1. Základy hospodárskej výmeny

„Či je sklon ľudí kupčiť, zamieňať a vymieňať jednu vec za druhú jednou z pôvodných zásad ľudskej prirodzenosti, alebo či je nevyhnutným dôsledkom schopností rozumu a reči,“ alebo aké iné príčiny privádzajú ľudí k tomu, aby si vymieňali statky, je otázka, ktorú Adam Smith nechal nezodpovedanú. Tento znamenitý mysliteľ poznamenáva iba toľko, že je isté, že sklon zamieňať a vymieňať je spoločný všetkým ľuďom a nevyskytuje sa u nijakého iného živočíšneho druhu.⁶³

Predovšetkým, aby sme objasnili problém, predpokladajme, že dvaja susediaci roľníci majú obaja po dobrej úrode veľký nadbytok jačmeňa toho istého druhu a že neexistujú nijaké prekážky skutočnej výmeny množstiev jačmeňa medzi nimi. V tomto prípade by obaja roľníci mohli dať voľný priebeh svojmu sklonu obchodovať a mohli by si medzi sebou tam i späť vymeniť 100 bušlov alebo akékoľvek iné množstvo jačmeňa. Hoci niet dôvodu, prečo by mali v tomto prípade upustiť od obchodovania, ak výmena statkov sama osebe prináša účastníkom potešenie, domnievam sa, že nič nie je istejšie, než že títo dvaja jednotlivci sa výmeny celkom zrieknu. Keby sa do takejto výmeny napriek tomu pustili, hrozilo by im – práve pre ich pôžitok z obchodovania za takýchto okolností –, že ich ostatní hospodáriaci jednotlivci budú považovať za pomätených.

Predpokladajme teraz, že poľovník má veľký nadbytok kožušín, a teda materiálu na odev, ale len veľmi malú zásobu potravín. Jeho potreba odevu je tak plne uspokojená, no jeho potreba potravy len nedostatočne. Predpokladáme, že neďaleký roľník sa nachádza presne v opačnom postavení. Predpokladajme tiež, že neexistujú nijaké prekážky výmeny poľovníkových potravín za roľníkov materiál na odev. Je zrejmé, že výmena statkov je v tomto prípade ešte menej pravdepodobná než v prvom. Keby poľovník vymenil časť svojej skromnej zásoby potravy za časť roľníkovej rovnako skromnej zásoby kožušín, stal by sa poľovníkov prebytok materiálu na odev i roľníkov prebytok potravín ešte väčším než pred výmenou. Keďže uspokojovanie poľovníkovej potreby potravy a uspokojovanie roľníkovej potreby odevu boli už predtým nedostatočne zabezpečené, hospodárske postavenie obchodujúcich by sa rozhodne zhoršilo. Nikto teda nemôže tvrdiť, že títo dvaja hospodáriaci jednotlivci by z takejto výmeny mali potešenie. Naopak, nič nie je istejšie, než že poľovník i roľník sa obaja čo najrozhodnejšie vzoprú návrhom pustiť sa do obchodu, ktorý by jednoznačne znížil ich blahobyt, ba možno dokonca ohrozil ich životy. Keby k výmene tohto druhu napriek tomu došlo, nemali by obaja muži nič naliehavejšie na práci než ju odvolať.

Sklon ľudí obchodovať musí mať teda nejaký iný dôvod než pôžitok z obchodovania ako takého. Keby bolo obchodovanie potešením samo osebe, teda cieľom samým osebe, a nie často namáhavou činnosťou spojenou s nebezpečenstvom a hospodárskou obeťou, nebol by nijaký dôvod, prečo by sa ľudia nemali púšťať do obchodu v práve uvažovaných prípadoch i v tisícoch iných. V skutočnosti by nebol nijaký dôvod, prečo by nemali obchodovať tam i späť neobmedzený počet ráz. Avšak všade v praktickom živote môžeme pozorovať, že hospodáriaci ľudia každú výmenu vopred starostlivo zvažujú a že sa napokon dosiahne hranica, za ktorú dvaja jednotlivci v ktoromkoľvek danom okamihu nebudú pokračovať v obchodovaní.

Keďže bolo ustálené, že výmena nie je cieľom samým osebe a ešte menej je sama osebe potešením pre ľudí, problémom v ďalšom výklade bude vysvetliť jej povahu a pôvod.

