1. Pojem tovaru v jeho ľudovom a vedeckom význame

V izolovanom domácom hospodárstve je výrobná činnosť každej hospodáriacej jednotky zameraná výlučne na výrobu statkov nevyhnutných pre vlastnú spotrebu. Samotná povaha takéhoto hospodárstva vylučuje výrobu statkov na účel výmeny. Rozličné úlohy, ktoré sa musia vykonať na uspokojenie požiadaviek domácnosti, by však hlava rodiny mohla prideliť rozličným členom rodiny a prípadným sluhom, s náležitým ohľadom na ich osobitné schopnosti a zručnosti. Charakteristickou črtou izolovaného domáceho hospodárstva teda nie je absencia akejkoľvek deľby práce, ale jeho sebestačnosť, pričom výroba sa zaoberá výlučne statkami určenými na spotrebu samotnej domácnosti, a vôbec nie statkami určenými na výmenu za iné statky.

Je, pravdaže, celkom zrejmé, že deľba práce zostáva v medziach izolovaného domáceho hospodárstva veľmi úzko obmedzená. Požiadavky rodiny na akýkoľvek jednotlivý statok sú zvyčajne príliš malé na to, aby umožnili jednotlivcovi plne sa zaoberať jeho výrobou, a tým menej jediným ručným úkonom. Dostupné zásoby potravín sú navyše vo väčšine prípadov príliš malé na to, aby uživili akýkoľvek značný počet robotníkov. Spoločnosti v nižších štádiách vývoja nám preto poskytujú príklady zložitej deľby práce iba v domácich hospodárstvach niekoľkých šľachticov, zatiaľ čo ostatní hospodáriaci jednotlivci majú naďalej malú deľbu práce a úzko obmedzené potreby.

O národe možno povedať, že urobil svoj prvý krok v hospodárskom vývoji vtedy, keď osoby, ktoré nadobudli istú zručnosť, ponúkajú svoje služby spoločnosti a za odmenu spracúvajú suroviny iných osôb. Théti starovekého Grécka boli zrejme remeselníkmi tohto druhu a ešte aj dnes v mnohých oblastiach východnej Európy iní remeselníci stále neexistujú. Priadzu upradenú v domácnosti spotrebiteľa spracuje tkáč na súkno; obilie dopestované spotrebiteľom zomelie mlynár na múku; a dokonca aj tesárovi a kováčovi dodávajú suroviny pre výrobky, ktoré si u nich objednávajú, ich väčší zákazníci.

Za ďalší krok na ceste hospodárskeho vývoja k vyšším úrovniam blahobytu možno považovať to, keď si remeselníci sami začnú zaobstarávať suroviny pre svoje výrobky, hoci tieto výrobky naďalej vyrábajú pre spotrebiteľov len na objednávku. Tento stav vecí možno až na málo výnimiek stále pozorovať v malých mestách a do istej miery aj vo väčších sídlach v niektorých remeslách. Remeselník ešte nevyrába výrobky pre neskorší, a teda neistý predaj. Ale je už – v rozsahu svojej pracovnej sily – v stave uspokojiť potreby svojich zákazníkov tým, že im odníma nutnosť vynakladať úsilie na nákup alebo výrobu surovín často veľmi nehospodárnym spôsobom.⁷⁸

Tento spôsob zásobovania spoločnosti statkami už znamená značný krok vpred v hospodárnosti a pohodlí tak pre spotrebiteľov, ako aj pre výrobcov. Pre obe skupiny je to však krok, ktorý so sebou nesie niekoľko vážnych nevýhod. Spotrebiteľ musí na svoj výrobok stále nejaký čas čakať a nikdy si nie je vopred celkom istý jeho vlastnosťami. Výrobca je niekedy úplne nezamestnaný a inokedy preťažený objednávkami, čoho dôsledkom je, že je niekedy nútený zaháľať, zatiaľ čo inokedy nedokáže uspokojiť dopyt. Tieto nedostatky viedli k výrobe statkov pre neistý budúci predaj, pričom výrobca ich drží na sklade, aby dokázal hneď uspokojiť požiadavky, len čo vzniknú. Práve tento spôsob zásobovania spoločnosti vedie s pokračujúcim hospodárskym vývojom na jednej strane k továrňam (hromadná výroba) a na druhej strane k nákupu hotových (štandardizovaných) tovarov spotrebiteľmi. Poskytuje preto výrobcovi najvyšší stupeň hospodárnosti vďaka možnosti plného využitia deľby práce a nasadenia strojov a spotrebiteľovi najvyšší stupeň bezpečnosti (obhliadka pred kúpou) a pohodlia.

