Už u Aristotela nachádzame pokus objaviť mieru úžitkovej hodnoty statkov a predstaviť úžitkovú hodnotu ako základ výmennej hodnoty. V Ethica Nicomachea (v. 5. 1133ᵃ, 26–1133ᵇ, 10) hovorí, že „musí existovať niečo, čo môže byť mierou všetkých statkov. . . . Touto mierou nie je v skutočnosti nič iné než potreba, ktorá porovnáva všetky statky. Lebo keby ľudia po ničom netúžili alebo keby túžili po všetkých statkoch rovnako, nebolo by žiadneho obchodu so statkami.“ V rovnakom duchu píše Ferdinando Galiani (Della moneta in Scrittori classici Italiani di economia politica, Milano, 1803–5, X, 58) „ch’essendo varie le disposizioni degli animi umani e varj i bisogni, vario è il valor delle cose.“

A. R. J. Turgot sa týmto problémom zaoberá v eseji, z ktorej sa zachoval iba fragment („Valeurs et Monnaies“ in Oeuvres de Turgot, ed. by G. Schelle, Paris, 1913–23, III, 79–98). Vysvetľuje (s. 85 a nasl.), že keď ľudská civilizácia dosiahne istý stupeň, človek začína porovnávať svoje potreby navzájom, aby prispôsobil svoje úsilie pri zaobstarávaní rôznych statkov stupňu nevyhnutnosti a úžitku týchto statkov (besoins, slovo, ktoré v tomto zmysle často používali fyziokrati). Pri hodnotení statkov berie človek do úvahy aj väčšiu či menšiu náročnosť ich zaobstarania, a Turgot tak dospieva k záveru, že „la valeur estimative d’un objet, pour l’homme isolé, est précisément la portion du total de ses facultés qui répond au désir qu’il a de cet objet, ou celle qu’il veut employer à satisfaire ce désir.“ (Tamže, s. 88.)

E. B. de Condillac dospieva k inému výsledku. Vo svojom diele Le commerce et le gouvernement (pôvodne vydanom v roku 1777 a pretlačenom v E. Daire [ed.], Mélanges d’économie politique, Paris, 1843, I, 247–445) hovorí: „On dit qu’une chose est utile, lorsqu’elle sert à quelques-uns de nos besoins; . . . D’après cette utilité, nous l’estimons plus ou moins; . . . Or cette estime est ce que nous appellons valeur.“ (Tamže, s. 250–251.) Zatiaľ čo Turgot robí mierou úžitkovej hodnoty statku úsilie, ktoré človek vynaloží na jeho zaobstaranie, Condillac tvrdí, že mierou jeho úžitkovej hodnoty je jeho úžitok. Tieto dva základné názory sa odvtedy opakovane objavovali v spisoch anglických a francúzskych ekonómov.

