Akokoľvek sa ceny, čiže inými slovami množstvá tovarov skutočne vymenených, vtláčajú do našich zmyslov a z tohto dôvodu tvoria obvyklý predmet vedeckého skúmania, nie sú vôbec najzákladnejšou črtou hospodárskeho javu výmeny. Táto ústredná črta spočíva skôr v lepšom zabezpečení, ktoré si dve osoby môžu prostredníctvom obchodu zaobstarať na uspokojenie svojich potrieb. Hospodáriace indivíduá sa usilujú zlepšiť svoje hospodárske postavenie čo najviac. Na tento cieľ sa púšťajú do hospodárskej činnosti vôbec. A na tento cieľ tiež, kedykoľvek to možno dosiahnuť prostredníctvom obchodu, vymieňajú tovary. Ceny sú len sprievodnými prejavmi týchto činností, symptómami hospodárskej rovnováhy medzi hospodárstvami indivíduí.

Ak sa otvoria stavidlá medzi dvoma stojatými vodnými masami na rôznych úrovniach, hladina sa zvlní vlnami, ktoré sa budú postupne strácať, kým voda opäť nezotrvá v pokoji. Vlny sú len symptómami pôsobenia síl, ktoré nazývame príťažlivosťou a trením. Ceny tovarov, ktoré sú symptómami hospodárskej rovnováhy v rozdelení majetkov medzi hospodárstvami indivíduí, sa podobajú týmto vlnám. Sila, ktorá ich ženie na povrch, je poslednou a všeobecnou príčinou všetkej hospodárskej činnosti – snaha ľudí uspokojiť svoje potreby čo najúplnejšie, zlepšiť svoje hospodárske postavenie. Keďže však ceny sú jedinými javmi tohto procesu, ktoré sú priamo vnímateľné, keďže ich veľkosti možno presne merať a keďže ich nám každodenný život neprestajne stavia pred oči, ľahko sa dalo dopustiť omylu považovať veľkosť ceny za podstatnú črtu výmeny a v dôsledku tohto omylu dopustiť sa ďalšieho omylu považovať množstvá tovarov vo výmene za ekvivalenty. Výsledkom bola nevyčísliteľná škoda pre našu vedu, keďže autori v oblasti teórie ceny sa strácali v pokusoch vyriešiť problém odhalenia príčin údajnej rovnosti medzi dvoma množstvami tovarov.⁷⁰ Niektorí našli príčinu v rovnakých množstvách práce vynaloženej na tovary. Iní ju našli v rovnakých výrobných nákladoch. A vznikol dokonca spor o to, či sa tovary dávajú jeden za druhý preto, lebo sú ekvivalentmi, alebo či sú ekvivalentmi preto, lebo sa vymieňajú. No takáto rovnosť hodnôt dvoch množstiev tovarov (rovnosť v objektívnom zmysle) nikde reálne neexistuje.

Omyl, na ktorom sa tieto teórie zakladali, sa stáva okamžite zrejmým, len čo sa oslobodíme od jednostrannosti, ktorá predtým prevládala pri pozorovaní cenových javov. Jedinými množstvami tovarov, ktoré možno nazvať ekvivalentmi (v objektívnom zmysle slova), sú množstvá, ktoré v danom okamihu možno ľubovoľne vymieňať – teda tak, že ak sa ponúkne jedno z dvoch množstiev tovarov, druhé zaň možno nadobudnúť, a naopak. No ekvivalenty tohto druhu sa v ľudskom hospodárskom živote nikde nevyskytujú. Keby tovary boli ekvivalentmi v tomto zmysle, nebol by žiaden dôvod, prečo by – pri nezmenených trhových podmienkach – každá výmena nemala byť schopná obrátenia. Predpokladajme, že A vymenil svoj dom za farmu osoby B alebo za sumu 20 000 toliarov. Keby sa tieto tovary boli stali ekvivalentmi v objektívnom zmysle slova v dôsledku transakcie, alebo keby ekvivalentmi boli už predtým, než sa uskutočnila, nebol by žiaden dôvod, prečo by obaja účastníci neboli ochotní výmenu okamžite obrátiť. No skúsenosť nám hovorí, že v prípade tohto druhu by ani jeden z oboch nedal súhlas na takéto usporiadanie.

To isté pozorovanie možno urobiť aj za najvyspelejších obchodných podmienok, a to dokonca vo vzťahu k najpredajnejším tovarom. Nech si ktokoľvek kúpi obilie na obilnej burze alebo cenné papiere na burze cenných papierov a nech sa ich pokúsi opäť predať, skôr než nastane zmena trhových podmienok, alebo nech sa pokúsi predať a kúpiť jednotlivé jednotky toho istého tovaru v tom istom čase, a ľahko sa presvedčí, že rozdiel medzi ponukovými cenami a dopytovými cenami nie je iba náhoda, ale všeobecná črta spoločenského hospodárstva.

Tovary, ktoré sa môžu vymieňať jeden za druhý v určitých presných množstvách (napríklad suma peňazí a množstvo nejakého iného hospodárskeho statku), ktoré sa môžu jeden za druhý ľubovoľne vymieňať predajom alebo kúpou, skrátka tovary, ktoré sú ekvivalentmi v objektívnom zmysle slova, teda neexistujú – ani na daných trhoch a v danom okamihu. A čo je dôležitejšie, hlbšie porozumenie príčinám, ktoré vedú k výmene tovarov a k ľudskému obchodu vôbec, nás učí, že ekvivalenty tohto druhu sú zo samej povahy veci úplne nemožné a vôbec nemôžu existovať v skutočnosti.

Správna teória cien nemôže preto mať za úlohu vysvetliť údajnú „rovnosť hodnoty“ medzi dvoma množstvami tovarov, keď takáto rovnosť v skutočnosti nikde neexistuje. V tomto rámci by sa subjektívny charakter hodnoty a povaha výmeny úplne nepochopili. Správna teória ceny musí byť namiesto toho zameraná na to, aby ukázala, ako sú hospodáriaci ľudia vo svojej snahe uspokojiť svoje potreby čo najúplnejšie vedení k tomu, aby dávali tovary (teda určité množstvá tovarov) za iné tovary. Pri tomto skúmaní budem postupovať v súlade s metódami sledovanými všeobecne v tomto diele, počnúc najjednoduchšími javmi a postupne prechádzajúc k zložitejším javom tvorby cien.

1. Tvorba ceny pri izolovanej výmene

V predchádzajúcej kapitole sme videli, že možnosť hospodárskej výmeny tovarov závisí od toho, či má hospodáriace indivíduum dispozičnú moc nad tovarmi, ktoré preňho majú menšiu hodnotu než iné tovary v dispozičnej moci iného hospodáriaceho indivídua, ktoré tieto dva tovary oceňuje opačným spôsobom. Už samotné vyslovenie tejto podmienky však dôrazne naznačuje existenciu hraníc, v rámci ktorých sa tvorba ceny musí v každom danom prípade odohrávať.

Na ilustráciu predpokladajme, že 100 jednotiek obilia osoby A má pre ňu rovnakú hodnotu ako 40 jednotiek vína. Od začiatku je jasné, že A nebude za žiadnych okolností ochotný dať vo výmene viac než 100 jednotiek obilia za 40 jednotiek vína, lebo keby tak urobil, jeho potreby by boli po výmene horšie zabezpečené než predtým. Na výmenu pristúpi len vtedy, ak mu umožní lepšie zabezpečiť svoje potreby, než by to bolo možné bez výmeny. Bude ochotný vymeniť svoje obilie za víno len vtedy, ak musí dať menej než 100 jednotiek obilia za 40 jednotiek vína. Nech je teda cena 40 jednotiek vína vo výmene obilia osoby A za víno nejakého iného hospodáriaceho indivídua napokon akákoľvek, toľko je isté, že vzhľadom na hospodárske postavenie osoby A nemôže dosiahnuť 100 jednotiek obilia.

Ak A nemôže nájsť iné hospodáriace indivíduum, pre ktoré má menšie množstvo než 100 jednotiek obilia väčší význam než 40 jednotiek vína, nikdy nebude v postavení vymeniť svoje obilie za víno. V tomto prípade by základy hospodárskej výmeny oboch tovarov, pokiaľ ide o A, neboli prítomné. No ak A nájde druhé hospodáriace indivíduum B, pre ktoré majú napríklad len 80 jednotiek obilia hodnotu rovnú 40 jednotkám vína, predpoklady hospodárskej výmeny medzi A a B sú celkom isto prítomné (za predpokladu, že obaja muži rozpoznajú situáciu a uskutočneniu výmeny nestoja v ceste žiadne prekážky), a zároveň je stanovená druhá hranica tvorby ceny. Ak z hospodárskej situácie osoby A vyplýva, že cena 40 jednotiek vína musí byť pod 100 jednotkami obilia (keďže by inak z transakcie nemal žiaden hospodársky zisk), z hospodárskej situácie osoby B vyplýva, že za jeho 40 jednotiek vína sa musí ponúknuť väčšie množstvo než 80 jednotiek obilia. Nech je teda cena, ktorá sa napokon ustáli pre 40 jednotiek vína v hospodárskej výmene medzi A a B, akákoľvek, toľko je isté, že sa musí utvoriť medzi hranicami 80 a 100 jednotiek obilia, nad 80 a pod 100 jednotkami.

Ľahko vidno, že A by mohol lepšie zabezpečiť uspokojenie svojich potrieb, aj keby mal dať za 40 jednotiek vína 99 jednotiek obilia, a že B by na druhej strane konal hospodárne, keby výmenou za svojich 40 jednotiek vína prijal hoci len 81 jednotiek obilia. No keďže pre oboch hospodáriacich jednotlivcov existuje príležitosť využiť oveľa väčšiu hospodársku výhodu, každý z nich zameria svoje úsilie na to, aby na seba previedol čo najväčší podiel hospodárskeho zisku. Výsledkom je jav, ktorý v bežnom živote nazývame zjednávanie. Každý z dvoch zjednávajúcich sa pokúsi získať čo najväčšiu časť hospodárskeho zisku, ktorý možno vyťažiť z využitia výmennej príležitosti, a aj keby sa usiloval získať len spravodlivý podiel na zisku, bude náchylný žiadať vyššie ceny tým viac, čím menej vie o hospodárskom postavení druhého zjednávajúceho sa a čím menej pozná krajnú hranicu, po ktorú je ten druhý ochotný zájsť.