Výrobky, ktoré výrobcovia alebo sprostredkovatelia držia pripravené na predaj, sa nazývajú tovarmi. V bežnom úze je tento pojem vo svojom použití obmedzený na hnuteľné hmotné statky (s výnimkou peňazí).⁷⁹ Keďže skutočnosť, že osoba drží časť svojho bohatstva pripravenú na výmenu, nie je vždy zjavná iným osobám, je pochopiteľné, že sa pojem tovaru v bežnom živote ešte viac zúžil. V ľudovej reči sa pojem „tovary“ celkom všeobecne začal vzťahovať len na statky, ktoré sú svojím vlastníkom natoľko zjavne určené na predaj, že jeho zámer je zrejmý aj iným osobám. Vlastník môže vyjadriť svoj zámer veľmi rozličnými spôsobmi. Najčastejšie ho vyjadruje tak, že vystaví svoje tovary na miestach, kde sa kupujúci zvyknú zhromažďovať – ako sú trhy, jarmoky, organizované burzy alebo iné osobitné miesta, ktoré sú buď dobre známe ako miesta sústreďovania tovarov, alebo dokazujú, že sú bodmi sústredenia, svojím vonkajším vzhľadom alebo nápadne viditeľnými charakteristickými označeniami (napr. obchody, predajne, sklady atď.). V ľudovom úze sa teda pojem tovaru zužuje na označenie tých hospodárskych statkov, ktoré sa nachádzajú v takých vonkajších okolnostiach, že zámer ich vlastníka predať ich môže každý ľahko rozoznať.

Čím vyššiu úroveň civilizácie národ dosiahne a čím špecializovanejšou sa stáva výroba každého hospodáriaceho jednotlivca, tým širšími sa stávajú základy pre hospodárske výmeny a tým väčšími sa stávajú absolútne a relatívne množstvá tých statkov, ktoré majú v ktoromkoľvek čase tovarový charakter, až napokon hospodárske zisky, ktoré možno odvodiť z využitia uvedeného vzťahu, dosiahnu dostatočnú veľkosť na to, aby vyvolali osobitnú triedu hospodáriacich jednotlivcov, ktorí sa pre spoločnosť starajú o intelektuálne a mechanické časti výmenných operácií a ktorí sú za to odmeňovaní časťou ziskov z obchodu. Keď k tomu dôjde, hospodárske statky už väčšinou neprechádzajú priamo od výrobcov k spotrebiteľom, ale často sledujú veľmi zložité cesty cez ruky viac či menej početných sprostredkovateľov. Tieto osoby sú zo svojho povolania zvyknuté zaobchádzať s istými hospodárskymi statkami ako s tovarmi a držať osobitné miesta otvorené pre verejnosť na účel ich predaja. Ľudový úzus teraz obmedzil pojem „tovar“ na statky, ktoré sú v rukách týchto obchodníkov a v rukách výrobcov, ktorí ich vyrábajú so zjavným zámerom predať ich. Tento úzus nepochybne vznikol preto, že zámer vlastníkov predať tieto statky (merchandise, marchandises, Kaufmannsgüter, mercanzie atď.) je pre každého obzvlášť ľahké rozoznať.

Vo vedeckom diskurze sa však pocítila potreba pojmu označujúceho všetky hospodárske statky držané pripravené na predaj bez ohľadu na ich hmotnosť, hnuteľnosť alebo povahu ako produktov práce a bez ohľadu na osoby, ktoré ich ponúkajú na predaj. Veľký počet ekonómov, najmä nemeckých ekonómov, preto definoval tovary ako (hospodárske) statky akéhokoľvek druhu, ktoré sú určené na predaj.

