Veľkí myslitelia staroveku a po nich dlhý rad najvýznamnejších učencov neskorších čias až po súčasnosť sa viac ako akýmkoľvek iným problémom našej vedy zaoberali vysvetlením podivuhodnej skutočnosti, že rad statkov (zlato a striebro vo forme mince, ako sa civilizácia rozvíja) každý ochotne prijíma výmenou za všetky ostatné tovary, dokonca aj osoby, ktoré po nich nemajú priamu potrebu alebo ktorých potreby už boli plne uspokojené. Človek najobyčajnejšej inteligencie chápe, že vlastník statku ho dá výmenou za taký, ktorý je preňho užitočnejší. No to, že by každý hospodáriaci jednotlivec celej spoločnosti mal byť dychtivý vymeniť svoje tovary za malé kovové kotúčiky, ktoré obyčajne len niekoľko málo ľudí dokáže priamo použiť, je niečo, čo je natoľko v rozpore s obvyklým chodom udalostí, že sa nemôžeme čudovať, že sa to javí „záhadným" aj takému brilantnému mysliteľovi, akým bol F.K. v. Savigny (Das Obligationenrecht als Theil des heutigen römischen Rechts, Berlín, 1851-53, II, 406). Problém, ktorý veda musí vyriešiť, je teda vysvetlenie ľudského správania, ktoré je všeobecné a ktorého pohnútky neležia jasne na povrchu. Vzhľadom na tieto dve črty problému možno ľahko pochopiť, prečo vznikla myšlienka pripísať dané správanie dohode medzi ľuďmi alebo prejavu ich kolektívnej vôle (zákonu), najmä pokiaľ ide o peniaze v ich razenej podobe. Platón a Aristoteles zastávajú toto stanovisko. Platón nazýva peniaze „znakom na účely výmeny" (Ústava, II. 371; pozri B. Jowett, prekl. a vyd., The Dialogues of Plato, Londýn, Oxford University Press, 1892, III, 52) a Aristoteles v často citovanej pasáži hovorí, že peniaze vznikli na základe dohovoru, nie prirodzene, ale zo zákona (Ethica Nicomachea, v. 5, 1133a, 29-32). Tento názor vyjadruje ešte zreteľnejšie vo svojej Politike, kde hovorí, že „ľudia sa dohodli používať vo svojom vzájomnom styku niečo . . . napríklad železo, striebro a podobne", a ponúka to ako svoje vysvetlenie pôvodu peňazí (i. 9. 1257a, 36-40).

Rímsky právnik Paulus, ktorého názory na pôvod peňazí sa zachovali v Justiniánovom kódexe (L. 1. Dig. de contr. emt. 18, 1), rieši tento problém spôsobom podobným spôsobu gréckych filozofov. Poukazuje na ťažkosti spojené s čistou výmenou tovaru za tovar a vyslovuje názor, že tieto ťažkosti boli odstránené verejnou inštitúciou (peniazmi). Paulus píše, že „Bola vybraná látka, ktorej verejné ocenenie ju vyňalo z výkyvov ostatných tovarov, čím jej dalo vždy stabilnú vonkajšiu (nominálnu) hodnotu. Na túto látku bolo spoločnosťou vtlačené znamenie (jej vonkajšej hodnoty). Preto sa jej výmenná hodnota nezakladá na látke samotnej, ale na jej nominálnej hodnote." Aj Paulus teda pripisuje pôvod peňazí verejnej moci.