Aký bude číselný výsledok tohto cenového súboja?

Je isté, ako sme videli, že cena 40 jednotiek vína bude vyššia než 80 jednotiek a nižšia než 100 jednotiek obilia. No rovnako isté sa mi zdá, že výsledok výmeny sa raz ukáže priaznivejším pre jedného a raz priaznivejším pre druhého z oboch zjednávajúcich sa, podľa ich rozličných osobitostí a podľa ich väčšej či menšej znalosti obchodného života a v každom prípade aj situácie druhého zjednávajúceho sa. Pri formulovaní všeobecných zásad však niet dôvodu predpokladať, že jeden alebo druhý z oboch zjednávajúcich sa bude mať drvivý hospodársky talent, alebo že iné okolnosti budú pôsobiť viac v prospech jedného než druhého. Za predpokladu hospodársky rovnako schopných jednotlivcov a rovnosti ostatných okolností sa preto odvažujem ako všeobecné pravidlo uviesť, že úsilie oboch zjednávajúcich sa o dosiahnutie čo najväčšieho zisku sa bude vzájomne ochromovať, a že cena bude teda rovnako vzdialená od oboch krajností, medzi ktorými sa môže ustanoviť.

V našom prípade bude cena za množstvo vína vo výške 40 jednotiek, na ktorej sa obaja zjednávajúci sa napokon dohodnú, ležať v medziach 80 a 100 jednotiek obilia, s ďalším obmedzením, že musí byť vyššia než 80 a nižšia než 100 jednotiek. Pokiaľ ide o jej polohu medzi týmito medzami, ak sú obaja zjednávajúci sa inak v rovnakom postavení, bude sa rovnať 90 jednotkám obilia. No ak táto rovnosť ich situácií neprevláda, výmena za inú cenu medzi oboma medzami by nebola hospodársky nemožná.

To, čo bolo povedané o tvorbe ceny v tomto prípade, platí podobným spôsobom pre každý iný. Všade tam, kde jestvujú základy pre hospodársku výmenu dvoch statkov medzi dvoma hospodáriacimi jednotlivcami, samotná povaha vzťahu stanovuje určité medze, v rámci ktorých sa musí tvorba ceny uskutočniť, ak má mať výmena vôbec hospodársky charakter. Tieto medze sú dané rozličnými množstvami statkov, ktoré sú pre každého zjednávajúceho sa ekvivalentmi (ekvivalentmi v subjektívnom zmysle). (V práve uvažovanom príklade je napríklad 100 jednotiek obilia ekvivalentom 40 jednotiek vína pre A a 80 jednotiek obilia je ekvivalentom toho istého množstva vína pre B.) V rámci týchto medzí má cena sklon určovať sa na priemere oboch ekvivalentov (a teda v našom príklade na 90 jednotkách obilia, priemere 80 a 100 jednotiek).

Množstvá statkov, ktoré sa pri hospodárskej výmene dávajú jedno za druhé, sú teda presne určené hospodárskou situáciou jestvujúcou v každom jednotlivom prípade. Je pravda, že ľudská svojvôľa má istý vplyv na výsledok, keďže v rámci určitých medzí možno vymeniť rozličné množstvá statkov bez toho, aby tým výmenná operácia stratila hospodársky charakter. No rovnako isté je, že protikladné úsilie zjednávajúcich sa o vyťaženie čo najväčšieho zisku z transakcie sa vo väčšine prípadov vyrovná a že ceny budú mať preto sklon ustáliť sa na priemere krajných možných medzí. Ak do hry vstúpia iné činitele, založené na osobnostiach oboch hospodáriacich jednotlivcov alebo na iných vonkajších podmienkach ovplyvňujúcich transakciu, môžu sa ceny od tejto prirodzenej strednej polohy medzi skôr vysvetlenými medzami odchýliť bez toho, aby výmenné operácie stratili hospodársky charakter. No tieto odchýlky nie sú hospodárskej povahy, lebo sa zakladajú na osobných vlastnostiach alebo na osobitných vonkajších príčinách, ktoré nemajú hospodársky charakter.

2. Tvorba ceny za monopolu

V predchádzajúcej časti som obrátil pozornosť na skutočnosť, že tvorba ceny a rozdeľovanie statkov sa riadia určitými zákonmi, tým, že som najprv uvážil čo najjednoduchší možný prípad, v ktorom dochádza k výmene statkov medzi dvoma hospodáriacimi jednotlivcami, na ktorých nemá vplyv hospodárska činnosť iných osôb. Tento prípad, ktorý by sa dal nazvať izolovanou výmenou, je najbežnejšou formou ľudského obchodovania v raných štádiách rozvoja civilizácie. Jeho význam pretrval do neskorších čias v riedko osídlených zaostalých oblastiach a nechýba úplne ani za pokročilých hospodárskych podmienok, keďže ho možno pozorovať v silno rozvinutých hospodárstvach všade tam, kde dochádza k výmene statkov, ktoré majú hodnotu len pre dvoch hospodáriacich jednotlivcov, alebo kde iné osobitné okolnosti hospodársky izolujú dve osoby.

No s pokrokom civilizácie sa prípady, v ktorých sú základy pre hospodársku výmenu statkov prítomné len pre dvoch hospodáriacich jednotlivcov, vyskytujú čoraz zriedkavejšie. Ak napríklad A vlastní koňa, ktorý má preňho hodnotu rovnú hodnote 10 medríc obilia, keby ich získal, dokázal by lepšie zabezpečiť uspokojenie svojich potrieb, aj keby zviera vymenil hoci len za 11 medríc obilia. Pre roľníka B naproti tomu, ktorý má veľkú zásobu obilia, ale nemá kone, by kôň, keby ho získal, bol ekvivalentom 20 medríc jeho obilia, a dokázal by lepšie zabezpečiť uspokojenie svojich potrieb, aj keby za koňa A dal 19 medríc obilia. Roľník B2 by bol ochotný dať za koňa 29 medríc obilia a roľník B₃ dať 39 medríc. V tomto prípade, podľa toho, čo bolo povedané skôr, jestvuje nielen základ pre výmenu oboch statkov medzi A a jedným ďalším roľníkom, ale A môže pri hospodárskej výmene dať svojho koňa ktorémukoľvek z obilninárov a ktorýkoľvek z nich ho môže hospodársky nadobudnúť výmenou.

To, čo bolo práve povedané, sa stáva ešte zjavnejším, ak uvážime prípad, v ktorom základy pre hospodárske výmenné operácie s obilninármi jestvujú nielen pre A, ale aj pre niekoľko ďalších majiteľov koní, A2, A₃ atď. Predpokladajme, že pre A2 by len 8 medríc obilia a pre A₃ len 6, keby ich získali, malo hodnotu rovnú jednému z ich koní. Niet pochýb, že v tomto prípade by základy pre hospodárske výmeny jestvovali medzi každým z chovateľov zvierat a každým z obilninárov.

V oboch týchto prípadoch máme do činenia s oveľa zložitejšími vzťahmi než s tým, ktorý bol predstavený v prvej časti tejto kapitoly. V prvom prípade jestvujú základy pre hospodárske výmenné operácie medzi monopolistom (v najširšom zmysle slova) a každým z niekoľkých ďalších hospodáriacich jednotlivcov, ktorí sú vo svojom úsilí využiť výmenné príležitosti, ktoré sa pred nimi otvárajú, vo vzájomnej súťaži o monopolizovaný statok. V druhom prípade sú základy pre hospodárske výmenné operácie prítomné súčasne na jednej strane pre každého z niekoľkých majiteľov jedného statku a na druhej strane pre každého z niekoľkých majiteľov druhého statku; na každej strane sú teda tieto osoby vo vzájomnej súťaži.

Začnem jednoduchším z oboch prípadov, v ktorom je súťaž medzi niekoľkými hospodáriacimi osobami o monopolizovaný statok, a neskôr prejdem k zložitejšiemu prípadu tvorby ceny, keď je súťaž na oboch stranách.

A. Tvorba ceny a rozdeľovanie statkov, keď je súťaž medzi niekoľkými osobami o jeden nedeliteľný monopolizovaný statok.

V opise tvorby ceny pri izolovanej výmene (s. 194) sme videli, že v každom jednotlivom prípade jestvuje istý rozsah neurčitosti, v rámci ktorého sa môže tvorba ceny uskutočniť bez toho, aby výmena stratila svoj hospodársky charakter, a že rozsah tohto pásma závisí od povahy konkrétnej výmennej situácie. Videli sme tiež, že cena, ktorá má sklon vytvoriť sa, je taká, ktorá hospodárske zisky, jež možno získať z využitia vzťahu, pred ktorým stoja dvaja zjednávajúci sa, rozdeľuje medzi nich rovnakým dielom, a že tak v každom danom prípade jestvuje istý priemer, k ktorému má cena sklon smerovať. No v tejto súvislosti som poukázal na to, že hospodárske vplyvy v rámci tohto pásma voľnosti nijako neurčujú bod, v ktorom sa musí tvorba ceny nevyhnutne uskutočniť.

Ak má napríklad hospodáriaci jednotlivec A koňa, ktorý má preňho hodnotu nie vyššiu než 10 medríc obilia, keby ich získal, kým pre B, ktorý mal bohatú úrodu obilia, má 80 medríc hodnotu rovnú koňovi, keby nejakého získal, je jasné, že základy pre hospodársku výmenu koňa A za obilie B sú prítomné, za predpokladu, že A aj B tento vzťah rozpoznajú a majú moc výmenu týchto statkov skutočne vykonať. No rovnako isté je, že cena koňa sa môže vytvoriť medzi širokými medzami 10 a 80 medríc obilia a môže sa priblížiť k ktorejkoľvek z oboch krajností bez toho, aby tým vymizol hospodársky charakter výmeny. Je pravdaže nanajvýš nepravdepodobné, že sa cena koňa ustáli na 11 alebo 12 medriciach či na 78 alebo 79 medriciach obilia. No je isté, že nie sú prítomné nijaké hospodárske príčiny, ktoré by úplne vylučovali možnosť vytvorenia hoci aj týchto cien. Zároveň je tiež jasné, že transakcia sa môže prirodzene uskutočniť len medzi A a B len dovtedy, kým B nenájde súpera vo svojej snahe nadobudnúť koňa A obchodom.