Pojem tovaru v ľudovom zmysle je napriek tomu dôležitý nielen preto, že zákonodarcovia⁸⁰ a veľký počet ekonómov používajú tento pojem v ľudovom zmysle, ale aj preto, že niektorí z tých, ktorí si uvedomujú širší, vedecký zmysel pojmu, niekedy používajú vo svojich definíciách ten či onen prvok užšieho, ľudového významu.⁸¹

Z práve uvedenej definície tovaru vo vedeckom zmysle pojmu vyplýva, že tovarový charakter nie je nič, čo by bolo statku vlastné, nie je jeho vlastnosťou, ale je len osobitným vzťahom statku k osobe, ktorá ním disponuje. So zánikom tohto vzťahu sa tovarový charakter statku končí. Statok preto prestáva byť tovarom, ak sa hospodáriaci jednotlivec, ktorý ho vlastní, vzdá svojho zámeru disponovať ním, alebo ak sa dostane do rúk osôb, ktoré ho nemajú v úmysle ďalej vymieňať, ale spotrebovať. Klobúk, ktorý klobučník, a hodvábna látka, ktorú obchodník s hodvábom vystavujú na predaj vo svojich obchodoch, sú príkladmi tovarov, ale okamžite prestávajú byť tovarmi, ak sa klobučník rozhodne použiť klobúk sám a obchodník s hodvábom sa rozhodne darovať hodvábnu látku svojej žene. Balíky cukru a pomaranče sú tovarmi v rukách obchodníka s potravinami, ale strácajú svoj tovarový charakter, len čo prejdú do rúk spotrebiteľov. Aj razený kov okamžite prestáva byť „tovarom“, ak ho jeho vlastník zamýšľa použiť nie na výmenu, ale na nejaký spotrebný účel – ak napríklad odovzdá svoje toliare striebrotepcovi na účel zhotovenia strieborného riadu.

Charakter tovaru teda nie je len žiadnou vlastnosťou statkov, ale spravidla iba prechodným vzťahom medzi statkami a hospodáriacimi jednotlivcami. Určité statky sú svojimi vlastníkmi určené na výmenu za statky iných hospodáriacich jednotlivcov. Počas ich putovania – niekedy cez viaceré ruky – z držby prvého do držby posledného vlastníka ich nazývame „tovarom“, ale len čo dosiahnu svoje hospodárske určenie (to jest len čo sa ocitnú v rukách konečného spotrebiteľa), zjavne prestávajú byť tovarom a stávajú sa „spotrebnými statkami“ v tom úzkom zmysle, v ktorom sa tento pojem stavia proti pojmu „tovar“. No tam, kde sa to nestáva, ako je to veľmi často napríklad pri zlate, striebre atď., najmä v podobe mincí, prirodzene naďalej zostávajú „tovarom“, kým trvá vzťah zodpovedný za ich charakter tovaru.⁸²

Z toho vyplývajú dve veci: (1) často uvádzaná téza, že peniaze sú „tovarom“, neprispieva vôbec ničím k vysvetleniu jedinečného postavenia peňazí medzi tovarmi; (2) názor tých, ktorí popierajú charakter tovaru peňazí preto, že „peniaze ako také, najmä v podobe mince, neslúžia nijakému spotrebnému účelu“, je neudržateľný už len preto, že rovnaký argument možno uplatniť proti charakteru tovaru všetkých ostatných statkov – aj keby sme odhliadli od skutočnosti, že v predpoklade, že sa peniaze nespotrebúvajú, sa skrýva nesprávne chápanie dôležitej funkcie peňazí. Lebo nijaké „tovary“ ako také neslúžia spotrebnému účelu, a najmenej v tých podobách, v ktorých sa s nimi obchoduje (t. j. v podobe ingotov a balíkov, v debnách, baleniach atď.). Aby sa statok mohol spotrebovať, musí prestať byť „tovarom“ a vzdať sa podoby, v ktorej sa s ním obchodovalo (t. j. musí byť roztavený, rozdelený, rozbalený atď.). Minca a ingot sú najbežnejšie podoby, v ktorých sa s drahými kovmi obchoduje, a skutočnosť, že tieto podoby treba opustiť skôr, než možno drahé kovy uviesť do spotreby, teda nie je ničím, čo by oprávňovalo pochybovať o ich charaktere tovaru.