Popri práve opísaných názoroch môžeme u staroveských autorov rozoznať aj pokusy odviesť osobitné postavenie, ktoré zaujímajú vzácne kovy v porovnaní s ostatnými tovarmi, k osobitným vlastnostiam týchto kovov. Aristoteles poukazuje na ľahkosť, s akou ich možno narábať a prepravovať (Politika, i. 9. 1257ᵃ, 39–41) a na inom mieste na ich pomernú stálosť ceny (Ethica Nicomachea, v. 5. 1133ᵇ, 13–15). Xenofón dokonca pozoruje široké kvantitatívne medze, v rámci ktorých možno vzácne kovy, najmä striebro, uvádzať na trh. Tvrdí, že keby výrobky kováčov alebo medikováčov, alebo dokonca víno či obilie prišli na trh v nezvyčajne veľkých množstvách, prudko by klesli v cene, zatiaľ čo striebro a v menšej miere aj zlato by sa vždy dali vymeniť za výhodné ceny (Ways and Means: A Pamphlet of Revenues, in H.K. Dakyns, prekladateľ, The Works of Xenophon, Londýn, Macmillan Co., 1892, II, 335–336). Trvanlivosť a nezničiteľnosť vzácnych kovov, najmä zlata, zdôraznil už Plínius (The Natural History, preložili John Bostock a H.T. Riley, Londýn: H.G. Bohn, 1857, VI, 96–97 a 111–112).

Mimoriadne plodnú literatúru stredoveku a šestnásteho storočia starostlivo zozbieral Philipp Labbé (Bibliotheca nummaria, ex Theologis, Juris consultis, Medicis, ac Philologis concinnata, etc., Rouen, 1672). Zbierky Reného Budela (De monetis et re nummaria, Kolín, 1591) a Marquarda Frehera (De re monetaria veterum Romanorum et hodierni apud Germanos Imperii, Lyon, 1605) obsahujú mnoho pozoruhodných publikácií tohto obdobia (vrátane traktátov Nicolausa Oresmia a Gabriela Biela). Roscher viaceré z nich prerokoval vo svojich Grundlagen der Nationalökonomie (Stuttgart, 1892, s. 301–302, pozn. 6) s veľkou učeneckou usilovnosťou. Tieto traktáty sa zaoberali hlavne praktickými problémami razby mincí, najmä otázkou existencie a medzí práva kniežat meniť kovový obsah mincí a dôsledkov týchto zmien na verejné bohatstvo. Tento problém sa stal dôležitým pre časté zneužívanie razby mincí vládou. V tejto súvislosti viacerí autori využívajú aj príležitosť pojednať o probléme pôvodu peňazí, ktorý riešia na základe zistení staroveských autorov, s pravidelným odvolávaním sa na Aristotela. Pozri Nicolaus Oresmius (Nicole Oresme) (zomrel 1383), Tractatus de origine, natura, jure et mutationibus monetarum (vyd. s prekladom L. Wolowski, Paríž, 1864, s. ix a s. xciv); Gabriel Biel (zomrel 1495), De monetarum potestate et utilitate libellus (in Gaspar Antonius Thesaurus, De monetarum augmento variatione et diminutione, Turín, 1609, s. 1, tiež v anglickom preklade, Treatise on the Power and Utility of Moneys, preložil a vydal R.B. Burke, Filadelfia, 1930, s. 19); Carolus Molinaeus, De mutatione monetarum quaestiones duo (in R. Budel, vyd., De monetis et re nummaria, s. 485); Didacus Covarruvias, Veterum numismatum collatio, in tamže, s. 648; Jacobus Menochius, Consilium XLIX, in tamže, s. 705; René Budel, De monetis et re nummaria, in tamže, s. 10; a Jehan de Malestroit, Les Paradoxes, napísané v 1566 (pretlačené in L. Einaudi, editor, Paradoxes inédits du seigneur de Malestroit, Turín, 1937, s. 97).

Ak zhrnieme priebeh, ktorým sa uberali skúmania týchto autorov, takmer vždy začínajú tým, že poukazujú na ťažkosti pre obchod vyplývajúce z čistého výmenného obchodu (barteru). Následne ukazujú, ako je možné tieto ťažkosti odstrániť zavedením peňazí. V ďalšom priebehu svojich úvah zdôrazňujú zvláštnu vhodnosť drahých kovov na to, aby slúžili ako peniaze, a napokon, odvolávajúc sa na Aristotela, dospievajú k záveru, že drahé kovy sa skutočne stali peniazmi zákonodarstvom ľudí. (Oresmius hovorí, že peniaze sú „instrumentum artificialiter adinventum“, op. cit., s. xliv; Biel hovorí, že sú „vel ex sui natura vel hominum instituto“, op. cit., s. 2; a Molinaeus hovorí, že „inventio et institutio monetae . . . est de iure gentium“, op. cit., s. 486.) Akokoľvek záslužná bola služba mnohých z týchto autorov v odpore proti zneužívaniu mincovníctva zo strany kniežat, predsa tým nezdokonalili názory antiky, pokiaľ ide o otázku pôvodu peňazí.

