Liberalizmus

Hoci myšlienkové korene politického liberalizmu siahajú až do klasického staroveku a jeho ideály sa s renesanciou opäť vynárajú v Taliansku, začiatok jeho súvislého vývoja možno len ťažko klásť skôr než do Anglicka 17. storočia. Tam a v Holandsku našlo duchovné nastavenie, ktoré sa už prejavilo v spisoch mužov ako Erazmus a Montaigne, najprv svoj výraz v politických hnutiach; a hoci v mnohom ohľade časovo azda vývoj v Holandsku predchádzal, predsa len boli udalosti a diskusie v Anglicku natoľko ďalekosiahlejšieho účinku (a je aj vplyv vývoja v Nizozemsku ešte príliš nejasný), že politické zápasy v Anglicku medzi rokmi 1603 a 1688 nemožno nepovažovať za vlastný prameň modernej liberálnej idey štátu. Bola to potom strana úspešnej „slávnej revolúcie“ z roku 1688, whigovia, ktorá až do francúzskej revolúcie zostala nositeľkou týchto ideálov, ktoré v dielach Johna Locka našli svoj klasický výraz, teoreticky ich rozpracovali škótski sociálni filozofi od Davida Huma po Dugalda Stewarta a napokon sa prostredníctvom ich žiakov, predovšetkým v „Edinburgh Review“, dočkali širokého rozšírenia.

Komplex ideálov, ktorý túto tradíciu charakterizoval, sa dá najlepšie zhrnúť pod tromi úzko súvisiacimi zásadami „slobody názoru“, „vlády zákona“ a „súkromného vlastníctva“ a s tým spätého konkurenčného hospodárstva.

Z týchto troch princípov je vo viac než jednom ohľade princíp slobody názoru najdôležitejší. Tak presvedčenie, že iba slobodná diskusia vedie k postupnému prekonávaniu omylu a že aj to, čo sa veľkej väčšine (alebo dokonca „znalcom“) dnes javí ako nepochybný omyl, môže v sebe niesť zárodok budúceho nového poznania, ako aj s tým spojené pochopenie moci ideí ako rozhodujúcej sily formujúcej spoločnosť, sú azda najcharakteristickejšími a najďalekosiahlejšími prvkami liberálnej tradície. Počnúc zápasom o náboženskú slobodu a slobodu svedomia (s Rogerom Williamsom v amerických kolóniách ako jej najdôležitejším raným priekopníkom) sa všeobecná zásada postupne presadila ako sloboda tlače, sloboda slova a zhromažďovania a ako akademická sloboda vyučovania. Od klasických formulácií Johna Miltona v 17. storočí až po málo známe, no vecne azda najuspokojivejšie zhrnutie liberálneho argumentu od Samuela Baileyho a neskôr od Johna Stuarta Milla a Waltera Bagehota existoval v tejto oblasti v Anglicku súvislý vývoj, ktorý kontinentálna Európa dohnala až v explozívnych výbuchoch revolúcií rokov 1789 a 1848. Jeho najdôležitejším dôsledkom je v krajinách so starou liberálnou tradíciou hlboko zakorenené presvedčenie, že každej zmene spoločenského poriadku musí predchádzať zmena prevládajúcich názorov, a preto musí byť každé sľubné reformné hnutie zamerané na dlhodobý horizont, a predovšetkým že pri prakticky každej forme vlády je v poslednom dôsledku verejná mienka tým, čo určuje politiku.

