1. Povaha a pôvod peňazí⁸⁵

V raných štádiách obchodu, keď sa hospodáriaci jednotlivci len pomaly prebúdzajú k poznaniu hospodárskych ziskov, ktoré možno odvodiť z využívania existujúcich výmenných príležitostí, ich pozornosť sa v súlade s prostotou všetkých kultúrnych začiatkov upiera len na najnápadnejšie z týchto príležitostí. Pri úvahe o statkoch, ktoré nadobudne výmenou, berie každý človek do úvahy len ich úžitkovú hodnotu pre seba samého. Preto sú výmenné transakcie, ktoré sa skutočne uskutočňujú, prirodzene obmedzené na situácie, v ktorých hospodáriaci jednotlivci majú vo svojom vlastníctve statky, ktoré pre nich majú menšiu úžitkovú hodnotu než statky vo vlastníctve iných hospodáriacich jednotlivcov, ktorí tie isté statky hodnotia opačným spôsobom. A má meč, ktorý má preňho menšiu úžitkovú hodnotu než B-ov pluh, kým pre B-ho má ten istý pluh menšiu úžitkovú hodnotu než A-ov meč – na začiatku ľudského obchodu sú všetky skutočne uskutočňované výmenné transakcie obmedzené na prípady tohto druhu.

Nie je ťažké si všimnúť, že počet skutočne uskutočnených výmen musí byť za týchto podmienok veľmi úzko obmedzený. Ako zriedkavo sa stáva, že nejaký statok vo vlastníctve jednej osoby má pre ňu menšiu úžitkovú hodnotu než iný statok, ktorý vlastní iná osoba, čo tieto statky súčasne hodnotí presne opačným spôsobom! A aj keď tento vzťah existuje, o čo zriedkavejšie musia byť situácie, v ktorých sa tieto dve osoby naozaj stretnú! A má rybársku sieť, ktorú by chcel vymeniť za istý objem konope. Aby bol skutočne v pozícii túto výmenu uskutočniť, je nielen nutné, aby existoval iný hospodáriaci jednotlivec B, ktorý je ochotný dať za rybársku sieť objem konope zodpovedajúci želaniam A, ale aj to, aby sa títo dvaja hospodáriaci jednotlivci s týmito konkrétnymi želaniami navzájom stretli. Predpokladajme, že roľník C má koňa, ktorého by chcel vymeniť za istý počet poľnohospodárskych nástrojov a za oblečenie. Ako nepravdepodobné je, že nájde inú osobu, ktorá jeho koňa potrebuje a ktorá je súčasne ochotná aj schopná dať mu výmenou všetky nástroje a oblečenie, ktoré chce mať!

Táto ťažkosť by bola neprekonateľná a vážne by brzdila pokrok v deľbe práce, a predovšetkým vo výrobe statkov určených na budúci predaj, keby v samej povahe vecí nebola existovala cesta von. No v ich situácii boli prvky, ktoré ľudí všade nevyhnutne viedli – bez potreby osobitnej dohody či dokonca štátneho donútenia – k stavu vecí, v ktorom bola táto ťažkosť úplne prekonaná.

Priame uspokojovanie vlastných potrieb je konečným cieľom všetkého hospodárskeho úsilia ľudí. Posledným zmyslom ich výmenných operácií je teda vymeniť svoj tovar za také statky, ktoré majú pre nich úžitkovú hodnotu. Snaha dosiahnuť tento posledný cieľ bola rovnako charakteristická pre všetky stupne kultúry a je z hospodárskeho hľadiska úplne správna. Avšak hospodáriaci jednotlivci by sa zjavne správali nehospodárne, keby vo všetkých prípadoch, v ktorých sa tento posledný cieľ nedá dosiahnuť bezprostredne a priamo, sa ho vzdali celkom.

Predpokladajme, že kováč homérskej doby zhotovil dve výzbroje z medi a chce ich vymeniť za meď, palivo a potraviny. Ide na trh a ponúka svoje výrobky za tieto statky. Bezpochyby by ho veľmi potešilo, keby tam stretol osoby, ktoré si jeho výzbroj chcú kúpiť a ktoré majú súčasne na predaj všetky suroviny a potraviny, ktoré potrebuje. No za obzvlášť šťastnú náhodu treba zjavne považovať, keby medzi tým malým počtom osôb, čo v ktoromkoľvek čase chcú kúpiť statok taký ťažko predajný, ako je jeho výzbroj, našiel niekoho, kto ponúka práve tie statky, ktoré potrebuje. Predaj svojho tovaru by si teda urobil buď úplne nemožným, alebo možným len s vynaložením veľkého množstva času, keby sa správal tak nehospodárne, že by chcel výmenou za svoj tovar prijať len statky, ktoré majú úžitkovú hodnotu pre neho samého, a nie aj iné statky, ktoré síce majú preňho povahu tovaru, no napriek tomu majú väčšiu predajnosť než jeho vlastný tovar. Vlastníctvo takéhoto tovaru by mu značne uľahčilo hľadanie osôb, ktoré majú práve tie statky, ktoré potrebuje. V časoch, o ktorých hovorím, bol dobytok, ako uvidíme nižšie, najpredajnejším zo všetkého tovaru. Aj keby bol zbrojár už dostatočne zásobený dobytkom pre svoje priame potreby, konal by veľmi nehospodárne, keby svoju výzbroj nedal za istý počet ďalších kusov dobytka. Tým, pravda, nevymieňa svoj tovar za spotrebné statky (v tom úzkom zmysle, v ktorom tento pojem stojí v protiklade k „tovaru“), ale len za statky, ktoré majú aj preňho povahu tovaru. No za svoj menej predajný tovar získava iný tovar s väčšou predajnosťou. Vlastníctvo týchto predajnejších statkov zjavne znásobuje jeho šance nájsť na trhu osoby, ktoré mu ponúknu na predaj statky, ktoré potrebuje. Ak teda náš zbrojár správne rozpozná svoj individuálny záujem, bude prirodzene vedený – bez donútenia či akejkoľvek osobitnej dohody – k tomu, aby svoju výzbroj dal za zodpovedajúci počet kusov dobytka. S predajnejším tovarom takto získaným pôjde k osobám na trhu, ktoré ponúkajú na predaj meď, palivo a potraviny, aby dosiahol svoj konečný cieľ – nadobudnutie spotrebných statkov, ktoré potrebuje, prostredníctvom výmeny. No teraz môže k tomuto cieľu postupovať oveľa rýchlejšie, hospodárnejšie a s výrazne zvýšenou pravdepodobnosťou úspechu.

S tým, ako si každý hospodáriaci jednotlivec čoraz viac uvedomuje svoj hospodársky záujem, je týmto záujmom vedený – bez akejkoľvek dohody, bez zákonného donútenia, ba aj bez ohľadu na verejný záujem – k tomu, aby svoj tovar dával výmenou za iný, predajnejší tovar, aj keď ho na nijaký bezprostredný spotrebný účel nepotrebuje. S hospodárskym pokrokom teda všade môžeme pozorovať jav, že istý počet statkov, najmä tých, ktoré sú na danom mieste a v danom čase najľahšie predajné, sa pod mocným vplyvom zvyku stáva prijateľným pre každého v obchode, a tak schopným byť daný výmenou za akýkoľvek iný tovar. Naši predkovia tieto statky nazývali „Geld“⁸⁶, pojmom odvodeným zo slova „gelten“, ktoré znamená odplatiť alebo zaplatiť. Preto pojem „Geld“ v našom jazyku označuje platobný prostriedok ako taký.⁸⁷

