Skúmanie podstaty ekonomických statkov sa začalo pokusmi vymedziť pojem bohatstva v hospodárstve jednotlivca. Adam Smith sa tejto otázky sotva dotkol, no podnety, ktoré poskytol, mali na teórie bohatstva najďalekosiahlejšie účinky. „Keď sa už deľba práce dôkladne uskutočnila,“ hovorí, „... človek ... musí byť bohatý alebo chudobný podľa množstva tej práce, ktorou môže disponovať alebo ktorú si môže dovoliť kúpiť.“ (Wealth of Nations, Modern Library Edition, New York, 1937, s. 30.) Z toho možno ako dôsledné rozšírenie smithovskej teórie vyvodiť, že to, či nám statok poskytuje moc nad prácou (alebo, čo je pre Smitha to isté, či má alebo nemá výmennú hodnotu), je kritériom, podľa ktorého sa má posudzovať jeho povaha ako predmetu bohatstva (v hospodárstve jednotlivca). Touto líniou úvah sa riadi aj Say. Vo svojom Traité d'économie politique (Paríž, 1803, s. 2) oddeľuje statky, ktoré majú výmennú hodnotu, od statkov, ktoré ju nemajú, a tie druhé z bohatstva vylučuje. („Ce qui n’a point de valeur, ne saurait être une richesse. Ces choses ne sont pas du domaine d’économie politique.“) Vo svojich Principles of Political Economy and Taxation (vyd. E.C.K. Gonner, Londýn, 1891, s. 258) rozlišuje aj Ricardo medzi hodnotou a statkami („riches“) a od svojich predchodcov sa líši iba tým, že slovo „riches“ používa v citeľne odlišnom zmysle než ten, v ktorom Say používa slovo „richesse“. Nadväzujúc na Adama Smitha (cit. dielo, s. 314 a nasl.) hľadal Malthus kritérium povahy statkov ako bohatstva v tom, či sú alebo nie sú hmotnými predmetmi (Principles of Political Economy, Londýn, 1820, s. 28), a aj vo svojich neskorších spisoch obmedzuje pojem bohatstva na hmotné statky. Medzi nemeckými autormi zastávajú ten istý názor H. Storch (Cours d'économie politique, Petrohrad, 1815, I, 108 a nasl.); F.C. Fulda (Grundsätze der ökonomisch-politischen oder Kameralwissenschaften, Tübingen, 1816, s. 2); J.A. Oberndorfer (System der Nationalökonomie, Landshut, 1822, s. 64 – 65); K.H. Rau (Grundsätze der Volkswirthschaftslehre, Heidelberg, 1847, s. 1); J.F.E. Lotz (Handbuch der Staatswirthschaftslehre, Erlangen, 1837, I, 19); a Theodor Bernhardi (Versuch einer Kritik der Gründe die für grosses und kleines Grundeigentum angeführt werden, Petrohrad, 1849, s. 134 a nasl., a najmä s. 143 a nasl.).

Autori, ktorí argumentovali proti vylúčeniu nehmotných statkov, sú: J.B. Say (Cours complet d'économie politique pratique, Paríž, 1840, I, 89), J.R. McCulloch (Principles of Political Economy, Londýn, 1830, s. 6 a nasl.), F. v. Hermann (Staatswirthschaftliche Untersuchungen, Mníchov, 1874, s. 21 a nasl.) a Wilhelm Roscher (Grundlagen der Nationalökonomie, dvadsiate vydanie, Stuttgart, 1892, s. 16). Malthus už uznal, že pojem bohatstva nemožno správne vymedziť jeho obmedzením na hmotné statky (Principles of Political Economy, druhé vydanie, Londýn, 1836, s. 34), ale o jeho meniacich sa pokusoch poskytnúť definíciu bohatstva budem mať príležitosť pojednať neskôr.

Najnovší predstavitelia politickej ekonómie v Anglicku viažu pojem bohatstva takmer výlučne na predmety, ktoré majú výmennú hodnotu. Pozri napríklad McCulloch (cit. dielo, s. 6); J.S. Mill (Principles of Political Economy, vyd. Sir W.J. Ashley, Londýn, 1909, s. 9); a N.W. Senior (An Outline of the Science of Political Economy, Londýn, 1836, s. 6). Spomedzi novších francúzskych autorov zastávajú tento názor najmä Ambroise Clément a Auguste Walras (De la nature de la richesse et de l'origine de la valeur, vyd. Gaëtan Pirou, Paríž, 1938, s. 146 a nasl.).

Zatiaľ čo anglickí a francúzski ekonómovia rozlišujú iba medzi statkami, ktoré sú bohatstvom, a statkami, ktoré ním nie sú, Hermann (cit. dielo, s. 12) ide oveľa hlbšie, pretože ekonomické statky (predmety hospodárenia) stavia do protikladu k voľným statkom. Toto rozlíšenie sa odvtedy v nemeckej ekonómii s málo výnimkami udržalo. Hermann však pojem ekonomických statkov vymedzuje príliš úzko. Hovorí totiž, že ekonomickým statkom je „was nur gegen bestimmte Aufopferung, durch Arbeit oder Vergeltung hergestellt werden kann“. Ekonomickú povahu statkov tak robí závislou od práce alebo od výmeny medzi ľuďmi (tamže, s. 18). Či však plody, ktoré izolovaný jednotlivec môže bez práce nazbierať zo stromov, nie sú preňho ekonomickými statkami, ak sú mu dostupné v menších množstvách, než aké sú jeho potreby po nich? A nie je pramenitá voda, ktorá je mu rovnako dostupná bez práce a v množstvách prevyšujúcich jeho potreby, neekonomickým statkom?