Sotva menej zásadný než tento prvý princíp a úzko s ním spätý je princíp vlády zákona alebo „právneho štátu“. Podstatné je tu prísne viazanie každého výkonu moci a pevné, akúkoľvek svojvôľu vylučujúce pravidlá, pravidlá, ktoré sa rovnakým spôsobom uplatňujú na všetkých členov spoločnosti a zároveň v konkrétnom prípade neviažu vlády o nič menej než ovládaných. Cieľom tejto zásady je odstránenie všetkých privilégií vytvorených právnym poriadkom, t. j. formálna rovnosť pred zákonom, a zároveň, ako to už s plnou zreteľnosťou vyjadril John Locke, všeobecné zmenšenie moci, ktorú ľudia vykonávajú nad ľuďmi. Jej základom je túžba rozšíriť oblasť slobody rozhodovania jednotlivca čo najviac, urobiť zásahy štátnej moci viazaním na pevné pravidlá čo najviac predvídateľnými a zároveň ich obmedziť na také prípady, v ktorých nie sú určené na zvýhodnenie známych osôb, ale na to, aby pre všetkých ponúkli priaznivejšie príležitosti, pričom sa však jednotlivcovi ponechá, ako ich využije. Nie vždy sa rozpozná, že tento spočiatku čisto formálny princíp v skutočnosti zahŕňa veľmi ďalekosiahle vecné obmedzenie rozsahu prípustnej štátnej činnosti: ak musí štát rôznych ľudí napriek rôznym vlohám a postaveniu zaobchádzať rovnako, výsledok musí byť nerovný; a aby napríklad osobám nerovnakým v ich schopnostiach zaistil rovnaké šance, musel by s nimi zaobchádzať nerovnako. Práve to však zásada rovnosti pred zákonom vylučuje.

Tretím základným prvkom je sčasti dôsledok a zároveň predpoklad predchádzajúcich: uznanie súkromného vlastníctva, predovšetkým aj výrobných prostriedkov, a tým aj vlastnej zodpovednosti jednotlivca za ich použitie a za zabezpečenie vlastnej obživy. „Life, Liberty, and Property“ bola klasická formula slobodomyseľných Angličanov 17. a 18. storočia a dokonca aj v sociálnom ohľade najradikálnejšia skupina anglickej občianskej vojny, „Levellers“ (často neprávom považovaní za predchodcov socializmu), urobila z nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva jeden zo svojich ústredných programových bodov. V skutočnosti najtesnejšie súvisí sloboda vlastníctva a zmluvy s vládou zákona: jedno nie je možné bez druhého. Požiadavka hospodárskej slobody sa však vedome vlastne nastolila až potom, keď jej ďalekosiahle skutočné uskutočnenie ukázalo jej výhody. Zápas proti privilégiám a o obmedzenie moci kráľa sa spočiatku viedol v záujme rovnoprávnosti štátnych občanov; a jeho dôsledkom bolo, že vplyv správy na hospodárstvo sa znížil na minimum. Adam Smith v podstate musel už len obhajovať rozšírenie princípu, ktorý vo vnútrozemí do veľkej miery platil a bol úspešný, na zahraničný obchod a k tomu ukázať, prečo sa hospodárska sloboda osvedčila ako taká úspešná.

Je dôležité všimnúť si, že učenie tohto staršieho liberalizmu sa v podstate vzťahovalo len na predmet štátnej činnosti, nie však na formu vlády. Z jeho všeobecnej nechuti voči akémukoľvek použitiu sily vo vnútorných i vonkajších vzťahoch štátov azda vyplývalo, že starší liberalizmus musel v otázke, kto by mal vykonávať vládnu moc, prikláňať k jedinej známej metóde pokojného rozhodnutia, k metóde väčšinového rozhodovania: „Radšej hlavy počítať, než ich rozbíjať.“ Ale v podstate mu viac záležalo na zmenšení dôležitosti politických rozhodnutí než na tom, kto ich vykonáva.

Pôvodne anglický liberalizmus nebol sám osebe ani demokratický, ani egalitársky, ani mu nebol vlastný agresívne racionalistický a protináboženský charakter, ktorý neskôr prejavil kontinentálno-európsky liberalizmus. Táto premena úzko súvisí s vplyvom francúzskych spisovateľov, ktorí v 18. storočí najprv (v generácii Voltaira a Montesquieua) interpretovali anglické idey pre kontinent a neskôr (v generácii Jeana-Jacquesa Rousseaua a fyziokratov) konštruktívne pretvorili oné výsledky dlhej politickej skúsenosti podľa „princípov rozumu“. V mnohom ohľade to neznamenalo o veľa menej než obrátenie pôvodných ideí. Namiesto dôvery v tvorivú silu slobodného spoločenského vývoja nastúpila dôvera v moc plánu vymysleného rozumom. Namiesto starosti o obmedzenie moci nastúpila starosť o to, aby ju vykonávalo správne miesto, čím sa každé obmedzenie tejto moci javilo ako zbytočné, ľahostajné, či sa prameň rozumu, ktorý mal všetkých ovládať, hľadal v intelektuálnej elite alebo v neomylnej múdrosti väčšiny. A namiesto pochopenia, že za rovnakých formálnych podmienok by ľudia (alebo rodiny) nerovnako nadaní vykazovali veľmi rozdielne úspechy a podľa toho by zaujímali rôzne postavenia v spoločnosti, nastúpila napokon požiadavka, aby štát s rôznymi ľuďmi zaobchádzal nerovnako, aby napravil inak nevyhnutnú nerovnosť.