Raní talianski a anglickí autori netvoria výnimku. Bernardo Davanzati, píšuci v roku 1588, prísne sleduje názory Aristotela a Paula a odvodzuje pôvod peňazí späť k autorite štátu („per legge accordata“, pozri jeho Lezione delle monete in Scrittori classici Italiani di economia politica, Milano, 1803–05, II, 24). Geminiano Montanari (zomr. 1687) robí to isté (Della moneta, in ibid., III, 17, 32 a 118). A Lewes Roberts, ktorého široko čítaná The Merchants Map of Commerce vyšla prvýkrát v roku 1638 a vystihuje ekonomické názory Anglicka sedemnásteho storočia presnejšie než ktorékoľvek iné dielo tej doby, odvodzuje pôvod peňazí z toho istého zdroja (pozri s. 15 tretieho vydania, Londýn, 1677).

Spomedzi peňažných autorov prvej polovice osemnásteho storočia vyniká John Law svojimi výskumami pôvodu peňazí. Jeho súčasník Boizard ešte stále pripisoval pôvod peňazí verejnej autorite a Vauban (Projet d'une dixme royale, napísané 1707, znovu vydané v E. Daire [ed.], Economistes financiers du XVIIIe siècle, Paríž, 1843, s. 51), ako aj Pierre Boisguillebert (Dissertation sur la nature des richesses, de l'argent, et des tributs, in ibid., s. 396–398) nešli ďalej než k zdôrazneniu nevyhnutnosti peňazí ako prostriedku uľahčujúceho obchod. Law naopak najrozhodnejšie odmieta zmluvnú teóriu a rozpoznávajúc, ako nijaký autor pred ním, zvláštne postavenie drahých kovov medzi ostatnými tovarmi, odvodzuje vznik peňažného charakteru drahých kovov z ich osobitných vlastností. Tým je zakladateľom správnej teórie pôvodu peňazí (pozri jeho Money and Trade Considered, Londýn, 1720, s. 4 a nasl.; tiež jeho Mémoire sur l'usage des monnaies, napísané 1706–07, znovu vytlačené v Paul Harsin, ed., John Law: Oeuvres complètes, Paríž, 1934, s. 167). Lawa nasledujú vo svojom odpore proti teórii, ktorá odvodzuje pôvod peňazí zo zmluvy medzi ľuďmi, Antonio Genovesi (Lezioni di economia civile, in Scrittori classici Italiani di economia politica, Milano, 1803–05, VIII, 291–313) a A.R.J. Turgot (Réflexions sur la formation et la distribution des richesses, napísané v roku 1766 a znovu vytlačené v G. Schelle, ed., Oeuvres de Turgot, Paríž, 1913–23, II, 558–560). Lawov pokus vysvetliť vznik peňažného charakteru drahých kovov z ich osobitnej povahy prevzali a sčasti obdivuhodne dokončili Cesare Beccaria (Elementi di economia publica, in Scrittori classici Italiani di economia politica, Milano, 1803–05, XIX, 10–18); Pietro Verri (Meditazioni sulla economia politica, in ibid., XXII, 13–19; a Sulle leggi vincolanti principalmente nel commercio de' grani riflessioni, in ibid., XXIII, 21); Turgot (op. cit., II, 558–560; a „Deuxième lettre à l'abbé de Cice“ in ibid., I, 143 a nasl.); Adam Smith (An Inquiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations, Modern Library Edition, New York, 1937, s. 22–29); a J.G. Busch (Abhandlung von dem Geldsumlauf, Hamburg, 1780, s. 279 a nasl.).