Začnime najjednoduchším prípadom a predpokladajme, že dvaja roľníci, A a B, viedli doteraz obaja izolované domáce hospodárstva. No teraz, po nezvyčajne dobrej úrode, má roľník A toľko obilia, že nedokáže – nech by sa o uspokojenie svojich potrieb postaral akokoľvek štedro – časť z neho využiť pre seba a svoju domácnosť. O roľníkovi B, susedovi roľníka A, sa zasa predpokladá, že mal v tom istom roku vynikajúcu vinobranie. Jeho pivnica je však ešte stále naplnená z predchádzajúcich rokov, a keďže mu chýbajú ďalšie nádoby, uvažuje, že časť staršieho uskladneného vína, pochádzajúceho z menej kvalitného ročníka, vyleje. Každý z roľníkov má prebytok jedného statku a vážny nedostatok druhého. Roľník s prebytkom obilia sa musí celkom zriecť spotreby vína, keďže nemá vôbec nijaké vinice, a roľník s prebytkom vína trpí nedostatkom potravín. Roľník A môže nechať mnoho mier obilia skaziť na svojich poliach, hoci by mu súdok vína poskytol značnú radosť. Roľník B sa chystá zničiť nie iba jeden, ale niekoľko súdkov vína, hoci by vo svojej domácnosti veľmi dobre využil pár mier obilia. Prvý roľník je smädný a druhý hladuje, hoci obom by bolo možné odpomôcť obilím, ktoré A necháva skaziť na svojich poliach, a vínom, ktoré sa B rozhodol vyliať. Roľník A by si mohol uspokojiť potrebu jedla pre seba a svoju rodinu rovnako úplne ako predtým a popri tom si dopriať aj pôžitok z pitia vína, a roľník B by mohol naďalej užívať toľko vína, koľko sa mu zachce, no nemusel by hladovať. Je teda zrejmé, že sme narazili na prípad, v ktorom by – keby sa istý objem statkov A previedol na B a istý objem statkov B na A – potreby oboch hospodáriacich jednotlivcov mohli byť uspokojené lepšie, než by tomu bolo bez tohto vzájomného prevodu.

Práve uvedený prípad, v ktorom by potreby dvoch osôb mohli byť uspokojené lepšie než predtým vzájomným prevodom statkov, ktoré pred výmenou nemali pre ani jednu z nich nijakú hodnotu, a teda bez hospodárskej obete na ktorejkoľvek strane, bol mimoriadne vhodný na to, aby nám čo najnázornejšie vtlačil do mysle podstatu hospodárskeho vzťahu vedúceho k obchodu. Tento vzťah by sme však chápali príliš úzko, keby sme svoju pozornosť obmedzili na prípady, v ktorých osoba, čo disponuje väčším množstvom jedného statku, než je dokonca aj jej plná potreba, trpí nedostatkom druhého statku, kým iná osoba má porovnateľný prebytok tohto druhého statku a nedostatok prvého. Lebo dotyčný vzťah možno pozorovať aj v menej zjavných prípadoch, v ktorých jedna osoba vlastní statky, z ktorých isté množstvá majú pre ňu menšiu hodnotu než množstvá iného statku vlastneného druhou osobou, ktorá sa nachádza v opačnej situácii.

Predpokladajme napríklad, že prvý z dvoch izolovaných roľníkov nezožal toľko obilia, aby mohol jeho časť nechať skaziť na poli bez ujmy na uspokojení svojich potrieb, a že druhý nemá toľko vína, aby ho mohol akúkoľvek časť vyliať bez podobnej ujmy. Namiesto toho môže každý z oboch roľníkov využiť celé množstvo statku, ktorým disponuje, nejakým spôsobom užitočným pre seba a svoju domácnosť. Prvý roľník môže celú svoju zásobu obilia využiť užitočne tak, že množstvo zostávajúce po úplnom zabezpečení uspokojenia svojich dôležitejších potrieb venuje na vykrmovanie svojho dobytka. Druhý roľník nemá toľko vína, aby ho musel časť vylievať, ale práve toľko, aby mohol jeho časť rozdeliť svojim otrokom ako odmenu za väčšiu námahu. Hoci teda pre obilninára má istá časť jeho obilia (napríklad jedna miera) a pre vinohradníka istá časť jeho vína (napríklad jeden súdok) iba malú hodnotu, predsa má istú hodnotu, keďže priamo alebo nepriamo od tejto časti závisí uspokojenie istých jeho potrieb. No skutočnosť, že dané množstvo obilia, napríklad jedna miera, má pre prvého roľníka istú hodnotu, nijako nevylučuje možnosť, že isté množstvo vína, napríklad jeden súdok, môže mať preňho vyššiu hodnotu, ako by tomu bolo vtedy, keby preňho mal pôžitok poskytovaný súdkom vína vyšší význam než viac či menej dôkladné vykrmovanie jeho dobytka. Podobne aj pri druhom roľníkovi skutočnosť, že súdok vína má preňho istú hodnotu, nijako nevylučuje možnosť, že miera pšenice môže mať preňho vyššiu hodnotu, ako by tomu bolo vtedy, keby tým bola zabezpečená primeranejšia strava preňho a jeho rodinu a azda aj odvrátenie útrap hladu.