No predpokladajme, že B1 má súpera, B2, ktorý buď nemá takú veľkú hojnosť obilia ako B1, alebo potrebuje koňa menej naliehavo. Predsa však B2 cení koňa tak vysoko ako 30 medríc obilia a mohol by tak lepšie zabezpečiť uspokojenie svojich potrieb, keby za koňa A dal 29 medríc obilia. Je jasné, že základy pre hospodársku výmenu koňa za nejaké množstvo obilia jestvujú medzi B2 a A rovnako ako medzi B1 a A. No keďže koňa A môže skutočne nadobudnúť len jeden z oboch súperov, vynárajú sa dve otázky: (a) S ktorým z oboch súperov uzavrie monopolista A výmennú transakciu? a (b) Aké budú medze, v rámci ktorých sa uskutoční tvorba ceny?

Odpoveď na prvú otázku vyplýva z nasledujúcich úvah. Hodnota koňa A pre B2 sa rovná 30 medriciam jeho obilia. Lepšie by tak zabezpečil uspokojenie svojich potrieb, keby A za jeho koňa dal hoci aj 29 medríc svojho obilia. To rozhodne neznamená, že B2 ihneď ponúkne A za koňa 29 medríc. No je isté, že sa rozhodne urobiť aj túto ponuku, aby čo najviac čelil súťaži B1, keďže by konal veľmi nehospodárne, keby sa v krajnom prípade neuspokojil hoci aj s takým malým ziskom z obchodu, aký by mohol vyťažiť z výmeny 29 medríc obilia za koňa A. Na druhej strane by B1 zjavne konal nehospodárne, keby v súťaži o koňa A dovolil B2 nadobudnúť ho za cenu 29 medríc obilia, keďže hospodársky zisk B1 by bol stále značný, keby za koňa dal 30 medríc obilia alebo viac a tým hospodársky vylúčil B2 z výmennej transakcie.⁷¹

Skutočnosť, že existuje cenové rozpätie, v rámci ktorého by sa výmenná transakcia stala pre B2 nehospodárnou, no pre B1 by zostala stále hospodárna, tak stavia B1 do postavenia, v ktorom môže pre seba získať výhody plynúce z výmeny tým, že transakciu pre svojho konkurenta hospodársky znemožní.

Keďže A by konal nepochybne nehospodárne, keby svoj monopolizovaný statok nepreviedol na toho konkurenta, ktorý je schopný ponúknuť mu zaň najvyššiu cenu, nič nie je istejšie, než že výmenná transakcia sa v tejto konkrétnej hospodárskej situácii uskutoční medzi A a B1.

Pokiaľ ide o druhú otázku (medze, v rámci ktorých sa bude utvárať cena), je isté, že cena, ktorú dá B1 osobe A, nemôže dosiahnuť 80 bušlov obilia, lebo pri tejto cene by transakcia pre B1 stratila svoj hospodársky charakter. Cena nemôže klesnúť ani pod 30 bušlov obilia. Utváranie ceny by totiž potom spadalo do medzí, v rámci ktorých by výmenná transakcia bola stále výhodná pre B2, ktorý by preto mal hospodársky záujem súťažiť dovtedy, kým by cena opäť nedosiahla hranicu 30 bušlov. V našom prípade sa teda cena musí nevyhnutne utvoriť medzi medzami 30 a 80 bušlov obilia.⁷²

Účinkom konkurencie B2 teda je, že utváranie ceny pri výmene statkov medzi A a B1 sa už nebude odohrávať medzi širokými medzami 10 a 80 bušlov obilia, ako by tomu inak bolo, ale medzi užšími medzami 30 a 80 bušlov obilia. Lebo iba ak je cena stanovená medzi týmito medzami, vzniká pre A aj B1 z transakcie hospodársky zisk súčasne s hospodárskym vylúčením konkurencie B2. Tak sa opäť objavuje jednoduchý vzťah izolovanej výmeny, pričom jediným rozdielom je, že medze, v rámci ktorých sa cena utvára, sa zúžili. Odhliadnuc od tohto rozdielu sa tu plne uplatňujú zásady, ktoré sme už vysvetlili pre prípad izolovanej výmeny.

Predpokladajme teraz, že k dvom doterajším konkurentom o koňa osoby A, B1 a B2, sa pripojí tretí konkurent, B₃. Ak by hodnota koňa pre tohto tretieho jednotlivca bola rovná 50 bušlom obilia, je z práve povedaného zrejmé, že transakcia sa opäť uskutoční medzi A a B1, no cena sa utvorí medzi medzami 50 a 80 bušlov. Ak sa objaví štvrtý konkurent, B₄, pre ktorého by mal kôň osoby A hodnotu rovnú 70 bušlom obilia, transakcia sa stále uskutoční medzi A a B1, no cena sa utvorí medzi medzami 70 a 80 bušlov.

Až keď sa na scéne objaví konkurent, napríklad hospodáriaci jednotlivec B₅, pre ktorého má monopolizovaný statok hodnotu až 90 bušlov obilia, uskutoční sa transakcia medzi A a týmto posledným konkurentom a cena koňa sa stanoví medzi 80 a 90 bušlami obilia. Je zrejmé, že nový konkurent využije výmennú príležitosť, ktorá sa pred ním otvára, vo svoj hospodársky prospech a že bude schopný hospodársky vylúčiť z výmeny všetkých ostatných konkurentov (vrátane B1). Utváranie ceny sa bude odohrávať medzi 80 a 90 bušlami obilia, lebo na jednej strane možno konkurenta B1 hospodársky vylúčiť z transakcie iba cenou aspoň 80 bušlov obilia, čo bráni tomu, aby cena klesla pod túto úroveň, a lebo na druhej strane cena nemôže prekročiť 90 bušlov obilia, ba ani ich dosiahnuť, keďže transakcia by potom pre B₅ stratila svoj hospodársky charakter.

To, čo bolo povedané, platí pre každý iný prípad, v ktorom existujú základy pre výmenné operácie medzi monopolistom, ktorý vymieňa nedeliteľný statok za nejaký iný statok ponúkaný viacerými inými hospodáriacimi jednotlivcami. Zhrňujúc dospievame k týmto zásadám: (1) Keď niekoľko hospodáriacich jednotlivcov, pre každého z ktorých sú prítomné základy pre hospodársku výmenu, súťaží o jediný nedeliteľný monopolizovaný statok, získa statok ten konkurent, pre ktorého je ekvivalentom najväčšieho množstva statku ponúkaného zaň vo výmene. (2) Utváranie ceny sa odohráva medzi medzami, ktoré sú dané ekvivalentmi dotyčného monopolizovaného statku pre tých dvoch konkurentov, ktorí sú najdychtivejší alebo ktorí sú v najsilnejšom konkurenčnom postavení uskutočniť výmenu. (3) V rámci týchto medzí sa cena stanovuje podľa zásad utvárania ceny, ktoré sme už ukázali pre izolovanú výmenu.

B. Utváranie ceny a rozdeľovanie statkov pri konkurencii o viacero jednotiek monopolizovaného statku.

V predchádzajúcej časti sme si za predmet skúmania zvolili najjednoduchší prípad monopolu, v ktorom monopolista prináša na trh jediný nedeliteľný statok a v ktorom sa proces utvárania ceny odohráva pod vplyvom konkurencie viacerých hospodáriacich jednotlivcov o tento statok.

Zložitejší prípad, ktorý chcem teraz rozobrať, je ten, v ktorom existujú základy pre hospodárske výmenné operácie súčasne medzi monopolistom, ktorý disponuje istým množstvom monopolizovaného statku na jednej strane, a viacerými hospodáriacimi jednotlivcami na druhej strane, ktorí majú k dispozícii množstvá nejakého iného statku.

Predpokladajme, že novozískaný kôň by mal pre roľníka $B_1$B1​, ktorý má veľké množstvo obilia, ale žiadne kone, hodnotu rovnú 80 bušlom jeho obilia. Pre roľníka $B_2$B2​ by mal novozískaný kôň hodnotu rovnú 70 bušlom obilia, pre $B_3$B3​ 60, pre $B_4$B4​ 50, pre $B_5$B5​ 40, pre $B_6$B6​ 30, pre $B_7$B7​ 20 a pre $B_8$B8​ iba 10 bušlov obilia. Druhý kôň by mal pre každého z týchto roľníkov hodnotu o 10 bušlov nižšiu než hodnota prvého, tretí hodnotu o 10 bušlov nižšiu než druhý a tak ďalej, pričom každý ďalší kôň by mal hodnotu o 10 bušlov nižšiu než predchádzajúci (za predpokladu, že v každom prípade je ďalší kôň vôbec potrebný). Podstatné črty tejto hospodárskej situácie možno znázorniť v tabuľke (pozri nasledujúcu stranu).

Ak monopolista A prinesie na trh len jedného koňa, je isté, v súlade s argumentáciou predchádzajúcej časti, že $B_1$B1​ ho získa za cenu niekde medzi 70 a 80 bušlami obilia.

Počet bušlov obilia, ktoré sú hodnotou rovné ďalšiemu koňovi získanému výmenou

	1. kôň	2. kôň	3. kôň	4. kôň	5. kôň	6. kôň	7. kôň	8. kôň
Pre $B_1$B1​	80	70	60	50	40	30	20	10
Pre $B_2$B2​	70	60	50	40	30	20	10
Pre $B_3$B3​	60	50	40	30	20	10
Pre $B_4$B4​	50	40	30	20	10
Pre $B_5$B5​	40	30	20	10
Pre $B_6$B6​	30	20	10
Pre $B_7$B7​	20	10
Pre $B_8$B8​	10

No predpokladajme, že monopolista neprinesie na trh iba jedného, ale troch koní. Tu sa zaoberáme prípadom, ktorý tvorí predmet skúmania tejto časti, a otázka znie: ktorý (alebo ktorí) z ôsmich roľníkov získajú kone, ktoré monopolista priniesol na trh, a aká cena sa bude účtovať?

