Emil Perels

Emil Perels sa narodil 17. júna 1880 vo Viedni ako syn profesora poľnohospodárskej techniky Emila Perelsa (1837 – 1893) na Vysokej škole pre pôdohospodárstvo a Rosy Volkmar (1850 – 1882), ktorú syn skoro stratil. Jeho brat Ernst sa stal profesorom histórie v Berlíne, jeho sestra Frida Becher von Rüdenhof lekárkou a bojovníčkou za práva žien. Perels študoval právo a štátne vedy na Viedenskej univerzite a v roku 1904 získal titul Dr. iur. Hoci bol vzdelaním právnik, skoro sa obrátil k ekonomickej teórii. Zúčastňoval sa na seminári Eugena von Böhm-Bawerka a patril k tomu úzkemu kruhu mladých Viedenčanov, ktorý sa od 12. marca 1908 pravidelne schádzal pod strechou Ústredného spolku pre bytovú reformu na diskusiu o základných ekonomických otázkach. Sám Mises rátal kruh tvorený Karlom Pribramom, Else Cronbach, Perelsom a ním samým k pravzniku toho, čo sa v roku 1918 formálne ustanovilo ako Národohospodárska spoločnosť. Súbežne Perels pracoval vo Viedenskej obchodnej komore a pôsobil vo Vedeckom výbore pre vojnové hospodárstvo cisársko-kráľovského ministerstva vojny, ku ktorému patrili aj Mises, bratia Pribramovci a Othmar Spann. Po prvej svetovej vojne prevzal Perels vedenie rakúskeho zúčtovacieho úradu, štátu blízkej inštitúcie na vybavovanie medzinárodných reparačných a dlhových otázok. Keď z neho v roku 1921 odišiel, na jeho mieste ho nahradil Ludwig von Mises a Friedrich August von Hayek tam krátko po svojom doktoráte našiel svoje prvé zamestnanie. V hlavnom povolaní bol Perels členom správnych rád viacerých rakúskych podnikov, riaditeľom sadrovní Schottwien-Semmering a riaditeľom Rakúskeho úverového ústavu pre verejné podniky a práce. S Misesom ho spájalo celoživotné osobné priateľstvo, ktoré sa prejavovalo v spoločných lyžiarskych túrach v rakúskych Alpách. Hoci bol pokrstený ako evanjelik augsburského vyznania, po roku 1938 platil za „nearijského“. Stratil miesto bankového riaditeľa a našiel ešte zamestnanie vo finančnej správe evanjelickej cirkvi. V 58 rokoch sa v letnom semestri 1938 zapísal na Filozofickú fakultu, no čoskoro ho odtiaľ vyhnali. Z bytu svojej sestry vo Wickenburggasse 17 ho 24./25. septembra 1942 deportovali do Terezína a 16. októbra 1944 ho poslali ďalej do Auschwitzu, kde bol zavraždený. Posledným znakom jeho života bol list z roku 1943 adresovaný jeho sestre Fride.