Najvšeobecnejšia podoba vzťahu zodpovedného za ľudský obchod je teda nasledovná: hospodáriaci jednotlivec A má k dispozícii isté množstvo statku, ktoré má preňho menšiu hodnotu než dané množstvo iného statku vo vlastníctve iného hospodáriaceho jednotlivca B, ktorý hodnoty tých istých množstiev statkov odhaduje opačne, pričom dané množstvo druhého statku má preňho menšiu hodnotu než dané množstvo prvého statku, ktorým disponuje A.⁶⁴ Nech je množstvo prvého statku vo vlastníctve A 10a a nech je množstvo druhého statku vo vlastníctve B 10b. Predpokladajme, že hodnota množstva 1a pre A je W, hodnota 1b pre A, ak by ním nadobudol možnosť disponovať, je W + x, hodnota 1b pre B je w a hodnota 1a pre B, ak by ním nadobudol možnosť disponovať, je w + y. Je zrejmé, že A by získal hodnotu x a B by získal hodnotu y prevodom 1a z vlastníctva A do vlastníctva B a 1b z vlastníctva B do vlastníctva A. Inými slovami, po výmene by sa A ocitol v rovnakom postavení, ako keby sa k jeho majetku pridal statok s hodnotou x pre neho, a B by sa ocitol v rovnakom postavení, ako keby sa k jeho majetku pridal statok s hodnotou y pre neho.

Ak okrem toho obaja hospodáriaci jednotlivci (a) rozpoznajú túto situáciu a (b) majú moc skutočne uskutočniť prevod statkov, jestvuje vzťah, ktorý im umožňuje, aby si púhou dohodou zabezpečili lepšie alebo úplnejšie uspokojenie svojich potrieb, než by tomu bolo, keby sa tento vzťah nevyužil.

Ten istý princíp, ktorý vedie ľudí v ich hospodárskej činnosti vôbec, ktorý ich privádza k tomu, aby skúmali užitočné veci, čo ich obklopujú v prírode, a podriaďovali si ich, a ktorý spôsobuje, že sa starajú o zlepšenie svojho hospodárskeho postavenia – snaha uspokojiť svoje potreby čo najúplnejšie – ich vedie aj k tomu, aby čo najusilovnejšie hľadali tento vzťah všade, kde ho môžu nájsť, a aby ho využívali na čo lepšie uspokojenie svojich potrieb. V práve opísanej situácii sa preto obaja hospodáriaci jednotlivci postarajú o to, aby k prevodu statkov skutočne došlo. Snaha uspokojiť svoje potreby čo najúplnejšie je teda príčinou všetkých javov hospodárskeho života, ktoré označujeme slovom „výmena". Treba poznamenať, že tento termín sa v našej vede používa v osobitnom zmysle s oveľa širším uplatnením než v ľudovej, a najmä než v právnickej reči. Lebo v hospodárskom zmysle zahŕňa aj kúpu a predaj a všetky čiastočné prevody hospodárskych statkov (nájom, prenájom, požičiavanie atď.) za protihodnotu.