Pre odpoveď sa obráťme na našu tabuľku. Ukazuje sa, že prvý kôň získaný osobou $B_1$B1​ by mal preňho hodnotu rovnú 80 bušlom, druhý hodnotu rovnú 70 bušlom a tretí hodnotu rovnú iba 60 bušlom obilia. V tejto situácii by $B_1$B1​ konal hospodárne, keby získal jedného koňa za cenu medzi 70 a 80 bušlami, čím by z výmeny hospodársky vylúčil všetkých svojich konkurentov. Pokiaľ ide o druhého koňa, konal by však nehospodárne, keby zaň ponúkol 70 bušlov alebo viac, lebo takouto výmenou by uspokojenie jeho potrieb nebolo zabezpečené lepšie než predtým. Pri treťom koňovi, za cenu, ktorá by vylúčila $B_2$B2​ z transakcie a ktorá teda musí byť aspoň rovná 70 bušlom obilia, by hospodárska nevýhoda pre $B_1$B1​, a teda nehospodárny charakter takejto výmeny, vyšla najavo ešte zreteľnejšie.

Hospodárska situácia je v tomto prípade teda taká, že na jednej strane môže $B_1$B1​ vylúčiť všetkých svojich konkurentov zo získania ktoréhokoľvek z troch koní iba tak, že za každého z nich pristúpi na cenu 70 bušlov obilia alebo viac, kým na druhej strane môže za túto cenu hospodárne kúpiť iba jedného koňa a svoje hospodárske postavenie by zhoršil, keby za rovnakú cenu kúpil aj zvyšných dvoch.

Keďže predpokladáme, že $B_1$B1​ je jednotlivec konajúci hospodárne, nevylúči svojich konkurentov z výmeny bezúčelne ani na vlastnú škodu. Vylúči ich zo získania množstiev monopolizovaného statku len vtedy a v tej miere, v akej tým môže pre seba získať hospodársku výhodu, ktorej by sa musel vzdať, keby ostatným konkurentom dovolil nakúpiť množstvá monopolizovaného statku. V našom prípade teda, keď je vylúčenie všetkých konkurentov o monopolizovaný statok pre $B_1$B1​ hospodárskou situáciou hospodársky znemožnené, ocitne sa v postavení, v ktorom je nútený nechať $B_2$B2​ zúčastniť sa na nákupe množstiev monopolizovaného statku. Bude mať dokonca spoločný záujem s $B_2$B2​ na tom, aby cena jednotky monopolizovaného statku, v tomto prípade cena koňa, bola za daných okolností stanovená na čo najnižšej úrovni. Namiesto toho, aby cenu koňa hnal na 70 bušlov obilia alebo viac, bude mať teda $B_1$B1​, rovnako ako $B_2$B2​, záujem na tom, aby sa cena stanovila čo najnižšie pod 70 bušlami obilia, ako je to v danej hospodárskej situácii možné.

V týchto snahách budú $B_1$B1​ a $B_2$B2​ obmedzení konkurenciou ostatných konkurentov, predovšetkým konkurenciou $B_3$B3​. Budú musieť pristúpiť na cenu, pri ktorej budú ostatní konkurenti o monopolizovaný statok (vrátane $B_3$B3​) hospodársky vylúčení z transakcie. Tak sa v prípade troch koní cena utvorí medzi 60 a 70 bušlami obilia. Pri cene stanovenej medzi týmito medzami by $B_1$B1​ mohol získať dvoch koní a $B_2$B2​ jedného, v každom prípade hospodárne, kým všetci ostatní konkurenti by boli zároveň vylúčení zo získania množstiev monopolizovaného statku.

Utváranie ceny medzi týmito medzami je jediný možný výsledok. Keby bola cena nižšia než 60 bušlov, $B_3$B3​ by nebol vylúčený z transakcie, a usiloval by sa preto získať pre seba zisk, ktorý by plynul z využitia príležitosti, ktorá sa pred ním otvára. No keďže $B_1$B1​ a $B_2$B2​ sú hospodáriaci jednotlivci a keďže sú schopní získať značnú hospodársku výhodu aj pri vyššej cene, nedovolia, aby k tomu došlo. Keby naopak cena dosiahla hranicu 70 bušlov obilia alebo ju prekročila, $B_1$B1​ by mohol kúpiť iba jedného koňa a $B_2$B2​ ani jedného, a skutočne by sa teda predal iba jeden z koní ponúkaných na predaj. V prípade troch koní je preto utváranie ceny mimo medzí 60 a 70 bušlov obilia hospodársky nemožné.

Keby A priviedol na trh 6 koní, mohli by sme podobnou úvahou ukázať, že $B_1$B1​ by nadobudol 3 kone, že $B_2$B2​ by nadobudol 2 kone, že $B_3$B3​ by nadobudol jedného koňa a že cena koňa by sa utvorila medzi 50 a 60 mericami obilia. Keby A priviedol na trh 10 koní, $B_1$B1​ by nadobudol 4 kone, $B_2$B2​ 3 kone, $B_3$B3​ 2 kone, $B_4$B4​ jedného koňa a cena by sa utvorila medzi 40 a 50 mericami obilia. Keby monopolista A ponúkol na predaj ešte väčšie množstvá monopolizovaného statku, niet pochýb na jednej strane, že čoraz menší počet roľníkov by bol hospodársky vylúčený z nákupu množstiev monopolizovaného statku, a na druhej strane, že cena daného množstva monopolizovaného statku by bola stláčaná na postupne nižšie úrovne.

Ak si predstavíme, že symboly $B_1$B1​, $B_2$B2​ atď. nezastupujú jednotlivé osoby, ale skupiny obyvateľstva určitej krajiny (pričom $B_1$B1​ označuje skupinu hospodáriacich jednotlivcov, ktorí sú najdychtivejší a v najsilnejšom konkurenčnom postavení na výmenu obilia za monopolizovaný statok, $B_2$B2​ označuje skupinu hospodáriacich jednotlivcov, ktorí sú nasledujúci v dychtivosti a v konkurenčnej sile, a tak ďalej), získame model monopolného obchodu tak, ako sa skutočne javí za podmienok každodenného života.

Zisťujeme, že o množstvá monopolizovaných statkov prichádzajúce na trh súťažia triedy ľudí veľmi rozdielnej kúpnej sily. Tak ako sa to ukázalo pre jednotlivé osoby, zisťujeme, že niektoré z týchto tried hospodársky vylučujú iné z nákupu. Pozorujeme, že triedy ľudí, ktoré sa musia vzdať spotreby monopolizovaného statku, sú tým početnejšie, čím menšie je množstvo statku privedeného na trh, a naopak, že monopolizovaný statok preniká k triedam, ktoré sú nižšie z hľadiska kúpnej sily, čím väčšie je uvedené na trh množstvo.

S týmito zmenami vidíme, ako ceny monopolizovaných statkov stúpajú a klesajú.

Zhrnutím povedaného získavame nasledujúce zásady:

(1) Množstvo monopolizovaného statku ponúknuté na predaj monopolistom nadobúdajú tí jeho súťažitelia, pre ktorých sú jednotky monopolizovaného statku ekvivalentom najväčších množstiev statku ponúknutého výmenou zaň. Monopolizovaný statok sa rozdeľuje tak, že množstvo výmenou daného statku, ktoré je ekvivalentom jednej jednotky monopolizovaného statku, je rovnaké pre každého z kupujúcich častí monopolizovaného statku (napríklad 50 meríc obilia rovných jednému koňovi).

(2) Tvorba ceny prebieha medzi hranicami, ktoré sú stanovené ekvivalentom jednej jednotky monopolizovaného statku pre jednotlivca, ktorý je najmenej dychtivý a najmenej schopný súťažiť, no ešte sa zúčastňuje výmeny, a ekvivalentom jednej jednotky monopolizovaného statku pre jednotlivca, ktorý je najdychtivejší a najschopnejší súťažiť spomedzi súťažiteľov, ktorí sú z výmeny hospodársky vylúčení.

(3) Čím väčšie je množstvo monopolizovaného statku ponúknuté na predaj monopolistom, tým menej bude súťažiteľov oň, ktorí budú hospodársky vylúčení z nadobudnutia jeho častí, a tým úplnejšie budú zásobení tí hospodáriaci jednotlivci, ktorí by boli v postavení nadobudnúť jeho časti, aj keby boli na predaj ponúknuté menšie množstvá.

(4) Čím väčšie je množstvo monopolizovaného statku ponúknuté na predaj monopolistom, tým nižšie z hľadiska kúpnej sily a dychtivosti obchodovať bude musieť zostúpiť medzi triedami súťažiteľov o monopolizovaný statok, aby predal celé množstvo, a tým nižšia bude teda aj cena jednej jednotky monopolizovaného statku.

C. Vplyv ceny stanovenej monopolistom na množstvo monopolizovaného statku, ktoré možno predať, a na rozdelenie statku medzi súťažiteľov oň.

Monopolista spravidla neprivádza dané množstvá monopolizovaného statku na trh s úmyslom za každých okolností predať celé množstvo a čakať pri určení ceny na výsledok súťaže, ako pri dražbe. Jeho zvyčajný postup je skôr taký, že privedie na trh množstvo svojho monopolizovaného statku alebo ho má pripravené na predaj a žiada zaň pevnú cenu za jednotku. Dôvod toho sa vo všeobecnosti nachádza v praktických úvahách, najmä v tom, že spôsob predaja statkov opísaný v predchádzajúcom oddiele vyžaduje súčasné zhromaždenie čo najväčšieho počtu súťažiteľov o monopolizovaný statok i dodržanie početných formalít, ak má byť cena určená spoločným pôsobením všetkých účinných hospodárskych činiteľov, ktorých sa to týka. Tieto úvahy zrejme robia použitie tohto spôsobu uvádzania na trh vhodným len v osobitných a nie príliš častých prípadoch.