Boli to idey tejto druhej podoby liberalizmu, ktorú v prvom rade reprezentujú zhruba mená Anne Robert Turgot, Antoine de Condorcet a Emanuel J. Sieyès, ktoré sa prostredníctvom francúzskej revolúcie stali prevládajúcimi nielen na európskom kontinente, ale uplatnili veľký vplyv aj v anglosaských krajinách. William Godwin, Joseph Priestley a Percy B. Shelley v Anglicku a Thomas Paine a Thomas Jefferson v Amerike patria k tejto tradícii, a nie k tradícii whigov; a dokonca aj utilitaristi, ako Jeremy Bentham a James a John Stuart Mill, ako aj neskorší anglickí radikáli sú tak silno ovplyvnení francúzskymi ideami [→Utilitarizmus], že zaujímajú skôr medzipostavenie medzi oboma tradíciami. V Nemecku existoval spočiatku istý rozdiel medzi juhonemeckým liberalizmom, ktorý bol ovplyvnený predovšetkým francúzskymi autormi, najmä Henrym-Benjaminom Constantom, a severonemeckým, ktorý bol silnejšie inšpirovaný Anglickom. Ale tak ako inde, aj tu sa v priebehu 19. storočia obe tradície zmiešali, pričom celkovo nadobúdala francúzska čoraz väčší vplyv. Ako predstaviteľov staršieho typu možno pre 19. storočie ešte uviesť Thomasa B. Macaulayho, Nassaua Williama Seniora a predovšetkým Johna E. Actona a Alexisa de Tocquevilla.

Pre vývoj kontinentálneho liberalizmu v 19. storočí sa jeho postupné spojenie s demokratickým, národným a napokon socialistickým hnutím stalo rozhodujúcim a osudným. Prvé prinieslo cudzí, ale nie nezlučiteľný myšlienkový statok, druhé a najmä tretie však myšlienkový statok odporujúci jeho základným ideám. Až do 70. rokov 19. storočia sa zdalo, akoby sa liberálne idey celkovo presadili. Ale s nemecko-francúzskou vojnou, národným zjednotením Nemecka a Talianska, krízou roku 1873 a napokon obratom nemeckej hospodárskej politiky za Bismarcka roku 1878 prišiel koniec.

Sčasti treba tento vývoj azda pripísať okolnosti, že v prvej polovici 19. storočia zastupovalo liberálne hnutie na kontinente menej určitý politický program než celkom všeobecne „pokrok“ oproti „tradícii“, a preto v sebe spájalo mnoho samých osebe nezlučiteľných prvkov; sčasti ho treba pripísať chýbaniu rozsiahlej a politicky skúsenej buržoázie, ktorá by bola mohla prevziať vedenie. Rozhodujúce však bolo azda predsa to, že tu od začiatku hrala idea „suverenity ľudu“ takú ústrednú úlohu, že prechod tak k nacionalizmu, ako aj k socializmu sa mohol ľahko uskutočniť. Obdobie, v ktorom organizované liberálne strany viedli vládu, bolo vo všetkých veľkých krajinách kontinentu krátke; a celkovo tu liberalizmus azda uplatnil svoj najväčší účinok nie ako stranícke hnutie, ale prostredníctvom pomalého prenikania verejnej mienky. Napriek tomu musel už roku 1861 dokonca Heinrich v. Treitschke priznať, že všetko nové, čo 19. storočie vytvorilo, bolo dielom liberalizmu.