Hlbšie spracovanie problému miery úžitkovej hodnoty možno nájsť iba u nemeckých autorov. V často citovanej pasáži, ktorá vyvracia Proudhonove argumenty proti prevládajúcej teórii hodnoty, hovorí Bruno Hildebrand (Die Nationalökonomie der Gegenwart und Zukunft, Frankfurt, 1848, s. 318 a nasl.): „Da der Nutzwerth immer eine Relation der Sache zum Menschen ist, so hat jede Gütergattung das Mass ihres Nutzwerthes an der Summe und Rangordnung der menschlichen Bedürfnisse, welche sie befriedigt, und wo keine Menschen und keine Bedürfnisse existieren, dort giebt es auch keinen Nutzwerth. Die Summe des Nutzwerthes, welche jede Gütergattung besitzt, bleibt daher, sobald sich nicht die Bedürfnisse der menschlichen Gesellschaft ändern, unveränderlich, und vertheilt sich auf die einzelnen Stücke der Gattung, je nach der Quantität derselben. Je mehr die Summe der Stücke vergrössert, desto geringer wird der Antheil, welcher jedem Stücke vom Nutzwerthe der Gattung zufällt und umgekehrt.“ Hildebrandovo spracovanie dalo neporovnateľný podnet skúmaniu, trpelo však dvoma nedostatkami, ktoré pociťovali (ako uvidíme) neskorší bádatelia tejto teórie, usilujúci sa ich odstrániť. V citovanej pasáži jediné, čo môže hodnota daného „druhu statkov“ vôbec znamenať, je hodnota celkového dostupného množstva všetkých statkov tohto jedného druhu pre ľudskú spoločnosť. Táto hodnota však nemá nijakú reálnu existenciu. Nikde v reálnom svete ju nemožno pozorovať. Hodnota totiž vzniká len pre jednotlivca, a to len vo vzťahu ku konkrétnym množstvám statku (pozri s. 116 textu). A aj keby sme túto nepresnosť prehliadli a Hildebrandovu „hodnotu druhu“ poňali ako súčet hodnôt všetkých konkrétnych statkov daného druhu pre jednotlivých členov spoločnosti, ktorí ich vlastnia, jeho tvrdenie by aj tak bolo neprijateľné, pretože je zrejmé, že iné rozdelenie týchto statkov, a tým skôr zmena dostupného množstva, by zmenili „hodnotu druhu“ v tomto zmysle a za istých okolností by ju úplne zredukovali na nulu. Ak teda berieme tento výraz doslovne, „hodnota druhu statkov“ nemá nijakú reálnu povahu a neexistuje, ibaže by sa „úžitok“, „uznaný úžitok“ alebo „stupeň úžitku“ zamieňal s „hodnotou“. Na druhej strane hodnota druhu statkov v zmysle súčtu hodnôt všetkých konkrétnych statkov daného druhu pre jednotlivých členov spoločnosti nie je nemennou veličinou, a to ani vtedy, keď potreby jednotlivých členov spoločnosti zostávajú nezmenené. Základ, na ktorom Hildebrand buduje svoj výpočet, je teda sporný. K tomu treba pridať skutočnosť, že Hildebrand neberie do úvahy rozdiely v stupni dôležitosti uspokojenia jednotlivých konkrétnych potrieb ľudí, keď „hodnotu druhu“ prisudzuje jednotlivým jednotkám druhu podľa množstva. (Pozri už esej Karla Kniesa, „Die nationalökonomische Lehre vom Werth“, Zeitschrift für die gesammte Staatswissenschaft, XI ²³, 463 a nasl.) Správny prvok v Hildebrandovej teórii spočíva v bystrom a všeobecne platnom pozorovaní, že úžitková hodnota statkov rastie, keď sa ich dostupné množstvo zmenšuje, a naopak. Rozhodne však zachádza priďaleko, keď predpokladá, že medzi oboma vždy existuje prísna úmernosť.

Friedländer („Die Theorie des Werthes“, Dorpater Universitäts Schrift, 1852, s. 60 a nasl.) volí pri svojom pokuse vyriešiť tento problém odlišný prístup a dospieva k záveru, že „die durchschnittliche concrete Bedürfnisseinheit (das Mittel der innerhalb der verschiedenen Classen der Gesellschaft gefundenen besonderen Bedürfnisseinheiten) der allgemeine Ausdruck für den objectiven volkswirthschaftlichen Gebrauchswerth sei, und der Bruch, welcher die Quoten ausdrückt, welche die einzelnen Brauchlichkeiten zur Bedürfnisseinheit beitragen und das Werthverhältnis derselben zur mittleren concreten Bedürfnisseinheit anzeigt, das Mass für den objectiven Werth der einzelnen Brauchlichkeiten abgebe.“ Domnievam sa, že toto riešenie problému je zraniteľné predovšetkým v tom, že zahŕňa úplné nepochopenie subjektívneho charakteru hodnoty, ak sa predpokladá „priemerný človek“ s „priemernými potrebami“. Úžitková hodnota jedného a toho istého statku je totiž pre dvoch rôznych jednotlivcov spravidla veľmi odlišná, keďže závisí od potrieb a od množstiev dostupných každému z nich. „Určenie úžitkovej hodnoty pre priemerného človeka“ teda problém v skutočnosti nerieši, pretože nás zaujíma miera úžitkovej hodnoty statkov, ktorú možno pozorovať v reálnych prípadoch a vo vzťahu ku konkrétnym osobám. Friedländer tak dospieva iba k definícii miery „objektívnej hodnoty“ rôznych statkov (tamže, s. 68), hoci miera tohto druhu v skutočnosti neexistuje.