Vždy, keď monopolista môže rátať so zhromaždením všetkých alebo aspoň dostatočného počtu súťažiteľov a keď možno dodržať potrebné formality bez neúmerných hospodárskych obetí (ako v prípade dražby monopolizovaného predmetu v dobre známej dražobnej sieni, ohlásenej istý čas vopred), použije, samozrejme, spôsob opísaný v predchádzajúcom oddiele ako ten, ktorý mu najistejšie umožní zbaviť sa celého množstva monopolizovaného statku, ktoré má k dispozícii, najhospodárnejším spôsobom. Dražbu si zvolí aj vtedy, keď musí úplne vypredať značnú zásobu monopolizovaného statku v obmedzenom čase. No bežný postup, ktorý monopolista prijíma pri uvádzaní svojho tovaru na trh, bude, ako bolo povedané, taký, pri ktorom má dostupné množstvá monopolizovaného statku pripravené na predaj, ale ponúka súťažiteľom oň iba čiastkové množstvá za ním stanovenú cenu.

Tam, kde monopolista stanoví cenu jednotky monopolizovaného statku a ponecháva súťažiacim kupujúcim, aby si pri danej cene zvolili množstvá na uspokojenie svojich potrieb statku, a kde je teda otázka tvorby ceny od počiatku vylúčená z bezprostredného problému, sú otázky, ktoré musíme skúmať, tieto: (1) Ktorí súťažitelia budú pri každej danej úrovni ceny jednej jeho jednotky hospodársky vylúčení z nadobudnutia množstiev monopolizovaného statku? (2) Aký bude vplyv vyššej alebo nižšej úrovne, na ktorej monopolista stanoví cenu, na predané množstvá monopolizovaného statku? a (3) Akým spôsobom sa skutočne predané množstvo monopolizovaného statku rozdelí medzi rozličných súťažiteľov oň?

Na úvod je zrejmé, že keby monopolista stanovil cenu jednotky monopolizovaného statku na takej vysokej úrovni, že jeho jednotka by nemala hodnotu rovnú cene požadovanej monopolistom ani pre súťažiteľa, ktorý je najdychtivejší a najschopnejší uskutočniť výmenu, všetci súťažitelia o monopolizovaný statok by boli vylúčení z nadobudnutia akýchkoľvek jeho častí a nemohlo by vôbec dôjsť k žiadnym predajom. To by bol prípad v situácii opísanej v tabuľke na strane 204, keby monopolista A stanovil cenu koňa na 100, či dokonca len o čosi viac ako 80 meríc obilia, keďže je jasné, že pri takej vysokej cene by bola hospodárska výmena nemožnosťou pre ktoréhokoľvek z ôsmich súťažiteľov o monopolizovaný statok spomenutých v našom príklade.

Predpokladajme však, že monopolista stanoví cenu koňa na nižšej úrovni, než ktorá by hospodársky vylúčila všetkých súťažiteľov o monopolizovaný statok z nadobudnutia jeho množstiev. Vo svojom úsilí zlepšiť svoje hospodárske postavenie nepochybne uchopia ponúknutú príležitosť a skutočne vstúpia do výmenných transakcií s monopolistom v rámci hraníc vysvetlených v predchádzajúcom oddiele. No je jasné, že úroveň ceny bude podstatným určujúcim činiteľom rozsahu týchto transakcií. Keby napríklad A stanovil cenu koňa na 75 meríc obilia, B₁ by mohol hospodársky kúpiť jedného koňa. Keby bola cena stanovená na 62 meríc obilia, B₁ by kúpil dva kone a B₂ jedného koňa. Keby bola cena 54 meríc obilia, B₁ by kúpil tri, B₂ dva a B₃ jedného koňa. Pri cene 36 meríc obilia by B₁ kúpil päť, B₂ štyri, B₃ tri, B₄ dva a B₅ jedného koňa, a tak ďalej.

Ak rozšírime náš príklad ako predtým a predstavíme si, že symboly B₁, B₂, B₃ atď. predstavujú skupiny súťažiteľov, ktoré sa líšia kúpnou silou a túžbou obchodovať, vidíme najzreteľnejšie vplyv, ktorý na hospodárstvo vykonávajú ceny stanovené monopolistom na rozličných úrovniach. Čím vyššia je cena, tým početnejší budú jednotlivci alebo triedy jednotlivcov, ktorí sú úplne vylúčení zo spotreby monopolizovaného statku, tým skromnejšie bude zásobenie ostatných tried obyvateľstva, ktoré nie sú úplne vylúčené, a tým menšie budú množstvá monopolizovaného statku, ktoré môže monopolista predať. Pri znižovaní ceny bude naopak postupne menej hospodáriacich jednotlivcov alebo tried jednotlivcov úplne vylúčených z nadobudnutia akýchkoľvek množstiev monopolizovaného statku, zásobenie jednotlivcov, ktorí sa už zúčastňovali obchodu pri vyšších cenách, bude úplnejšie a predaje monopolistu sa budú postupne zvyšovať.

To, čo bolo práve povedané, možno presnejšie vyjadriť pomocou nasledujúcich zásad:

(1) Keď monopolista stanoví cenu jednotky monopolizovaného statku, súťažitelia o monopolizovaný statok, ktorí sú vylúčení z nadobudnutia jeho množstiev, sú tí, pre ktorých je jedna jednotka monopolizovaného statku ekvivalentom množstva výmenou ponúknutého statku, ktoré je rovné cene monopolizovaného statku alebo menšie ako ona.

(2) Súťažitelia o množstvá monopolizovaného statku, pre ktorých je jedna jeho jednotka ekvivalentom množstva výmenou ponúknutého statku, ktoré je väčšie než cena stanovená monopolistom, sa zásobia množstvami monopolizovaného statku až po hranicu, pri ktorej sa jedna jeho jednotka stáva pre nich ekvivalentom množstva výmenou ponúknutého statku, ktoré je rovné monopolnej cene. Množstvo monopolizovaného statku, ktoré nadobudne každý z týchto súťažiteľov pri každej cene stanovenej monopolistom, je určené základmi pre hospodárske výmenné operácie existujúcimi pre každého jednotlivca pri tejto cene.

(3) Čím vyššie monopolista stanoví cenu jednotky monopolizovaného statku, tým väčšia bude trieda súťažiteľov o monopolizovaný statok, ktorí sú vylúčení z jeho nadobudnutia, tým menej úplne budú ostatné triedy obyvateľstva ním zásobené a tým menšie budú predaje monopolistu. V opačnom prípade platia opačné vzťahy.

D. Zásady monopolného obchodovania (politika monopolistu).

V dvoch predchádzajúcich oddieloch som vysvetlil vplyv väčšieho alebo menšieho množstva monopolizovaného statku ponúknutého na predaj na určenie jeho ceny a vplyv vyššej alebo nižšej ceny stanovenej monopolistom na množstvo monopolizovaného statku, ktoré sa predá. V oboch prípadoch som rozobral vplyv prijatej politiky na rozdelenie monopolizovaného statku medzi rozličných súťažiteľov oň.

V priebehu celej analýzy sme videli, že monopolista nie je jedinou osobou, ktorá určuje priebeh hospodárskych udalostí alebo je preň rozhodujúca. Nielenže si všeobecná zásada všetkých hospodárskych výmen statkov, podľa ktorej musí mať z výmeny hospodársku výhodu obe strany, zachováva svoju platnosť aj v prípade monopolu nedotknutú, ale ani v rámci výmenného rozpätia vymedzeného týmto činiteľom nie je monopolista úplne neobmedzený v ovplyvňovaní priebehu hospodárskych udalostí. Ako sme videli, ak chce monopolista predať určité množstvo monopolizovaného statku, nemôže cenu stanoviť ľubovoľne. A ak stanoví cenu, nemôže zároveň určiť množstvo, ktoré sa za ním stanovenú cenu predá. Nemôže teda predávať veľké množstvá monopolizovaného statku a súčasne spôsobiť, aby sa cena ustálila na takej vysokej úrovni, akú by dosiahla, keby uvádzal na trh menšie množstvá. Ani nemôže stanoviť cenu na určitej úrovni a súčasne predať také veľké množstvo, aké by mohol predať za nižšie ceny. To, čo mu však dáva výnimočné postavenie v hospodárskom živote, je skutočnosť, že má v každom danom prípade na výber medzi určením množstva monopolizovaného statku, ktoré sa má obchodovať, alebo jeho ceny. Túto voľbu uskutočňuje sám a bez ohľadu na ostatných hospodáriacich jednotlivcov, pričom zvažuje iba svoju hospodársku výhodu. Je teda v jeho moci regulovať cenu tým, že ponúka na predaj menšie alebo väčšie množstvá monopolizovaného statku, alebo regulovať množstvo obchodovaného monopolizovaného statku zvyšovaním či znižovaním ceny, vždy v súlade so svojím hospodárskym záujmom.

Monopolista preto zvýši svoju cenu v medziach, medzi ktorými majú výmenné operácie hospodársky charakter, ak očakáva väčší hospodársky zisk z predaja malých množstiev monopolizovaného statku za vysokú cenu. Cenu zníži, ak zistí, že je pre neho výhodnejšie uvádzať na trh väčšie množstvá monopolizovaného statku za nižšiu cenu. Na začiatku stanoví cenu čo najvyššie a uvedie tak na trh iba malé množstvá monopolizovaného statku, neskôr cenu krok za krokom znižuje, aby zvýšil predaj, a tým postupne vyťažuje všetky vrstvy obyvateľstva, ak môže týmto postupom dosiahnuť najväčší hospodársky zisk. Avšak hneď od začiatku bude uvádzať na trh veľké množstvá monopolizovaného statku za nižšie ceny, ak mu to jeho hospodárska výhoda diktuje. Za určitých okolností môže mať dokonca dôvod prenechať časť množstva monopolizovaného statku, ktorý má k dispozícii, zničeniu namiesto toho, aby ho priviedol na trh, alebo, s rovnakým výsledkom, ponechať nevyužitú či zničiť časť zodpovedajúcich výrobných prostriedkov, ktoré má pod svojím velením, namiesto toho, aby ich použil na výrobu monopolizovaného statku. Túto politiku by prijal, keby ho uvedenie celého množstva monopolizovaného statku, ktorý má priamo alebo nepriamo k dispozícii, na trh prinútilo ponúknuť ho vrstvám obyvateľstva, ktoré majú tak malú kúpnu silu alebo túžbu po statku, že napriek uvedeniu väčších množstiev na trh by bola výsledná cena taká nízka, že by mal menší zisk, než aký by sa dal dosiahnuť zničením časti množstva monopolizovaného statku, ktorý má pod svojím velením, a predajom iba zvyšku za vyššiu cenu vrstvám obyvateľstva s väčšou kúpnou silou.⁷³