Spomedzi novších autorov v tej istej tradícii sú: T.R. Malthus (Principles of Political Economy, druhé vydanie, Londýn, 1836, s. 50–60); J.R. McCulloch (The Principles of Political Economy, druhé vydanie, Londýn, 1830, s. 129–136); John Stuart Mill (Principles of Political Economy, vydal Sir W.J. Ashley, Londýn, 1909, s. 483–488); Melchiorre Gioja (Nuovo prospetto delle scienze economiche, Milano, 1815, I, 118 a nasl.); M.H. Baudrillart (Manuel d’économie politique, štvrté vydanie, Paríž, 1878, s. 252–262); Joseph Garnier (Traité d’économie politique, siedme vydanie, Paríž, 1873, s. 309 a nasl.); a dvaja nemeckí ekonómovia, Ch. J. Kraus (Staatswirthschaft, Königsberg, 1808, I, 61 a nasl.) a Aug. Fr. Lueder (National-Industrie und Staatswirthschaft, Berlín, 1800–04, I, 48 a nasl.).

Ostatní nemeckí ekonómovia prvých desaťročí devätnásteho storočia prejavujú o historický výskum malý záujem a problém pôvodu peňazí bol takmer úplne zanedbaný v dielach Johanna A. Oberndorfera, Karla H.L. Pölitza, J.F.E. Lotza, Karla S. Zachariäa a F.B.W. v. Hermanna. Tento stav pretrvával dovtedy, kým sa s opätovným prebudením historického výskumu v oblasti našej vedy otázky pôvodu peňazí znovu nechopili Karl H. Rau, Johann F.G. Eiselen, Wilhelm Roscher, Bruno Hildebrand a Karl Knies, ako aj o niečo skôr Karl Murhard.

Doteraz uverejnené monografie posunuli skúmanie len málo dopredu. Adam Müller rozoberá túžbu ľudí po štáte a domnieva sa, že drahé kovy uskutočňujú toto spojenie, čo uvádza ako svoju teóriu pôvodu peňazí (Versuche einer neuen Theorie des Geldes, reprintové vydanie, Viedeň, 1922, s. 78 a nasl.). Johann G. Hoffmann (Die Lehre vom Gelde, Berlín, 1838, s. 10) pripisuje pôvod peňazí opäť zmluve medzi ľuďmi. Michel Chevalier (La monnaie, in Cours d’économie politique, Paríž, 1866, III, 5) robí to isté. Monografia Samuela Oppenheima Die Natur des Geldes (Mainz, 1855) je zaujímavejšia, hoci jej význam nespočíva ani tak v osobitnom názore na prvý pôvod peňazí (s. 4 a nasl.), ako vo výklade procesu, ktorým tovar, ktorý sa stal výmenným prostriedkom, stráca svoj pôvodný tovarový charakter a napokon sa stáva púhym znakom hodnoty. Hoci musím tento názor dôrazne poprieť, predsa nachádzam v Oppenheimovej argumentácii jasne vyjadrenú myšlienku (alebo skôr pozorovanie), ktoré dostatočne vysvetľuje, prečo sa s týmto omylom stretávame v spisoch mnohých významných ekonómov. Mám na mysli pozorovanie, že charakter peňazí ako priemyselného kovu často úplne mizne z vedomia hospodáriacich ľudí pre hladký chod nášho obchodného mechanizmu a že ľudia preto vnímajú len ich charakter ako výmenného prostriedku. Sila zvyku je taká silná, že schopnosť kovu používaného ako peniaze pokračovať v tejto úlohe je zabezpečená aj vtedy, keď si ľudia priamo neuvedomujú jeho charakter ako priemyselného kovu. Toto pozorovanie je celkom správne. No je tiež úplne zjavné, že schopnosť určitej látky slúžiť ako peniaze, ako aj zvyk, na ktorom táto schopnosť spočíva, by okamžite zanikli, ak by charakter peňazí ako materiálu použiteľného na priemyselné účely bol nejakou náhodou zničený. Som ochotný pripustiť, že za vysoko rozvinutých podmienok obchodu mnohí hospodáriaci ľudia považujú peniaze len za znak. No je celkom isté, že táto ilúzia by sa okamžite rozplynula, ak by sa stratil charakter mincí ako množstiev priemyselných surovín.