Všetky veci podliehajú zákonu príčiny a následku. Tento veľký princíp nepozná výnimku a v ríši skúsenosti by sme márne hľadali príklad opaku. Ľudský pokrok nemá sklon uvrhnúť ho do pochybnosti, ale skôr ho potvrdzuje a stále ďalej rozširuje poznanie rozsahu jeho platnosti. Jeho pokračujúce a rastúce uznávanie je preto úzko spojené s ľudským pokrokom.

Navyše vlastná osoba a ktorýkoľvek z jej stavov sú článkami v tejto veľkej univerzálnej štruktúre vzťahov. Je nemožné predstaviť si zmenu vlastnej osoby z jedného stavu do druhého akýmkoľvek iným spôsobom než takým, ktorý podlieha zákonu kauzality. Ak teda človek prechádza zo stavu potreby do stavu, v ktorom je potreba uspokojená, musia pre túto zmenu existovať dostatočné príčiny. Buď musia v organizme pôsobiť sily, ktoré naprávajú narušený stav, alebo musia naň pôsobiť vonkajšie veci, ktoré svojou povahou dokážu vyvolať stav, ktorý nazývame uspokojením našich potrieb.

Veci, ktoré možno uviesť do príčinnej súvislosti s uspokojením ľudských potrieb, označujeme ako užitočné veci.³ Ak však jednak túto príčinnú súvislosť rozpoznávame a jednak máme moc skutočne nasmerovať tieto užitočné veci na uspokojenie svojich potrieb, nazývame ich statkami.⁴

Ak sa vec má stať statkom, inými slovami, ak má nadobudnúť povahu statku, musia byť súčasne prítomné všetky tieto štyri predpoklady:

1. Ľudská potreba.
2. Také vlastnosti veci, ktoré ju robia schopnou byť uvedenou do príčinnej súvislosti s uspokojením tejto potreby.
3. Ľudské poznanie tejto príčinnej súvislosti.
4. Vláda nad vecou postačujúca na to, aby ju človek nasmeroval na uspokojenie potreby.

Iba keď sú všetky štyri tieto predpoklady prítomné súčasne, môže sa vec stať statkom. Keď čo i len jeden z nich chýba, vec nemôže nadobudnúť povahu statku,⁵ a vec, ktorá už povahu statku má, by ju ihneď stratila, keby čo i len jeden zo štyroch predpokladov prestal byť prítomný.⁶

Vec teda stráca povahu statku: (1) ak v dôsledku zmeny ľudských potrieb zaniknú práve tie potreby, ktoré je vec schopná uspokojiť, (2) kedykoľvek sa schopnosť veci byť uvedenou do príčinnej súvislosti s uspokojením ľudských potrieb stratí v dôsledku zmeny jej vlastných vlastností, (3) ak zanikne poznanie príčinnej súvislosti medzi vecou a uspokojením ľudských potrieb, alebo (4) ak ľudia stratia vládu nad ňou tak úplne, že ju už nemôžu priamo uplatniť na uspokojenie svojich potrieb a nemajú nijaký prostriedok, ako svoju moc nad ňou obnoviť.

Osobitnú situáciu možno pozorovať vždy, keď ľudia napriek tomu zaobchádzajú ako so statkami s vecami, ktoré nie sú schopné byť uvedené do akejkoľvek príčinnej súvislosti s uspokojením ľudských potrieb. Deje sa tak (1), keď sa veciam mylne pripisujú vlastnosti, a teda schopnosti, ktoré v skutočnosti nemajú, alebo (2), keď sa mylne predpokladá existencia neexistujúcich ľudských potrieb. V oboch prípadoch máme do činenia s vecami, ktoré v skutočnosti nestoja vo vzťahu už opísanom ako určujúcom povahu statku vecí, ale stoja v ňom iba v mienkach ľudí. Medzi veci prvej triedy patrí väčšina kozmetických prípravkov, všetky amulety, väčšina liekov podávaných chorým národmi raných civilizácií a primitívnymi národmi ešte aj dnes, prútiky na hľadanie vody, nápoje lásky atď. Lebo všetky tieto veci nie sú schopné skutočne uspokojiť potreby, ktorým majú slúžiť. Medzi veci druhej triedy patria lieky na choroby, ktoré v skutočnosti neexistujú, náradie, sochy, budovy atď. používané pohanskými národmi na uctievanie modiel, nástroje mučenia a podobné. Také veci, ktoré teda odvodzujú svoju povahu statku iba z vlastností, ktoré sa im pripisujú v predstave, alebo z potrieb, ktoré si ľudia iba predstavujú, možno vhodne nazvať imaginárnymi statkami.⁷

Ako národ dosahuje vyššie stupne civilizácie a ako ľudia hlbšie prenikajú do skutočnej podstaty vecí a svojej vlastnej povahy, počet pravých statkov sa stáva neustále väčším a, ako ľahko pochopiť, počet imaginárnych statkov sa postupne zmenšuje. Nie je nedôležitým svedectvom o súvislosti medzi presným poznaním a ľudským blahom, že počet takzvaných imaginárnych statkov je podľa skúsenosti zvyčajne najväčší u národov, ktoré sú najchudobnejšie na pravé statky.

Osobitný vedecký záujem vzbudzujú statky, ktoré niektorí autori v našej disciplíne pojednávali ako osobitnú triedu statkov nazývanú „vzťahy".⁸ Do tejto kategórie patria podniky, dobrá povesť (good-will), monopoly, autorské oprávnenia, patenty, živnostenské licencie, práva autorov a podľa niektorých autorov aj rodinné väzby, priateľstvo, láska, náboženské a vedecké spoločenstvá atď. Možno bez ťažkostí pripustiť, že viaceré z týchto vzťahov neumožňujú prísne preskúmanie svojej povahy statku. No že mnohé z nich, ako podniky, monopoly, autorské oprávnenia, dobrá povesť u zákazníkov a podobne, sú v skutočnosti statkami, ukazuje – aj bez odvolávania sa na ďalší dôkaz – už tá skutočnosť, že sa s nimi často stretávame ako s predmetmi obchodu. Ak však teoretik, ktorý sa tejto téme venoval najdôkladnejšie⁹,¹⁰, priznáva, že zaradenie týchto vzťahov medzi statky má v sebe čosi zvláštne a nepredpojatému oku sa javí ako anomália, musí podľa môjho názoru existovať akýsi hlbší dôvod takýchto pochybností než nevedomé pôsobenie materialistického predsudku našej doby, ktorý za veci – a teda aj za statky – považuje len látky a sily (hmotné predmety a pracovné výkony).

Znalci práva už viackrát poukázali na to, že náš jazyk nemá výraz pre „užitočné konania" vo všeobecnosti, ale len pre „pracovné výkony". A predsa existuje celý rad konaní, ba dokonca aj samotných nekonaní, ktoré nemožno nazvať pracovnými výkonmi, no ktoré sú napriek tomu rozhodne užitočné pre určité osoby, pre ktoré môžu mať dokonca značnú hospodársku hodnotu. Že niekto odo mňa kupuje tovar alebo využíva moje právne služby, určite nie je z jeho strany nijakým pracovným výkonom, no je to predsa konanie pre mňa prospešné. Že zámožný lekár prestane vykonávať lekársku prax v malom vidieckom meste, v ktorom je okrem neho už len jeden ďalší lekár, možno ešte s menším oprávnením nazvať pracovným výkonom. No je to istotne nekonanie značne prospešné zostávajúcemu lekárovi, ktorý sa tým stáva monopolistom.

