Nekrológ Carla Mengera za Eugenom von Böhm-Bawerkom (1851 až 1914), uverejnený v roku 1915 v Almanachu Cisárskej akadémie vied vo Viedni a tu rozšírený o poznámky zo Schumpeterových textov. Prvá časť zachytáva životnú dráhu: štúdium vo Viedni, habilitáciu v roku 1880, profesúru v Innsbrucku, opakované pôsobenie vo funkcii rakúskeho ministra financií a napokon predsedníctvo akadémie. Druhá časť oceňuje vedecké dielo, od prvotiny o právach a vzťahoch cez teóriu hodnoty statkov až po hlavné dielo Geschichte und Theorie des Kapitalzinses (Dejiny a teória kapitálového úroku). Menger stručne zhŕňa pozitívnu teóriu úroku (psychologické a technické dôvody uprednostnenia prítomných statkov pred budúcimi) a zaraďuje miestami ostrú medzinárodnú kritiku, bez toho, aby tým videl Böhm-Bawerkov význam zmenšený.
As a polemicist, he was one of the best, quick to concede his opponent's good points, but ever ready to destroy with dazzling displays of irrefutable logic the house of error constructed by antagonists. Surely the controversial nature of Austrian theory demanded such a skill if it were to be firmly established. (B. B. SELESMAN)
V politike i vo vede sa osvedčil ten istý charakter: tá istá sebaovládanosť a intenzita, ten istý vysoký štandard plnenia povinností, ktorý sa vryje podriadeným i žiakom, tá istá schopnosť hľadieť veľmi prenikavo na ľudí a veci bez toho, aby sa stal chladným a pesimistickým, bojovať bez zatrpknutosti, zriekať sa bez slabosti – cez všetky príboje a búrky pridŕžať sa zároveň veľkého a jednoduchého plánu života.
Böhm-Bawerk's work in economic theory resembles that of Ricardo in both aim and method. In his case, however, the gifts of the originator were supplemented by the gifts of the critic. (J. A. SCHUMPETER)
Možno odmietnuť celý základ, na ktorom vybudoval svoju teóriu úroku – ani ja nepovažujem onie slávne tri dôvody za presvedčivé, tak ako vôbec nie je odporúčaním pre teóriu, ak na svoju obhajobu potrebovala také rozsiahle spisy –, sláva a vedecký význam Böhma sa tým neotrasie. (O. WEINBERGER)
Eugen v. Böhm-Bawerk sa narodil 12. februára 1851 v Brne ako syn viceprezidenta moravského miestodržiteľstva, dvorného radcu v. Böhma, kde absolvoval aj ľudovú školu a gymnázium. Po skončení právnických a štátovedných štúdií1 na viedenskej univerzite vstúpil (1872) ako praktikant do rakúskej finančnej služby, bez toho, aby prerušil národohospodárske štúdiá, o ktoré získal mimoriadny záujem už na univerzite. Po tom, čo (1875) získal na viedenskej univerzite doktorský titul, pokračoval (1875 až 1877) v Heidelbergu, Lipsku a Jene (u Kniesa, Roschera a Br. Hildebranda) vo svojich národohospodárskych štúdiách2. V roku 1880 sa na základe svojho spisu «Rechte und Verhältnisse vom Standpunkte der volkswirtschaftlichen Güterlehre» habilitoval ako súkromný docent politickej ekonómie na viedenskej univerzite. Takmer bezprostredne nato bol povolaný na univerzitu v Innsbrucku, kde zaujal katedru politickej ekonómie3. V roku 1889 toto miesto zložil a nasledoval povolanie do Viedne ako ministerský radca do rakúskeho ministerstva financií. V roku 1895 bol vymenovaný za ministra financií, tento úrad však zastával len krátky čas. Od novembra 1897 do marca 1898 bol druhýkrát a v rokoch 1900 až 1904 tretíkrát ministrom financií. Po svojom odstúpení prevzal profesúru politickej ekonómie na viedenskej univerzite, kde pôsobil ako duchaplný a podnetný učiteľ až do svojej smrti4.
Jeho neúnavná, vynikajúca politická a vedecká činnosť našla bohaté uznanie zo strany Jeho Veličenstva cisára i zo strany početných vedeckých a politických korporácií. Bol skutočným tajným radcom, členom panskej snemovne rakúskej ríšskej rady, nositeľom veľkokríža viacerých vysokých rádov, držiteľom čestného odznaku za umenie a vedu, skutočným členom a následne (1907 až 1911) viceprezidentom a (1911 až 1914) prezidentom Cisárskej akadémie vied vo Viedni, čestným doktorom filozofie univerzity v Heidelbergu, čestným občanom mesta Spittal a.D. a iné.