Ak zhrnieme to, čo bolo práve povedané, dostávame ako výsledok nášho doterajšieho skúmania nasledujúce tvrdenia: Princíp, ktorý vedie ľudí k výmene, je ten istý princíp, ktorý ich vedie v ich hospodárskej činnosti ako celku; je to úsilie zabezpečiť čo najúplnejšie uspokojenie svojich potrieb. Pôžitok, ktorý ľudia odvodzujú z hospodárskej výmeny statkov, je všeobecný pocit radosti, ktorý zažívajú vtedy, keď im nejaká udalosť dovolí lepšie sa postarať o uspokojenie svojich potrieb, než by inak bolo možné. No prínosy vzájomného prevodu statkov závisia, ako sme videli, od troch podmienok: (a) jeden hospodáriaci jednotlivec musí disponovať množstvami statkov, ktoré majú preňho menšiu hodnotu než iné množstvá statkov, ktorými disponuje iný hospodáriaci jednotlivec, čo statky hodnotí opačne, (b) obaja hospodáriaci jednotlivci museli tento vzťah rozpoznať a (c) musia mať moc skutočne uskutočniť výmenu statkov. Chýbanie čo len jednej z týchto podmienok znamená, že chýba podstatný predpoklad hospodárskej výmeny a že výmena statkov medzi dvoma hospodáriacimi jednotlivcami je hospodársky nemožná.

2. Hranice hospodárskej výmeny

Keby mal každý hospodáriaci jednotlivec k dispozícii len jediný statok každého druhu a keby bol každý z týchto statkov nedeliteľný vzhľadom na svoju statkovú povahu, nebolo by ťažké skúmať hranice, po ktoré by výmenné operácie v každom danom prípade postupovali, aby vyústili do najväčšieho hospodárskeho zisku pre každého účastníka. Predpokladajme, že A má sklenený pohár a B šperk vyrobený z toho istého materiálu a že ani jeden z oboch jednotlivcov nedisponuje viac než jednou jednotkou každého predmetu. Podľa toho, čo bolo povedané v predchádzajúcom oddiele, sú mysliteľné iba dve situácie: buď vzhľadom na oba statky jestvuje základ pre hospodársku výmenu medzi oboma jednotlivcami, alebo nejestvuje. Ak nejestvuje, otázka výmeny vôbec nemôže z hospodárskeho hľadiska vzniknúť. A ak jestvuje, niet pochýb, že skutočná výmena oboch statkov prirodzene vylúči akúkoľvek ďalšiu výmenu statkov presne tých istých druhov medzi A a B.

No kedykoľvek majú rôzne osoby k dispozícii množstvá statkov, ktoré možno rozdeliť na časti ľubovoľnej veľkosti alebo ktoré sa skladajú z viacerých samostatných kusov, z ktorých každý je svojou povahou alebo použitím nedeliteľný, je situácia odlišná.

Predpokladajme, že A, americký priekopník, vlastní niekoľko koní, ale nijakú kravu, kým B, jeho sused, má niekoľko kráv, ale nijaké kone. Za predpokladu, že A má potrebu mlieka a mliečnych výrobkov a B ťažných zvierat, ľahko nahliadneme, že základ pre výmenné operácie je prítomný. No nikto netvrdí, že výmena napríklad jedného z koní A za jednu z kráv B by nevyhnutne vyčerpala jestvujúci základ pre hospodárske výmenné operácie medzi A a B vzhľadom na tieto statky. Rovnako je však isté, že základ nemusí nevyhnutne jestvovať pre výmenu celých množstiev, ktoré vlastnia. A, ktorý vlastní (napríklad) šesť koní, môže byť schopný uspokojiť svoje potreby lepšie, ak jedného, dvoch alebo azda aj troch zo svojich koní vymení za kravy B. No z toho nevyhnutne nevyplýva, že by z výmennej transakcie odvodil hospodársky zisk, keby všetky svoje kone zmenil za všetky kravy B. Hoci počiatočná hospodárska situácia poskytuje základ pre hospodárske výmenné operácie medzi A a B, dôsledkom toho, že by sa výmena dohnala priďaleko, by mohlo byť, že by potreby oboch zmluvných strán boli zabezpečené horšie než pred výmenou.

Vzťah, ktorý teraz uvažujeme, v ktorom majú ľudia k dispozícii nie iba jednotlivé statky, ale množstvá statkov, možno v ľudskom hospodárstve pravidelne pozorovať. Možno pozorovať nekonečné množstvo prípadov, v ktorých dvaja hospodáriaci jednotlivci disponujú množstvami rôznych statkov a v ktorých sú prítomné základy pre hospodárske výmenné operácie, no kde by sa zisky, ktoré možno odvodiť z obchodu, využili iba neúplne, keby si obaja hospodáriaci jednotlivci vymenili priveľa málo, a opäť by sa zmenšili, zredukovali na nič alebo dokonca zmenili na straty, keby svoje výmenné operácie dohnali priďaleko a vymenili si priveľa.