Najmä v Nemecku bola vláda organizovaného politického liberalizmu mimoriadne krátka. Bola to posledná veľká krajina, v ktorej sa pri svojom postupe zo Západu dostal k moci, a prvá, v ktorej sa začal obrat a odtiaľ postupoval smerom na Západ. Liberalizmus mal síce v prvej polovici 19. stor. v Nemecku ako duchovné hnutie rozhodujúci význam, a po Steinových-Hardenbergových reformách, preniknutých liberálnym duchom, zostal liberalizmus (francúzskeho razenia) prinajmenšom v juhozápadnom Nemecku, v Bádensku a Württembersku politickou mocou. Bol tiež zrejme najsilnejšou silou vo Frankfurtskom parlamente z roku 1848, ktorým sa po prvý raz objavilo straníctvo v modernom zmysle. Vlastná liberálna strana sa však objavuje až po roku 1858, na začiatku „novej éry" v Prusku. Založením „Národohospodárskeho kongresu" v tom istom roku a „Nemeckého národného spolku" Rudolfom v. Benningsenom roku 1859 dostal liberalizmus organizačnú základňu a od roku 1861 bol na krátkych šesť rokov zjednotený v „Nemeckej pokrokovej strane". Ale už rozštiepením tejto strany vo februári 1867 sa začína úpadok a tragédia nemeckého liberalizmu. Ani ľavicová skupina, ktorá sa naďalej nazývala Pokrokovou stranou, ani nová „Národnoliberálna strana" neboli predovšetkým liberálne. Prvá bola hlavne demokratická a pre druhú bolo hlavným cieľom zjednotenie Nemecka.

„Keď porovnáme program Pokrokovej strany s volebným manifestom (ktorý platí za program) Národnoliberálnej strany, vyjde najavo rozdiel v ich postoji: a) stanovenie jasných zásad u prvej, otvorené priznanie ochoty prispôsobiť sa daným okolnostiam u druhej strany; b) prvá zdôrazňuje slobodu, druhá jednotu. Pokroková strana vlastne pokračovala v klasickom ľavicovom liberalizme so všetkými jeho ťažkosťami; národní liberáli nastúpili cestu, ktorá mohla viesť k vyriešeniu nemeckého problému, lebo keďže ten sa dal zrejme vyriešiť len silou, sila však bola k dispozícii jedine neliberálnemu Prusku, zostávala nádej na úspech len vtedy, keď bol človek (s väčším historickým porozumením) v zásadných otázkach týkajúcich sa slobody ústupčivý a zdôrazňoval jednotu" (Federico Federici).

Zvyšok dvadsaťročného liberálneho obdobia nemeckej politiky je v podstate dejinami Národnoliberálnej strany vlečenej v závese za Bismarckom. Pod jeho vplyvom sa čoraz viac odvracala od svojich princípov, až kým pre novú sociálnu politiku a návrat k protekcionizmu koncom 80. rokov 19. storočia nedošlo k opätovnému rozštiepeniu a Bismarck napokon oslabenú stranu nenechal padnúť. Koniec liberálnej hospodárskej politiky priniesol aj koniec politického liberalizmu. Od tohto okamihu bol v Nemecku liberalizmus opäť už len duchovným hnutím s neustále klesajúcim významom. Tých niekoľko veľkých osobností, ktoré v čase zrútenia starej ríše roku 1918 boli ešte vnímané ako liberálne, ako napríklad Max Weber alebo neskôr Gustav Stresemann, možno medzi ne zaradiť azda len pri veľmi širokom výklade slova „liberálny".

Až do konca 19. stor. alebo azda dokonca do roku 1914 sa vo väčšine častí Západu ešte mohlo zdať, akoby sa politický liberalizmus stal jedným z nestratiteľných výdobytkov západnej civilizácie a iba hospodársky liberalizmus sa ukázal ako prechodná fáza. Ostrejšie pozorovanie malo už vtedy vyvolať pochybnosti o tom, či oddelenie týchto dvoch oblastí uplatnenia liberálnych princípov nie je umelé a v dlhodobom horizonte neuskutočniteľné. V skutočnosti viedlo v oblasti medzinárodných vzťahov oživenie ochranárskeho colného hnutia a s ním spojené miznutie princípu „otvorených dverí" v kolóniách bezprostredne k vzniku imperializmu a k novým mocenským konfliktom. Vo vnútorných záležitostiach štátov prebiehal odklon od hospodárskeho liberalizmu pomalšie, a jeho dôsledky sa preto prejavili tiež až neskôr [→Liberalizmus (II)]. Ale pomaly viedli nové princípy hospodárskej a sociálnej politiky, ktoré od 70. rokov 19. storočia postupovali čoraz rýchlejšie, k postupnému podrývaniu politických základov liberálnej spoločnosti. To, že súkromné vlastníctvo a konkurenčné hospodárstvo tvorili ich nevyhnutný predpoklad, sa nechápalo; pomalý úpadok princípu právneho štátu, ktorý so sebou priniesli rastúce administratívne zásahy štátu, prijímali ľudia s ľahostajnosťou. Domnelá oddeliteľnosť politického od hospodárskeho liberalizmu bola povýšená na doktrínu, ktorej najvýraznejším predstaviteľom sa neskôr stal Benedetto Croce, ktorý oba smery dokonca označoval osobitnými názvami („liberalismo", resp. „liberismo").

