmieta všetky fikcie. Takzvané „zverenecké fondy“²⁹ sú preto množstvá hospodárskych statkov venované osobitným účelom, no nie sú bohatstvom v hospodárskom zmysle slova.

To vedie k otázke povahy verejného bohatstva. Štáty, provincie, obce a združenia majú vo všeobecnosti k dispozícii množstvá hospodárskych statkov, aby uspokojili svoje potreby, aby uskutočnili svoje ciele. Tu fikcia právnickej osoby pre národohospodára nie je nevyhnutná. Bez toho, aby sa odvolával na akúkoľvek fikciu, môže pozorovať hospodáriacu jednotku, spoločenskú organizáciu, ktorej personál spravuje isté hospodárske statky, ktoré sú jej dostupné na účel uspokojovania jej potrieb, a smeruje ich k tomuto cieľu. Preto nikto nebude váhať pripustiť existenciu vládneho, provinčného, mestského a korporátneho bohatstva.

Inak je to s tým, čo sa označuje pojmom „národné bohatstvo“. Tu nemáme do činenia s celým súhrnom hospodárskych statkov dostupných národu na uspokojenie jeho potrieb, spravovaných vládnymi zamestnancami a venovaných nimi jeho účelom, ale s celkom statkov, ktorými disponujú jednotlivé hospodáriace osoby a združenia spoločnosti na svoje individuálne účely. Máme teda do činenia s pojmom, ktorý sa v niekoľkých dôležitých ohľadoch odchyľuje od toho, čo nazývame bohatstvom.

Ak použijeme fikciu, podľa ktorej si celok hospodáriacich osôb v spoločnosti – z ktorých každá sa usiluje o uspokojenie svojich osobitných potrieb a nezriedka ju ženú záujmy protikladné záujmom iných – predstavíme ako jednu veľkú hospodáriacu jednotku, a ak ďalej predpokladáme, že množstvá hospodárskych statkov, ktorými disponujú jednotlivé hospodáriace osoby, sa neuplatňujú na uspokojenie ich osobitných potrieb, ale na uspokojenie potrieb celku jednotlivcov tvoriacich hospodárstvo, potom, samozrejme, dospievame k pojmu súhrnu hospodárskych statkov, ktorými disponuje hospodáriaca jednotka (tu spoločnosť) a ktoré sú dostupné na účel uspokojovania jej kolektívnych potrieb. Takýto pojem by sa správne mohol označiť pojmom národné bohatstvo. No za našich súčasných spoločenských usporiadaní súhrn hospodárskych statkov, ktorými disponujú jednotliví hospodáriaci členovia spoločnosti na účel uspokojovania svojich osobitných individuálnych potrieb, zjavne netvorí bohatstvo v hospodárskom zmysle slova, ale skôr komplex bohatstiev spojených dovedna ľudským stykom a obchodom.³⁰

Potreba vedeckého označenia pre práve spomenutý súhrn statkov je však taká oprávnená a pojem „národné bohatstvo“ pre tento pojem taký všeobecne prijatý a posvätený zaužívaním, že by sme tejto potrebe slúžili zle, keby sme jestvujúci pojem zavrhli, len čo si jasnejšie uvedomíme správnu povahu takzvaného národného bohatstva.

Je teda potrebné iba to, aby sme sa chránili pred omylom, ktorý musí vzniknúť, ak nevenujeme pozornosť rozlíšeniu, o ktorom tu hovoríme. Vo všetkých otázkach, kde ide len o kvantitatívne určenie takzvaného národného bohatstva, možno súhrn bohatstiev jednotlivcov národa označiť ako národné bohatstvo. Keď však ide o závery vyvodzované z veľkosti národného bohatstva o blahobyte národa, alebo o javy vyplývajúce z kontaktov medzi jednotlivými hospodáriacimi osobami, musí pojem národného bohatstva v doslovnom zmysle slova nevyhnutne viesť k častým omylom. Vo všetkých týchto prípadoch treba národné bohatstvo chápať skôr ako zložitý súbor bohatstiev členov spoločnosti a musíme svoju pozornosť zamerať na rozdielne veľkosti týchto jednotlivých bohatstiev.