Bolo by celkom mylné predpokladať, že cena monopolizovaného statku vždy, alebo dokonca obvykle, stúpa alebo klesá v presne nepriamom pomere k množstvám uvedeným na trh monopolistom, alebo že podobná úmernosť existuje medzi cenou stanovenou monopolistom a množstvom monopolizovaného statku, ktoré sa dá predať. Ak napríklad monopolista privedie na trh 2 000 jednotiek monopolizovaného statku namiesto 1 000, cena jednej jednotky nemusí nutne klesnúť napríklad zo 6 zlatých na 3 zlaté. Naopak, v závislosti od hospodárskej situácie môže v jednom prípade klesnúť napríklad iba na 5 zlatých, ale v inom až na 2 zlaté. Za určitých okolností teda môžu byť celkové príjmy, ktoré monopolista získa z predaja väčšieho množstva monopolizovaného statku, presne také isté ako celkové príjmy z predaja menšieho množstva. Za iných okolností však môžu byť väčšie alebo menšie. Keby monopolista v našom príklade predal 1 000 jednotiek monopolizovaného statku, jeho celkové príjmy by boli 6 000 zlatých. Za 2 000 jednotiek by však nemusel nutne tiež dostať 6 000 zlatých, ale podľa okolností prípadu možno až 10 000 alebo iba 4 000 zlatých. Dôvod toho spočíva v konečnom dôsledku v tom, že existujú veľmi veľké rozdiely v stupniciach ekvivalentov pre rôznych jednotlivcov vzhľadom na rôzne statky. Tak môže napríklad B ohodnotiť prvú jednotku, ktorú nadobudne z určitého statku, ako ekvivalent 10 jednotiek statku, ktorý dáva výmenou, druhú ako ekvivalent 9 jednotiek, tretiu ako ekvivalent 4 jednotiek a štvrtú ako ekvivalent iba jednej jednotky statku daného výmenou. Vzhľadom na iný statok by sa naopak vyššie uvedená stupnica mohla javiť ako 8, 7, 6, 5, . . . Predpokladajme, že prvým statkom je obilie a druhým nejaký luxusný predmet. Je zrejmé, že nárast množstva uvedeného na trh nad určitý bod by spôsobil oveľa rýchlejší pokles (a že pokles množstva uvedeného na trh by spôsobil oveľa rýchlejší vzostup) ceny obilia než ceny luxusného predmetu.

Ak sa predpokladá, že všetci monopolisti sú hospodáriaci jednotlivci vedomí si svojej výhody, potom ich politika prirodzene nesmeruje ani k stanoveniu najnižšej možnej ceny, ani k predaju čo najväčšieho možného množstva monopolizovaného statku. Nesmeruje ani k sprístupneniu monopolizovaného statku čo najväčšiemu možnému počtu hospodáriacich jednotlivcov alebo skupín jednotlivcov, ani k zásobeniu každého jednotlivca monopolizovaným statkom v čo najväčšej možnej miere. Monopolista nemá na tom všetkom záujem. Jeho hospodárska politika smeruje k dosiahnutiu maximálneho zisku z množstva monopolizovaného statku, ktorý má k dispozícii. Nedraží preto celé množstvo monopolizovaného statku, ktoré má k dispozícii, ale namiesto toho uvádza na trh iba také množstvo, ktoré pri očakávanej cene sľubuje priniesť mu najväčší zisk. Nestanoví cenu na presnej úrovni, pri ktorej môže predať celé množstvo monopolizovaného statku, ktorý má pod svojím velením, ale namiesto toho na úrovni, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou prinesie maximálny zisk. Správnou hospodárskou politikou z jeho hľadiska je zrejme ponúkať na predaj iba také množstvá monopolizovaného statku, alebo stanoviť cenu na takej úrovni, ktorá v oboch prípadoch prinesie najväčší zisk.

Z monopolistického hľadiska by jeho politika bola nesprávna, keby napriek tomu, že by mohol dosiahnuť vyšší zisk uvedením menšieho množstva monopolizovaného statku na trh, predsa len predal väčšie množstvo. Jeho politika by bola ešte viac nehospodárna, keby namiesto toho, aby sa obmedzil na výrobu množstva monopolizovaného statku, ktorého predaj mu sľubuje najvyšší zisk, toto množstvo zvýšil, s vynaložením hospodárskych statkov a iných obetí zo svojej strany, a predsa spôsobil, že jeho konečný zisk bude menší. Bolo by nesprávne, keby stanovil cenu tak nízko, že hoci by mohol predať väčšie množstvá, dosiahol by menší zisk, než keby stanovil cenu vyššie. Predovšetkým by jeho politika bola nesprávna, keby stanovil cenu monopolizovaného statku tak nízko, že by nemohol plne zásobiť všetkých kupujúcich súťažiacich o statok, pre ktorých by bola výmena za túto cenu hospodárska, a keby niektorí z nich museli zostať bez statku. Situácia tohto druhu by bola jednoznačným dôkazom, že stanovil cenu príliš nízko.

To, čo tu bolo povedané, podporuje skúsenosť a dejiny. Politiky všetkých monopolistov sa, ako jasne dokazujú ich hospodárske činnosti, viedli v súlade s vyššie uvedenými úvahami. Holandská východoindická spoločnosť v sedemnástom storočí dala zničiť časť rastlín korenia na Molukách. Vo Východnej Indii sa často pálili veľké zásoby korenia a v Severnej Amerike tabak. Cechy sa rôznymi prostriedkami snažili obmedziť počet remeselníkov čo najviac (dlhým učňovstvom, zákazom viac než určitého počtu učňov atď.). Všetky tieto opatrenia boli z monopolistického hľadiska správne, pretože množstvá jednotlivých monopolizovaných tovarov prichádzajúce na trh boli regulované spôsobom priaznivým pre monopolistov alebo pre korporácie monopolistov. Keď slobodnejší obchod, vznik tovární a iné vplyvy zabránili cechom samostatne regulovať množstvá tovarov vstupujúcich na trh, celá cechová organizácia sa stala neúčinnou, pokiaľ ide o jej monopolistický charakter. Monopolistické pokuty a podobné opatrenia priamo ovplyvňujúce tvorbu cien okamžite ustúpili pred náporom väčších množstiev tovarov privedených na trh. Pôvodne mali tieto pokuty podriadiť jednotlivcov (nazývaných cenovými podrazcami!), ktorí nedokázali oceniť záujem celého cechu alebo korporátneho telesa monopolistov, obmedzeniam výhodným pre monopolistickú skupinu. Keď bola cechom vytrhnutá moc kontrolovať množstvá tovarov privedených na trh, ich predpisy už nebolo možné presadzovať. Najúzkostlivejšou starosťou všetkých členov cechu bola vždy regulácia uvádzania remeselných výrobkov na trh tak, aby sa predávali iba také množstvá, ktoré zodpovedali ich záujmu. Tých, ktorí zasahovali do tejto regulácie, cechy vždy považovali za svojich najnebezpečnejších protivníkov, proti ktorým sa neustále odvolávali na vlády o ochranu. Trhlina v ich regulačnej činnosti, ktorú spôsobili veľké množstvá priemyselne vyrobených výrobkov dodávaných veľkovýrobou, znamenala pád cechového systému.

Zhrňujúc to, čo bolo povedané v tomto oddiele, zisťujeme, že pri každom množstve statku, ktoré sa monopolista rozhodne predať, je cena určená nezávisle od jeho vôle; že pri každej cene, ktorú sa rozhodne stanoviť za jednotku monopolizovaného statku, je množstvo určené nezávisle; že rozdeľovanie statkov sa v oboch prípadoch riadi presnými zákonmi; a že celý priebeh hospodárskych udalostí nie je vôbec náhodný, ale dá sa zredukovať na určité zásady.

Ani skutočnosť, že je v moci monopolistu zvoliť si buď svoju cenu, alebo predané množstvo, neznamená, ako sme videli, žiadnu neurčitosť hospodárskych javov vyplývajúcich z jeho rozhodnutia. Hoci má monopolista moc stanoviť vyššie alebo nižšie ceny, alebo uvádzať na trh väčšie či menšie množstvá monopolizovaného statku, existuje iba jedna konkrétna cena a iba jedno konkrétne množstvo monopolizovaného statku privedeného na trh, ktoré najpresnejšie zodpovedá jeho hospodárskemu záujmu. Ak je teda monopolista hospodáriacim jednotlivcom, nebude postupovať svojvoľne pri určovaní svojej ceny alebo množstva monopolizovaného statku, ktorý predá, ale v súlade s určitými zásadami. Každá daná hospodárska situácia vytyčuje určité medze, v rámci ktorých sa musí odohrávať tvorba cien a rozdeľovanie statkov, a akákoľvek cena a rozdeľovanie statkov, ktoré je mimo týchto medzí, je hospodársky nemožné. Javy monopolného obchodu nám teda predkladajú obraz prísnej zhody s určitými zákonmi v každom ohľade. Aj tu, samozrejme, môžu omyl a nedokonalé poznanie vyvolať odchýlky, ale tieto sú patologickými javmi spoločenského hospodárstva a dokazujú práve tak málo proti zákonom ekonómie ako príznaky chorého tela proti zákonom fyziológie.