Ako duchovná tradícia bol pravý liberalizmus na konci prvej svetovej vojny takmer vyhasnutý. Aj keď v praxi ešte existovali muži, ktorí lipli na jeho učeniach, predsa len bolo teoretické myslenie do takej miery presiaknuté protiliberálnymi, najmä socialistickými myšlienkami, že sa vývoj v medziobdobí medzi dvoma svetovými vojnami vo všetkých oblastiach veľkou rýchlosťou odvracal od liberálnych tradícií. V 20. rokoch ich systematicky vôbec zastávali už len celkom nemnohí národohospodári, predovšetkým Ludwig v. Mises. Ale akokoľvek dôležité sa pre neskoršiu duchovnú obrodu liberalizmu stali diskusie, ktoré sa viazali najmä na v. Misesovu kritiku socializmu, predsa len bolo porozumenie širších kruhov nasmerované späť na rozhodujúce problémy až skutočným politickým vývojom. Až keď postup totalitných foriem vlády nezameniteľne ukázal, že vývoj, ktorý sa začal v oblasti hospodárstva, nakoniec nevyhnutne ohrozuje aj duchovnú slobodu, začal sa v tých intelektuálnych vrstvách, ktoré boli vodcami v odklone od liberalizmu, obrat. V rokoch, v ktorých bola hrozba totalitarizmu najväčšia, mali potom spisy Waltera Lippmanna, Louisa Rougiera, Wilhelma Röpkeho, Friedricha A. v. Hayeka, Waltera Euckena a iných ďalekosiahly účinok, ktorý skorším prácam v. Misesa, ktorým za podnet vďačili z veľkej časti práve ony, bol najprv odoprený.

Nový liberalizmus sa od starého líši predovšetkým tým, že si je vedomejší úzkej vzájomnej súvislosti medzi hospodárskymi a politickými inštitúciami. Nielen že politická sloboda je bez slobodného hospodárstva nemožná, ale predovšetkým aj to, že uspokojivé fungovanie konkurenčného hospodárstva kladie celkom určité požiadavky na právny rámec – to sú základné poznatky, na ktorých sa nový liberalizmus zakladá. Na miesto vždy zavádzajúcej formuly „laissez faire" nastúpilo výslovné úsilie o utváranie právneho poriadku, ktoré je priaznivé pre zachovanie a osožné pôsobenie konkurencie a usiluje sa zabrániť vzniku súkromných mocenských pozícií tak na strane podnikateľov, ako aj robotníkov. Stalo sa zrejmým, že klasické „základné práva", v ktorých našli liberálne ideály 19. stor. predovšetkým svoj odraz, nemožno skutočne zabezpečiť tým, že ich ústavy jednoducho vyslovia, ale že celý charakter právneho poriadku musí byť utvorený zodpovedajúc ich duchu a že to bolo predovšetkým hospodárske a sociálne zákonodarstvo posledných dvoch generácií, ktoré ohrozovalo slobodu, ktorú mali tie základné práva chrániť. Cieľom znovuzrodeného liberalizmu, ktorý v súčasnosti predstavuje ešte viac intelektuálne než politické hnutie, je teda v podstate obroda ideálu právneho štátu, pričom na miesto vágneho nepriateľstva staršieho liberalizmu voči každej „štátnej intervencii" nastúpil princíp prísneho zviazania výkonu štátnej moci zákonom a čo najďalekosiahlejšieho obmedzenia všetkých diskrečných právomocí.