Ludwig Bettelheim-Gabillon

Ludwig Bettelheim-Gabillon prišiel na svet 25. novembra 1882 vo Viedni ako syn literárneho historika Antona Bettelheima, pochádzajúceho zo židovskej rodiny, a spisovateľky Helene Bettelheim, rodenej Gabillon. Po matkinej línii bol vnukom hviezd Burgtheatru Ludwiga a Zerline Gabillonových; rodičovský dom na Weimarer Straße 71 vo viedenskom Döblingu bol miestom stretávania kultúrnej Viedne. Dvojité meno Bettelheim-Gabillon používal, tak ako predtým už jeho matka, na zachovanie burgtheaterského pôvodu gabillonovskej línie. Po hereckej príprave u Ferdinanda Gregoriho debutoval na jeseň 1905 na javisku, rýchlo prevzal klasické hlavné úlohy ako Ferdinand v „Úkladoch a láske“ („Kabale und Liebe“), Hamleta a Oresta a hral okrem iného v Kolíne nad Rýnom a Düsseldorfe. Ešte pred prvou svetovou vojnou hereckú dráhu opustil, vykonával vojenskú službu a nastúpil na úradnícku kariéru v rakúskom finančnom rezorte, v ktorom dosiahol až hodnosť ministerského radcu. Doktorský titul preukázateľne používal, študijný odbor sa však z prameňov nedá jednoznačne určiť; vzhľadom na neskoršie pôsobenie vo finančnej službe a v nadväznosti na rodinnú líniu (otec získal v roku 1873 titul Dr. iur.) je pravdepodobné štúdium práva na Viedenskej univerzite. V 30. rokoch 20. storočia sa obrátil k hospodársko-historickému výskumu a pracoval na rozsiahlej štúdii o Eugenovi von Böhm-Bawerkovi ako ministrovi financií habsburskej monarchie. Dve predbežné kapitoly vyšli v časopise „Zeitschrift für Nationalökonomie“, vydávanom Hansom Mayerom, Oskarom Morgensternom a Richardom Striglom: v roku 1936 o bruselskej cukrovej konvencii z roku 1903, v roku 1937 o konverzii jednotného štátneho dlhu. Priama účasť na Misesovom súkromnom seminári alebo na Geist-Kreis nie je doložená, miesto publikovania ho však zaraďuje do širšieho inštitucionálneho prostredia rakúskej školy národohospodárstva. Po „anšluse“ v roku 1938 bol Bettelheim-Gabillon napriek rímskokatolíckemu vyznaniu prenasledovaný podľa norimberských zákonov a rukopis knihy o monografii o Böhm-Bawerkovi sa pritom stratil. 9. októbra 1942 bol spolu so svojou sestrou Friederike Bunzel deportovaný transportom IV/13 do Terezína a zomrel tam 28. februára 1943, oficiálne na „degeneráciu srdcového svalu“, fakticky na podmienky v tábore.