Či úkony prospešné niekomu pravidelne vykonáva väčší alebo menší počet osôb (napríklad istý počet zákazníkov vo vzťahu k obchodníkovi), nemení nič na povahe týchto konaní. A či určité nekonania zo strany niektorých alebo všetkých obyvateľov mesta či štátu, ktoré sú niekomu užitočné, vznikajú dobrovoľne alebo na základe zákonného donútenia (prirodzené alebo zákonné monopoly, autorské oprávnenia, ochranné známky atď.), nijako nemení povahu týchto užitočných nekonaní. Z hospodárskeho hľadiska teda to, čo nazývame klientelou, dobrou povesťou, monopolmi atď., predstavuje užitočné konania alebo nekonania iných ľudí, prípadne (ako napríklad v prípade podnikov) súhrny hmotných statkov, pracovných výkonov a iných užitočných konaní a nekonaní. Aj vzťahy priateľstva a lásky, náboženské spoločenstvá a podobne zjavne pozostávajú z konaní alebo nekonaní iných osôb, ktoré sú pre nás prospešné.

Ak sú tieto užitočné konania alebo nekonania – ako je to v prípade dobrej povesti u zákazníkov, podnikov, monopolných práv atď. – takého druhu, že nimi môžeme disponovať, niet dôvodu, prečo by sme ich nemali zaradiť medzi statky bez toho, aby sme museli siahať po nejasnom pojme „vzťahov" a aby sme tieto „vzťahy" stavali do protikladu so všetkými ostatnými statkami ako osobitnú kategóriu. Naopak, všetky statky možno podľa mojej mienky rozdeliť do dvoch tried: na hmotné statky (zahŕňajúce všetky prírodné sily, pokiaľ sú statkami) a na užitočné ľudské konania (a nekonania), z ktorých najdôležitejšie sú pracovné výkony.

2. Príčinné súvislosti medzi statkami

Skôr než prejdem k iným témam, javí sa mi pre našu vedu ako prvoradé, aby sme si ujasnili príčinné súvislosti medzi statkami. V našej vede, tak ako vo všetkých ostatných, sa skutočný a trvalý pokrok dosiahne len vtedy, keď predmety našich vedeckých pozorovaní už nebudeme považovať len za navzájom nesúvisiace javy, ale keď sa pokúsime odhaliť ich príčinné súvislosti a zákony, ktorým podliehajú. Chlieb, ktorý jeme, múka, z ktorej chlieb pečieme, obilie, ktoré meleme na múku, a pole, na ktorom obilie pestujeme – všetky tieto veci sú statkami. No poznanie tejto skutočnosti pre naše účely nepostačuje. Naopak, je nevyhnutné – spôsobom všetkých ostatných empirických vied – pokúsiť sa rozličné statky roztriediť podľa ich vlastných znakov, zistiť miesto, ktoré každý statok zaujíma v príčinnom previazaní statkov, a napokon odhaliť hospodárske zákony, ktorým podliehajú.

Naše blaho v ktoromkoľvek danom okamihu je – pokiaľ závisí od uspokojenia našich potrieb – zabezpečené vtedy, ak máme k dispozícii statky potrebné na ich priame uspokojenie. Ak máme napríklad potrebné množstvo chleba, sme v postavení uspokojiť svoju potrebu výživy priamo. Príčinná súvislosť medzi chlebom a uspokojením jednej z našich potrieb je teda priama a preskúmanie povahy statku chleba podľa zásad vyložených v predchádzajúcej časti nepredstavuje nijakú ťažkosť. To isté platí o všetkých ostatných statkoch, ktoré možno priamo použiť na uspokojenie našich potrieb, ako sú nápoje, odev, šperky atď.

No ešte sme nevyčerpali zoznam vecí, ktorých povahu statku uznávame. Lebo popri statkoch, ktoré slúžia našim potrebám priamo (a ktoré budeme pre stručnosť odteraz nazývať „statkami prvého rádu"), nachádzame v našom hospodárstve veľký počet ďalších vecí, ktoré nemožno uviesť do nijakej priamej príčinnej súvislosti s uspokojením našich potrieb, no ktoré majú povahu statku nie menej zaiste ako statky prvého rádu. Na našich trhoch vidíme vedľa chleba a iných statkov schopných priamo uspokojovať ľudské potreby aj množstvá múky, paliva a soli. Zisťujeme, že náradie a nástroje na výrobu chleba, ako aj zručné pracovné výkony nevyhnutné na ich používanie, sú predmetom pravidelného obchodovania. Všetky tieto veci, alebo aspoň ich zďaleka najväčší počet, nie sú schopné uspokojiť ľudské potreby nijakým priamym spôsobom – veď akú ľudskú potrebu by mohol uspokojiť určitý pracovný výkon pekárskeho tovariša, pekárenský nástroj alebo čo i len množstvo obyčajnej múky? Že sa tieto veci napriek tomu v ľudskom hospodárstve pokladajú za statky, práve tak ako statky prvého rádu, vyplýva zo skutočnosti, že slúžia na výrobu chleba a iných statkov prvého rádu, a teda sú nepriamo, hoci nie priamo, schopné uspokojovať ľudské potreby. To isté platí o tisícoch ďalších vecí, ktoré nemajú schopnosť uspokojovať ľudské potreby priamo, no ktoré sa napriek tomu používajú na výrobu statkov prvého rádu, a možno ich tak uviesť do nepriamej príčinnej súvislosti s uspokojením ľudských potrieb. Tieto úvahy dokazujú, že vzťah zodpovedný za povahu statku týchto vecí, ktoré budeme nazývať statkami druhého rádu, je v podstate rovnaký ako vzťah statkov prvého rádu. Skutočnosť, že statky prvého rádu majú priamy a statky druhého rádu nepriamy príčinný vzťah k uspokojeniu našich potrieb, nezakladá nijaký rozdiel v podstate tohto vzťahu, keďže požiadavkou na nadobudnutie povahy statku je existencia nejakej príčinnej súvislosti medzi vecami a uspokojením ľudských potrieb, no nie nevyhnutne takej, ktorá je priama.

Na tomto mieste by sa dalo ľahko ukázať, že ani týmito statkami sme nevyčerpali zoznam vecí, ktorých povahu statku uznávame, a že – ak budeme pokračovať v našom predošlom príklade – mlyny na obilie, pšenica, raž a pracovné výkony vynaložené na výrobu múky atď. sa javia ako statky tretieho rádu, kým polia, nástroje a zariadenia nevyhnutné na ich obrábanie a osobitné pracovné výkony roľníkov sa javia ako statky štvrtého rádu. Myslím si však, že myšlienka, ktorú predkladám, je už dostatočne jasná.

V predchádzajúcej časti sme videli, že príčinný vzťah medzi vecou a uspokojením ľudských potrieb je jedným z predpokladov jej povahy statku. Myšlienku rozvinutú v tejto časti možno zhrnúť do tvrdenia, že na povahu statku veci sa nevyžaduje, aby ju bolo možné uviesť do priamej príčinnej súvislosti s uspokojením ľudských potrieb. Ukázalo sa, že statky majúce nepriamy príčinný vzťah k uspokojeniu ľudských potrieb sa líšia tesnosťou tohto vzťahu. No ukázalo sa tiež, že tento rozdiel nijako neovplyvňuje podstatu povahy statku. V tejto súvislosti sme rozlíšili statky prvého, druhého, tretieho, štvrtého a vyšších rádov.

