Eric Voegelin

Eric Voegelin, narodený ako Erich Hermann Wilhelm Vögelin 3. januára 1901 v Kolíne nad Rýnom, prišiel v roku 1910 so svojimi rodičmi do Viedne, kde navštevoval reálne gymnázium. Od roku 1919 študoval na Právnickej a štátovednej fakulte Viedenskej univerzity. V roku 1922 promoval u Hansa Kelsena a Othmara Spanna dizertáciou „Wechselwirkung und Gezweiung. Eine methodenkritische Untersuchung“ (Vzájomné pôsobenie a rozdvojenie. Metodicko-kritické skúmanie). Nasledovali študijné roky v USA (1924 až 1926 na Columbia University, Harvarde, University of Wisconsin a Yale), ako aj rok v Paríži. V roku 1928 sa vo Viedni habilitoval spisom „Über die Form des amerikanischen Geistes“ (O forme amerického ducha). Od roku 1929 prednášal ako súkromný docent štátovedy a sociológie, v roku 1936 sa stal odborným asistentom a vedeckým asistentom u Hansa Kelsena. Vo viedenských rokoch sa Voegelin pohyboval v štyroch veľmi rozdielne orientovaných diskusných kruhoch: v seminári Othmara Spanna, v súkromnom seminári Hansa Kelsena, v súkromnom seminári Ludwiga von Misesa, ako aj v Geist-Kreis, ktorý v roku 1921 založili Friedrich August von Hayek a Josef Herbert Fürth. Z tohto obdobia sa datuje aj celoživotné priateľstvo s Alfredom Schützom, ktoré po roku 1938 pokračovalo v rozsiahlej korešpondencii. Po anšluse v roku 1938 bol Voegelin prepustený z univerzity, tesne unikol zatknutiu gestapom a utiekol cez Švajčiarsko do USA. Po krátkych pedagogických pôsobeniach na Harvarde, v Benningtone a v Alabame prišiel v roku 1942 na Louisiana State University v Baton Rouge, kde prednášal do roku 1958. V roku 1944 získal americké štátne občianstvo. V roku 1958 prijal povolanie na Ludwig-Maximilianovu univerzitu v Mníchove na katedru Maxa Webera, ktorá bola od roku 1920 neobsadená, a založil Inštitút politickej vedy. V roku 1969 sa vrátil do USA, najprv ako Henry Salvatori Distinguished Scholar, neskôr ako Senior Research Fellow Hoover Institution v Stanforde. Zomrel 19. januára 1985 v Palo Alto. Voegelinovo dielo siaha od raných kritík rasovej teórie („Rasse und Staat“, Rasa a štát, 1933) cez analýzu moderných totalitarizmov ako sekulárnych náhradných náboženstiev („Die politischen Religionen“, Politické náboženstvá, 1938) až po veľkoryso koncipovanú politickú filozofiu neskorej fázy, predovšetkým „The New Science of Politics“ (1952) a päťzväzkový rad „Order and History“ (1956 až 1987, posledný zväzok posmrtne). Svojou tézou o gnóze sa stal jedným z najvplyvnejších politických mysliteľov 20. storočia.