Böhm-Bawerk bol (od roku 1880) zosobášený s Paulou baronkou v. Wieser (dcérou skutočného tajného radcu, šéfa sekcie Leopolda baróna v. Wiesera), dámou s vynikajúcimi vlastnosťami ducha a srdca; jeho manželstvo zostalo bezdetné5.
Zomrel 27. augusta 1914 počas dovolenkového pobytu v Kramsachu pri Brixleggu v Tirolsku v 64. roku života nečakane na zákernú chorobu (na žilovú trombózu). Zosnulý bol najprv pochovaný v mieste úmrtia, aby bol odtiaľ (v novembri 1915) prevezený do čestného hrobu, ktorý mu venovala veľkoobec Viedeň, na viedenskom Ústrednom cintoríne.
Böhm-Bawerk bol príjemného zjavu, ľúbezných spôsobov správania a vždy vyrovnaného priateľského vystupovania; jeho črty tváre odzrkadľovali blahosklonnosť, inteligenciu a nie obvyklú mieru tatkrafti – energickosti, vlastnosti, ktoré mu v spojení s veľkou životnou múdrosťou rýchlo získavali náklonnosť a dôveru všetkých tých, s ktorými prišiel do styku. Patril k tým osobám, ktoré majú vždy ešte poriadny diel horlivosti, energickosti a blahosklonnosti navyše, aby ich ochotne postavili do služieb verejných záujmov a tých, ktorí potrebujú ich podporu. Hoci bol bojovnej povahy a neustále zapletený do polemík, mal síce početných odporcov, no zaiste ani jediného nepriateľa.
Ocenenie Böhmových výkonov, ak nemá prepadnúť výčitke jednostrannosti, sa nesmie obmedziť na jeho vedecké publikácie. Opakovane, a to za ťažkých pomerov, riadil rakúske finančníctvo a v tejto funkcii úspešne uskutočnil veľké a dôležité akcie. Jeho zásluhy ako ministra financií6 by samy osebe stačili na to, aby mu zaistili čestné miesto v dejinách Rakúska.
Nech sa však výkony Böhma ako ministra financií hodnotia akokoľvek vysoko, hlavnú úlohu svojho pracovitého života našiel Böhm vo svojich vedeckých prácach a v učiteľskom povolaní, ku ktorým sa cítil byť opätovne priťahovaný a k ktorým sa vracal vždy, keď splnil povinnosti zodpovedných úradov, ktoré mu boli zverené.
Böhm rozvinul ako učenec mimoriadne plodnú literárnu činnosť. Systematické dielo, ktoré by zahŕňalo celú oblasť hospodárskej teórie, však neuverejnil. Obmedzil sa na publikovanie monografií, nemalou mierou takých, ktorých téma bola úzko ohraničená. Svoje monografické skúmania však dokázal vďaka prenikavosti a univerzálnosti, s ktorými k nim pristupoval, pozdvihnúť k nezvyčajnému významu. Pri skúmaní aj toho najnepatrnejšieho čiastkového problému postavil do služby celú výzbroj svojej sčítanosti, svojej prenikavosti a svojho ovládania národohospodárskej teórie, aby nenechal nepreskúmaný nijaký bod akokoľvek súvisiaci s problémom, ktorý spracúval, a nijakú možnú námietku proti svojim výkladom nenechal bez odpovede. Pravdepodobne hlavne z tohto dôvodu mu jeho početní vedeckí odporcovia mnohokrát vyčítali prílišnú, ba unavujúcu rozvláčnosť, kým jeho nie menej početní obdivovatelia spoznávali práve v tom, v nadmieru jasnom a dôraznom podaní, ktoré vopred predchádzalo každej námietke, hlavnú prednosť jeho publikácií, nemalou mierou dokonca vysvetlenie ich veľkého úspechu.
V prvom spise, ktorý Böhm uverejnil (1881): »Über die Rechte und Verhältnisse vom Standpunkte der nationalökonomischen Güterlehre«, skúmal problém, či je oprávnená náuka, najmä v nemeckej národohospodárskej vede mnohokrát zastávaná, podľa ktorej treba popri vecných statkoch a pracovných výkonoch chápať aj práva a vzťahy (teda pohľadávkové, monopolné a patentné práva, firmy, okruhy zákazníkov atď.) ako osobitnú kategóriu statkov v ekonomickom zmysle, alebo či veda tu nasleduje len vonkajšie zdanie. Tie nie sú podľa autora (s. 147) samy osebe statkami, nie sú statkami v objektívnom zmysle, ale len vzťahmi (hospodáriacich) subjektov k určitým statkom a komplexom statkov. Uznať práva a vzťahy, teda len vzťahy hospodárskych subjektov k statkom, no zároveň aj tieto posledné menované ako statky, by bolo chybnou »dvojitou kalkuláciou«. Nemožno napríklad zarátať »pohľadávku veriteľa« a súčasne aj predmet pohľadávky, ktorý sa nachádza v rukách dlžníka, ako »statok«. Národohospodárska náuka o statkoch, »hospodársky pojem statku« musí byť teda očistený od tejto kategórie pseudostatkov.