Ak však môžeme pozorovať prípady, keď „príliš málo" výmeny neprináša úplný zisk, ktorý možno získať z využitia existujúceho vzťahu, a keď „príliš veľa" vedie k rovnakému výsledku, ba neraz dokonca k zhoršeniu hospodárskeho postavenia oboch obchodníkov, musí existovať hranica, pri ktorej sa dosahuje úplný hospodársky zisk dosiahnuteľný z využitia daného vzťahu a za ktorou sa každá výmena ďalších podielov začína stávať nehospodárnou. Určenie tejto hranice je predmetom nasledujúceho skúmania.

Na tento účel predstavím jednoduchý prípad, v ktorom môžeme čo najstarostlivejšie pozorovať vzťah, ktorý chceme uvažovať, nerušení vedľajšími vplyvmi.

Predpokladajme, že v pralese, ďaleko od ostatných hospodáriacich jednotlivcov, žijú dvaja priekopníci, ktorí medzi sebou udržiavajú priateľský styk. Predpokladá sa, že rozsah a intenzita ich potrieb sú úplne rovnaké. Každý z nich potrebuje na obrábanie svojej pôdy niekoľko koní. Jeden kôň je úplne nevyhnutný, aby mohol vyprodukovať potraviny potrebné na udržanie svojho života a života svojej rodiny. Druhý kôň je potrebný na to, aby vyprodukoval o niečo väčšie množstvo potravín, ktoré je potrebné na primeranú stravu pre neho a jeho rodinu.

Každý z roľníkov by mohol využiť tretieho koňa na to, aby dopravil drevo a palivové drevo, ktoré považuje za potrebné, z lesa do svojho zrubu, aby ťahal náklady piesku, kameňov atď. a aby obrábal pole, na ktorom bude pestovať nejaké pôžitkárske potraviny na potešenie pre seba a svoju rodinu. Štvrtý kôň by sa využíval výlučne na potešenie a piaty kôň by mal len ten význam, ktorý vyplýva z jeho dostupnosti ako náhrady pre prípad, že by jeden z ostatných koní stratil schopnosť pracovať. Šiesteho koňa by však ani jeden z priekopníkov nemohol využiť. Predpokladá sa tiež, že každý z nich by potreboval päť kráv na pokrytie svojich úplných potrieb mlieka a mliečnych výrobkov, že existuje rovnaké odstupňovanie významu ich potrieb po týchto výrobkoch a že šiestu kravu by ani jeden z nich nemohol využiť.

Pre väčšiu jasnosť vyjadrime práve opísanú situáciu v číselnej podobe (s. 125 a nasl.). Odstupňovaný význam uspokojení, ktoré sú zabezpečené majetkom oboch priekopníkov, môžeme znázorniť radom čísel klesajúcich v aritmetickom rade, napríklad radom 50, 40, 30, 20, 10, 0.⁶⁵

Za predpokladu, že A, prvý priekopník, má 6 koní a len jednu kravu, kým B, druhý priekopník, má jedného koňa a 6 kráv, možno postupné stupne významu uspokojení zabezpečených majetkom oboch osôb znázorniť v nasledujúcej tabuľke:

A		B
Kone	Kravy	Kone	Kravy
50	50	50	50
40			40
30			30
20			20
10			10
0			0

Z toho, čo bolo povedané v prvej časti tejto kapitoly, ľahko vidno, že základ pre hospodárske výmenné operácie je tu prítomný. Význam, ktorý má kôň pre A, sa rovná 0 a význam, ktorý by mala pre neho druhá krava, sa rovná 40. Naproti tomu krava má pre B hodnotu 0, kým druhý kôň by mal hodnotu 40 (s. 131). Tak by sa A aj B mohli oveľa lepšie postarať o uspokojenie svojich potrieb, keby A dal B koňa a keby B dal A na výmenu kravu. Niet pochýb, že by túto výmenu skutočne uskutočnili, ak sú to hospodáriaci jednotlivci.