Veľký význam zvyku⁸⁸ pri vzniku peňazí možno bezprostredne vidieť, ak uvážime vyššie opísaný proces, ktorým sa isté statky stali peniazmi. Výmena menej ľahko predajného tovaru za tovar s väčšou predajnosťou je v hospodárskom záujme každého hospodáriaceho jednotlivca. No skutočné uskutočňovanie výmenných operácií tohto druhu predpokladá, že hospodáriaci jednotlivci poznajú svoj záujem. Lebo musia byť ochotní prijať výmenou za svoj tovar – pre jeho väčšiu predajnosť – statok, ktorý je pre nich možno sám osebe celkom neužitočný. Toto poznanie nikdy nedosiahnu všetci príslušníci nejakého národa súčasne. Naopak, najprv len malý počet hospodáriacich jednotlivcov rozpozná výhodu, ktorá im plynie z prijatia iného, predajnejšieho tovaru výmenou za ich vlastný vždy, keď je priama výmena ich tovaru za statky, ktoré chcú spotrebovať, nemožná alebo vysoko neistá. Táto výhoda je nezávislá od všeobecného uznania ktoréhokoľvek tovaru za peniaze. Lebo výmena tohto druhu vždy a za akýchkoľvek okolností privedie hospodáriaceho jednotlivca podstatne bližšie k jeho poslednému cieľu – nadobudnutiu statkov, ktoré chce spotrebovať. Keďže neexistuje lepší spôsob, ako sa ľudia môžu poučiť o svojich hospodárskych záujmoch, než pozorovanie hospodárskeho úspechu tých, čo používajú správne prostriedky na dosiahnutie svojich cieľov, je zrejmé, že nič nepodporilo vznik peňazí tak ako dlho praktizované a hospodársky výnosné prijímanie eminentne predajného tovaru výmenou za všetok ostatný zo strany najprezieravejších a najschopnejších hospodáriacich jednotlivcov. Týmto spôsobom zvyk a prax nemalou mierou prispeli k premene tovaru, ktorý bol v danom čase najpredajnejší, na tovar, ktorý začali prijímať nielen mnohí, ale všetci hospodáriaci jednotlivci výmenou za svoj vlastný tovar.⁸⁹

V rámci hraníc štátu má právny poriadok na peňažný charakter tovaru zvyčajne vplyv, ktorý síce malý, no nemožno ho poprieť. Vznik peňazí (na rozdiel od mince, ktorá je len jednou odrodou peňazí) je, ako sme videli, celkom prirodzený, a tak prejavuje zákonodarný vplyv len v najzriedkavejších prípadoch. Peniaze nie sú vynálezom štátu. Nie sú produktom zákonodarného aktu. Pre ich existenciu nie je nutné ani schválenie politickej moci. Isté druhy tovaru sa stali peniazmi celkom prirodzene, ako výsledok hospodárskych vzťahov, ktoré boli nezávislé od moci štátu.

No ak v reakcii na potreby obchodu nejaký statok získa schválenie štátu ako peniaze, výsledkom bude, že nielen každá platba samotnému štátu, ale všetky ostatné platby, ktoré neboli výslovne dohodnuté v iných statkoch, môžu byť s právne záväzným účinkom požadované alebo ponúkané len v jednotkách tohto statku. Ďalším a osobitne dôležitým výsledkom bude, že keď bola platba pôvodne dohodnutá v iných statkoch, no z nejakého dôvodu sa nemôže uskutočniť, náhradná platba môže byť rovnako s právne záväzným účinkom požadovaná alebo ponúkaná len v jednotkách onoho jediného konkrétneho statku. Tak dáva schválenie štátu konkrétnemu statku vlastnosť byť univerzálnym náhradným prostriedkom vo výmene, a hoci štát nie je zodpovedný za existenciu peňažného charakteru daného statku, je zodpovedný za významné zlepšenie jeho peňažného charakteru.⁹⁰

2. Druhy peňazí zodpovedajúce jednotlivým národom a jednotlivým historickým obdobiam

Peniaze nie sú produktom dohody hospodáriacich ľudí ani produktom zákonodarných aktov. Nik ich nevynašiel. Ako si hospodáriaci jednotlivci v spoločenských situáciách čoraz viac uvedomovali svoj hospodársky záujem, všade dospeli k jednoduchému poznaniu, že odovzdanie menej predajného tovaru za iný s väčšou predajnosťou ich privádza podstatne bližšie k dosiahnutiu ich konkrétnych hospodárskych cieľov. Tak s postupným rozvojom spoločenského hospodárstva vznikli peniaze nezávisle v početných centrách civilizácie. No práve preto, že peniaze sú prirodzeným produktom ľudského hospodárstva, konkrétne formy, v ktorých sa objavili, boli všade a v každom čase výsledkom konkrétnych a meniacich sa hospodárskych situácií. U toho istého národa v rôznych časoch a u rôznych národov v tom istom čase dosiahli onú osobitnú pozíciu v obchode opísanú vyššie rozličné statky.

V najranejších obdobiach hospodárskeho vývoja sa zdá, že dobytok bol najpredajnejším tovarom u väčšiny národov starovekého sveta. Domáce zvieratá tvorili hlavnú položku bohatstva každého jednotlivca u kočovníkov a u národov prechádzajúcich od kočovného hospodárstva k poľnohospodárstvu. Ich predajnosť sa doslova vzťahovala na všetkých hospodáriacich jednotlivcov a nedostatok umelých ciest spolu s tým, že dobytok sa prepravoval sám (v primitívnych štádiách civilizácie takmer bez nákladov!), spôsoboval, že bol predajný na širšom geografickom území než väčšina ostatného tovaru. Navyše viacero okolností nahrávalo širokým kvantitatívnym a časovým hraniciam jeho predajnosti. Krava je tovar značnej trvanlivosti. Náklady na jej chov sú nepatrné tam, kde sú pastviny v hojnosti k dispozícii a kde sa zvieratá držia pod holým nebom. A v kultúre, v ktorej sa každý usiluje vlastniť čo najväčšie stáda, sa dobytok zvyčajne neprivádza na trh v nadmernom množstve naraz. V období, o ktorom hovorím, nebolo nijaké podobné súbeh okolností, ktoré by pre akýkoľvek iný tovar zakladali tak širokú škálu predajnosti. Ak k týmto okolnostiam pripočítame skutočnosť, že obchod s domácimi zvieratami bol prinajmenšom tak dobre rozvinutý ako obchod s ktorýmkoľvek iným tovarom, javí sa dobytok ako najpredajnejší zo všetkého dostupného tovaru, a teda ako prirodzené peniaze národov starovekého sveta.

Obchod a hospodárstvo najkultivovanejšieho národa starovekého sveta, Grékov, ktorých stupne vývoja nám dejiny odhalili v pomerne zreteľných obrysoch, nevykazovali ešte ani v čase Homéra nijakú stopu po razených peniazoch. Naturálna výmena stále prevládala a bohatstvo pozostávalo zo stád dobytka. Platby sa konali v dobytku. Ceny sa počítali v dobytku. A dobytok sa používal na platenie pokút. Aj Drakón ukladal pokuty v dobytku a od tejto praxe sa neupustilo, kým ich Solón nepremenil – zjavne preto, že prežili svoju užitočnosť – na kovové peniaze v kurze jednej drachmy za ovcu a piatich drachiem za kravu. Ešte zreteľnejšie než u Grékov možno stopy dobytčích peňazí rozpoznať v prípade dobytok chovajúcich predkov národov apeninského polostrova. Až do veľmi neskorých čias tvoril dobytok a vedľa neho ovce výmenný prostriedok u Rimanov. Ich najranejšie zákonné tresty boli dobytčie pokuty (ukladané v dobytku a ovciach), ktoré sa objavujú ešte v lex Aternia Tarpeia z roku 454 pred Kr. a na razené peniaze boli premenené až o 24 rokov neskôr.⁹¹

Medzi našimi vlastnými predkami, starými germánskymi kmeňmi, sa v čase, keď podľa Tacita rovnako cenili strieborné i hlinené nádoby, veľké stádo dobytka považovalo za totožné s bohatstvom. Výmenný obchod stál v popredí, presne tak ako u Grékov homérskeho veku, a dobytok a v tomto prípade aj kone (a tiež zbrane!) už slúžili ako výmenné prostriedky. Dobytok predstavoval ich najvyššie cenený majetok a uprednostňovali ho pred všetkým ostatným. Zákonné pokuty sa platili dobytkom a zbraňami a až neskôr kovovými peniazmi.⁹² Aj Oto I. Veľký ešte ukladal pokuty v dobytku.