"Der Begriff des Geldes in seiner historisch-ökonomischen Entwickelung," ibid., VI (1866), 15; Gustav Schmoller, Zur Geschichte der deutschen Kleingewerbe im 19. Jahrhundert, Halle, 1870, pp. 165, 180, 511ff.

2. Predajnosť⁸³ tovarov

A. Vonkajšie hranice predajnosti tovarov

Problému vysvetlenia príčin rôznych a meniacich sa pomerov, v ktorých sa množstvá statkov navzájom vymieňajú, venovali bádatelia v oblasti ekonómie vždy osobitnú pozornosť. Pokusov o vyriešenie tohto problému bolo toľko, koľko bolo samostatných ekonomických pojednaní. Niektorí autori vlastne premenili svoje pojednania priamo na teórie cien. No skutočnosti, že rôzne statky nemožno navzájom vymieňať s rovnakou ľahkosťou, sa doteraz venovala len skromná pozornosť. A predsa sú zjavné rozdiely v predajnosti tovarov javom takého ďalekosiahleho praktického významu – úspech hospodárskej činnosti výrobcov a obchodníkov závisí vo veľmi veľkej miere od správneho pochopenia tu pôsobiacich vplyvov –, že veda sa v dlhodobom horizonte nemôže vyhnúť presnému skúmaniu jeho povahy a príčin. Je tiež zrejmé, že úplné a uspokojivé riešenie stále sporného problému pôvodu peňazí, najlikvidnejšieho zo všetkých statkov, môže vzísť len zo skúmania tejto témy.

Pokiaľ som mohol pozorovať, predajnosť tovarov je obmedzená v štyroch smeroch:

(1) Ich predajnosť je obmedzená vzhľadom na osoby, ktorým ich možno predať. Vlastník tovaru nemá moc predať ho ktorejkoľvek osobe podľa svojho výberu. Naopak, vždy existuje len určitý počet hospodáriacich jednotlivcov, ktorým ho možno predať. Nemá nijakú možnosť predať svoj tovar osobám, (a) ktoré oň nemajú potrebu, (b) ktorým právne alebo fyzické okolnosti bránia v jeho kúpe, alebo (c) ktoré nemajú vedomosť o výmennej príležitosti, ktorá sa im ponúka, alebo napokon (d) komukoľvek, pre koho dané množstvo daného tovaru nie je ekvivalentom väčšieho množstva statku ponúkaného výmenou zaň, než je to v prípade pôvodného vlastníka tovaru.⁸⁴

Ak pozorujeme počty osôb, na ktoré je predajnosť rôznych tovarov obmedzená, stojíme pred obrazom obrovských rozdielov. Porovnajme len počet osôb, ktorým možno predať chlieb a mäso, s počtom tých, ktorým možno predať astronomické prístroje. Alebo porovnajme počet osôb, ktoré kupujú víno a tabak, s počtom tých, ktoré kupujú diela v sanskrte. Podobné rozdiely možno pozorovať, azda ešte pozoruhodnejším spôsobom, v predajnosti statkov rôznych podkategórií, ale toho istého všeobecného typu alebo druhu. Obchodníci s optickým tovarom majú na predaj pripravené sklá pre všetky stupne ďalekozrakosti a krátkozrakosti. Obchodníci s klobúkmi a rukavicami, obuvníci a kožušníci majú klobúky, rukavice, topánky a kožušiny rôznych veľkostí a kvalít. No aký veľký je rozdiel medzi počtom osôb, na ktoré je obmedzená predajnosť najsilnejších skiel, a počtom tých, ktorým možno predať sklá strednej sily! Aký veľký je rozdiel medzi počtom osôb, na ktoré sa vzťahuje predajnosť rukavíc alebo klobúkov stredných veľkostí, a počtom osôb, ktoré kupujú rukavice a klobúky veľmi veľkých veľkostí!

(2) Predajnosť tovarov je obmedzená vzhľadom na oblasť, v rámci ktorej ich možno predať. Aby sa tovar dal predať na ktoromkoľvek mieste, je okrem predchádzajúcej požiadavky, že musí existovať počet osôb, ktorým ho možno predať, potrebné, aby (a) neexistovala nijaká fyzická ani právna prekážka jeho prepravy na to miesto alebo jeho ponúkania na predaj tam, a aby (b) náklady a výdavky na prepravu nepohltili zisk, ktorý možno odvodiť z očakávanej výmennej príležitosti (s. 189).

Rozdiely medzi rôznymi tovarmi nie sú vzhľadom na geografický rozsah oblastí, v ktorých ich možno predať, o nič menšie ako rozdiely, ktoré sme práve pozorovali vzhľadom na počty osôb, ktorým ich možno predať. Existujú tovary, ktoré v dôsledku priestorovo obmedzenej potreby po nich možno predať len v jednom jedinom meste alebo dedine, iné, ktoré možno predať len v niekoľkých provinciách, niektoré len v určitej krajine, iné vo všetkých civilizovaných krajinách a ešte iné, ktoré možno predať vo všetkých obývaných častiach sveta. Svojrázne klobúky, ktoré nosí vidiecke obyvateľstvo v niektorých údoliach Tirolska, možno predať len v určitom údolí; klobúky švábskych alebo uhorských sedliakov nemožno ľahko predať inde než vo Švábsku alebo v Uhorsku; ale klobúkom najnovšej francúzskej módy stoja otvorené trhy celého civilizovaného sveta. Z toho istého dôvodu je predajnosť ťažkých kožušín obmedzená na severné oblasti a predajnosť ťažkých vlnených tkanín na oblasti severného a mierneho pásma, zatiaľ čo ľahké bavlnené tovary možno predať takmer kdekoľvek na celom svete.

Nemenej dôležitý rozdiel vo veľkosti odbytovej oblasti sa zakladá na hospodárskych obetiach spojených s prepravou tovarov na vzdialené trhy. Tam, kde nie sú železnice, sa odbytová oblasť bežného stavebného kameňa získavaného z lomu, ktorý sa nenachádza pri vodnej ceste, a odbytové oblasti obyčajného piesku, hliny a hnoja často nerozprestierajú ďalej než na dve alebo tri míle. Aj tam, kde železnice jestvujú, len v najzriedkavejších prípadoch presahujú odbytové oblasti týchto tovarov 15 alebo 20 míľ. Odbytové oblasti uhlia, rašeliny a palivového dreva sú za rovnakých podmienok rozsiahlejšie, no stále úzko obmedzené. Odbytové oblasti surového železa a pšenice sú podstatne širšie; oblasti ocele a pšeničnej múky ešte širšie; a odbytová oblasť drahých kovov, drahokamov a perál zahŕňa prakticky všetky časti zemegule, kde existuje potreba po týchto statkoch a kde sú k dispozícii platobné prostriedky na ne.

Hospodárske obete spojené s prepravou musia byť uhradené z rozdielu medzi cenou v mieste pôvodu a cenou v mieste určenia. Pri tovaroch nízkej hodnoty tento rozdiel zjavne nikdy nemôže byť značný. Palivové drevo možno kúpiť za nekonečne nízke ceny v pralesoch Brazílie, ba aj v niektorých oblastiach východnej Európy. V mnohých prípadoch ho možno získať celkom zadarmo. No cena metráka palivového dreva nie je nikde dosť vysoká na to, aby rozdiel medzi ňou a cenou v mieste pôvodu – aj keby táto bola rovná nule – stačil na pokrytie nákladov dlhej prepravy po súši. Naproti tomu v prípade tovarov vysokej hodnoty (napríklad hodiniek) môže byť rozdiel medzi cenou metráka tovaru v mieste výroby a na najvzdialenejších trhoch (napríklad v Ženeve a v New Yorku alebo Riu de Janeiro) ľahko, napriek už značnej cene na trhu pôvodu, dosť vysoký na to, aby vyrovnal výdavky na prepravu tovaru do vzdialených odbytových oblastí. Preto čím cennejší je tovar, tým väčšia je za inak rovnakých okolností jeho odbytová oblasť.