Význam uspokojení zabezpečených majetkom oboch osôb po tejto prvej výmene bude takýto:

A		B
Kone	Kravy	Kone	Kravy
50	50	50	50
40	40	40	40
30			30
20			20
10			10

Ľahko vidno, že každý z oboch obchodníkov získal z tejto prvej výmeny hospodársky zisk rovnocenný zisku, ktorý by mu pripadol, keby sa jeho bohatstvo zvýšilo o statok, ktorý má preňho hodnotu rovnú 40.⁶⁶ No práve tak isté je, že základ pre hospodárske výmenné operácie touto prvou výmenou ani zďaleka nebol vyčerpaný. Veď kôň má pre A stále oveľa menšiu hodnotu než dodatočná krava (10 v porovnaní s 30), kým krava má pre B hodnotu len 10, zatiaľ čo dodatočný kôň by mal hodnotu 30 (trojnásobok hodnoty kravy). Je teda v hospodárskom záujme oboch hospodáriacich jednotlivcov uskutočniť druhú výmennú operáciu.

Situáciu po druhej výmene možno znázorniť takto:

A		B
Kone	Kravy	Kone	Kravy
50	50	50	50
40	40	40	40
30	30	30	30
20			20

Vidno, že každá z oboch osôb získala hospodársky zisk, ktorý nie je menší, než keby sa ich bohatstvo zvýšilo o statok s hodnotou 20.

Pozrime sa, či existuje základ pre ďalšie hospodárske výmenné operácie aj v tejto situácii. Kôň má pre A význam 20; dodatočná krava by mala preňho takisto význam 20; a B je v podobnom postavení. Z toho, čo bolo povedané, je zrejmé, že výmena jedného z koní A za jednu z kráv B by za takýchto podmienok nestála za to, lebo by z nej neplynul nijaký hospodársky zisk.

Predpokladajme však, že A a B by napriek tomu vstúpili do tretej výmeny. Ak by vykonanie výmeny nevyžadovalo nijaké citeľné hospodárske obete (náklady na prepravu, stratu času atď.), je zrejmé, že hospodárske postavenie oboch mužov by nebolo ani poškodené, ani zlepšené. Po tejto tretej výmene by ich postavenie bolo takéto:

A		B
Kone	Kravy	Kone	Kravy
50	50	50	50
40	40	40	40
30	30	30	30
	20	20

Spýtajme sa teraz, aký by bol hospodársky výsledok ešte ďalších výmen jedného z koní A za jednu z kráv B. Situácia po štvrtej výmene by bola takáto:

A		B
Kone	Kravy	Kone	Kravy
50	50	50	50
40	40	40	40
	30	30
	20	20
	10	10

Ako vidno, hospodárske postavenie A aj B je po štvrtej výmene menej priaznivé, než bolo predtým. Nadobudnutím piatej kravy si A síce zabezpečil uspokojenie potreby, ktorá má preňho význam 10. No aby ju získal, vzdal sa koňa, ktorý mal preňho význam uspokojení, o ktorých sa predpokladalo, že sa rovnajú 30. Jeho hospodárske postavenie po tejto výmene je presne také isté, aké by bolo, keby sa jeho bohatstvo bez náhrady zmenšilo o statok s hodnotou rovnou 20. Rovnaký výsledok možno pozorovať u B. Hospodárska nevýhodnosť štvrtej výmennej operácie je vzájomná. Namiesto toho, aby z nej získali, A aj B by utrpeli hospodársku stratu.

Keby obe osoby, A a B, pokračovali vo výmene koní za kravy, situácia po piatej výmene by vyzerala takto:

A		B
Kone	Kravy	Kone	Kravy
50	50	50	50
	40	40
	30	30
	20	20
	10	10
	0	0

A po šiestej výmene by bola takáto:

A		B
Kone	Kravy	Kone	Kravy
	50	50
	40	40
	30	30
	20	20
	10	10
	0	0
	0	0

Ľahko vidno, že po piatej výmene jedného z koní A za jednu z kráv B by sa obaja obchodníci, čo sa týka úplnosti zabezpečenia uspokojenia svojich potrieb, vrátili do tej istej situácie, v akej boli na začiatku výmenných operácií. Po šiestej výmene by si svoje hospodárske postavenie zhoršili podstatne viac.

Nemohli by urobiť nič lepšie, než zrušiť tieto nehospodárne výmeny.