Malý spis, prvotina Böhma, obsahuje množstvo podnetných myšlienok, najmä formulácií problémov, ktoré majú pre budúci vývoj hospodárskej teórie vážny význam. Böhmov pokus o riešenie vyššie spomínaného problému našiel v kruhoch národohospodárov len rozdelený súhlas pre nápadnú umelosť teoretickej konštrukcie, no najmä pre rozpor, v ktorom Böhmovo základné poňatie stojí voči skúsenosti.
O to väčší bol úspech jeho druhej publikácie »Grundzüge der Theorie des wirtschaftlichen Güterwertes«, ktorá vyšla v Conradových široko rozšírených Jahrbücher für Nationalökonomie und Statistik (1886).
Kto pozorne sleduje vývoj národohospodárskej náuky o hodnote, najmä teórie úžitkovej hodnoty, od Adama Smitha, vie, akým ťažkostiam čelili tí autori, ktorí sa usilovali vydobyť tejto náuke prislúchajúce dôležité postavenie v hospodárskej vede. Adam Smith a väčšina jeho žiakov (s výnimkou azda Malthusa!) sa dotkli javu úžitkovej hodnoty len letmo, sčasti vôbec nie. Jednotliví autori, ktorí už v XVIII., no najmä na začiatku a do polovice XIX. storočia poukázali na túto citeľnú medzeru v hospodárskej teórii a pokúsili sa ju odstrániť, zostali nepochopení a nepovšimnutí. Až od začiatku sedemdesiatych rokov uplynulého storočia vystupujú na od seba ďaleko vzdialených bodoch Európy (v Rakúsku, Anglicku a vo francúzskom Švajčiarsku) takmer súčasne jednotliví národohospodári, neskôr väčšie a menšie skupiny takých, ktorí energickým spôsobom poukázali na nedostatočnosť doterajších pokusov o vysvetlenie početných, a to nemalou mierou práve tých najdôležitejších národohospodárskych javov a na fundamentálny význam teórie úžitkovej hodnoty pre vedeckú národohospodársku vedu, a pristupujú k reforme Smithových teórií na základe subjektívnej náuky o hodnote.
V tomto boji ideí, v ktorom bolo a sčasti ešte stále je potrebné prekonať nielen nedorozumenie a nesprávny výklad rozličného druhu, ale predovšetkým ťažkú váhu jestvujúceho, zvyčajného, sa teraz stalo, že Böhm najprv svojím pojednaním o »Grundzüge des wirtschaftlichen Güterwertes«, neskôr aj vo svojich neskorších spisoch, tak skvelým ako úspešným spôsobom vystúpil za nový smer ekonomickej vedy. Böhm, hoci sa vo viac než jednom ohľade odchyľuje od svojich predchodcov, opakovane využil príležitosť odmietnuť nárok na originalitu svojho poňatia náuky o hodnote. Ak však nová hospodárska teória, vybudovaná na psychologickom základe úžitkovej hodnoty, neustále získava vo všetkých kultúrnych krajinách na význame a rozšírení a jej konečné víťazstvo nad nedostatočnými staršími teóriami dnes sotva ešte stojí pod otáznikom, potom treba Böhmovmu energickému a skvelému vystúpeniu za novú náuku (Böhm prevzal do svojho podania náuky o hodnote početné prvky staršej doktríny!) zaiste priznať podstatný podiel na tomto úspechu.
Böhmovo meno sa už jeho majstrovským podaním náuky o hodnote stalo v kruhoch jeho odborných kolegov najslávnejšie známym.
To dielo, ktorým založil svoju povesť učenca a spisovateľa siahajúcu ďaleko za hranice Rakúska a Nemecka, bola však jeho Geschichte und Theorie des Kapitalzinses (dva zväzky, 1884 až 1889). V tomto svojom hlavnom diele, v ktorom sa podujal vyriešiť ťažký problém vysvetlenia kapitálového úroku, sa naplno uplatnili všetky prednosti vedeckej individuality Böhm-Bawerka, jeho dôkladnosť, sčítanosť, jeho skvelý dar podania a polemická sila. Dielo, ktoré spracúva špeciálny problém teoretickej národohospodárskej vedy v dvoch, napokon (v treťom vydaní 1909 až 1915) v troch silných zväzkoch s celkovo takmer 2000 tlačenými stranami, sa napriek tomuto pre monografické podanie v oblasti hospodárskej teórie nezvyčajnému rozsahu dočkalo ešte za života autora troch vydaní a všade, kde sa pestuje vedecká národohospodárska veda, našlo tú najvážnejšiu pozornosť.