U Arabov existoval dobytkový štandard ešte v čase Mohameda.⁹³ U národov východnej Malej Ázie, kde sa spisy Zarathustru, Zendavesta, považovali za posvätné, nahradili dobytkový štandard iné formy peňazí až celkom neskoro, keď už susedné národy dávno prešli na kovovú menu.⁹⁴ Možno predpokladať, že dobytok používali ako menu Hebreji, národy Malej Ázie a obyvatelia Mezopotámie v predhistorických časoch, hoci o tom nemôžeme nájsť dôkazy. Všetky tieto kmene vstúpili do dejín na takej úrovni civilizácie, na ktorej už pravdepodobne dobytkový štandard prekonali — ak je dovolené vyvodzovať všeobecné závery na základe analógie z neskoršieho vývoja a zo skutočnosti, že v primitívnej spoločnosti sa zdá byť neprirodzené uskutočňovať veľké platby v kove alebo v kovových nástrojoch.

No rastúca civilizácia a predovšetkým deľba práce a jej prirodzený dôsledok, postupné vytváranie miest obývaných obyvateľstvom oddaným predovšetkým remeslu, museli mať všade za následok súčasné zmenšovanie predajnosti dobytka a zvyšovanie predajnosti mnohých iných tovarov, najmä vtedy používaných kovov. Remeselník, ktorý začal obchodovať s roľníkom, bol len zriedka v postavení, aby mohol prijať dobytok ako peniaze; pre obyvateľa mesta nevyhnutne znamenalo dočasné držanie dobytka nielen nepohodlie, ale aj značné hospodárske obete; a chov a kŕmenie dobytka neukladali roľníkovi nijakú významnú hospodársku obeť len dovtedy, kým mal neobmedzenú pastvu a bol zvyknutý držať svoj dobytok na otvorenom poli. S pokrokom civilizácie teda dobytok do veľkej miery stratil tú širokú predajnosť, ktorú predtým mal, pokiaľ ide o počet osôb, ktorým, a pokiaľ ide o časové obdobie, v rámci ktorého ho bolo možné hospodársky predať. Zároveň ustupoval čoraz viac do úzadia oproti iným statkom, pokiaľ ide o priestorové a kvantitatívne hranice ich predajnosti. Prestal byť najpredajnejším z tovarov, hospodárskou formou peňazí, a napokon prestal byť peniazmi vôbec.

Vo všetkých kultúrach, v ktorých mal dobytok predtým charakter peňazí, sa dobytkové peniaze opustili pri prechode z kočovnej existencie a jednoduchého poľnohospodárstva na zložitejší systém, v ktorom sa pestovalo remeslo, a ich miesto zaujali vtedy používané kovy. Medzi kovmi, ktoré ľudia spočiatku spracúvali najmä pre ich ľahkú ťažiteľnosť a kujnosť, boli meď, striebro, zlato a v niektorých prípadoch aj železo. Prechod prebehol celkom hladko, keď sa stal nevyhnutným, keďže kovové nástroje a samotný surový kov sa nepochybne už všade používali ako peniaze popri dobytkovej mene na účely uskutočňovania malých platieb.

Meď bola najstarším kovom, z ktorého sa zhotovoval roľníkov pluh, bojovníkove zbrane a remeselníkovo náradie. Meď, zlato a striebro boli najstaršími materiálmi používanými na nádoby a ozdoby všetkého druhu. Na tom kultúrnom stupni, na ktorom národy prešli od dobytkových peňazí k výlučne kovovej mene, boli teda meď a azda niektoré z jej zliatin statkami veľmi všeobecného použitia a zlato a striebro ako najdôležitejšie prostriedky na uspokojenie tej najuniverzálnejšej vášne primitívnych ľudí, túžby vyniknúť svojím zovňajškom pred ostatnými členmi kmeňa, sa stali statkami najvšeobecnejšej žiadostivosti. Pokým mali len málo použití, obiehali všetky tri kovy takmer výlučne v hotových podobách. Neskôr, keď obiehali ako surový kov, boli menej obmedzené v použití a mali väčšiu deliteľnosť. Ich predajnosť nebola ani obmedzená na malý počet hospodáriacich osôb, ani — pre ich veľkú užitočnosť pre všetky národy a ľahkú prepravovateľnosť pri pomerne malých hospodárskych obetiach — ohraničená úzkymi priestorovými hranicami. Pre svoju trvanlivosť neboli vo svojej predajnosti obmedzené úzkymi hranicami v čase. V dôsledku všeobecnej súťaže o ne sa dali ľahšie predať za hospodárske ceny než akékoľvek iné tovary v porovnateľných množstvách (s. 227). Pozorujeme teda hospodársku situáciu v historickom období nasledujúcom po kočovníctve a jednoduchom poľnohospodárstve, v ktorej sa tieto tri kovy, súc najpredajnejšími statkami, stali výlučnými výmennými prostriedkami.

Tento prechod neprebehol náhle, ani neprebehol rovnakým spôsobom u všetkých národov. Novší kovový štandard sa azda dlhý čas používal popri staršom dobytkovom štandarde, kým ho úplne nenahradil. Hodnota zvieraťa v kovových peniazoch mohla slúžiť ako základ menovej jednotky aj potom, čo kov v obchode úplne vytlačil dobytok ako menu. Dekaboion, Tessearboion a Hekatomboion Grékov a najstaršie kovové peniaze Rimanov a Galov boli pravdepodobne tejto povahy a obraz zvieraťa objavujúci sa na kúskoch kovu bol pravdepodobne symbolom tejto hodnoty.⁹⁵

Je prinajmenšom neisté, či meď alebo bronz ako najdôležitejšie z používaných kovov boli najstaršími výmennými prostriedkami a či vzácne kovy nadobudli funkciu peňazí až neskôr. Vo východnej Ázii, v Číne a azda aj v Indii zažil medený štandard svoj najúplnejší rozvoj. V strednej Itálii sa tiež vyvinul výlučne medený štandard. V starovekých kultúrach na Eufrate a Tigrise sa naopak nedajú nájsť ani len stopy niekdajšej existencie výlučne medeného štandardu a v Malej Ázii a Egypte, ako aj v Grécku, na Sicílii a v dolnej Itálii bol jeho samostatný rozvoj, kdekoľvek vôbec existoval, zastavený rozsiahlym rozvojom stredomorského obchodu, ktorý sa nedal primerane viesť so samotnou meďou. No je isté, že všetky národy, ktoré boli privedené k prijatiu medeného štandardu v dôsledku materiálnych okolností, za ktorých sa vyvíjalo ich hospodárstvo, prešli od menej vzácnych kovov k vzácnejším, od medi a železa k striebru a zlatu, s ďalším rozvojom civilizácie a najmä s geografickým rozšírením obchodu. Navyše všade tam, kde sa ustálil strieborný štandard, došlo k neskoršiemu prechodu na zlatý štandard, a ak sa prechod ne vždy skutočne dovŕšil, tendencia napriek tomu existovala.

V úzkom obchode starovekého sabínskeho mesta s okolitým krajom a v súlade so skorou jednoduchosťou sabínskych zvykov, keď dobytkový štandard prežil svoju užitočnosť, slúžila meď najlepšie praktickým účelom roľníkov, ako aj obyvateľov miest. Bola najdôležitejším používaným kovom, určite tovarom, ktorého predajnosť sa rozprestierala na najväčší počet osôb, a kvantitatívne hranice jej predajnosti boli širšie než hranice ktoréhokoľvek iného tovaru — najdôležitejšie predpoklady peňazí v primitívnych štádiách civilizácie. Bola navyše statkom, ktorého ľahké a lacné uchovanie a skladovanie v malých množstvách a ktorého pomerne mierne náklady na prepravu ju v dostatočnej miere kvalifikovali na peňažné účely v úzkych geografických hraniciach. No len čo sa oblasť obchodu rozšírila, len čo sa zrýchlila rýchlosť obratu tovaru a len čo sa vzácne kovy stávali čoraz viac najpredajnejšími tovarmi novej epochy, meď prirodzene stratila svoju spôsobilosť slúžiť ako peniaze. Keď sa obchod tohto národa rozprestieral po celom svete, s rýchlym obratom ich tovaru a s narastajúcou deľbou práce, pociťoval každý hospodáriaci jednotlivec čoraz viac potrebu nosiť peniaze pri sebe. S pokrokom civilizácie sa vzácne kovy stali najpredajnejšími tovarmi a tak prirodzenými peniazmi hospodársky vysoko rozvinutých národov.