(3) Tovary sú vo svojej predajnosti obmedzené kvantitatívne. Predajnosť tovaru je kvantitatívne obmedzená na potreby po ňom, ktoré ešte treba uspokojiť, ba ešte ďalej je obmedzená na tie množstvá, vzhľadom na ktoré sú prítomné základy pre hospodárske výmenné operácie. Akokoľvek veľká je potreba jediného jednotlivca po tovare, kúpy množstiev presahujúcich túto sumu nemožno počas daného časového obdobia očakávať. Aj v medziach svojej potreby bude jednotlivec ochotný prijať výmenou len tie množstvá tovaru, vzhľadom na ktoré sú preňho prítomné základy pre hospodárske výmenné operácie. Dopyt po tovare vo všeobecnosti sa skladá z dopytov rozličných hospodáriacich jednotlivcov, ktorí oň túžia. Celkové množstvo tovaru, ktoré možno predať členom spoločnosti, je teda v ktorejkoľvek danej hospodárskej situácii prísne obmedzené a predaj nad túto hranicu je nemysliteľný.

Kvantitatívne hranice predajnosti sú pre rôzne statky pozoruhodne odlišné. Existujú tovary, ktoré v daných časových bodoch nemožno nikdy predať inak než v úzko obmedzených množstvách, lebo potreby po nich sú úzko obmedzené. Existujú iné, pri ktorých sú potreby väčšie a pri ktorých sa preto kvantitatívne hranice predajnosti rozprestierajú podstatne ďalej. A existujú ešte iné, ktoré možno predať takmer v ľubovoľných prakticky predstaviteľných množstvách.

Vydavateľ diela o jazyku indiánov Tupí mohol počítať s predajom azda 300 výtlačkov za miernu cenu diela. No ani pri najnižšej cene by nemohol počítať s predajom viac než 600 výtlačkov. Učené dielo, o ktoré sa zaujíma len úzka skupina odborníkov a ktoré je určené pre potreby viacerých generácií učencov, dosahuje svoj predaj často až s rastúcou slávou svojho autora a možno ho predávať len počas dlhého obdobia. No dielo o vede, ktorá vzbudzuje všeobecný záujem, môže napriek svojmu učenému charakteru dosiahnuť predaj niekoľkých tisíc výtlačkov. Populárno-vedecké publikácie môžu dosiahnuť predaj 20 000 až 30 000 výtlačkov alebo viac. Významné beletristické diela sa môžu za priaznivých okolností predávať vo vydaniach o niekoľkých stotisíc výtlačkoch. Uvážme rozdiely v kvantitatívnych hraniciach predajnosti diela o peruánskej archeológii a básní Friedricha Schillera, alebo diela o sanskrte a hier Shakespeara! No rozdiely v kvantitatívnych hraniciach predajnosti tovarov sú ešte väčšie, ak uvážime chlieb a mäso na jednej strane a chinín alebo bobríu žľazu na druhej, alebo bavlnené a vlnené tovary na jednej strane a astronomické prístroje a anatomické preparáty na druhej. Napokon porovnajme kvantitatívne hranice predajnosti klobúkov a rukavíc stredných a mimoriadne veľkých veľkostí.

(4) Napokon sú tovary obmedzené vo svojej odbytovosti aj vzhľadom na časové obdobia, v ktorých sa dajú predať. Existujú statky, po ktorých vzniká dopyt len v zime; iné, po ktorých vzniká dopyt len v lete; a ešte iné, po ktorých existuje dopyt len počas nejakého iného, viac alebo menej pominuteľného obdobia. Programy nadchádzajúcich slávností či výtvarných výstav, a v istom zmysle dokonca aj noviny a módne výrobky, sú statkami tohto druhu. Všetky podliehajúce skaze statky sú vlastne už svojou samotnou povahou obmedzené vo svojej odbytovosti na úzke časové obdobie.

