Pokusy určiť faktory spoločné všetkým formám hodnoty statkov, a tak sformulovať všeobecný pojem „hodnoty“, možno nájsť v dielach všetkých novších nemeckých autorov, ktorí samostatne spracovali teóriu hodnoty. Navyše sa všetci pokúsili odlíšiť úžitkovú hodnotu statkov od púheho úžitku.

Friedländer („Theorie des Werthes“, Dorpater Universitäts Program, 1852, s. 48) vymedzuje hodnotu ako „das im menschlichen Urtheil erkannte Verhältniss, wornach ein Ding Mittel für die Erfüllung eines erstrebenswerthen Zweckes sein kann“. (Pozri tiež H. Storch, Cours d'économie politique, Petrohrad, 1815, I, 36.) Keďže vzťah opísaný Friedländerom (za predpokladu, že želaným cieľom je uspokojenie ľudskej potreby alebo cieľ, ktorý je príčinne spojený s uspokojením ľudskej potreby) je tým, čo je zodpovedné za úžitok veci, jeho definícia je totožná s definíciou, v ktorej sa hodnota statku chápe tak, že spočíva v jeho rozpoznanej spôsobilosti na dosiahnutie cieľa, alebo ako rozpoznaný úžitok veci. Úžitok je však všeobecným predpokladom povahy statku, a Friedländerova definícia je preto príliš široká, celkom odhliadnuc od skutočnosti, že sa nedotýka podstaty hodnoty. Friedländer skutočne dospieva k záveru (cit. dielo, s. 50), že neekonomické statky sú práve takým predmetom ľudského hodnotenia ako ekonomické statky.

Tak ako mnohí z jeho predchodcov, aj Karl Knies („Die nationalökonomische Lehre vom Werth“, Zeitschrift für die gesammte Staatswissenschaft, XI ²¹, 423) vidí v hodnote stupeň vhodnosti statku na to, aby slúžil ľudským cieľom. (Pozri tiež skoršie vydania diela Wilhelma Roschera Die Grundlagen der Nationalökonomie, napr. štvrté vydanie, Stuttgart, 1861, s. 5.) S týmto názorom sa nemôžem stotožniť, pretože hoci hodnota je veličina, ktorú možno merať, miera hodnoty patrí k podstate hodnoty práve tak málo ako miera priestoru alebo času k podstate priestoru alebo času. Knies sám vlastne tuší ťažkosti, ku ktorým jeho poňatie hodnoty napokon vedie, keďže ako definície hodnoty uznáva aj užitočnosť, úžitok, ba dokonca aj povahu statku, a poznamenáva, že „die Werttheorie . . . [ist] . . . an einzelnen Stellen thatsächlich im Ganzen auf die Combination beider Bedeutungen des Wortes Werth aufgebaut“ (tamže, s. 423 – 424). Nedospieva preto k nijakému jednotnému princípu hodnoty.

A.E.F. Schäffle („Die ethische Seite der nationalökonomischen Lehre vom Werthe“, pôvodne publikované v Akademisches Programm zur Feier des Geburtsfestes Sr. Majestät des Königs Wilhelm, Tübingen, 1862, a pretlačené v A.E.F. Schäffle Gesammelte Aufsätze, Tübingen, 1885, I, 184 – 195) vychádza z názoru, že „eine potentielle oder actuelle vom Menschen mit bewusstem Willen gestaltete Beziehung zwischen Person und unpersönlichen Aussendingen ist also stets erforderlich, wenn vom Wirthschaften und von wirthschaftlichen Gütern soll die Rede sein können. Diese Beziehung lässt sich nun sowohl von Seite des wirthschaftlichen Objectes als von Seite des wirthschaftlichen Subjectes auffassen. Objectiv ist sie die Brauchbarkeit, subjectiv der Werth des Gutes. Brauchbarkeit (Dienlichkeit, Nützlichkeit) ist die Tauglichkeit der Sache, einem menschlichen Zwecke . . . zu dienen. Werth aber ist die Bedeutung, welche das Gut vermöge seiner Brauchbarkeit für das ökonomische Zweckbewusstsein der wirthschaftlichen Persönlichkeit hat.“ (Tamže, s. 186.) Schäffle však sám ukazuje, že táto definícia hodnoty je celkom určite príliš široká, keď vo svojich neskorších spisoch (napr. Das gesellschaftliche System der menschlichen Wirthschaft, Tübingen, 1873, I, 162) vymedzuje hodnotu ako „die Bedeutung eines Gutes, um der dafür zu bringenden Opfer“. Jeho skoršia definícia je príliš široká, pretože aj neekonomické statky majú úžitok a možno ich vedome použiť na ciele ľudí, hoci nemajú nijakú hodnotu. Neobmedzuje preto hodnotu na ekonomické statky, hoci Schäffle, prenikavý učenec, si je plne vedomý skutočnosti, že hodnota sa neekonomickým statkom nikdy nepripisuje (Gesammelte Aufsätze, s. 187). Jeho novšia definícia je naopak zjavne príliš úzka, lebo nič nie je istejšie než to, že existujú početné ekonomické statky, ktoré sa dostávajú do moci ľudí bez najmenšej obete (napríklad naplavená pôda), a ešte ďalšie ekonomické statky, ktoré nemožno dosiahnuť nijakou ekonomickou obeťou vôbec (napríklad vrodené nadania). Schäffle však predsa len postavil do čo najjasnejšieho svetla dôležitý faktor pre hlbšie pochopenie podstaty hodnoty. Podľa neho totiž to, čo tvorí podstatu hodnoty statku, nie je objektívna vhodnosť statku sama osebe (tamže, s. 186), ani stupeň jeho úžitku (tamže, s. 191 – 192), ale význam statku pre hospodáriaceho jednotlivca.