To, čo tu bolo ukázané na jednom prípade, možno pozorovať všade tam, kde sú množstvá rozličných statkov v držbe rozličných osôb a kde je prítomný základ pre hospodárske výmenné operácie. Keby sme vybrali iné príklady, našli by sme rozdiely vo vedľajších okolnostiach, no nie v povahe vysvetleného vzťahu.

Predovšetkým by sme v každom prípade a v ktoromkoľvek danom okamihu našli hranicu, až po ktorú si dve osoby môžu vymieňať svoje statky k svojmu vzájomnému hospodárskemu prospechu. No zistili by sme, že túto hranicu nemôžu prekročiť bez toho, aby sa nedostali do menej priaznivého hospodárskeho postavenia. Skrátka, všade by sme pozorovali hranicu, pri ktorej sú vyčerpané celkové hospodárske zisky dosiahnuteľné z výmenného vzťahu a za ktorou by sa tieto zisky ďalšími výmennými operáciami zmenšovali, takže výmena akýchkoľvek ďalších podielov by bola nehospodárna. Táto hranica sa dosahuje vtedy, keď jeden z dvoch zjednávajúcich už nemá ďalšie množstvo statkov, ktoré by malo preňho menšiu hodnotu než množstvo iného statku, ktorým disponuje druhý zjednávajúci, ktorý zároveň hodnotí obe množstvá statkov opačne.

Vidíme teda, že v skutočnosti praktického života ľudia neobchodujú donekonečna a bez hraníc. Vidíme naopak, že jednotlivé osoby v ktoromkoľvek danom čase, vzhľadom na akékoľvek dané druhy statkov a v akejkoľvek danej hospodárskej situácii dosahujú istú hranicu, pri ktorej prestávajú uskutočňovať ďalšie výmeny.⁶⁷

Spoločenské hospodárstvo sa skladá z jednotlivých hospodárstiev, a to, čo bolo povedané vyššie, platí teda práve tak pre obchod celých národov, ako pre jednotlivých hospodáriacich jednotlivcov. Dva národy, z ktorých jeden sa zaoberá najmä poľnohospodárstvom a druhý predovšetkým priemyslom, budú schopné uspokojovať svoje potreby oveľa úplnejšie, ak si každý vymení časť svojho produktu za produkt toho druhého (prvý národ časť svojho poľnohospodárskeho produktu a druhý časť svojich priemyselných výrobkov). No nebudú uskutočňovať výmenu donekonečna a bez hraníc. V ktoromkoľvek danom okamihu dosiahnu hranicu, za ktorou bude každá ďalšia výmena poľnohospodárskeho produktu za priemyselné výrobky pre oba národy nehospodárna.

Pravdaže je pravda, že pri obchode jednotlivcov, a ešte väčšmi pri obchode medzi celými národmi, možno vo všeobecnosti pozorovať, že hodnoty, ktoré statky pre ľudí skutočne majú, podliehajú neustálym výkyvom. Tieto výkyvy vznikajú hlavne preto, že do rúk rozličných hospodáriacich jednotlivcov sa prostredníctvom výrobného procesu neustále dostávajú nové množstvá statkov. V dôsledku toho sa základy hospodárskych výmen neustále menia, a preto pozorujeme jav neprestajného sledu výmenných transakcií. No aj v tomto reťazci transakcií môžeme pri pozornom pozorovaní nájsť body pokoja v určitých časoch, pre určité osoby a pri určitých druhoch statkov. V týchto bodoch pokoja nedochádza k nijakej výmene statkov, lebo hospodárska hranica výmeny už bola dosiahnutá.