Aj Karl Knies podnikol prenikavý pokus vyriešiť tento problém v eseji, na ktorú som už odkazoval. Celkom správne hovorí na s. 429, že „die Bedingungen für die Abschätzung des Gebrauchswerthes der Güter können in nichts Anderem als in den wesentlichen Elementen für den Begriff des Gebrauchswerthes gefunden werden.“ No skutočnosť, že Knies nevymedzuje pojem úžitkovej hodnoty dostatočne úzko (ako sme videli skôr v prílohe C, s. 293), ho vedie k niekoľkým pochybným záverom o určení miery hodnoty. Knies pokračuje: „Sonach hängt die Grösse des Gebrauchswerthes der Güter ab (a) von der Intensivität des menschlichen Bedürfnisses, welches sie befriedigen, (b) von der Intensivität, in welcher sie ein menschliches Bedürfniss befriedigen. . . . Hiernach stellt sich eine Classification und Stufenleiter der menschlichen Bedürfnisse ein, mit welcher eine Classification und Stufenleiter der Gütergattungen correspondirt.“ No potreba vody je jednou z najintenzívnejších ľudských potrieb, keďže od jej uspokojenia závisia naše životy, a nikto nepoprie, že čerstvá pramenitá voda túto potrebu uspokojuje najprimeranejšie. Keby teda Kniesov princíp miery hodnoty bol správny, čerstvá pramenitá voda by zaujímala jeden z najvyšších bodov na stupnici druhov statkov. Konkrétne množstvá tohto statku však spravidla nemajú nijakú hodnotu a druhy statkov nemôžu mať hodnotu vôbec, ako som už ukázal. Hoci sa Knies v priebehu svojho článku po rozsiahlom skúmaní miery „abstraktnej hodnoty statkov“ dotýka aj úžitkovej hodnoty konkrétnych statkov v hospodárstve jediného jednotlivca (tamže, s. 461), robí tak iba preto, aby objasnil rozdiel medzi „hodnotou druhu statkov“ (vlastne „úžitkom“) a hodnotou konkrétnych statkov, a tým celkom správne formuluje tézu, že miera úžitku veci je niečo zásadne odlišné od miery jej hodnoty. Kniesovi sa však nedarí sformulovať princíp na určenie veľkosti úžitkovej hodnoty v jej konkrétnej podobe, hoci sa mu na jednom mieste (tamže, s. 441) vo svojej myšlienkovo bohatej eseji veľmi približuje.