Zaujímavý príspevok k správnemu poňatiu hodnoty podal H. Roesler („Zur Theorie des Werthes“, Jahrbücher für Nationalökonomie und Statistik, XI ²², 279–313 a 406–419). Roesler dospieva k záveru, že „die herkömmliche Unterscheidung zwischen Gebrauchs- und Tauschwert unrichtig sei und mit dem Moment des nützlichen Gebrauchs der Dinge der Begriff des Werthes absolut nicht verbunden werden könne; dass viel mehr der Begriff des Werthes nur ein einheitlicher sei, die Vermögensqualität der Dinge bezeichne und durch Realisierung der Vermögensrechtsordnung zur concreten Erscheinung komme.“ (Tamže, s. 406.) V tejto pasáži je zjavné Roeslerovo svojrázne stanovisko, no zároveň aj to, že jeho poňatie je krokom vpred. Správne totiž vymedzuje sféru predmetov, ktoré tvoria bohatstvo, a prísne oddeľuje úžitok statkov od ich hodnoty. Nemôžem však s Roeslerom súhlasiť, keď robí povahu statku ako súčasti bohatstva určujúcim princípom jeho hodnoty, pretože tak povaha statku ako súčasti bohatstva, ako aj jeho hodnota sú dôsledkami toho istého kvantitatívneho vzťahu (vzťahu opísaného v texte vyššie). Okrem toho sa mi Roeslerovo poňatie povahy bohatstva javí ako sporné, keďže bolo prevzaté z právnej vedy (pozri tamže, s. 295 a 302 a nasl., ako aj Christian von Schlözer, Anfangsgründe der Staatswirthschaft, Riga, 1805, s. 14). Rovnako ako ich ekonomická povaha je aj hodnota statkov nezávislá od spoločenského hospodárstva, od právneho poriadku, ba dokonca aj od existencie samotnej ľudskej spoločnosti. Hodnotu totiž možno pozorovať aj v izolovanom hospodárstve, a preto ju nemožno zakladať na právnom poriadku.

Spomedzi skorších pokusov o vymedzenie všeobecného pojmu hodnoty chcem spomenúť aj pokusy týchto autorov: Geminiano Montanari (Della moneta, in Scrittori classici Italiani di economia politica, Milano, 1803–5, II, 43); A. R. J. Turgot („Valeurs et Monnaies“ in Oeuvres de Turgot, ed. by G. Schelle, Paris, 1913–23, III, 79 a nasl.); E. B. de Condillac (Le commerce et le gouvernement, reprinted in E. Daire, [ed.] Mélanges d’économie politique, Paris, 1847, I, 251 a nasl.); G. Garnier (v predslove k svojmu francúzskemu prekladu diela A. Smitha Wealth of Nations pod názvom La Richesse des Nations, Paris, 1843, I, xlvi a nasl.); a H. Storch (op. cit., I, 56 a nasl.). Spomedzi nich práve Condillacova definícia hodnoty vykazuje nemalú podobnosť s novšími vývojovými smermi teórie hodnoty v Nemecku.