Dejiny iných národov predstavujú obraz veľkých rozdielov v ich hospodárskom vývoji, a teda aj v ich peňažných inštitúciách. Keď bolo Mexiko po prvý raz napadnuté Európanmi, zdá sa, že už dosiahlo neobyčajnú úroveň hospodárskeho rozvoja, podľa správ, ktoré uverejnili očití svedkovia o stave krajiny v tom čase. Obchod starovekých Aztékov je pre nás osobitne zaujímavý z dvoch dôvodov: (1) dokazuje nám, že hospodárske myslenie, ktoré vedie ľudí k činnosti zameranej na čo najúplnejšie uspokojenie ich potrieb, je všade zodpovedné za analogické hospodárske javy, a (2) staroveké Mexiko nám predstavuje obraz krajiny v stave prechodu z čisto výmenného na peňažné hospodárstvo. Máme tak záznam o situácii, v ktorej môžeme pozorovať charakteristický proces, ktorým niekoľko statkov nadobúda väčšiu prednosť než ostatné a stáva sa peniazmi.

Správy dobyvateľov a súdobých pisateľov vykresľujú Mexiko ako krajinu s početnými mestami a dobre organizovaným a impozantným obchodom s tovarom. V mestách boli každodenné trhy a každých päť dní sa konali veľké trhy, ktoré boli rozmiestnené po krajine tak, aby veľký trh ktoréhokoľvek mesta nebol narušený konkurenciou trhu susedného mesta. V každom meste bolo osobitné veľké námestie na obchod s tovarom a v ňom bolo každému tovaru pridelené určité miesto, mimo ktorého bol obchod s tým tovarom zakázaný. Jedinými výnimkami z tohto pravidla boli potraviny a predmety ťažko prepravovateľné (drevo, garbiarske materiály, kamene atď.). Počet ľudí zhromaždených na trhovisku hlavného mesta Mexika sa odhadoval na 20 000 až 25 000 pri každodenných trhoch a na 40 000 až 50 000 v dňoch veľkých trhov. Obchodovalo sa s veľkým množstvom druhov tovaru.⁹⁶

Zaujímavá otázka, ktorá vyvstáva, je, či sa na trhoch starovekého Mexika, ktoré sa v mnohých ohľadoch podobali európskym, už tiež neobjavili javy analogické svojou povahou a pôvodom našim peniazom.

Skutočná správa španielskych útočníkov znie, že obchod Mexika sa v čase, keď po prvý raz vstúpili do krajiny, už dávno prestal pohybovať výlučne v hraniciach jednoduchého výmenného obchodu a že niektoré tovary už namiesto toho nadobudli to osobitné postavenie v obchode, o ktorom som hovoril obšírnejšie skôr — totiž postavenie peňazí. Kakaové bôby v malých vreckách obsahujúcich 8 000 až 24 000 bôbov, určité malé bavlnené šatky, zlatý piesok v husacích brkách, ktoré sa prijímali podľa veľkosti (váhy a vážiace nástroje boli vo všeobecnosti Mexičanom neznáme), kúsky medi a napokon tenké kúsky cínu sa zdajú byť tovarmi, ktoré každý ochotne prijímal (ako peniaze), aj keď ich osoby, čo ich prijímali, bezprostredne nepotrebovali, vždy keď sa nedala uskutočniť priama výmena bezprostredne použiteľných tovarov.

Očití svedkovia uvádzajú tieto tovary ako predmety obchodu na mexických trhoch: živé a mŕtve zvieratá, kakao, všetky ostatné potraviny, drahokamy, liečivé rastliny, byliny, gumy, živice, hliny, pripravené lieky, tovary vyrobené z vlákien agávy storočnej, z palmových listov a zo zvieracích chlpov, výrobky z peria, z dreva a kameňa a napokon zlato, meď, cín, drevo, kamene, garbiarske materiály a kože. Ak vezmeme do úvahy nielen tento zoznam tovarov, ale aj (1) skutočnosť, že Mexiko bolo v čase svojho objavenia Európanmi už rozvinutou krajinou s istým priemyslom a ľudnatými mestami, (2) že keďže väčšina našich domácich zvierat im bola neznáma, dobytkový štandard vôbec neprichádzal do úvahy, (3) že kakao bolo každodenným nápojom, bavlna najbežnejším odevným materiálom a zlato, meď a cín najpoužívanejšími kovmi aztéckeho národa, a (4) že povaha týchto tovarov a skutočnosť ich všeobecného použitia im dali väčšiu predajnosť než všetkým ostatným tovarom, nie je ťažké presne pochopiť, prečo sa tieto statky stali peniazmi aztéckeho národa. Boli prirodzenou, hoci málo rozvinutou menou starovekého Mexika.

Analogické príčiny boli zodpovedné za to, že kožušiny zvierat sa stali peniazmi u loveckých národov zapojených do vonkajšieho obchodu. U loveckých kmeňov je prirodzene nadbytok kožušín, pretože zabezpečovanie potravy pre rodinu prostredníctvom lovu vedie k takému veľkému hromadeniu kožušín, že nanajvýš môže medzi členmi loveckého kmeňa vzniknúť súťaž len o obzvlášť krásne alebo vzácne druhy kožušín. Ak však kmeň vstúpi do obchodu s cudzími národmi a vznikne trh s kožušinami, na ktorom možno podľa voľby lovcov za kožušiny vymeniť početné spotrebné statky, nie je nič prirodzenejšie, než že sa kožušiny stanú najpredajnejším statkom, a teda že budú uprednostňované a prijímané aj pri výmenách prebiehajúcich medzi samotnými lovcami. Lovec A síce nepotrebuje kožušiny lovca B, ktoré pri výmene prijíma, ale je si vedomý, že ich na trhoch ľahko vymení za iné statky, ktoré potrebuje. Preto kožušiny – hoci aj pre neho majú len povahu tovaru – uprednostňuje pred iným tovarom vo svojom vlastníctve, ktorý je menej ľahko predajný. Tento vzťah môžeme skutočne pozorovať takmer u všetkých loveckých kmeňov, ktoré vedú zahraničný obchod so svojimi kožušinami.²⁰

Skutočnosť, že otroci a kusy soli sa stali peniazmi vo vnútrozemí Afriky a že koláče z vosku na hornom toku Amazonky, treska na Islande a v Newfoundlande, tabak v Marylande a Virgínii, cukor v Britskej Západnej Indii a slonovina v okolí portugalských kolónií prevzali funkcie peňazí, sa vysvetľuje tým, že tieto statky boli – a v niektorých prípadoch ešte stále sú – hlavnými vyvážanými artiklami z týchto miest. Tak nadobúdajú, rovnako ako kožušiny u loveckých kmeňov, prevažujúcu predajnosť.

Naproti tomu miestnu peňažnú povahu mnohých iných statkov možno vystopovať späť k ich veľkej a všeobecnej miestnej úžitkovej hodnote a z nej vyplývajúcej predajnosti. Príkladmi sú peňažná povaha datlí v oáze Siwa, čajových tehličiek v strednej Ázii a na Sibíri, sklenených korálikov v Núbii a Sennare a ghussubu, druhu prosa, v krajine Ahir (Afrika). Príklad, v ktorom boli za peňažnú povahu statku zodpovedné oba činitele, poskytujú lastúry kauri, ktoré boli zároveň všeobecne žiadanou ozdobou aj vývozným tovarom.⁹⁷

Peniaze sa nám teda vo svojich osobitných, miestne a časovo odlišných formách javia nie ako výsledok dohody, zákonodarného donútenia alebo púheho náhody, ale ako prirodzený produkt rozdielov v hospodárskom postavení rôznych národov v tom istom čase, alebo toho istého národa v rôznych obdobiach jeho dejín.

Amerika," Das Ausland, XIX, no. 21, [Jan. 21, 1846], ¹². Estónske slovo „raha" (peniaze) má v príbuznom jazyku Laponcov význam kožušiny (Philipp Krug, Zur Münzkunde Russlands, St. Petersburg, 1805). O kožušinových peniazoch v ruskom stredoveku pozri správu Nestora (A.L. Schlözer, prekladateľ, Nestor, Russische Annalen, Goettingen, 1802–1809, III, 90). Staré slovo „kung" (peniaze) v skutočnosti znamená kunu. Ešte v roku 1610 bola ukoristená ruská vojnová pokladnica obsahujúca 5450 rubľov v striebre a 7000 rubľov v hodnote kožušín. (Pozri Nikolai Karamzin, Geschichte des russischen Reichs, Riga, 1820–1833, XI, 183). Pozri tiež Roscher, op. cit., s. 309, a Heinrich Storch, Handbuch der National-Wirthschaftslehre, ed. K.H. Rau, Hamburg, 1820, III, 25–26.