Opäť je nevyhnutné, aby sme sa od začiatku vyvarovali chybného výkladu toho, čo bolo povedané. Pri všeobecnom rozbore povahy statku som už poukázal na to, že povaha statku nie je vlastnosťou inherentnou samotným statkom. To isté upozornenie treba dať aj tu, kde sa zaoberáme rádom alebo miestom, ktoré statok zaujíma v príčinnom previazaní statkov. Označiť rád určitého statku znamená poukázať len na to, že tento statok má pri istom konkrétnom použití tesnejší alebo vzdialenejší príčinný vzťah k uspokojeniu ľudskej potreby. Rád statku teda nie je ničím, čo by bolo inherentné samotnému statku, a tým menej je jeho vlastnosťou.

Nepripisujem preto rádom priradeným statkom nijakú osobitnú váhu, ani tu, ani v nasledujúcom výklade zákonov upravujúcich statky, hoci priradenie týchto rádov sa – ak sa správne pochopia – stane dôležitou pomôckou pri výklade neľahkého a dôležitého predmetu. Chcem však osobitne zdôrazniť dôležitosť pochopenia príčinného vzťahu medzi statkami a uspokojením ľudských potrieb a – v závislosti od povahy tohto vzťahu v jednotlivých prípadoch – viac alebo menej priamej príčinnej súvislosti statkov s týmito potrebami.

3. Zákony upravujúce povahu statku

A. Povaha statku statkov vyššieho rádu závisí od ovládania zodpovedajúcich komplementárnych statkov.

Keď máme k dispozícii statky prvého rádu, je v našej moci použiť ich priamo na uspokojenie našich potrieb. Ak máme k dispozícii zodpovedajúce statky druhého rádu, je v našej moci premeniť ich na statky prvého rádu, a tak ich nepriamym spôsobom využiť na uspokojenie našich potrieb. Podobne, ak by sme mali k dispozícii len statky tretieho rádu, mali by sme moc premeniť ich na zodpovedajúce statky druhého rádu a tie zasa na zodpovedajúce statky prvého rádu. Mali by sme teda moc využiť statky tretieho rádu na uspokojenie našich potrieb, hoci túto moc treba uplatniť tak, že ich premeníme na statky postupne nižších rádov. To isté tvrdenie platí o všetkých statkoch vyššieho rádu a nemôžeme pochybovať o tom, že majú povahu statku, ak je v našej moci skutočne ich využiť na uspokojenie našich potrieb.

Táto posledná požiadavka však obsahuje obmedzenie nie nepatrnej dôležitosti vo vzťahu k statkom vyššieho rádu. Lebo nikdy nie je v našej moci využiť ktorýkoľvek konkrétny statok vyššieho rádu na uspokojenie našich potrieb, ak zároveň neovládame aj ostatné (komplementárne) statky vyššieho rádu.

Predpokladajme napríklad, že hospodáriaci jednotlivec nemá priamo nijaký chlieb, no má vo svojom ovládaní všetky statky druhého rádu nevyhnutné na jeho výrobu. Niet pochýb, že napriek tomu bude mať moc uspokojiť svoju potrebu chleba. Predpokladajme však, že tá istá osoba ovláda múku, soľ, kvasnice, pracovné výkony, ba dokonca všetky nástroje a zariadenia nevyhnutné na výrobu chleba, no chýba jej tak palivo, ako aj voda. V tomto druhom prípade je zrejmé, že už nemá moc využiť statky druhého rádu vo svojom vlastníctve na uspokojenie svojej potreby, keďže chlieb nemožno upiecť bez paliva a vody, aj keby boli všetky ostatné nevyhnutné statky poruke. Statky druhého rádu teda v tomto prípade okamžite stratia svoju povahu statku vo vzťahu k potrebe chleba, lebo chýba jeden zo štyroch predpokladov existencie ich povahy statku (v tomto prípade štvrtý predpoklad).

Je možné, aby si veci, ktoré stratili svoj statkový charakter vo vzťahu k potrebe chleba, zachovali svoj statkový charakter vo vzťahu k iným potrebám, ak má ich vlastník možnosť využiť ich na uspokojenie iných potrieb než svojej potreby chleba, alebo ak sú samy osebe schopné priamo či nepriamo uspokojiť nejakú ľudskú potrebu napriek nedostatku jedného alebo viacerých komplementárnych statkov. No ak nedostatok jedného alebo viacerých komplementárnych statkov znemožní, aby dostupné statky druhého rádu boli využité — či už samy osebe, alebo v spojení s inými dostupnými statkami — na uspokojenie akejkoľvek ľudskej potreby, stratia svoj statkový charakter úplne. Hospodáriaci ľudia totiž už nebudú mať možnosť nasmerovať dotyčné statky na uspokojenie svojich potrieb, a tak chýba jeden z podstatných predpokladov ich statkového charakteru.

Naše doterajšie skúmanie prináša ako prvý výsledok tézu, že statkový charakter statkov druhého rádu závisí od toho, či sú ľuďom dostupné komplementárne statky toho istého rádu vo vzťahu k výrobe aspoň jedného statku prvého rádu.

Otázka závislosti statkového charakteru statkov vyššieho rádu než druhého od dostupnosti komplementárnych statkov je zložitejšia. Táto ďalšia zložitosť však v nijakom prípade nespočíva vo vzťahu statkov vyššieho rádu k zodpovedajúcim statkom najbližšieho nižšieho rádu (napríklad vo vzťahu statkov tretieho rádu k zodpovedajúcim statkom druhého rádu alebo statkov piateho rádu k statkom štvrtého rádu). Aj najstručnejšia úvaha o príčinnom vzťahu medzi týmito statkami poskytuje totiž úplnú analógiu k vzťahu, ktorý sme práve preukázali medzi statkami druhého rádu a statkami najbližšieho nižšieho (prvého) rádu. Zásadu z predchádzajúceho odseku možno celkom prirodzene rozšíriť na tézu, že statkový charakter statkov vyššieho rádu priamo závisí od toho, či sú dostupné komplementárne statky toho istého rádu vo vzťahu k výrobe aspoň jedného statku najbližšieho nižšieho rádu.

Ďalšia zložitosť, ktorá vzniká pri statkoch vyššieho než druhého rádu, spočíva skôr v tom, že ani disponovanie všetkými statkami potrebnými na výrobu statku najbližšieho nižšieho rádu nevyhnutne nezakladá ich statkový charakter, pokiaľ ľudia nedisponujú aj všetkými ich komplementárnymi statkami tohto najbližšieho a všetkých ešte nižších rádov. Predpokladajme, že niekto disponuje všetkými statkami tretieho rádu, ktoré sú potrebné na výrobu statku druhého rádu, ale nedisponuje ostatnými komplementárnymi statkami druhého rádu. V takom prípade ani disponovanie všetkými statkami tretieho rádu, ktoré sú potrebné na výrobu jediného statku druhého rádu, mu nedá možnosť skutočne nasmerovať tieto statky tretieho rádu na uspokojenie ľudských potrieb. Hoci má možnosť pretvoriť statky tretieho rádu (ktorých statkový charakter je tu predmetom otázky) na statky druhého rádu, nemá možnosť pretvoriť statky druhého rádu na zodpovedajúce statky prvého rádu. Nebude teda mať možnosť nasmerovať statky tretieho rádu na uspokojenie svojich potrieb, a pretože stratil túto možnosť, statky tretieho rádu okamžite strácajú svoj statkový charakter.