A.E.F. Schäffle pristúpil k riešeniu problému z iného hľadiska („Die ethische Seite der nationalökonomischen Lehre vom Werthe", in Gesammelte Aufsätze, Tübingen, 1885, I, 184–195). Tento prenikavý učenec píše: „Die Thätigkeit des Wirthschaftens wird um so energischer in Anregung kommen, je dringender das persönliche Bedürfniss für ein Gut, und je schwieriger das diesem Bedürfniss entsprechende Gut zu beschaffen ist. Je mehr diese beiden Factoren: Intensivität des Begehrens und Intensivität der Schwierigkeit des Erlangens, auf einander wirken, desto stärker tritt die Bedeutung des Gutes in das die wirthschaftliche Thätigkeit leitende Bewusstsein. Auf dieses Grundverhältniss führen alle Sätze über Mass und Bewegung des Werthes zurück." So Schäffleom plne súhlasím, keď hovorí, že čím naliehavejšia je naša potreba určitého statku, tým energickejšia bude naša hospodárska činnosť vždy, keď je nevyhnutné dotyčný statok zaobstarať. No práve tak je isté, že mnohé statky, po ktorých pociťujeme najnaliehavejšie potreby (napríklad voda), zvyčajne nemajú nijakú hodnotu, kým iné statky, ktoré sú vhodné len na uspokojenie potrieb oveľa menšieho významu (poľovnícke chaty, umelé kačacie jazierka atď.), majú pre nás značnú hodnotu. Naliehavosť potrieb, ktoré určitý statok dokáže uspokojiť, teda sama osebe nemôže byť určujúcim činiteľom hodnoty tohto statku, aj keby sme prehliadli skutočnosť, že väčšina statkov je vhodná na uspokojenie viacerých rozličných potrieb, ktoré sa líšia intenzitou. Preto v tomto tvrdení, keďže určujúca veličina nie je stanovená s istotou, zostáva pochybným práve to, o čo išlo. No rovnako isté je, že ani stupeň obtiažnosti zaobstarania určitého statku nie je sám osebe mierou jeho hodnoty. Statky veľmi malej hodnoty možno často zaobstarať len s najväčšími ťažkosťami a nie je pravda, že hospodárska činnosť ľudí sa stáva energickejšou, čím väčšia je obtiažnosť. Naopak, ľudia vždy zameriavajú svoju hospodársku činnosť na zaobstaranie tých statkov, ktoré pri rovnakej naliehavosti potrieb po nich možno získať s najmenšou obtiažnosťou. Ani jedna, ani druhá časť Schäffleho dvojrohého princípu neposkytuje sama osebe určujúci princíp pre mieru hodnoty. Hoci hovorí, že čím viac tieto dva činitele (intenzita túžby a obtiažnosť zaobstarania) pôsobia na seba navzájom, tým silnejšie vstupuje význam statku do vedomia, ktoré usmerňuje hospodársku činnosť, a aj keď predpokladáme, ako to Schäffle výslovne robí, že hospodárska činnosť je „mit Bewusstsein gerichtet auf die allseitige Erfüllung der sittlich vernünftigen Lebenszwecke," (tamže, s. 185) (čiže inými slovami, aj keď predpokladáme, že statky sú v rukách racionálne hospodáriacich jednotlivcov, čo predstavuje, ako Schäffle celkom správne vidí, podstatný činiteľ pre vyriešenie jeho dilemy), otázka, ako tieto dva činitele navzájom na seba vplývajú a ako následkom tohto vzájomného vplyvu nadobúda každý statok určitú veličinu významu pre hospodáriacich ľudí, stále zostáva nevyriešená.

Spomedzi najnovších ekonómov, ktorí spracovali teóriu miery hodnoty ako súčasti svojich sústav, treba osobitne spomenúť L. v. Steina pre jeho originálne spracovanie predmetu. Stein definuje hodnotu ako „das Verhältniss des Masses eines bestimmten Gutes zum Leben der Güter überhaupt." (System der Staatswissenschaft, Stuttgart, 1852, I, 169–170.) Na strane 171 dospieva k nasledujúcemu vzorcu pre určenie miery hodnoty: „Das wirkliche Wertmass eines Gutes wird daher gefunden, indem die Masse der übrigen Güter mit der Masse des fraglichen Gutes dividiert wird. Um dieses aber zu können, muss zuerst für die gesamte Gütermasse ein gleichnamiger Nenner gefunden werden. Dieser gleichartige Nennner oder die Gleichartigkeit der Güter ist für sie aber nur gegeben in ihrem gleichartigen Wesen; darin dass alles wirkliche Gut wieder aus den sechs Elementen des Stoffes, der Arbeit, des Erzeugnisses, des Bedürfnisses, der Verwendung und der wirklichen Consumption besteht, indem, wo eins dieser Elemente wegfällt, das Objekt ein Gut zu sein aufhört. Diese Elemente eines jeden wirklichen Gutes sind nun in diesem Gute wieder in bestimmtem Masse enthalten, und das Mass dieser Elemente bestimmt das Mass des einzelnen, wirklichen Gutes für sich. Daraus folgt, dass das Massenverhältnis aller einzelnen Güter untereinander, oder ihr allgemeines Wertmass gegeben ist in dem Verhältniss der Güterelemente und ihrer Masse innerhalb des einen Gutes zu demjenigen innerhalb des andern. Und die Bestimmung und Berechnung dieses Verhältnisses ist mithin die Bestimmung des wirklichen Wertmasses." (Pozri tiež tamže, s. 181 a nasl. pre vzorec hodnotovej rovnice.)