3. Peniaze ako „miera ceny" a ako najhospodárnejšia forma uchovávania vymeniteľného bohatstva

Keďže postupný rozvoj obchodu a fungovanie peňazí dávajú vzniknúť hospodárskej situácii, v ktorej sa tovary všetkého druhu vymieňajú navzájom, a keďže hranice, v rámci ktorých sa tvoria ceny, sa pod vplyvom živej konkurencie postupne zužujú (s. 201), bolo ľahké, aby vznikla myšlienka, že všetky tovary budú na danom mieste a v danom čase voči sebe v určitom cenovom vzťahu, na základe ktorého ich možno navzájom ľubovoľne vymieňať.

Predpokladajme, že ceny tovarov uvedených nižšie (pri predpoklade, že majú dané akosti), stanovené na určitom trhu v danom čase, sú nasledovné:

	Skutočné ceny (za cent)	Priemerná cena (za cent)
Cukor	24–26 toliarov	25 toliarov
Bavlna	29–31 toliarov	30 toliarov
Pšeničná múka	5 ½ – 6 ½ toliara	6 toliarov

Ak sa teraz predpokladá, že priemerná cena tovaru je taká, za ktorú ho možno tak kúpiť, ako aj predať, potom sa 4 centy cukru javia v príklade ako „ekvivalent" 3 1/3 centa bavlny, tento ako „ekvivalent" 16 2/3 centa pšeničnej múky a 100 toliarov, a naopak. Stačí, ak ekvivalent (v tomto zmysle) tovaru (alebo jeden z jeho mnohých ekvivalentov) nazveme jeho „výmennou hodnotou" a peňažnú sumu, za ktorú ho možno tak kúpiť, ako aj predať, jeho „výmennou hodnotou v prednostnom zmysle slova", aby sme dospeli k pojmu výmennej hodnoty vo všeobecnosti a peňazí ako „miery výmennej hodnoty" zvlášť, ktoré ovládajú našu vedu.

„V krajine, v ktorej prebieha živý obchodný styk," píše Turgot, „bude mať každý druh statku bežnú cenu vyjadrenú v každom inom statku, čo znamená, že určité množstvo jedného statku bude ekvivalentom určitého množstva každého iného druhu statku. Na vyjadrenie výmennej hodnoty určitého statku zjavne postačuje uviesť množstvo iného známeho tovaru, ktoré sa považuje za jeho ekvivalent. Z toho možno vidieť, že všetky druhy statkov, ktoré môžu byť predmetom obchodu, sa takpovediac merajú jeden voči druhému a že ktorýkoľvek z nich môže slúžiť ako meradlo pre všetky ostatné."⁹⁸ Podobné myšlienky vyjadrili takmer všetci ostatní ekonómovia, ktorí – ako Turgot v priebehu svojej slávnej state o vzniku a rozdeľovaní národného bohatstva – dospievajú k záveru, že peniaze sú zo všetkých možných „mier výmennej hodnoty" najvhodnejšie, a teda aj najbežnejšie. Jediný nedostatok tejto miery vraj spočíva v tom, že hodnota peňazí nie je pevná, ale premenlivá,⁹⁹ a že peniaze preto poskytujú spoľahlivú mieru „výmennej hodnoty" pre ktorýkoľvek daný okamih, ale nie pre rôzne časové body.

Vo svojom výklade teórie ceny som však ukázal, že ekvivalenty statkov v objektívnom zmysle slova nemožno pozorovať nikde v hospodárstve ľudí (s. 193) a že celá teória, ktorá predstavuje peniaze ako „mieru výmennej hodnoty" statkov, sa rozpadá do ničoty, pretože základom tejto teórie je fikcia, omyl.

Keď sa cent vlny danej akosti predá v určitom obchode na trhu s vlnou za 103 zlatých, často sa zistí, že na tom istom trhu a v tom istom čase prebiehajú obchody za vyššie aj nižšie ceny, napríklad za 104, 103 ½ a za 102 a 102 ½ zlatého. Často sa tiež stáva, že zatiaľ čo kupujúci na trhu vyhlasujú, že sú ochotní „vziať" za 101 zlatých, predávajúci súčasne vyhlasujú, že sú ochotní „ponúknuť" len za 105 zlatých. Čo je v takomto prípade „výmennou hodnotou" vlny? Alebo, ak položíme tú istú otázku opačným spôsobom, aké množstvo vlny je „výmennou hodnotou" napríklad 100 zlatých? Zjavne všetko, čo možno povedať, je, že cent vlny možno na tom trhu v tom čase kúpiť alebo predať v medziach 101 a 105 zlatých.¹⁰⁰ Avšak určité množstvo vlny a určité množstvo peňazí (alebo akéhokoľvek iného tovaru), ktoré možno navzájom vymeniť za seba – ktoré sú ekvivalentmi v objektívnom zmysle slova – nemožno pozorovať nikde, pretože neexistujú. Nemôže teda byť reč o miere týchto ekvivalentov (o miere „výmennej hodnoty").

Je pravda, že niekoľko hospodárskych cieľov praktického života dalo vzniknúť potrebe oceňovaní približnej presnosti, najmä oceňovaní vyjadrených v peniazoch. Tam, kde sa vyžaduje len približná správnosť odhadov, môžu priemerné ceny náležite slúžiť ako základ oceňovania, keďže sú na tento účel vo všeobecnosti najvhodnejšie. Je však jasné, že táto metóda oceňovania statkov sa musí ukázať ako celkom nedostatočná, ba dokonca chybná, aj pre praktický život všade tam, kde sa stáva nevyhnutným vyšší stupeň presnosti. Keď je nevyhnutné presné ocenenie statkov, treba podľa zámeru osoby, ktorá odhad robí, rozlišovať tri veci. Musí svoju pozornosť zamerať na odhadnutie (1) ceny, za ktorú možno určité statky, ak sa privedú na trh, predať, (2) ceny, za ktorú možno na trhu kúpiť statky určitého druhu a akosti, a (3) množstva tovarov alebo peňažnej sumy, ktorá je pre konkrétneho jednotlivca samotného ekvivalentom statku alebo množstva statkov.

Základ pre vykonanie prvých dvoch odhadov vyplýva z toho, čo bolo povedané. Tvorba ceny, ako sme videli, prebieha vždy medzi dvoma krajnosťami, z ktorých nižšiu možno nazvať aj dopytovou cenou (cena, za ktorú sa tovar na trhu žiada) a vyššiu možno nazvať aj ponukovou cenou (cena, za ktorú sa tovar na trhu ponúka na predaj).¹⁰¹ Prvá bude vo všeobecnosti základom pre vykonanie prvého odhadu a druhá základom pre vykonanie druhého. Tretí odhad je ťažší, pretože zahŕňa osobitné postavenie, ktoré statok alebo množstvo statkov, ktorých ekvivalent (v subjektívnom zmysle slova) sa zvažuje, zaujíma v hospodárstve hospodáriaceho jednotlivca. Lebo keď odhaduje tento ekvivalent, zvažuje aj to, či má pre neho statok prevažujúcu úžitkovú hodnotu alebo prevažujúcu výmennú hodnotu; keď ide o množstvá statku, zvažuje, ktorá časť má preňho prevažujúcu úžitkovú hodnotu a ktorá časť prevažujúcu výmennú hodnotu.