Je teda zrejmé, že vyššie uvedená zásada — že statkový charakter statkov vyššieho rádu priamo závisí od dostupnosti komplementárnych statkov toho istého rádu vo vzťahu k výrobe aspoň jedného statku najbližšieho nižšieho rádu — nezahŕňa všetky predpoklady na vznik statkového charakteru vecí, keďže disponovanie všetkými komplementárnymi statkami toho istého rádu nám samo osebe nedáva možnosť nasmerovať tieto veci na uspokojenie našich potrieb. Ak máme k dispozícii statky tretieho rádu, ich statkový charakter skutočne priamo závisí od toho, či ich dokážeme pretvoriť na statky druhého rádu. No ďalšou podmienkou ich statkového charakteru je naša schopnosť pretvoriť statky druhého rádu zasa na statky prvého rádu, čo zahŕňa ešte ďalšiu podmienku, totiž že musíme disponovať určitými komplementárnymi statkami druhého rádu.

Vzťahy statkov štvrtého, piateho a ešte vyšších rádov sú celkom analogické. Aj tu statkový charakter vecí takto vzdialených od uspokojenia ľudských potrieb priamo závisí od dostupnosti komplementárnych statkov toho istého rádu. Závisí však aj od toho, či disponujeme komplementárnymi statkami najbližšieho nižšieho rádu, ďalej komplementárnymi statkami rádu pod ním a tak ďalej, a to takým spôsobom, že je v našej moci skutočne nasmerovať statky vyššieho rádu na výrobu statku prvého rádu a tým napokon na uspokojenie ľudskej potreby. Ak celý súhrn statkov, ktoré sú potrebné na využitie statku vyššieho rádu pri výrobe statku prvého rádu, označíme za jeho komplementárne statky v širšom zmysle slova, dostaneme všeobecnú zásadu, že statkový charakter statkov vyššieho rádu závisí od toho, či dokážeme disponovať ich komplementárnymi statkami v tomto širšom zmysle slova.

Nič nám nedokáže názornejšie postaviť pred oči veľkú príčinnú previazanosť medzi statkami než táto zásada vzájomnej závislosti statkov.

Keď roku 1862 americká občianska vojna vysušila najdôležitejší európsky zdroj bavlny, tisíce ďalších statkov, ktoré boli komplementárne k bavlne, stratili svoj statkový charakter. Mám na mysli najmä pracovné výkony anglických a kontinentálnych robotníkov v bavlnárskych pradiarňach, ktorí sa potom z veľkej časti stali nezamestnanými a boli nútení prosiť o verejnú dobročinnosť. Pracovné výkony (ktorými títo schopní robotníci disponovali) zostali tie isté, no ich veľké množstvá stratili svoj statkový charakter, pretože ich komplementárny statok, bavlna, nebol dostupný, a tieto špecifické pracovné výkony nebolo možné z väčšej časti samy osebe nasmerovať na uspokojenie nijakej ľudskej potreby. No tieto pracovné výkony sa okamžite opäť stali statkami, keď sa ich komplementárny statok znova stal dostupným v dôsledku zvýšeného dovozu bavlny, sčasti z iných zdrojov ponuky a sčasti, po skončení americkej občianskej vojny, zo starého zdroja.

Naopak, statky často strácajú svoj statkový charakter preto, že ľudia nedisponujú potrebnými pracovnými výkonmi, ktoré sú k nim komplementárne. V riedko obývaných krajinách, najmä v krajinách pestujúcich jednu prevládajúcu plodinu, ako je pšenica, sa po obzvlášť dobrých žatvách často vyskytuje veľmi vážny nedostatok pracovných výkonov, jednak preto, že poľnohospodárski robotníci, ktorých je málo a žijú roztrúsene, nachádzajú v časoch hojnosti len málo podnetov na tvrdú prácu, a jednak preto, že žatevné práce sú v dôsledku výlučného pestovania pšenice sústredené do veľmi krátkeho časového úseku. Za takýchto podmienok (napríklad na úrodných rovinách Uhorska), kde sú nároky na pracovné výkony v krátkom časovom intervale veľmi veľké, no dostupné pracovné výkony nepostačujú, často veľké množstvá obilia zhnijú na poliach. Dôvodom je, že chýbajú statky komplementárne k plodinám stojacim na poliach (pracovné výkony potrebné na ich zber), v dôsledku čoho samotné plodiny strácajú svoj statkový charakter.

Keď je hospodárstvo nejakého národa vysoko rozvinuté, jednotlivé komplementárne statky sú spravidla v rukách rôznych osôb. Výrobcovia každého jednotlivého výrobku zvyčajne prevádzkujú svoju činnosť mechanickým spôsobom, pričom výrobcovia komplementárnych statkov si rovnako málo uvedomujú, že statkový charakter vecí, ktoré vyrábajú alebo zhotovujú, závisí od existencie iných statkov, ktoré nie sú v ich vlastníctve. Omyl, že statky vyššieho rádu majú statkový charakter samy osebe a bez ohľadu na dostupnosť komplementárnych statkov, vzniká najľahšie v krajinách, kde vďaka čulému obchodu a vysoko rozvinutému hospodárstvu vzniká takmer každý výrobok za tichého a spravidla celkom neuvedomeného predpokladu výrobcu, že iné osoby, s ním spojené obchodom, dodajú komplementárne statky v pravý čas. Až keď je tento tichý predpoklad sklamaný takou zmenou pomerov, že zákony ovládajúce statky zjavne preukážu svoje pôsobenie, prerušia sa obvyklé mechanické obchodné transakcie, a až vtedy sa pozornosť verejnosti obráti k týmto prejavom a k ich príčinám, ktoré sú v ich pozadí.

B. Statkový charakter statkov vyššieho rádu je odvodený od statkového charakteru zodpovedajúcich statkov nižšieho rádu.

Skúmanie povahy a príčinných súvislostí statkov, ako som ich predstavil v prvých dvoch častiach, vedie k poznaniu ďalšieho zákona, ktorému statky ako také podliehajú — totiž bez ohľadu na ich hospodársky charakter.

Ukázalo sa, že existencia ľudských potrieb je jedným z podstatných predpokladov statkového charakteru a že ak ľudské potreby, s ktorých uspokojením možno nejakú vec uviesť do príčinnej súvislosti, úplne zmiznú, statkový charakter veci sa okamžite stráca, pokiaľ vo vzťahu k nej nevzniknú nové potreby.

Z toho, čo bolo povedané o povahe statkov, priamo vyplýva, že statky prvého rádu okamžite strácajú svoj statkový charakter, ak všetky potreby, ktorých uspokojeniu predtým slúžili, zmiznú bez toho, aby vo vzťahu k nim vznikli nové potreby. Problém sa stáva zložitejším, keď sa obrátime k celému radu statkov príčinne spojených s uspokojením nejakej ľudskej potreby a budeme skúmať účinok zmiznutia tejto potreby na statkový charakter statkov vyššieho rádu, ktoré sú príčinne spojené s jej uspokojením.

