Gustav Gross

Syn riaditeľa železníc sa po právnických štúdiách vo Viedni a Berlíne, ako aj po pôsobení v dolnorakúskom miestodržiteľstve habilitoval prácou o ekonómovi Johannovi Heinrichovi von Thünenovi (1783 – 1850). Gustav Gross, ktorý okrem iného uverejnil pojednanie o podnikateľskom zisku (1884), ako aj prvé vedecké životopisy Karla Marxa (1884 a 1885), sa v neskorších rokoch venoval najmä sociálnym a daňovým otázkam. Od roku 1889 bol poslancom Nemeckej pokrokovej strany. Grossa, ktorý sa sám zaraďoval do tradície Alberta Friedricha Eberharda Schäffleho a Adolpha Wagnera, Menger pri vymenúvaní svojich habilitantov pri príležitosti svojej emeritácie nespomenul. V štátnom hospodárstve, ktoré označoval ako „spoločné hospodárstvo“, videl Gross pôsobiť zásadne iné zákony než v súkromnom hospodárstve a zastával Wagnerovu tézu o stálom rozširovaní úloh štátu, ktorému by z dlhodobého hľadiska kládla hranice len rodina. Na Grossa platí to, čo Richard S. Howey inak neprávom povedal o menej známych „Rakúšanoch“, totiž že o učení o medznom úžitku napísali sotva niečo alebo vôbec nič. Ako súkromný docent prednášal Gross na Viedenskej univerzite do roku 1897, naposledy ako mimoriadny profesor. Ku koncu prvej svetovej vojny, keď vojnové hospodárstvo dosiahlo svoje plné centrálno-byrokratické a plánovité rozvinutie, bol zvolený za posledného predsedu poslaneckej snemovne monarchie.