Predpokladajme, že A vlastní statky a, b a c, ktoré majú pre neho prevažujúcu úžitkovú hodnotu, a tiež statky d, e a f, ktoré majú pre neho prevažujúcu výmennú hodnotu. Peňažná suma, ktorú by podľa svojho očakávania mohol získať predajom prvej skupiny, by pre neho nebola ekvivalentom týchto statkov, pretože ich úžitková hodnota je pre neho vyššou, hospodárskou formou. Namiesto toho bude pre neho ekvivalentom týchto statkov iba taká peňažná suma, za ktorú by si kúpil rovnaké statky alebo také statky, ktoré majú pre neho rovnakú úžitkovú hodnotu. Statky d, e a f sú však tovarmi, a teda určenými na predaj. V bežnom behu udalostí budú vymenené za peniaze. Cena, ktorú za ne hospodáriaci jednotlivec A očakáva, je vo všeobecnosti vskutku ekvivalentom týchto statkov.¹⁰² Ekvivalent statku teda možno správne odhadnúť len s ohľadom na držiteľa a hospodárske postavenie statku voči nemu. Predpokladom, ktorý je nevyhnutný na určenie ekvivalentu komplexu statkov (majetku osoby), je samostatné odhadnutie ekvivalentu každého spotrebného statku a každého tovaru v komplexe.¹⁰³

Hoci teóriu „výmennej hodnoty" vo všeobecnosti, a ako nevyhnutný dôsledok teóriu peňazí ako „miery výmennej hodnoty" zvlášť, treba po tom, čo bolo povedané, označiť za neudržateľnú, pozorovanie povahy a funkcie peňazí nás napriek tomu učí, že rozličné odhady, o ktorých sme práve hovorili (na rozdiel od merania „výmennej hodnoty" statkov), sa zvyčajne najvhodnejšie robia vyjadrené v peniazoch. Účelom prvých dvoch oceňovaní je odhad množstiev statkov, za ktoré možno tovar v danom čase na danom trhu kúpiť alebo predať. Tieto množstvá statkov budú obyčajne pozostávať len z peňazí, ak sa zamýšľané obchody skutočne vykonajú, a poznanie peňažných súm, za ktoré možno tovar kúpiť alebo predať, je preto prirodzene bezprostredným cieľom hospodárskej úlohy oceňovania.

Za podmienok rozvinutého obchodu je jediným tovarom, v ktorom možno všetky ostatné oceniť bez okľukových postupov, peniaze. Všade tam, kde výmenný obchod v užšom zmysle slova mizne a kde sa ako ceny rozličných tovarov skutočne (z väčšej časti) objavujú už len peňažné sumy, chýba spoľahlivý základ pre ocenenie inak než v peňažnom vyjadrení. Ocenenie obilia alebo vlny je napríklad v peniazoch pomerne jednoduché. Ocenenie vlny v obilí alebo obilia vo vlne však prináša väčšie ťažkosti, ak nie z iného dôvodu, tak preto, že priama výmena týchto dvoch tovarov sa nikdy neuskutoční, alebo len v najzriedkavejších výnimočných prípadoch, takže chýba základ takéhoto ocenenia, totiž príslušné skutočne dosiahnuté ceny. Ocenenie tohto druhu je preto zvyčajne možné len na základe výpočtu, ktorý si ako predpoklad vyžaduje predchádzajúce ocenenie oboch tovarov v peniazoch. Naproti tomu ocenenie tovaru v peniazoch možno uskutočniť priamo na základe existujúcich skutočných cien.

Ocenenie tovarov v peniazoch teda nielenže, ako sme videli už predtým, najúčinnejšie zodpovedá obvyklým praktickým účelom oceňovania, ale je aj najpohodlnejšie a v praktickom použití najjednoduchšie. Ocenenie v iných tovaroch je zložitejší postup, ktorý predpokladá predchádzajúce ocenenia v peniazoch.

To isté možno povedať o odhade ekvivalentov tovarov v subjektívnom zmysle slova, keďže aj tu tvoria prvé dve ocenenia jeho predpoklad a základ.

Tak je zrejmé, prečo jediným tovarom, v ktorom sa ocenenia zvyčajne vykonávajú, sú peniaze. V tomto zmysle – ako tovar, v ktorom sa ocenenia za podmienok rozvinutého obchodu spravidla a najvhodnejšie vykonávajú – možno peniaze, ak si to niekto želá, nazvať mierou cien.¹⁰⁴,¹⁰⁵

Vyššie som vysvetlil dôvody, prečo možno odhady vo všeobecnosti najúčinnejšie vykonávať v tovare, ktorý už nadobudol charakter peňazí, kedykoľvek taký tovar existuje, a teda prečo sa odhady v týchto jednotkách aj skutočne vykonávajú, ak tomu nebránia osobitosti tovaru, ktorý sa stal peniazmi. Tento výsledok však nie je nevyhnutným dôsledkom peňažného charakteru tovaru. Veľmi ľahko si možno predstaviť prípady, v ktorých ako „miera ceny“ slúži tovar, ktorý charakter peňazí nemá, alebo prípady, v ktorých v tejto dodatočnej funkcii slúži len jeden alebo druhý z viacerých tovarov, ktoré nadobudli charakter peňazí. Funkcia slúžiť ako miera ceny teda nie je nevyhnutne vlastnosťou tovarov, ktoré nadobudli charakter peňazí. A ak nie je nevyhnutným dôsledkom skutočnosti, že sa tovar stal peniazmi, je tým menej predpokladom alebo príčinou toho, aby sa tovar peniazmi stal.

V skutočnosti sú, pravdaže, peniaze vo všeobecnosti veľmi vhodnou mierou ceny. To platí najmä o kovových peniazoch pre ich vysokú deliteľnosť a pre pomerne väčšiu stálosť činiteľov určujúcich ich hodnotu. Existujú iné tovary, ktoré nadobudli charakter peňazí (zbrane, riad, bronzové kruhy atď.), ktoré sa však nikdy nepoužívali ako miery ceny. Funkcia slúžiť ako miera ceny teda nie je obsiahnutá v pojme peňazí. Viacerí ekonómovia zliali pojem peňazí a pojem „miery hodnoty“ dovedna a v dôsledku toho sa zaplietli do nesprávneho chápania pravej podstaty peňazí.

Tie isté činitele, ktoré sú zodpovedné za to, že peniaze sú jediným tovarom, v ktorom sa ocenenia zvyčajne vykonávajú, sú zodpovedné aj za to, že peniaze sú najvhodnejším prostriedkom na hromadenie tej časti majetku osoby, prostredníctvom ktorej zamýšľa nadobudnúť iné statky (spotrebné statky alebo výrobné prostriedky). Tá časť majetku, ktorú hospodáriaci jednotlivec zamýšľa použiť na nákup spotrebných statkov, nadobúda tú podobu, v ktorej môže kedykoľvek najistejším a najrýchlejším spôsobom uspokojiť svoje potreby, ak sa najprv vymení za peniaze. Tá časť kapitálu hospodáriaceho jednotlivca, ktorá ešte nepozostáva zo špecializovaných činiteľov zamýšľanej výroby, sa tiež z toho istého dôvodu vhodnejšie drží v podobe peňazí než v ktorejkoľvek inej podobe, keďže každý iný tovar treba najprv vymeniť za peniaze, aby sa mohol ďalej obchodovať za žiadané výrobné prostriedky. Skutočne, každodenná skúsenosť nás učí, že hospodáriaci ľudia sa usilujú premeniť na peniaze tú časť svojich zásob spotrebných statkov, ktorá pozostáva zo statkov, ktoré už nezamýšľajú použiť na priame uspokojenie svojich potrieb, ale pokladajú ich za tovar. Podobne tú časť svojho kapitálu, ktorá nepozostáva z činiteľov zamýšľanej výroby, premieňajú najprv na peniaze, a tým urobia nemalý krok k napredovaniu svojich hospodárskych cieľov.