Predpokladajme, že potreba priamej ľudskej spotreby tabaku zmizne v dôsledku zmeny vkusu a že súčasne zmiznú aj všetky ostatné potreby, ktorých uspokojeniu by mohol slúžiť tabak už pripravený na ľudskú spotrebu. V takom prípade je isté, že všetky tabakové výrobky, ktoré sú už k dispozícii v konečnej podobe vhodnej na ľudskú spotrebu, by okamžite stratili svoj statkový charakter. No čo by sa stalo so zodpovedajúcimi statkami vyššieho rádu? Aká by bola situácia vo vzťahu k surovým tabakovým listom, k nástrojom a zariadeniam používaným na výrobu rôznych druhov tabaku, k špecializovaným pracovným výkonom zamestnávaným v tomto odvetví a skrátka vo vzťahu ku všetkým statkom druhého rádu používaným na výrobu tabaku určeného na ľudskú spotrebu? Aká by ďalej bola situácia vo vzťahu k tabakovým semenám, tabakovým farmám, pracovným výkonom a nástrojom a zariadeniam používaným pri výrobe surového tabaku, ako aj ku všetkým ostatným statkom, ktoré možno vo vzťahu k potrebe tabaku považovať za statky tretieho rádu? Aká by napokon bola situácia vo vzťahu k zodpovedajúcim statkom štvrtého, piateho a vyšších rádov?

Statkový charakter veci závisí, ako sme videli, od toho, či ju možno uviesť do príčinnej súvislosti s uspokojením ľudských potrieb. No videli sme aj, že priama príčinná súvislosť medzi vecou a uspokojením nejakej potreby nie je v nijakom prípade nevyhnutným predpokladom jej statkového charakteru. Naopak, veľký počet vecí odvodzuje svoj statkový charakter z toho, že stoja len vo viac či menej nepriamom príčinnom vzťahu k uspokojeniu ľudských potrieb.

Ak je preukázané, že existencia ľudských potrieb schopných uspokojenia je predpokladom statkového charakteru vo všetkých prípadoch, je tým súčasne dokázaná aj zásada, že statkový charakter vecí sa okamžite stráca pri zmiznutí potrieb, ktorých uspokojeniu predtým slúžili. Táto zásada platí bez ohľadu na to, či statky možno uviesť do priamej príčinnej súvislosti s uspokojením ľudských potrieb, alebo či odvodzujú svoj statkový charakter z viac či menej nepriamej príčinnej súvislosti s uspokojením ľudských potrieb. Je zrejmé, že so zmiznutím zodpovedajúcich potrieb prestáva existovať celý základ vzťahu, o ktorom sme videli, že je zodpovedný za statkový charakter vecí.

Tak by chinín prestal byť statkom, keby zmizli choroby, ktoré pomáha liečiť, pretože jediná potreba, s ktorej uspokojením je príčinne spojený, by už neexistovala. No zmiznutie užitočnosti chinínu by malo ďalší dôsledok, že aj veľká časť zodpovedajúcich statkov vyššieho rádu by bola pozbavená svojho statkového charakteru. Obyvatelia krajín produkujúcich chinín, ktorí si v súčasnosti zarábajú na živobytie rúbaním a olupovaním chinovníkov, by zrazu zistili, že nielen ich zásoby chinovníkovej kôry, ale v dôsledku toho aj ich chinovníky, nástroje a zariadenia použiteľné len na výrobu chinínu a predovšetkým špecializované pracovné výkony, ktorými si predtým zarábali na živobytie, by naraz stratili svoj statkový charakter, keďže všetky tieto veci by za zmenených okolností už nemali nijaký príčinný vzťah k uspokojeniu ľudských potrieb.

Keby v dôsledku zmeny v záľubách potreba tabaku úplne zanikla, prvým následkom by bolo, že všetky zásoby hotových tabakových výrobkov, ktoré sú k dispozícii, by stratili svoju tovarovú povahu. Ďalším následkom by bolo, že surové tabakové listy, stroje, nástroje a zariadenia použiteľné výlučne na spracovanie tabaku, špecializované pracovné služby používané pri výrobe tabakových výrobkov, dostupné zásoby tabakových semien atď. by stratili svoju tovarovú povahu. Služby agentov, ktoré sú v súčasnosti tak dobre platené a ktorí majú toľko zručnosti pri triedení a uvádzaní tabaku na trh na takých miestach, ako sú Kuba, Manila, Portoriko a Havana, ako aj špecializované pracovné služby mnohých ľudí, a to v Európe i v týchto vzdialených krajinách, ktorí sú zamestnaní pri výrobe cigár, by prestali byť tovarmi. Dokonca aj škatuľky na tabak, zvlhčovače, najrôznejšie tabakové fajky, náustky fajok atď. by stratili svoju tovarovú povahu. Tento zdanlivo veľmi zložitý jav vysvetľuje tá skutočnosť, že všetky vyššie vymenované tovary odvodzujú svoju tovarovú povahu zo svojej príčinnej súvislosti s uspokojovaním ľudskej potreby tabaku. So zánikom tejto potreby sa zničí jeden zo základov, na ktorých spočíva ich tovarová povaha.

Tovary prvého rádu však často a tovary vyššieho rádu spravidla odvodzujú svoju tovarovú povahu nielen z jedinej, ale z viac alebo menej početných príčinných súvislostí s uspokojovaním ľudských potrieb. Tovary vyššieho rádu teda nestrácajú svoju tovarovú povahu, ak zanikne iba jedna alebo, vo všeobecnosti, iba časť týchto potrieb. Naopak, je zrejmé, že tento účinok nastane iba vtedy, ak zaniknú všetky potreby, s uspokojovaním ktorých sú tovary vyššieho rádu príčinne spojené, pretože inak by ich tovarová povaha, v prísnom súlade s hospodárskym zákonom, naďalej existovala vo vzťahu k potrebám, s uspokojovaním ktorých zostali príčinne spojené aj za zmenených podmienok. No aj v tomto prípade ich tovarová povaha existuje len v takej miere, v akej si naďalej udržiavajú príčinný vzťah s uspokojovaním ľudských potrieb, a okamžite by zanikla, ak by zanikli aj zostávajúce potreby.

Aby sme pokračovali v predchádzajúcom príklade: keby potreba ľudí konzumovať tabak úplne zanikla, tabak už spracovaný do výrobkov vhodných na ľudskú spotrebu a pravdepodobne aj zásoby surových tabakových listov, tabakových semien a mnohých iných tovarov vyššieho rádu, ktoré majú príčinnú súvislosť s uspokojovaním potreby tabaku, by úplne stratili svoju tovarovú povahu. Nie všetky tovary vyššieho rádu používané v tabakovom priemysle by však nevyhnutne postihol tento osud. Napríklad pôda a poľnohospodárske náradie používané pri pestovaní tabaku a azda aj mnohé nástroje a stroje používané pri výrobe tabakových výrobkov by si zachovali svoju tovarovú povahu vo vzťahu k iným ľudským potrebám, keďže ich možno uviesť do príčinnej súvislosti s týmito inými potrebami aj po zániku potreby tabaku.

Zákon, podľa ktorého sa tovarová povaha tovarov vyššieho rádu odvodzuje z tovarovej povahy zodpovedajúcich tovarov nižšieho rádu, na ktorých výrobu slúžia, sa nesmie považovať za úpravu zasahujúcu do podstaty základného princípu, ale len za preformulovanie tohto princípu v konkrétnejšej podobe.