Nie to isté, nerozdelené uznanie našiel pokus o pozitívne riešenie veľmi sporného problému kapitálového úroku, ktorý Böhm uverejnil najprv v roku 1889 v jednom zväzku, v treťom vydaní v dvoch zväzkoch (1909 až 1912). Táto publikácia sa vo vyššej miere než azda ktorákoľvek iná z posledných desaťročí stala predmetom živej vedeckej diskusie v národohospodárskej literatúre všetkých kultúrnych krajín, najmä aj literatúre Ameriky. Jej hlavný obsah možno (v čo najprísnejšom pridŕžaní sa znenia autora) v krátkosti zhrnúť do nasledujúcich viet:
Súčinne pôsobí celý rad sčasti psychologických, sčasti technických dôvodov, ktoré v oceňovaní ľudí a ďalej v cenách vyplývajúcich z tohto oceňovania zabezpečujú prítomným statkom istú prednosť pred budúcimi statkami toho istého druhu a počtu. Psychologické dôvody majú korene najmä v neistote budúcnosti a v menšej starostlivosti, ktorú väčšina ľudí venuje zabezpečeniu budúcich potrieb; technické dôvody súvisia hlavne s istými okolnosťami výroby, menovite s tým, že technicky najvýdatnejšími výrobnými metódami sú tie, pri ktorých si možno dovoliť ďalekosiahle a časovo náročné okľukové výrobné postupy (prípravné zhotovenie vhodných medziproduktov, nástrojov, pomôcok a podobne). Keďže však také časovo náročné okľuky môže nastúpiť iba ten, kto už teraz má v rukách dostatočnú sumu peňazí alebo statkov na to, aby pokryl výrobné nároky takého dlhého obdobia, nadobúda disponovanie prítomnými sumami statkov vo výrobe zvýšený význam, voči ktorému musia budúce sumy statkov, ktoré tieto služby prirodzene nemôžu poskytnúť, ustúpiť.
V dôsledku všetkých týchto okolností sa medzi prítomnými a budúcimi statkami ustaľuje oceňovací a výmenný pomer, ktorý pravidelne vychádza v prospech prvých, a to tak, že napríklad 100 prítomných mariek alebo metrákov pšenice sa nepovažuje za rovnocenné so 100, ale približne so 105 budúcoročnými (v nasledujúcom roku k dispozícii alebo na zaplatenie pripadajúcimi) markami alebo metrákmi pšenice.
Z tejto základnej skutočnosti podľa Böhma vyplýva »kapitálový úrok a jeho rozličné formy prejavu«.
Tu krátko zhrnutá Böhm-Bawerkova teória kapitálového úroku vyvolala všade nemalý rozruch medzi učenými národohospodármi, a to nielen medzi tými, ktorí spracovali kapitálový úrok monograficky, ale aj medzi početnými autormi národohospodárskych kompendií, učebníc, systémov atď., ktorí predsa všetci predstavili problém kapitálového úroku ex professo. Všetci, nech už zaujímali akékoľvek stanovisko, sa už po vyjdení prvého zväzku Böhmovho diela, teda ešte predtým, ako poznali pokus autora o riešenie, ocitli zoči-voči prenikavej kritike svojich náuk. Napätie, s akým sa očakávalo vyjdenie Böhmovej pozitívnej teórie kapitálového úroku, bolo za týchto okolností práve také pochopiteľné ako bohatá záplava útokov, ktorá sa po vyjdení diela zniesla na hlavu odvážneho novátora. K tomu pristúpila okolnosť, že Böhmova teória skutočne poskytovala mnohý opený bod pre oprávnenú kritiku. Vynikajúci národohospodári, najmä Anglicka a Ameriky, označili Böhmovu kritiku doterajších teórií za jednostrannú, jeho vlastný pokus o riešenie za umelý a neempirický, ba za odporujúci skúsenosti, pričom však mnohokrát prehliadli dôležité prvky pravdy v teórii, proti ktorej bojovali.
Hodnota Böhmovho hlavného diela bola početnými námietkami, ktoré vyvolalo, dotknutá len v malej miere7. To, čo totiž nikto nedokázal spochybniť, bol mohutný podnet a prehĺbenie národohospodárskeho bádania, ktoré vychádzalo z tohto diela a jeho bojovného autora, poctivosť Böhmovho vedeckého úsilia a plné oddanie jeho osobnosti podpore vedy, do ktorej služieb sa postavil.
Poznámky: