Ludwig Mises v tomto krátkom novinovom článku recenzuje knihu „Der Selbstmord eines Volkes, Wirtschaft in Österreich“ (Samovražda národa, hospodárstvo v Rakúsku) od Siegfrieda Strakoscha a berie ju za podnet vlastnej diagnózy rakúskej hospodárskej situácie. Jeho ústredná téza: hlavným zlom je faktická vláda socialistických ideí a sociálnej demokracie, ktorá bráni ozdraveniu štátneho rozpočtu, kým sa nezbavia štátnych podnikov a nesiahne sa na osemhodinový pracovný čas. Mises argumentuje, že socialistická finančná politika smeruje k spotrebe a ničeniu produktívneho kapitálu, a robí historickú paralelu s finančnou politikou jakobínov, ktorú prostredníctvom dlhšieho citátu zo Stourma vykresľuje ako čisté vykorisťovanie prítomnosti na úkor budúcnosti. Text sa uzatvára Strakoschovým napomenutím k úplnému obratu.
Rakúsky problém
Viedeň, 3. februára
V nedávno vydanej knihe s názvom „Der Selbstmord eines Volkes, Wirtschaft in Österreich“ sa Dr. Siegfried Strakosch podujíma dôkladne preskúmať rakúsky hospodársky problém. Dr. Strakosch, ktorý sám pôsobí v priemysle a v poľnohospodárstve a ako agrárnopolitický spisovateľ si získal povesť ďaleko presahujúcu hranice nemeckej jazykovej oblasti, má ako málokto predpoklady na to, aby sa zaoberal týmito zložitými a spletitými otázkami. Úlohu, ktorú si stanovil, rieši tak dobre, ako je to dnes vôbec možné. Neskorší autori dokážu zhromaždiť viac materiálu a doplniť mnohé jednotlivosti; v zachytení hlbších súvislostí a v poznaní základného problému však Strakoscha prekonať nedokážu.
Základným zlom, ktorým Rakúsko trpí, je nadvláda socialistických ideí. Sociálnodemokratická strana vládne v skutočnosti bezhranične, hoci v obyvateľstve ani v parlamente nemá väčšinu a formálne je v opozícii. „Roztrieštené a slabé stoja meštianske strany zoči-voči sociálnej demokracii, neschopné uplatniť svoju aj tak značnú početnú prevahu.“ Sociálna demokracia vládne, pretože má za sebou ozbrojenú moc, pretože dokáže obyvateľstvu kedykoľvek vnútiť svoju vôľu zastavením dopravných zariadení a osvetľovacích podnikov. Pokým táto nadvláda trvá nezlomená, musí každý pokus o ozdravenie krajiny stroskotať.
Rovnováhu v štátnom rozpočte nemožno dosiahnuť, ak sa neodbúrajú početné verejné podniky, ktoré svojimi miliardovými deficitmi marí každý pokus o zavedenie poriadku vo verejnom rozpočte. Sociálni demokrati však nedovoľujú, aby železnice, tabakové továrne, soľné bane, obecné podniky, verejnohospodárske zariadenia a akokoľvek sa tieto podniky nazývajú, boli „vydané napospas súkromnému kapitálu“. Osemhodinového pracovného času sa nesmie dotknúť, hoci je jasné, že rakúsky priemysel sa nemôže stať konkurencieschopným, pokým tento čas pretrváva. Všetko, čo hospodárska politika socialistických strán dokáže, je premrhávanie kapitálu, ktorý sa premieňa na spotrebné statky a spotrebúva. Jediným liekom, ktorý sociálnodemokratická „finančná politika“ odporúča, je zhabanie majetkových objektov všetkého druhu, zhabanie devíz a valút a národnoštátnych cenných papierov. Spotrebúvať, ničiť – to je posledné slovo ich múdrosti. „Rozdeľujeme,“ hovorí Strakosch, „nielen národný dôchodok, ale oveľa viac. Nejeme len dôchodok, ale majetok. To, čo považujeme za národný dôchodok, čo nám ako taký predstierajú, je len v najmenšej časti národným dôchodkom, z najväčšej časti je to zničený produktívny kapitál, dedičstvo usilovnejších a skromnejších epoch.“
Demagóg myslí len na dnešok, nie aj na budúcnosť. Pred takmer štyridsiatimi rokmi majstrovsky charakterizoval Stourm, dejepisec francúzskej revolúcie, finančnopolitické zásady jakobínov. „Finančná politika jakobínov spočívala jedine v tom, vyčerpať pre prítomnosť všetko a obetovať budúcnosť. Zajtrajšok pre nich nikdy neplatil; záležitosti sa každý deň viedli tak, akoby bol posledný; to bola vlastná charakteristická črta všetkých činov revolúcie. Tu spočíva aj tajomstvo ich obdivuhodného trvania: každodenné vyplieňovanie nahromadených rezerv otváralo u bohatého a mocného národa nečakané pramene, ktoré prekonávali všetky očakávania. Asignáty zaplavovali krajinu v stále väčšom množstve, pokým vôbec ešte za niečo stáli. Istý výhľad na to, že musí dôjsť ku kolapsu, ich vydávanie ani na okamih nezastavil. Bolo zastavené až vtedy, keď verejnosť absolútne odmietla prijať akýkoľvek druh papierových peňazí, hoci aj za najnepriaznivejších podmienok.“ Opis, ktorý Stourm podáva o majetkových dávkach a nútených pôžičkách, o opatreniach proti burze a proti špekulácii s valutami, o predpisoch o zdražovaní a o prídelovom hospodárení s potravinami, nemožno čítať bez toho, aby si človek nepomyslel na politiku, ktorú Rakúsko už roky vedie na svoju škodu. Pochmúrny obraz, ktorý o nej Strakosch načrtáva, je, žiaľ, len až príliš pravdivý.
„Dôkladné spytovanie svedomia, úplný obrat sú nevyhnutné,“ hovorí Strakosch a necháva svoju knihu doznieť slovami: „Nemáme už čo strácať čas.“ Nech jeho výstražné a budiace volanie všetci prečítajú a vezmú si k srdcu.