3. Tvorba cien a rozdeľovanie statkov pri obojstrannej konkurencii

A. Pôvod konkurencie.

Pojem monopolistu by sme vykladali príliš úzko, keby sme ho obmedzili len na osoby, ktoré sú pred konkurenciou iných hospodáriacich jednotlivcov chránené štátom alebo nejakým iným orgánom spoločnosti. Existujú osoby, ktoré v dôsledku svojho majetku alebo vďaka osobitnému nadaniu či okolnostiam môžu na trh prinášať tovary, ktoré iné hospodáriace osoby fyzicky alebo hospodársky nemôžu dodávať konkurenčne. A aj tam, kde takéto osobitné okolnosti nie sú prítomné, často niet nijakej spoločenskej prekážky pre vznik monopolistov. Každý remeselník, ktorý sa usadí v mieste, kde niet inej osoby jeho osobitného povolania, a každý kupec, lekár alebo advokát, ktorý sa usadí v mieste, kde predtým nikto nevykonával jeho remeslo či povolanie, je v istom zmysle monopolistom, keďže tovary, ktoré ponúka spoločnosti na výmenu, možno – aspoň v početných prípadoch – získať len od neho. Kroniky nejedného prekvitajúceho mesta rozprávajú o prvom tkáčovi, ktorý sa tam usadil, keď bolo miesto ešte malé a riedko obývané. Tento osobitný druh monopolistu môže cestovateľ ešte aj dnes nájsť všade vo východnej Európe a v menších dedinách dokonca aj v Rakúsku. Monopol, vykladaný ako skutočný stav, a nie ako spoločenské obmedzenie voľnej konkurencie, je teda spravidla skorším a primitívnejším javom, kým konkurencia je javom, ktorý prichádza neskôr. Každému, kto chce vyložiť javy prevládajúce za konkurencie, bude preto na osoh, ak začne javmi monopolného obchodu.

Spôsob, akým sa konkurencia vyvíja z monopolu, úzko súvisí s hospodárskym pokrokom civilizácie. Vzrast obyvateľstva, narastajúce potreby rozličných hospodáriacich jednotlivcov a ich rastúce bohatstvo nútia monopolistu – v mnohých prípadoch dokonca aj pri zvyšovaní výroby – postupne vylučovať čoraz väčšie vrstvy obyvateľstva zo spotreby monopolizovaného tovaru a zároveň mu umožňujú zvyšovať svoje ceny čoraz vyššie. Spoločnosť sa tak stáva čoraz priaznivejším predmetom jeho monopolistickej vykorisťovateľskej politiky. Prvý remeselník istého druhu, prvý lekár alebo prvý advokát je v každom mieste vítaným mužom. Ak však nenarazí na nijakú konkurenciu a miesto prekvitá, takmer bez výnimky si po istom čase u menej majetných vrstiev obyvateľstva získa povesť tvrdého a sebeckého človeka, a dokonca aj zámožnejší obyvatelia miesta ho budú pokladať za sebca. Monopolista nemôže vždy vyhovieť rastúcim požiadavkám spoločnosti na svoje tovary (alebo pracovné služby), a aj keby im vyhovieť mohol, zodpovedajúci vzrast jeho predaja nie je vždy v jeho hospodárskom záujme. Vo väčšine prípadov bude preto nútený urobiť výber medzi svojimi zákazníkmi, a niektorí z uchádzačov o jeho monopolizovaný tovar buď nedostanú nič, alebo budú ním zásobovaní len neochotne a nedostatočne. Aj jeho zámožnejší zákazníci budú často nachádzať dôvod sťažovať sa na všakovaké zanedbávanie a na nákladnosť jeho služieb.

Práve opísaná hospodárska situácia je obyčajne taká, že samotná potreba konkurencie vyvoláva konkurenciu, pokiaľ tomu nestoja v ceste spoločenské či iné prekážky. Našou ďalšou úlohou teda bude skúmať účinky výskytu konkurencie na rozdelenie, predaj a cenu tovaru v porovnaní s obdobnými javmi pozorovanými za monopolu.

B. Účinok množstiev tovaru dodávaných konkurentmi na tvorbu ceny; účinok daných cien, ktoré stanovia, na predaj; a v oboch prípadoch účinok na rozdelenie tovaru medzi konkurujúcich kupujúcich.⁷⁴

Aby som uľahčil pochopenie, použijem ako základ tohto skúmania ten istý prípad, na ktorom som znázornil svoj výklad zásad monopolného obchodu. V tabuľke na s. 204⁴ predstavujú B₁, B₂, B₃ atď. jednotlivých roľníkov alebo skupiny roľníkov. Každému roľníkovi sa prvý novonadobudnutý kôň rovná množstvu obilia uvedenému v prvom stĺpci a každý ďalší kôň sa rovná množstvu obilia o 10 bušlov menšiemu. Otázka, ktorá stojí pred nami, znie: aký bude vplyv väčších alebo menších množstiev tovaru ponúkaného na predaj viacerými konkurujúcimi predávajúcimi na cenu a na rozdelenie tovaru medzi uchádzačov o tento tovar?

Predpokladajme najprv, že v ponuke sú dvaja konkurenti, A₁ a A₂, a že spolu majú na predaj 3 kone, pričom A₁ má dva kone a A₂ jedného. Z toho, čo bolo povedané skôr, je zrejmé, že v tomto prípade roľník B₁ kúpi 2 kone a roľník B₂ jedného koňa. Cena sa bude pohybovať medzi 60 a 70 bušlami obilia, pričom vyššia cena je nemožná pre hospodársky záujem oboch roľníkov B₁ a B₂, a nižšia cena pre konkurenciu B₃. Ak majú A₁ a A₂ na predaj šesť koní, niet menšej istoty, že B₁ z nich kúpi tri, B₂ dva a B₃ jedného, a že cena bude medzi 50 a 60 bušlami obilia atď.⁷⁵

Ak porovnáme cenu a rozdelenie tovarov vyplývajúce z predaja daného množstva tovaru viacerými konkurujúcimi predávajúcimi so situáciou pozorovanou za monopolu, nájdeme úplnú analógiu. Či dané množstvo tovaru predáva monopolista, alebo viacerí konkurenti v ponuke, a nezávisle od spôsobu, akým bol tovar pôvodne rozdelený medzi konkurujúcich predávajúcich, účinok na tvorbu ceny a na výsledné rozdelenie tovaru medzi konkurujúcich kupujúcich je presne ten istý.

Hoci väčšie alebo menšie množstvo predávaného tovaru má veľmi rozhodujúci vplyv na jeho cenu a rozdelenie tak za monopolu, ako aj za konkurenčného obchodu, skutočnosť, že isté množstvo tovaru dodáva monopolista sám, alebo viacerí konkurenti v ponuke, nemá nijaký vplyv na práve spomenuté javy hospodárskeho života.

Podobný výsledok môžeme pozorovať tam, kde sa tovary ponúkajú na predaj za dané ceny. Vyššia alebo nižšia úroveň ceny má, ako sme videli, veľmi dôležitý vplyv na celkový predaj tovaru, ako aj na množstvo, ktoré každý konkurujúci kupujúci skutočne nadobudne. No to, či tovary (za stanovenú cenu) prináša na trh len jeden, alebo viacerí hospodáriaci jednotlivci, nemá nijaký priamy a nevyhnutný vplyv ani na celkový predaj, ani na množstvá, ktoré nadobudnú rozliční hospodáriaci jednotlivci.

Zásady rozvinuté vo vzťahu k vplyvu daných množstiev monopolizovaného tovaru ponúkaného na predaj na jeho cenu (s. 203), vo vzťahu k vplyvu daných cien na predané množstvá (s. 207) a v oboch prípadoch aj vo vzťahu k jeho rozdeleniu medzi rozličných konkurentov usilujúcich sa ho kúpiť, sú teda plne použiteľné na všetky prípady, keď viacerí hospodáriaci jednotlivci (konkurenti v dopyte) súťažia o množstvá tovaru ponúkaného na predaj viacerými inými hospodáriacimi jednotlivcami (konkurentmi v ponuke).

C. Účinok konkurencie v ponuke tovaru na predané množstvo a na cenu, za ktorú sa ponúka (politiky konkurentov).

Práve som vyložil, že pre každé jednotlivé množstvo tovaru ponúkaného na predaj sa ustáli určitá cena, že pri každej stanovenej cene jestvuje určitý objem predaja, že v oboch prípadoch jestvuje aj určité rozdelenie predaných tovarov, a že je v týchto ohľadoch nepodstatné, či dané množstvo na trh prináša monopolista, alebo viacerí konkurenti v ponuke.

Za inak rovnakých okolností budú cena a rozdelenie tovaru rovnaké, nech sa už napríklad 1 000 jednotiek tohto tovaru ponúka na predaj monopolistom, alebo viacerými konkurentmi v ponuke. Či sa tovar ponúka na predaj monopolistom, alebo viacerými konkurentmi za danú cenu – napríklad za 3 jednotky nejakého iného tovaru za jednu jednotku ponúkaného tovaru –, celkový predaj a rozdelenie predaného množstva medzi rozličných konkurujúcich kupujúcich budú presne tie isté.

Ak teda má konkurencia v ponuke vôbec nejako pôsobiť na tvorbu ceny, na celkový predaj a na rozdelenie tovaru medzi jeho konkurujúcich kupujúcich, musia sa buď na predaj ponúkať rozličné množstvá tovaru, alebo musia byť konkurujúci predávajúci nútení stanoviť za režimu konkurencie v ponuke iné ceny než za monopolu.

Vplyv konkurencie v ponuke tovaru na ponúkané množstvá, na jeho rozdelenie a na ceny, za ktoré sa ponúka, je témou, ktorou sa budeme zaoberať v nasledujúcom. Aby sme si dotknuté hospodárske javy jasne predostreli, uvážme jednoduchý prípad, v ktorom sa množstvo monopolizovaného tovaru, ktorým disponuje monopolista, zrazu dostane do rúk dvoch konkurentov.

Monopolista zomrel a svoje zásoby monopolizovaného tovaru a výrobných prostriedkov zanechal dvom dedičom rovnakým dielom. To je príklad práve načrtnutého jednoduchého prípadu. Nie je vylúčené, že obaja dedičia monopolistu nebudú medzi sebou súťažiť, ale budú konať ako spoločníci v jedinom podniku a budú pokračovať v monopolnej politike (opísanej vyššie) svojho poručiteľa. Alebo môžu vstúpiť do vzájomnej dohody o vykorisťovaní spotrebiteľov a spoločne regulovať množstvá tovaru, ktoré ponúkajú na predaj, alebo ceny, ktoré stanovia. Je dokonca mysliteľné, že môžu – bez výslovnej dohody, ale „vo svojom vzájomne dobre pochopenom záujme“ – sledovať túto istú monopolnú politiku voči svojim zákazníkom, ak v tom zistia svoj vlastný hospodársky záujem. V každom z týchto prípadov, ktoré možno pozorovať všade v hospodárskom vývoji ľudí,⁷⁶ by sme nepochybne narazili na tie isté javy, ktoré sme skôr pozorovali pri monopolnom obchode. Lebo obaja hospodáriaci jednotlivci by potom neboli konkurentmi v ponuke, ale monopolistami, a teda by nepatrili do súčasného poľa rozpravy. Ak však predpokladáme, že každý z oboch dedičov je odhodlaný sledovať predaj predtým monopolizovaného tovaru nezávisle, máme pred sebou prípad skutočnej konkurencie, a otázky, ktoré treba uvážiť, znejú: aké množstvá predtým monopolizovaného tovaru sa teraz, na rozdiel od predchádzajúcej situácie, ponúknu na predaj, a aké ponukové ceny stanovia obaja konkurenti?

V predchádzajúcej časti sme videli, že je často v hospodárskom záujme monopolistu zdržať sa uvedenia častí celého množstva monopolizovaného tovaru, ktorým disponuje, na trh a zničiť ich alebo ich nechať pokaziť sa, keďže z menšieho množstva svojich tovarov môže často získať väčší zisk, než aký by získal, keby celé dostupné množstvo predal za nižšie ceny. Predpokladajme, že monopolista má 1 000 libier monopolizovaného tovaru a že v danej hospodárskej situácii môže buď predať 800 libier po 9 unciach striebra za libru, alebo sa zbaviť celého dostupného množstva po 6 unciach striebra za libru. Je teda v jeho moci vziať za celé množstvo monopolizovaného tovaru, ktorým disponuje, 6 000 uncí striebra, alebo vziať za 800 libier z neho 7 200 uncí striebra. Ak je monopolista hospodáriacim jednotlivcom sledujúcim svoj vlastný záujem, voľba, ktorú urobí, nepodlieha pochybnosti. Zničí 200 libier svojho monopolizovaného tovaru, nechá ich pokaziť sa alebo ich inak stiahne z obchodu a ponúkne na predaj len zvyšných 800 libier – alebo, čo vyjde narovnako, stanoví svoju cenu na takej úrovni, že sa dosiahne ten istý výsledok.

Ak sa však 1 000 libier predtým monopolizovaného tovaru rozdelí medzi dvoch konkurentov, táto politika sa pre každého z nich okamžite stáva ekonomicky nemožnou. Keby jeden z nich zničil časť množstva, ktoré má k dispozícii, alebo keby ju nejakým iným spôsobom stiahol z obchodu, vyvolal by tým samozrejme určité zvýšenie ceny jednotky svojho tovaru. Nikdy by však – alebo len vo veľmi zriedkavých prípadoch – nedokázal tým dosiahnuť väčší zisk. Keby napríklad A₁, prvý z dvoch konkurentov, zničil 200 z 500 libier predtým monopolizovaného tovaru, ktoré má k dispozícii, alebo by ich inak stiahol z obchodu, nepochybne by spôsobil vzostup ceny tovaru – napríklad zo 6 na 9 uncí striebra za libru. Nespôsobil by tým však, že by mu pripadol väčší celkový zisk. Dôsledkom jeho konania by bolo, že A₂ by získal 4 500 namiesto 3 000 uncí striebra, zatiaľ čo on sám by za ostatných 300 predaných jednotiek získal len 2 700 uncí striebra (namiesto 3 000). Zamýšľaný zisk by pripadol výhradne jeho konkurentovi a on sám by utrpel značnú stratu.

Prvým účinkom objavenia sa konkurencie na strane ponuky je teda to, že nijaký z konkurentov predávajúcich určitý tovar nemôže získať ekonomickú výhodu zo zničenia časti dostupného množstva tovaru alebo z jeho stiahnutia z výmeny – alebo, čo je to isté, z ponechania výrobných prostriedkov dostupných na jeho výrobu nevyužitými.

Konkurencia odstraňuje aj druhý jav hospodárskeho života, ktorý je vlastný monopolu. Mám na mysli postupné vykorisťovanie rozličných spoločenských tried, ktoré bolo spomenuté v predchádzajúcej časti. Videli sme, že pre monopolistu môže byť často výhodné uvádzať na trh spočiatku len malé množstvá monopolizovaného tovaru za vysoké ceny a predávať triedam ľudí s postupne nižšou kúpnou silou len pozvoľna, aby všetky triedy ľudí vykorisťoval po stupňoch. Tento postup okamžite znemožňuje konkurencia. Keby sa A₁ pokúsil o takéto postupné vykorisťovanie spoločenských tried napriek konkurencii A₂ a uvádzal na trh len malé počiatočné množstvá tovaru, pravdepodobne by nedokázal zvýšiť cenu natoľko, aby z toho mal zisk, ale namiesto toho by len umožnil svojmu konkurentovi vyplniť medzery vytvorené jeho konaním a získať zamýšľaný ekonomický zisk.

Nech už je akýkoľvek ostatný účinok skutočnej konkurencie na rozdeľovanie tovarov a na tvorbu cien, je teda v každom prípade isté, že konkurencia odstraňuje dva zo spoločensky najškodlivejších výhonkov monopolu, ktoré boli opísané vyššie. Ani zničenie časti dostupného množstva tovaru podliehajúceho konkurencii na strane ponuky, ani zničenie časti činiteľov slúžiacich na jeho výrobu nie je v záujme jednotlivých konkurentov, a postupné vykorisťovanie rozličných spoločenských tried sa stáva nemožným.

Konkurencia má však pre hospodársky život ľudí ešte iný, oveľa dôležitejší dôsledok. Mám na mysli zväčšenie množstiev predtým monopolizovaného tovaru, ktoré sa stávajú dostupnými hospodáriacim ľuďom. Monopol obyčajne spôsobuje, že sa na predaj ponúka len časť množstva tovarov, ktoré má monopolista k dispozícii, alebo že sa využíva len časť dostupných výrobných prostriedkov. Skutočná konkurencia vždy okamžite kladie koniec tomuto zlozvyku. Konkurencia má však obyčajne aj ďalší účinok, totiž zväčšenie dostupného množstva predtým monopolizovaného tovaru. V každom prípade je veľmi zriedkavým javom, aby výrobné prostriedky, ktoré majú spoločne k dispozícii dvaja alebo viacerí súťažiaci predajcovia, boli tak úzko obmedzené ako prostriedky, ktoré má k dispozícii monopolista. Vo veľkej väčšine prípadov teda viacerí konkurenti uvedú na trh väčšie množstvo tovaru než monopolista. Existencia skutočnej konkurencie tak nielen spôsobuje, že sa na predaj ponúka celé skutočne dostupné množstvo tovaru, ale má aj ďalší a oveľa dôležitejší výsledok, totiž značné zväčšenie množstva, ktoré sa stáva dostupným. Tam, kde neexistuje prirodzené obmedzenie výrobných prostriedkov, to znamená, že čoraz viac tried spoločnosti je schopných spotrebovávať tovar za klesajúce ceny a že zásobovanie spoločnosti ako celku sa stáva čoraz úplnejším.

V predchádzajúcej časti som uviedol dôvody, prečo monopolista vo všeobecnosti neuvádza na trh určité pevné množstvá svojho tovaru a nečaká na určenie ceny ako pri dražbe, ale namiesto toho stanovuje určitú cenu svojho tovaru a čaká na jej účinok na predaj. Niečo podobné sa deje vtedy, keď tovar predáva viacero konkurentov. Aj v tomto prípade každý z nich ponúka svoj tovar za stanovenú cenu, ktorú vypočítava tak, aby mu priniesla čo najväčší výnos. To, čo odlišuje jeho správanie od správania monopolistu, je skutočnosť, že tento, ako sme videli, často zistí, že je v jeho záujme stanoviť cenu tak vysoko, aby sa k spotrebiteľom dostala len časť množstva, ktoré má k dispozícii, zatiaľ čo konkurencia núti každého konkurenta stanoviť cenu so zreteľom na celé množstvo, ktoré majú vo svojich rukách on i jeho konkurenti. S výnimkou omylu a nevedomosti na strane zúčastnených hospodáriacich jednotlivcov sa teda ceny tvoria pod vplyvom celého množstva, ktoré majú k dispozícii všetci súťažiaci dodávatelia. K tomu treba pripojiť skutočnosť, že konkurencia, ako sme videli, vo všeobecnosti značne zväčšuje dostupné množstvo tovarov. To sú činitele, ktoré sú zodpovedné za zníženie cien, ktoré je dôsledkom konkurencie.

Existencia konkurencie mocne ovplyvňuje aj samotné smerovanie hospodárskej činnosti osôb zaoberajúcich sa výrobou určitého tovaru. Monopolista sa prirodzene usiluje sprístupniť monopolizovaný tovar len vyšším spoločenským triedam a vylúčiť všetky triedy spoločnosti s nižšou kúpnou silou z jeho spotreby. Spravidla je preňho oveľa výhodnejšie a vždy pohodlnejšie získavať veľké zisky z malých množstiev než malé zisky z väčších množstiev. Konkurencia, ktorá sa zaoberá využívaním aj toho najmenšieho ekonomického zisku, kdekoľvek je to možné, má však sklon zostupovať so svojím tovarom k najnižším spoločenským triedam, ktoré hospodárska situácia v danom čase dovoľuje. Monopolista má moc regulovať v určitých medziach buď cenu, alebo množstvo monopolizovaného tovaru prichádzajúceho na trh. Ochotne sa zrieka malého zisku, ktorý možno dosiahnuť na tovaroch určených na spotrebu najchudobnejšími spoločenskými triedami, aby mohol účinnejšie vykorisťovať triedy s väčšou kúpnou silou. Avšak za konkurencie, kde nijaký jednotlivý konkurent nemá moc sám regulovať cenu ani množstvo obchodovaného tovaru, túži každý jednotlivý konkurent aj po najmenšom zisku a využívanie existujúcich možností dosiahnuť takéto zisky sa už nezanedbáva. Konkurencia preto vedie k veľkovýrobe s jej sklonom dosahovať mnoho malých ziskov a s jej vysokým stupňom hospodárnosti, lebo čím menší je zisk na každej jednotke, tým nebezpečnejším sa stáva každé nehospodárne plytvanie, a čím čulejšia je konkurencia, tým menej možné sa stáva bezmyšlienkovité pokračovanie v podnikaní podľa starých zaužívaných metód.