Iné pozorovanie, uvedené už skôr, sa týkalo postupne klesajúcich hospodárskych ziskov, ktoré dané hospodáriace indivíduá dosahujú využívaním danej príležitosti na obchod. Prvé obchodné kontakty hospodáriacich indivíduí sú hospodársky obyčajne najvýhodnejšie. Až neskôr sa spravidla využívajú aj príležitosti na obchod, ktoré sľubujú menšie hospodárske zisky. Platí to nielen pre obchod medzi indivíduami, ale aj pre obchodný styk medzi celými národmi. Ak dva národy, ktorých prístavy alebo hranice boli vždy alebo po istý predchádzajúci čas uzavreté vzájomnému styku, ich náhle otvoria obchodu, alebo ak sa odstránia čo len niektoré predchádzajúce prekážky obchodu, ihneď sa rozvinie veľmi živý obchod s tovarmi. Počet obchodných príležitostí, ktoré možno využiť, a hospodárskych ziskov, ktoré možno dosiahnuť, je totiž spočiatku veľmi veľký. Neskôr sa obchod presúva do koryta normálne ziskového podnikania. Ak sa však plné zisky z nového obchodu niekedy nedostavia hneď, dôvodom je, že ostatné dva predpoklady hospodárskej výmeny – znalosť obchodných príležitostí a moc uskutočniť výmenné operácie uznané za hospodárske – nadobúdajú účastníci spravidla až po istom čase. Niektoré z najúpornejších snáh obchodujúcich národov sú zamerané na odstránenie prekážok obchodu v oboch týchto kategóriách (dôkladným štúdiom obchodnej situácie, budovaním dobrých ciest a iných dopravných a komunikačných prostriedkov atď.).

Skôr než uzavriem tento výklad o základoch a hraniciach hospodárskej výmeny, chcem upriamiť pozornosť na dôležitý činiteľ, ktorý treba vziať do úvahy, ak sa majú zásady vyložené v tejto kapitole správne vyložiť. Mám na mysli hospodárske obete, ktoré výmenné operácie vyžadujú.

Keby ľudia a ich majetky (hospodárstva indivíduí⁶⁸) neboli oddelené v priestore a keby vzájomný prenos dispozičnej moci nad tovarmi medzi jedným hospodáriacim indivíduom a druhým preto spravidla nevyžadoval prepravu tovarov a mnohé iné hospodárske obete, plné hospodárske zisky plynúce z výmennej transakcie by pripadli obom účastníkom. No takéto prípady sú veľmi zriedkavé. Sú síce mysliteľné prípady, v ktorých hospodárske obete výmennej operácie klesajú na minimum, ktoré sa v praktickom živote zanedbáva. No nie je ľahké nájsť skutočný prípad, v ktorom by sa výmenná operácia dala uskutočniť celkom bez akýchkoľvek hospodárskych obetí, hoci by sa obmedzovali len na stratu času. Dopravné náklady, nakladacie poplatky, mýta, spotrebné dane, prémie za námorné a iné poistenie, náklady na korešpondenciu, provízie a iné predajné náklady, sprostredkovateľské poplatky, váženia, náklady na balenie, skladovacie poplatky, celé náklady obchodného bankového systému, ba aj výdavky obchodníkov⁶⁹ a všetkých ich zamestnancov atď. nie sú ničím iným než rozličnými hospodárskymi obeťami, ktoré sú potrebné na uskutočňovanie výmenných operácií a ktoré pohlcujú časť hospodárskych ziskov plynúcich z využívania existujúcich výmenných príležitostí. Tieto hospodárske obete totiž často robia výmenu nemožnou, hoci by bola možná, keby len tieto „výdavky“ v ich všeobecnom hospodárskom zmysle neexistovali.

Hospodársky vývoj má sklon tieto hospodárske obete znižovať, takže aj medzi najvzdialenejšími krajinami sa stáva možným čoraz viac hospodárskych výmen, ktoré sa predtým nemohli uskutočniť.

V tom, čo bolo povedané, je implicitne obsiahnuté vysvetlenie zdroja, z ktorého všetky tie tisíce osôb, ktoré sú sprostredkovateľmi v obchode, čerpajú svoje príjmy. Keďže priamo neprispievajú k fyzickému zveľadeniu tovarov, ich činnosť sa často považovala za neproduktívnu. No hospodárska výmena prispieva, ako sme videli, k lepšiemu uspokojovaniu ľudských potrieb a k zväčšeniu bohatstva účastníkov práve tak účinne ako fyzické zväčšenie hospodárskych statkov. Všetky osoby, ktoré sprostredkúvajú výmenu, sú preto – pravdaže za predpokladu, že výmenné operácie sú hospodárske – práve také produktívne ako roľník či výrobca. Cieľom hospodárenia totiž nie je fyzické zveľaďovanie tovarov, ale vždy čo najúplnejšie uspokojovanie ľudských potrieb. Obchodníci neprispievajú k dosahovaniu tohto cieľa o nič menej než osoby, ktoré sa dlho a z veľmi jednostranného hľadiska výlučne nazývali produktívnymi.