V predchádzajúcom výklade sme vo všeobecnej rovine uvažovali o všetkých tovaroch, ktoré sú príčinne spojené tak navzájom, ako aj s uspokojovaním ľudských potrieb. Predmetom nášho skúmania bol celý príčinný reťazec až po posledný článok, uspokojenie ľudských potrieb. Keďže sme vyslovili princíp tohto oddielu, môžeme teraz, v nasledujúcom oddiele, obrátiť pozornosť vždy len na niekoľko článkov reťazca – tým, že napríklad dočasne odhliadneme od príčinnej súvislosti medzi tovarmi tretieho rádu a uspokojovaním ľudských potrieb a budeme pozorovať len príčinnú súvislosť tovarov tohto rádu so zodpovedajúcimi tovarmi ktoréhokoľvek vyššieho rádu podľa našej voľby.

4. Čas a omyl

Proces, ktorým sa tovary vyššieho rádu postupne premieňajú na tovary nižšieho rádu a ktorým sú tieto napokon nasmerované k uspokojovaniu ľudských potrieb, nie je, ako sme videli v predchádzajúcich oddieloch, nepravidelný, ale podlieha, ako všetky ostatné procesy zmeny, zákonu kauzality. Pojem kauzality je však neoddeliteľný od pojmu času. Proces zmeny zahŕňa začiatok a vznikanie, a tie sú mysliteľné len ako procesy v čase. Preto je isté, že nikdy nemôžeme plne pochopiť príčinné súvislosti rozličných dejov v nejakom procese, ani samotný proces, pokiaľ ho neskúmame v čase a nepoužijeme naňho mieru času. Tak je v procese zmeny, ktorým sa tovary vyššieho rádu postupne premieňajú na tovary prvého rádu, až kým tieto napokon neprivodia stav nazývaný uspokojenie ľudských potrieb, čas podstatnou črtou našich pozorovaní.

Keď máme komplementárne tovary nejakého konkrétneho vyššieho rádu k dispozícii, musíme ich najprv premeniť na tovary najbližšieho nižšieho rádu a potom po stupňoch na tovary postupne ešte nižších rádov, až kým nie sú spracované na tovary prvého rádu, ktoré jediné možno priamo využiť na uspokojenie našich potrieb. Akokoľvek krátke sa môžu často javiť časové úseky ležiace medzi jednotlivými fázami tohto procesu (a pokrok v technike a v dopravných prostriedkoch ich má sklon neustále skracovať), ich úplné zmiznutie je predsa len nemysliteľné. Nie je možné premeniť tovary ktoréhokoľvek daného rádu na zodpovedajúce tovary nižšieho rádu len mávnutím ruky. Naopak, nič nie je istejšie než to, že osoba, ktorá má k dispozícii tovary vyššieho rádu, sa ocitne v skutočnom postavení, keď bude disponovať tovarmi najbližšieho nižšieho rádu, až po uplynutí citeľného časového obdobia, ktoré môže byť podľa konkrétnych okolností niekedy kratšie a niekedy dlhšie. No to, čo tu bolo povedané o jedinom článku príčinného reťazca, platí ešte vo väčšej miere vo vzťahu k celému procesu.

Časové obdobie, ktoré si tento proces v konkrétnych prípadoch vyžaduje, sa značne líši podľa povahy daného prípadu. Jednotlivec, ktorý má k dispozícii všetku pôdu, pracovné služby, nástroje a osivo potrebné na vypestovanie dubového lesa, bude nútený čakať takmer sto rokov, kým bude drevo pripravené pod sekeru, a vo väčšine prípadov sa skutočné vlastníctvo dreva v tomto stave dostane až jeho dedičom alebo iným nástupcom. Na druhej strane v niektorých prípadoch osoba, ktorá má k dispozícii zložky a potrebné nástroje, pracovné služby atď. požadované na výrobu potravín alebo nápojov, bude môcť samotné potraviny alebo nápoje použiť už za niekoľko okamihov. No akokoľvek veľký je rozdiel medzi rozličnými prípadmi, jedno je isté: časové obdobie ležiace medzi disponovaním tovarmi vyššieho rádu a vlastníctvom zodpovedajúcich tovarov nižšieho rádu nemožno nikdy úplne odstrániť. Tovary vyššieho rádu preto nadobúdajú a udržiavajú si svoju tovarovú povahu nie vo vzťahu k potrebám bezprostrednej prítomnosti, ale v dôsledku ľudskej prezieravosti len vo vzťahu k potrebám, ktoré budú pociťované vtedy, keď bude proces výroby dokončený.

Po tom, čo bolo povedané, je zrejmé, že disponovanie tovarmi vyššieho rádu a disponovanie zodpovedajúcimi tovarmi prvého rádu sa vo vzťahu k určitému druhu spotreby líšia v tom, že druhé možno spotrebovať okamžite, kým prvé predstavujú skoršie štádium pri tvorbe spotrebných tovarov, a teda ich možno využiť na priamu spotrebu až po uplynutí citeľného časového obdobia, ktoré je podľa povahy prípadu dlhšie alebo kratšie. No naša pozornosť si vyžaduje ešte jeden mimoriadne dôležitý rozdiel medzi bezprostredným disponovaním spotrebným tovarom a jeho nepriamym disponovaním (prostredníctvom vlastníctva tovarov vyššieho rádu).

Osoba, ktorá má spotrebné tovary priamo k dispozícii, je si istá ich množstvom a kvalitou. No osoba, ktorá nimi disponuje len nepriamo, prostredníctvom vlastníctva zodpovedajúcich tovarov vyššieho rádu, nedokáže s tou istou istotou určiť množstvo a kvalitu tovarov prvého rádu, ktoré bude mať k dispozícii na konci výrobného procesu.

Osoba, ktorá má sto bušlov¹¹ obilia, môže naplánovať nakladanie s týmto tovarom s tou istotou, pokiaľ ide o množstvo a kvalitu, ktorú bezprostredné vlastníctvo akéhokoľvek tovaru spravidla dokáže poskytnúť. No osoba, ktorá disponuje takými množstvami pôdy, osiva, hnojiva, pracovných služieb, poľnohospodárskeho náradia atď., aké sú zvyčajne potrebné na vyprodukovanie sto bušlov obilia, čelí možnosti, že zožne väčšie množstvo obilia, ale aj možnosti, že zožne menšie. Nemožno vylúčiť ani možnosť úplného zlyhania úrody. Navyše je vystavená citeľnej neistote, pokiaľ ide o kvalitu výrobku.

Táto neistota, pokiaľ ide o množstvo a kvalitu výrobku, ktorým človek disponuje prostredníctvom vlastníctva zodpovedajúcich tovarov vyššieho rádu, je v niektorých odvetviach výroby väčšia než v iných. Jednotlivec, ktorý má k dispozícii materiály, nástroje a pracovné služby potrebné na výrobu obuvi, bude schopný z množstva a kvality tovarov vyššieho rádu, ktoré má k dispozícii, vyvodiť so značnou mierou presnosti závery o množstve a kvalite obuvi, ktorú bude mať na konci výrobného procesu. No osoba, ktorá disponuje poľom vhodným na pestovanie ľanu, zodpovedajúcim poľnohospodárskym náradím, ako aj potrebnými pracovnými službami, ľanovým semenom, hnojivom atď., nebude schopná utvoriť si dokonale istý úsudok o množstve a kvalite olejnatého semena, ktoré zožne na konci výrobného procesu. Bude však vystavená menšej neistote, pokiaľ ide o množstvo a kvalitu svojho výrobku, než pestovateľ chmeľu, lovec alebo dokonca lovec perál. Akokoľvek veľké môžu byť tieto rozdiely medzi rozličnými odvetviami výroby a hoci pokrok civilizácie má sklon zmenšovať s tým spojenú neistotu, je isté, že citeľná miera neistoty týkajúca sa množstva a kvality výrobku, ktorý sa má napokon získať, bude vždy prítomná, hoci niekedy vo väčšej a niekedy v menšej miere, podľa povahy prípadu.