Avšak predstavu, ktorá peniazom ako takým pripisuje aj funkciu prenášať „hodnoty“ z prítomnosti do budúcnosti, treba označiť za mylnú. Hoci kovové peniaze sú pre svoju trvanlivosť a nízke náklady na uchovávanie nepochybne vhodné aj na tento účel, je predsa zrejmé, že iné tovary sú naň ešte vhodnejšie. Skúsenosť vskutku učí, že všade tam, kde namiesto vzácnych kovov nadobudli charakter peňazí menej ľahko uchovateľné statky, slúžia zvyčajne na účely obehu, nie však na uchovávanie „hodnôt“.¹⁰⁶

Ak zhrnieme, čo bolo povedané, dospievame k záveru, že tovar, ktorý sa stal peniazmi, je aj tovarom, v ktorom možno najvhodnejšie vykonávať ocenenia zodpovedajúce praktickým účelom hospodáriacich ľudí a v ktorom možno najvhodnejšie hromadiť prostriedky na účely výmeny, za predpokladu, že tomu nestoja v ceste prekážky založené na jeho vlastnostiach. Kovové peniaze (ktoré majú spisovatelia v našej vede vždy prednostne na mysli, keď hovoria o peniazoch vo všeobecnosti) týmto účelom v skutočnosti vyhovujú vo vysokej miere. No práve tak isté sa mi zdá, že funkcie byť „mierou hodnoty“ a „uchovávateľom hodnoty“ sa peniazom ako takým nesmú pripisovať, keďže tieto funkcie sú len náhodnej povahy a nie sú podstatnou súčasťou pojmu peňazí.

mnohé iné prípady (napríklad kedykoľvek dochádza k náhradnému plneniu zmluvy). Uvažujme napríklad o prípade niekoho, kto neoprávnene bráni vedcovi v používaní jeho knižnice. „Trhová cena“ kníh by bola pre vedca veľmi nedostatočnou náhradou jeho straty. No trhová cena by bola oprávneným ekvivalentom knižnice pre vedcovho dediča, pre ktorého by knižnica mala prevažujúcu výmennú hodnotu.

Sallustio Antonio Bandini rozvíja názor, ktorý má korene v diele Aristotela. Svoj výklad začína tým, že poukazuje na ťažkosti, ku ktorým vedie čistý výmenný obchod, pričom tvrdí, že osoba, ktorej statky chcú iní, sa nie vždy nachádza v situácii, v ktorej by mohla využiť ich statky, a teda že sa stalo nevyhnutným záruka („un mallevadore“), ktorej odovzdanie malo zabezpečiť budúcu náhradu, a že na túto funkciu boli vybrané vzácne kovy. (Discorso economico in Scrittori classici Italiani di economia politica, Milano, 1803–05, VIII, 142 a nasl.) Túto teóriu ďalej rozvinuli v Taliansku Giammaria Ortes (Della economia nazionale, tamže, XXIX, 271–276, a Lettere, tamže, XXX, 258 a nasl.); Gian-Rinaldo Carli (Dell’origine e del commercio della moneta, tamže, XX, 15–26); a Giambattista Coriani (Riflessioni sulle monete, a Lettera ad un legislatore della Republica Cisalpina, tamže, XLVI, 87–102 a 153 a nasl.). Vo Francúzsku rozvinul túto teóriu Dutot (Réflexions politiques sur les finances et le commerce, in E. Daire, vyd., Economistes

4. Razenie mincí

Z predchádzajúceho výkladu o podstate a pôvode peňazí vyplýva, že vzácne kovy sa prirodzene stali hospodárskou formou peňazí v obvyklých obchodných vzťahoch civilizovaných národov. Používanie vzácnych kovov na peňažné účely je však sprevádzané istými nedostatkami, ktorých odstránenie museli hospodáriaci ľudia pripustiť. Hlavné nedostatky spojené s používaním vzácnych kovov na peňažné účely sú: (1) ťažkosť určiť ich pravosť a stupeň rýdzosti a (2) nevyhnutnosť deliť tvrdý materiál na kúsky primerané každej jednotlivej transakcii. Tieto ťažkosti nemožno ľahko odstrániť bez straty času a iných hospodárskych obetí.

Skúšanie pravosti vzácnych kovov a ich stupňa rýdzosti si vyžaduje použitie chemikálií a osobitných pracovných výkonov, keďže ho môžu vykonať len odborníci. Delenie tvrdých kovov na kúsky takej váhy, akú si vyžadujú jednotlivé transakcie, je úkon, ktorý si pre potrebnú presnosť vyžaduje nielen prácu, stratu času a presné prefinanciers du XVIIIe Siècle, Paris, 1843, s. 895). V Nemecku ju prepracoval T. A. H. Schmalz (Staatswirthschaftslehre in Briefen, Berlin, 1818, I, 48 a nasl.) a v Anglicku nedávno Henry Dunning Macleod (The Elements of Economics, New York, 1881, I, 171 a nasl.). nástroje, ale je aj sprevádzaný nemalou stratou samotného vzácneho kovu (pre stratu úlomkov a v dôsledku opakovaného tavenia).

Veľmi prenikavý opis ťažkostí, ktoré vznikajú z používania vzácnych kovov na peňažné účely, nám podal známy cestovateľ¹⁰⁷ po juhovýchodnej Ázii Bastian vo svojom diele o Barme, krajine, kde striebro stále obieha v nerazenom stave.

„Keď ide niekto v Barme na trh,“ rozpráva Bastian, „musí si vziať so sebou kus striebra, kladivo, dláto, váhu a potrebné závažia. ‚Koľko stoja tieto hrnce?‘ ‚Ukážte mi svoje peniaze,‘ odpovedá obchodník, a po ich obhliadnutí určí cenu v tej či onej váhe. Kupujúci potom požiada obchodníka o malú nákovu a búši na svoj kus striebra kladivom, kým si nemyslí, že našiel správnu váhu. Nato ho odváži na vlastnej váhe, keďže obchodníkovej nemožno dôverovať, a pridáva alebo uberá striebro na miske, kým váha nie je správna. Pravdaže, nemálo striebra sa stratí, ako úlomky padajú na zem, a kupujúci preto zvyčajne radšej nekúpi presné množstvo, aké si želá, ale množstvo zodpovedajúce kusu striebra, ktorý práve odlomil. Pri väčších nákupoch, ktoré sa robia len so striebrom najvyššieho stupňa rýdzosti, je tento postup ešte zložitejší, keďže najprv treba zavolať skúšača, ktorý určí presný stupeň rýdzosti a ktorému treba za túto úlohu zaplatiť.“

Tento opis nám poskytuje jasný obraz o ťažkostiach spojených s obchodom všetkých národov skôr, než sa naučili raziť kovy. Často opakované skúsenosti s týmito ťažkosťami museli dať každému hospodáriacemu jednotlivcovi javiť ich odstránenie ako nanajvýš žiaduce.

Prvá z oboch ťažkostí, určenie stupňa rýdzosti kovu, sa zdá byť tou, ktorej odstránenie sa hospodáriacim ľuďom javilo ako prvoradé. Razidlo vtlačené verejným úradníkom alebo nejakou spoľahlivou osobou na kovovú tyč zaručovalo nie jej váhu, ale jej stupeň rýdzosti a oslobodzovalo držiteľa, keď kov postúpil iným osobám, ktoré spoľahlivosť razidla oceňovali, od ťažkopádnej a nákladnej skúšky rýdzosti. Takto orazený kov bolo ešte stále treba odvážiť ako predtým, no jeho rýdzosť si už nevyžadovala ďalšie skúmanie.

V niektorých prípadoch súčasne a v iných prípadoch azda o niečo neskôr prišli hospodáriaci ľudia zrejme na myšlienku, že podobným spôsobom budú označovať aj hmotnosť kovových kúskov a že kovy budú od počiatku deliť na kúsky, ktoré boli spoľahlivo označené tak svojou hmotnosťou, ako aj svojou rýdzosťou. To sa prirodzene najlepšie dosiahlo tým, že sa vzácny kov rozdelil na malé kúsky zodpovedajúce potrebám obchodu a že sa kov označil takým spôsobom, aby z kúskov nebolo možné odobrať nijakú významnú časť bez toho, aby sa toto odobratie okamžite neprejavilo. Tento cieľ sa dosiahol razením kovu a práve takto vznikli naše mince. Mince teda nie sú svojou samotnou podstatou ničím iným než kúskami kovu, ktorých rýdzosť a hmotnosť boli stanovené spoľahlivým spôsobom a s presnosťou postačujúcou pre praktické účely hospodárskeho života a ktoré sú čo najúčinnejšie chránené proti podvodu. Skutočnosť razenia mincí nám umožňuje pri všetkých transakciách jednoducho spoľahlivo odpočítať potrebné množstvá vzácnych kovov bez otravných skúšok rýdzosti, delenia a váženia. Hospodársky význam mince teda spočíva v tom, že (okrem toho, že nás zbavuje mechanickej operácie delenia vzácneho kovu na požadované množstvá) jej prijatie nás zbavuje skúmania jej pravosti, rýdzosti a hmotnosti. Keď ju ďalej odovzdávame, zbavuje nás povinnosti tieto skutočnosti dokazovať. Oslobodzuje nás teda od mnohých otravných, únavných postupov spojených s hospodárskymi obeťami, a v dôsledku tejto skutočnosti sa prirodzene vysoká odbytovosť vzácnych kovov značne zvyšuje.