Roscher, ktorý vo svojom Grundriss zu Vorlesungen über die Staatswirthschaft (Göttingen, 1843, s. 3) vymedzil ekonomické statky ako statky „die in den Verkehr kommen“ a ktorý ich v skorších vydaniach svojho System der Volkswirthschaft (vydanie z roku 1857, s. 3) vymedzil ako „Güter, welche des Verkehrs fähig sind, oder wenigstens denselben fördern können“, ich v novších vydaniach svojho hlavného diela (Grundlagen der Nationalökonomie, dvadsiate vydanie, Stuttgart, 1892, s. 4) vymedzuje ako „Zwecke und Mittel der Wirthschaft“. Táto definícia je len parafrázou pojmu, ktorý sa má vymedziť, a ukazuje, že tento význačný učenec považuje otázku kritérií na rozlíšenie ekonomických a neekonomických statkov stále za otvorenú. Pozri tiež Schäffleho Das gesellschaftliche System der menschlichen Wirthschaft (Tübingen, 1873, I, 66 a nasl.) a jeho „Die ethische Seite der nationalökonomischen Lehre vom Werthe“ (pôvodne publikované v Tübingen Universitätsschriften, 1862, a pretlačené v A.E.F. Schäffle, Gesammelte Aufsätze, Tübingen, 1885, I, 184 – 195).

Že ťažkosti, ktoré mali nenemeckí ekonómovia pri pokusoch vymedziť pojem „bohatstvo“, vyplývajú zo skutočnosti, že nepoznajú pojem „ekonomický statok“, najjasnejšie ilustrujú Malthusove spisy. V prvom vydaní svojich Principles of Political Economy, ktoré vyšlo v roku 1820, vymedzuje bohatstvo ako „tie hmotné predmety, ktoré sú pre ľudstvo potrebné, užitočné alebo príjemné“ (s. 28). Keďže táto definícia zahŕňa do pojmu „bohatstvo“ všetky (hmotné) statky, zahŕňa aj neekonomické statky a z tohto dôvodu je celkom príliš široká. Vo svojich Definitions in Political Economy, ktoré sa objavili o sedem rokov neskôr, vymedzuje bohatstvo ako „hmotné predmety potrebné, užitočné alebo príjemné pre človeka, ktoré si na privlastnenie alebo vytvorenie vyžiadali istú časť ľudského úsilia“ (s. 234). V druhom vydaní svojich Principles (Londýn, 1836, s. 33 – 34, pozn.) vysvetľuje, že „posledná časť bola pridaná, aby sa vylúčil vzduch, svetlo, dážď atď.“ Uznáva však, že ani táto definícia nie je udržateľná, a hovorí (tamže), že „existuje istá námietka proti zavedeniu pojmu priemysel alebo práca do definície, pretože za bohatstvo by sa mohol považovať predmet, na ktorom nebola vynaložená nijaká práca“. Napokon v texte druhého vydania (1836) Principles (s. 33) dospieva k tejto definícii pojmu: „Bohatstvo by som vymedzil ako hmotné predmety, potrebné, užitočné alebo príjemné pre človeka, ktoré si jednotlivci alebo národy dobrovoľne privlastňujú.“ Tým upadá do novej chyby, keď zdrojom povahy statku ako bohatstva (t. j. jeho ekonomickej povahy) robí skutočnosť, že statok je vlastníctvom hospodáriaceho jednotlivca.

Podobné meniace sa pokusy dospieť k definícii bohatstva nachádzame v spisoch J.B. Saya. Vo svojom Traité d'économie politique (Paríž, 1803, s. 2) robí zdrojom povahy statkov ako bohatstva hodnotu (výmennú hodnotu). Hovorí, že „ce qui n'a point de valeur, ne saurait être une richesse“. Tento názor napadol R. Torrens (An Essay on the Production of Wealth, Londýn, 1821, s. 7) a Say sa potom vo svojom Cours complet d'économie politique pratique (Paríž, 1840, I, 66) presunul k tomuto opisu statkov, ktoré tvoria bohatstvo: „Nous sommes forcés d'acheter, pour ainsi dire, ces . . . biens par des travaux, des économies, des privations; en un mot, par de véritables sacrifices.“ V tejto pasáži zaujíma Say v podstate to isté stanovisko, aké vyjadril Malthus vo svojich Definitions in Political Economy. O niečo ďalej však (Cours complet, s. 66) hovorí: „On ne peut pas séparer de ces biens l'idée de la propriété. Ils n'existeraient pas si la possession exclusive n'en était assurée à celui qui les a acquis. . . . D'un autre côté, la propriété suppose une société quelconque, des conventions, des lois. On peut en conséquence nommer les richesses ainsi acquises, des richesses sociales.“