Konečná príčina tohto javu sa nachádza v osobitom postavení človeka vo vzťahu k príčinnému procesu nazývanému výroba tovarov. Tovary vyššieho rádu sa v súlade so zákonmi kauzality premieňajú na tovary najbližšieho nižšieho rádu; tie sa ďalej premieňajú, až kým sa nestanú tovarmi prvého rádu, a napokon privodia stav, ktorý nazývame uspokojenie ľudských potrieb. Tovary vyššieho rádu sú najdôležitejšími prvkami tohto príčinného procesu, no v nijakom prípade nie sú jedinými. Existujú aj iné prvky, okrem tých, ktoré patria do sveta tovarov, ktoré ovplyvňujú množstvo a kvalitu výsledku príčinného procesu nazývaného výroba tovarov. Tieto iné prvky sú buď takého druhu, že sme nerozpoznali ich príčinnú súvislosť s naším blahobytom, alebo sú to prvky, ktorých vplyv na výrobok dobre poznáme, ktoré sú však z nejakého dôvodu mimo našej kontroly.

Tak ešte donedávna ľudia nepoznali vplyv rozličných druhov pôd, chemikálií a hnojív na rast rozmanitých rastlín, a teda nevedeli, že tieto činitele majú niekedy priaznivejší a niekedy menej priaznivý (alebo dokonca nepriaznivý) účinok na výsledok výrobného procesu, pokiaľ ide o jeho množstvo i jeho kvalitu. V dôsledku objavov v oblasti poľnohospodárskej chémie už bola určitá časť neistôt poľnohospodárstva odstránená a človek je v postavení, aby v miere, ktorú dovoľujú samotné objavy, v každom prípade navodil priaznivé účinky známych činiteľov a vyhol sa tým, ktoré sú škodlivé.

Príklad z druhej kategórie ponúkajú zmeny počasia. Roľníci majú zvyčajne celkom jasno o tom, aký druh počasia je najpriaznivejší pre rast rastlín. No keďže nemajú moc vytvárať priaznivé počasie alebo zabrániť počasiu škodlivému pre priesady, sú v nemalej miere závislí od jeho vplyvu na množstvo a kvalitu svojho zožatého výrobku. Hoci sa počasie, ako všetky ostatné prírodné sily, prejavuje v súlade s neúprosnými príčinnými zákonmi, hospodáriacim ľuďom sa javí ako rad náhod, keďže je mimo sféry ich kontroly.

Väčší alebo menší stupeň istoty pri predvídaní kvality a množstva produktu, ktorý budú mať ľudia k dispozícii vďaka tomu, že vlastnia statky vyššieho rádu potrebné na jeho výrobu, závisí od väčšieho alebo menšieho stupňa úplnosti ich poznania prvkov kauzálneho výrobného procesu a od väčšieho alebo menšieho stupňa kontroly, ktorú môžu nad týmito prvkami vykonávať. Stupeň neistoty pri predvídaní množstva i kvality produktu je určený opačnými vzťahmi. Neistota človeka ohľadom množstva a kvality produktu (zodpovedajúcich statkov prvého rádu) celého kauzálneho procesu je tým väčšia, čím väčší je počet prvkov, ktoré sa akýmkoľvek spôsobom podieľajú na výrobe spotrebných statkov a ktorým buď nerozumieme, alebo nad ktorými, hoci im rozumieme, nemáme kontrolu – teda čím väčší je počet prvkov, ktoré nemajú charakter statku.

Táto neistota je jedným z najdôležitejších faktorov hospodárskej neistoty ľudí a, ako uvidíme v ďalšom výklade, má najväčší praktický význam v ľudskom hospodárstve.

5. Príčiny pokroku ľudského blahobytu

„Najväčšie zlepšenie výrobných síl práce,“ hovorí Adam Smith, „a väčšia časť zručnosti, obratnosti a úsudku, s akými je práca kdekoľvek riadená alebo uplatňovaná, sa zdajú byť dôsledkom deľby práce.“¹² A: „Práve veľké rozmnoženie výrobkov všetkých rozličných remesiel v dôsledku deľby práce spôsobuje v dobre spravovanej spoločnosti onen všeobecný blahobyt, ktorý sa rozširuje až k najnižším vrstvám ľudu.“¹³

Adam Smith takto urobil z postupujúcej deľby práce ústredný faktor hospodárskeho pokroku ľudstva – v súlade s ohromným významom, ktorý prisudzuje práci ako prvku ľudského hospodárstva. Domnievam sa však, že vynikajúci autor, ktorého som práve citoval, vrhol vo svojej kapitole o deľbe práce svetlo iba na jedinú príčinu pokroku ľudského blahobytu, zatiaľ čo iné, nemenej účinné príčiny unikli jeho pozornosti.

Môžeme predpokladať, že úlohy v zberateľskom hospodárstve austrálskeho kmeňa sú z väčšej časti rozdelené najúčinnejším spôsobom medzi jednotlivých členov kmeňa. Niektorí sú lovci, iní rybári a ešte ďalší sa zaoberajú výhradne zberom divorastúcej rastlinnej potravy. Niektoré zo žien sa úplne venujú príprave jedla a iné výrobe odevu. Môžeme si predstaviť, že deľba práce kmeňa je dovedená ešte ďalej, takže každú jednotlivú úlohu napokon vykonáva osobitný špecializovaný člen kmeňa. Položme si teraz otázku, či by deľba práce dovedená tak ďaleko mala taký účinok na zvýšenie množstva spotrebných statkov dostupných členom kmeňa, aký Adam Smith považoval za dôsledok postupujúcej deľby práce. Zjavne, v dôsledku takejto zmeny tento kmeň (alebo ktorýkoľvek iný národ) dosiahne buď rovnaký výsledok svojej práce s menšou námahou, alebo pri rovnakej námahe väčší výsledok ako predtým. Zlepší tak svoje pomery, nakoľko je to vôbec možné, prostredníctvom vhodnejšieho a účinnejšieho rozdelenia pracovných úloh. Toto zlepšenie sa však veľmi líši od toho, ktoré môžeme pozorovať v skutočných prípadoch hospodársky pokročilých národov.

