Richard Schüller

Narodil sa 27. mája 1870 v Brne na Morave v židovskej rodine.

„Obľúbený žiak“ a posledný habilitant Carla Mengera; svoje štúdium si musel pre úpadok rodičovského podniku z veľkej časti zarobiť sám.

Študoval národné hospodárstvo a právo na Viedenskej univerzite a doktorát získal v roku 1892. Pokladal sa za „obľúbeného žiaka“ Carla Mengera.[1]

Prvotina, v ktorej Schüller ešte raz prejavil bojovného ducha Methodenstreitu.

V roku 1897 sa stal tajomníkom dolnorakúskeho živnostenského spolku.[1]

V roku 1898 nastúpil ako úradník na ministerstvo obchodu.[1]

V roku 1899 sa u Carla Mengera habilitoval v odbore národného hospodárstva na Viedenskej univerzite. Pre svoju židovskú vieru sa potom musel uspokojiť s mimoriadnou profesúrou.[1]

Habilitoval sa prácou „Schutzzoll und Freihandel“ (1905) a ako prvý z rakúskej školy tak vstúpil na pole obchodnej politiky.

Vydanie diela „Schutzzoll und Freihandel“; práca sa pokladá za Schüllerov vpád do obchodnej politiky a za prvý príspevok rakúskej školy k tejto oblasti.

V roku 1906 vymenovaný za mimoriadneho profesora na Viedenskej univerzite.[1]

Ako mimoriadny profesor publikoval v roku 1911 dva pozoruhodné príspevky o dopyte po pracovnej sile a o trhu práce.

Schüller urobil na ministerstve obchodu kariéru a cisár Karol I. ho krátko pred svojím odstúpením povýšil na sekčného šéfa. V tomto postavení zotrval až do odchodu do dôchodku a rozhodujúcou mierou sa podieľal na zahraničnoobchodnej politike Prvej republiky.

Po Mengerovej smrti v roku 1923 podporil vydanie druhého vydania „Grundsätze“ veľmi osobne ladeným predslovom.

Člen hospodárskeho výboru Spoločnosti národov od roku 1927; neskôr rakúsky vyslanec pri Spoločnosti národov v Ženeve.[1]

Do roku 1928 prednášal na Viedenskej univerzite.

V roku 1930 vymenovaný za čestného profesora na Viedenskej univerzite.[1]

Spoluvydavateľ časopisu Zeitschrift für Nationalökonomie od roku 1930 do roku 1937; od rakúskej školy sa však čoraz viac vzďaľoval.

Po anšluse v roku 1938 nacionálni socialisti Schüllera prepustili a uvalili naňho zákaz vycestovania. Takmer sedemdesiatročný utiekol v júli 1938 cez priesmyk Ferwall do Talianska.[2]

Po vydaní rasových zákonov v Taliansku utiekol ďalej do Veľkej Británie.[2]

V roku 1940 musel emigrovať do USA, kde až do roku 1952 pokračoval v pedagogickej činnosti ako profesor na New School for Social Research v New York City.

Zomrel 14. mája 1972 vo Washingtone, D.C.