Najlepšiu záruku plnej hmotnosti a zaručenej rýdzosti mincí môže z povahy veci poskytnúť sama vláda, keďže ju každý pozná a uznáva a keďže má moc predchádzať zločinom proti minciam a trestať ich.

Vlády preto zvyčajne prijali záväzok raziť mince potrebné pre obchod. Svoju moc však tak často a tak veľmi zneužívali, že hospodáriaci jednotlivci napokon takmer zabudli na skutočnosť, že minca nie je ničím iným než kúskom vzácneho kovu pevne stanovenej rýdzosti a hmotnosti, za ktorých rýdzosť a plnú hmotnosť ručí čestnosť a poctivosť mincovne. Vznikli dokonca pochybnosti o tom, či sú peniaze vôbec tovarom. Napokon boli dokonca vyhlásené za niečo celkom pomyselné, čo spočíva výlučne na ľudskej účelnosti. Skutočnosť, že vlády zaobchádzali s peniazmi tak, akoby boli naozaj iba výplodom účelnosti ľudí vo všeobecnosti a najmä ich zákonodarných rozmarov, prispela teda nemalou mierou k šíreniu omylov o povahe peňazí.¹⁰⁸

Pôvodne sa peňažné kovy nepochybne delili na kúsky, ktoré zodpovedali hmotnostiam už všeobecne používaným v obchode. Rímsky as bol pôvodne libra medi. Za čias Eduarda I. obsahovala anglická libra šterlingov libru striebra určitej rýdzosti podľa hmotnostnej miery Tower. Podobne aj francúzska livre obsahovala za čias Karola Veľkého libru striebra podľa hmotnostnej miery Troyes. Aj anglický šiling a penny boli hmotnostné miery zvyčajne používané v obchode. „Keď je pšenica za dvanásť šilingov za kvarter,“ hovorí jeden starobylý štatút Henricha III., „vtedy má jemný chlieb za farthing vážiť jedenásť šilingov a štyri pence.“¹⁰⁹ Je tiež známe, že nemecká marka, šiling, pfennig atď. boli pôvodne obchodnými hmotnostnými mierami. Avšak opakované znehodnocovania meny, ktoré spôsobovali správcovia mincovní, čoskoro spôsobili, že obvyklé hmotnostné miery rýdzeho kovu a hmotnostné miery, podľa ktorých sa vzácne kovy používali v obchode (odpočítavané ako mince), sa vo väčšine krajín stali veľmi odlišnými. Tento rozdiel zasa nemalou mierou prispel k tomu, že peniaze sa začali považovať za osobitnú „mieru výmennej hodnoty“, hoci štandardná minca v každom prirodzenom hospodárstve nie je ničím iným než jednotkou hmotnosti vymedzenou hmotnostnou mierou, podľa ktorej sa vzácne kovy obchodujú. V poslednom čase sa často robili pokusy uviesť hmotnostnú jednotku rýdzeho kovu opäť do súladu s mincovou jednotkou, ako v Nemecku a Rakúsku, kde sa za základ mincovej sústavy zvolila libra Colného spolku.

Hlavné nedokonalosti našich mincí spočívajú v tom, že ich nemožno vyhotoviť v dokonale presných hmotnostiach a že ani tá presnosť, ktorú by bolo možné dosiahnuť, sa z praktických dôvodov (kvôli nákladom) pri obvyklých výrobných postupoch používaných v mincovniach neusiluje dosiahnuť. Nedokonalosti, s ktorými mince pôvodne opúšťajú mincovňu, sa počas ich obehu zväčšujú používaním, čoho dôsledkom je, že v hmotnostiach mincí rovnakej nominálnej hodnoty ľahko vzniká citeľná nerovnosť.

Tieto nedostatky sú zjavne tým výraznejšie, čím menšie sú množstvá, na ktoré sa vzácne kovy delia. Razenie vzácnych kovov na kúsky také malé, aké si vyžaduje maloobchod, by viedlo k najväčším technickým ťažkostiam, a aj keby sa robilo s primeranou starostlivosťou, vyžadovalo by hospodárske obete, ktoré by boli v úplnom nepomere k nominálnej hodnote mincí. Na druhej strane každý, kto je oboznámený s obchodom, ľahko pochopí ťažkosti, ku ktorým by viedol nedostatok mincí malých nominálnych hodnôt.

„Menšia minca než 2 anny,“ uvádza Bastian, „v Siame neexistovala. Každý, kto chcel kúpiť čokoľvek pod touto cenou, musel počkať, kým pribudnutie novej potreby ospravedlnilo vynaloženie takejto sumy, alebo sa spojiť s inými možnými kupujúcimi a rozdeliť si s nimi nákup. Niekedy slúžili ako náhrady peňazí malé pohárčeky ryže a hovorí sa, že na Sokotre slúžili ako drobné malé kúsky ghí čiže masla.“ V mexických mestách dostával Bastian ako drobné kúsky mydla a na vidieku vajcia. Vo vysočine Peru je u domorodcov zvykom mať pripravený košík, ktorý si rozdelili na priehradky. V jednej priehradke sú šijacie ihly, v druhej cievky nití a v ďalších sviečky a iné predmety dennej potreby. Ponúkajú výber týchto vecí rovnajúci sa výške potrebných drobných. V Hornej Barme sa na najmenšie nákupy, ako sú ovocie, cigary atď., používajú hrudky olova a každý obchodník má vo svojom obchode veľkú debnu plnú týchto hrudiek. Vážia sa na väčšej váhe, než aká sa používa na striebro. V dedinách, kde človek neočakáva, že dostane výmenou za striebro drobné, musí na malé nákupy nasledovať sluha s ťažkým vrecom olova.

Vo väčšine civilizovaných krajín sa technickým a hospodárskym ťažkostiam razenia vzácnych kovov na veľmi malé kúsky vyhýba tým, že sa razia kúsky z nejakého obyčajného kovu, zvyčajne z medi alebo mosadze.

Keďže, ak nie z iného dôvodu, tak z dôvodu pohodlnosti, nikto nebude zbytočne držať akúkoľvek väčšiu časť svojho majetku v týchto minciach, majú v obchode iba vedľajšie postavenie a môžu sa neškodne raziť v polovičnej hmotnosti, ba i menšej, pre väčšie pohodlie verejnosti, len ak ich možno kedykoľvek vymeniť v mincovni za mince z vzácnych kovov, alebo ak sa vydáva také malé množstvo vedľajších mincí, že zostávajú v obehu. To prvé je v každom prípade správnejšia metóda a zároveň istejšia ochrana proti zneužitiam zo strany vlády, ktoré vyplývajú zo zisku plynúceho vláde z vydávania týchto mincí. Takéto peňažné kúsky sa nazývajú vedľajšie mince. Ich hodnota je väčšia než hodnota materiálu, z ktorého sú vyrobené, pričom dodatočná hodnota sa pripisuje skutočnosti, že určitý počet vedľajších mincí možno v mincovni vymeniť za mincu väčšej nominálnej hodnoty, a skutočnosti, že každý ich môže použiť na splnenie svojich záväzkov voči vydávajúcej vláde i voči ktorejkoľvek inej osobe až do výšky najmenšej plnohmotnostnej mince. Pre väčšie pohodlie vedľajších mosadzných alebo medených mincí verejnosť v tomto prípade ochotne strpí túto malú hospodársku anomáliu, keďže výhody ľahšej prenosnosti a pohodlia sú dôležitejšie než plnosť hmotnosti v prípade mincí, ktoré nikdy nie sú stredobodom významných hospodárskych záujmov. Podobným spôsobom sa v mnohých krajinách razia aj ľahké strieborné mince. To nie je škodlivé, pokiaľ sa obmedzujú na nominálne hodnoty, pre ktoré z technických alebo hospodárskych dôvodov nemožno vyhotoviť vhodné plnohmotnostné mince.