Porovnajme tento posledný prípad s iným. Predpokladajme národ, ktorý obracia svoju pozornosť na statky tretieho, štvrtého a vyššieho rádu, namiesto toho, aby svoju činnosť obmedzoval iba na úlohy primitívneho zberateľského hospodárstva – teda na získavanie prírodne dostupných statkov najnižšieho rádu (obyčajne statkov prvého a prípadne druhého rádu). Ak takýto národ postupne smeruje statky čoraz vyšších rádov k uspokojovaniu svojich potrieb, a najmä ak je každý krok týmto smerom sprevádzaný príslušnou deľbou práce, nepochybne budeme pozorovať onen pokrok blahobytu, ktorý bol Adam Smith naklonený pripisovať výlučne tomuto poslednému faktoru. Uvidíme lovca, ktorý spočiatku prenasleduje zver kyjakom, ako prechádza k lovu lukom a loveckou sieťou, k chovu dobytka najjednoduchšieho druhu a postupne k čoraz intenzívnejším formám chovu dobytka. Uvidíme ľudí, ktorí spočiatku žijú z divorastúcich rastlín, ako prechádzajú k čoraz intenzívnejším formám poľnohospodárstva. Uvidíme vznik manufaktúr a ich zdokonaľovanie pomocou nástrojov a strojov. A v najužšej súvislosti s týmto vývojom uvidíme, ako blahobyt tohto národa rastie.

Čím ďalej ľudstvo postupuje týmto smerom, tým rozmanitejšími sa stávajú druhy statkov, tým rozmanitejšími v dôsledku toho aj zamestnania a tým nutnejšou a hospodárnejšou aj postupujúca deľba práce. Je však zjavné, že nárast spotrebných statkov, ktoré má človek k dispozícii, nie je výlučným účinkom deľby práce. Deľbu práce dokonca nemožno označiť ani za najdôležitejšiu príčinu hospodárskeho pokroku ľudstva. Správne by sa mala považovať len za jeden faktor medzi tými veľkými vplyvmi, ktoré vedú ľudstvo od barbarstva a biedy k civilizácii a bohatstvu.

Vysvetlenie účinku rastúceho používania statkov vyššieho rádu na narastajúce množstvo statkov dostupných ľudskej spotrebe (statkov prvého rádu) je vecou nepatrnej obtiažnosti.

Vo svojej najprimitívnejšej podobe sa zberateľské hospodárstvo obmedzuje na zhromažďovanie tých statkov najnižšieho rádu, ktoré práve ponúka príroda. Keďže hospodáriaci jednotlivci nevykonávajú žiadny vplyv na výrobu týchto statkov, ich pôvod je nezávislý od želaní a potrieb ľudí, a teda je, pokiaľ ide o nich, náhodný. Ak však ľudia opustia túto najprimitívnejšiu podobu hospodárstva, skúmajú spôsoby, akými možno veci spojiť do kauzálneho procesu na výrobu spotrebných statkov, zmocnia sa vecí spôsobilých byť takto spojené a zaobchádzajú s nimi ako so statkami vyššieho rádu, získajú spotrebné statky, ktoré sú práve tak skutočne výsledkami prírodných procesov ako spotrebné statky primitívneho zberateľského hospodárstva, no dostupné množstvá týchto statkov už nebudú nezávislé od želaní a potrieb ľudí. Množstvá spotrebných statkov budú namiesto toho určené procesom, ktorý je v moci ľudí a je regulovaný ľudskými zámermi v medziach stanovených prírodnými zákonmi. Spotrebné statky, ktoré boli predtým produktom náhodného súbehu okolností svojho vzniku, sa stávajú produktmi ľudskej vôle, v medziach stanovených prírodnými zákonmi, len čo ľudia tieto okolnosti rozpoznali a dosiahli nad nimi kontrolu. Množstvá spotrebných statkov, ktoré má človek k dispozícii, sú obmedzené iba rozsahom ľudského poznania kauzálnych súvislostí medzi vecami a rozsahom ľudskej kontroly nad týmito vecami. Rastúce porozumenie kauzálnych súvislostí medzi vecami a ľudským blahobytom a rastúca kontrola nad vzdialenejšími podmienkami zodpovednými za ľudský blahobyt priviedli preto ľudstvo zo stavu barbarstva a najhlbšej biedy k jeho súčasnému stupňu civilizácie a blahobytu a premenili rozsiahle oblasti obývané niekoľkými biednymi, nadmerne chudobnými ľuďmi na husto osídlené civilizované krajiny. Nič nie je istejšie, než že stupeň hospodárskeho pokroku ľudstva bude aj v budúcich epochách úmerný stupňu pokroku ľudského poznania.

6. Majetok

Potreby ľudí sú rozmanité a ich životy a blahobyt nie sú zabezpečené, ak majú k dispozícii iba prostriedky, hoci akokoľvek bohaté, na uspokojenie len jednej z týchto potrieb. Hoci spôsob a stupeň úplnosti uspokojenia ľudských potrieb môže vykazovať takmer neobmedzenú rozmanitosť, určitá harmónia v uspokojovaní ich potrieb je predsa len do istej miery nevyhnutná pre zachovanie ich životov a blahobytu. Jeden človek môže bývať v paláci, jesť najvyberanejšie jedlá a obliekať sa do najnákladnejších odevov. Iný môže nájsť miesto svojho odpočinku v tmavom kúte úbohej chatrče, živiť sa zvyškami a prikrývať sa handrami. No každý z nich sa musí pokúšať uspokojiť svoje potreby prístrešia a odevu, ako aj svoju potrebu jedla. Je zrejmé, že ani najúplnejšie uspokojenie jedinej potreby nedokáže udržať život a blahobyt.

V tomto zmysle nie je nevhodné povedať, že všetky statky, ktoré má hospodáriaci jednotlivec k dispozícii, sú navzájom závislé, pokiaľ ide o ich charakter statku, keďže každý jednotlivý statok môže dosiahnuť cieľ, ktorému všetky slúžia, totiž zachovanie života a blahobytu, nie sám osebe, ale iba v spojení s ostatnými statkami.

V izolovanom domácom hospodárstve, a dokonca aj vtedy, keď medzi ľuďmi existuje len málo obchodu, je tento spoločný účel statkov nevyhnutných na zachovanie ľudského života a blahobytu zjavný, keďže všetky sú k dispozícii jedinému hospodáriacemu jednotlivcovi. Harmónia potrieb, ktoré sa jednotlivé domácnosti pokúšajú uspokojiť, sa odráža v ich majetku.¹⁴ Na vyššom stupni civilizácie, a najmä v našom vysoko rozvinutom výmennom hospodárstve, kde vlastníctvo značného množstva ktoréhokoľvek jedného hospodárskeho statku poskytuje vládu nad zodpovedajúcimi množstvami všetkých ostatných statkov, je vzájomná závislosť statkov menej zreteľne viditeľná v hospodárstve jednotlivých členov spoločnosti, ale javí sa oveľa zreteľnejšie, ak sa hospodársky systém posudzuje ako celok.

Všade vidíme, že účelom hospodáriacich ľudí neslúžia jednotlivé statky, ale kombinácie statkov rôzneho druhu. Tieto kombinácie statkov má jednotlivec k dispozícii buď priamo, ako je to v prípade izolovaného domáceho hospodárstva, alebo sčasti priamo a sčasti nepriamo, ako je to v prípade nášho rozvinutého výmenného hospodárstva. Len vo svojom celku tieto statky vyvolávajú účinok, ktorý nazývame uspokojením našich požiadaviek, a v dôsledku toho zabezpečenie našich životov a blahobytu.

Celý súhrn statkov, ktoré má hospodáriaci jednotlivec k dispozícii na uspokojenie svojich potrieb, nazývame jeho majetkom. Jeho majetok však nie je ľubovoľne zostavené množstvo statkov, ale priamy odraz jeho potrieb, ucelený celok, ktorého žiadnu podstatnú časť nemožno zmenšiť ani zväčšiť bez toho, aby to ovplyvnilo dosiahnutie cieľa, ktorému slúži.