K tomu treba pripojiť skutočnosť, že udržiavanie tovarov „na sklade“ obyčajne pre vlastníka znamená nemalé hospodárske obete. Účinok skladovacích poplatkov, nákladov na úschovu a straty úrokov na časové hranice odbytovosti tovarov je podobný účinku dopravných poplatkov a iných prepravných nákladov na priestorové hranice ich odbytovosti. Obchodník s dobytkom v našej civilizácii, ktorý má stádo dobytka pripravené na zabitie a predaj, sa nevyhnutne musí starať o to, aby ho predal v rámci určitých časových hraníc, pretože inak nebude v najlepšom stave, pre stratu úrokov a vo všeobecnosti pre ostatné hospodárske obete, ktoré sa nevyhnutne spájajú s držbou týchto zvierat ako „tovaru“. Aj obchodník s vlnou alebo obchodník so železom má tovary, ktorých odbytovosť je obmedzená na určité časové obdobia, čiastočne z fyzikálnych a čiastočne z hospodárskych dôvodov (skladovacie náklady, strata úrokov).

Možno pozorovať veľmi veľké rozdiely v časových obdobiach, počas ktorých sa rôzne tovary musia predať. Časové hranice, v rámci ktorých sa musia predať napríklad ustrice, čerstvé mäso, mnohé pripravené pokrmy a nápoje, rezané kvety, programy nadchádzajúcich slávností, politické traktáty a podobne, sú v zásade obmedzené na niekoľko dní a často len na niekoľko hodín. Obdobie, v rámci ktorého sa musí predať väčšina čerstvého ovocia, divina, črepníkové rastliny, mnohé módne výrobky atď., je obmedzené na niekoľko týždňov a pri iných podobných tovaroch na niekoľko mesiacov, kým obdobie, v rámci ktorého sa dajú predať ešte iné tovary – za predpokladu, že sa dajú dostatočne dlho uchovávať a dopyt po nich pretrváva – siaha na roky, desaťročia a dokonca stáročia.

Hospodárske obete spojené s uchovávaním a skladovaním tovarov sa značne líšia. Z tejto skutočnosti vyplýva ďalší, veľmi dôležitý činiteľ zodpovedný za rozdiely v časových hraniciach odbytovosti tovarov. Človek, ktorý má na predaj stavebný kameň alebo palivové drevo, má tovary, ktoré možno skladovať na otvorenom priestranstve. Spravidla teda nebude nútený predávať tak rýchlo ako obchodník s nábytkom, a ten je opäť pod menším tlakom predať rýchlo než obchodník s koňmi. Vlastník zlata, striebra, drahokamov alebo iných tovarov, ktoré možno skladovať takmer bez nákladov (ak odhliadneme od straty úrokov), má statky, ktorých odbytovosť siaha v čase oveľa ďalej než odbytovosť všetkých vyššie uvedených tovarov.

B. Rozdielne stupne odbytovosti tovarov.

V predchádzajúcej časti sme videli, že odbytovosť tovarov je obmedzená raz na väčší a raz na menší počet osôb, a v rámci raz užších a raz širších priestorových, časových a kvantitatívnych hraníc. Pri tom všetkom som však opísal len vonkajšie hranice, v rámci ktorých možno v danej hospodárskej situácii tovary predať. Príčiny určujúce väčšiu alebo menšiu ľahkosť, s akou možno tovary v rámci týchto hraníc odbytovosti predať, je ešte potrebné preskúmať.

Na tento účel je nevyhnutné začať niekoľkými slovami o povahe tovarov a o zámeroch ich držiteľov. Tovar je hospodársky statok určený na predaj. Nie je však určený na predaj bezpodmienečne. Vlastník tovaru ho zamýšľa predať, no v nijakom prípade za akúkoľvek cenu. Klenotník so zásobou hodiniek by mohol vypredať celú svoju zásobu takmer v každej mysliteľnej situácii, keby bol ochotný predávať svoje hodinky po jednom toliari za kus. Aj obchodník s kožou by mohol vypratať svoju zásobu, keby bol pripravený predávať svoju kožu za podobne zničujúce ceny. Obaja obchodníci sa napriek tomu môžu právom sťažovať na pomalý odbyt, lebo hoci sú ich tovary určené na predaj, ako sa už uviedlo, sú určené na predaj nie za akúkoľvek cenu, ale za ceny zodpovedajúce všeobecnej hospodárskej situácii.

Ceny, ktoré sa stanú účinnými, sú vždy výsledkom existujúcich konkurenčných podmienok (s. 218) a zodpovedajú všeobecnej hospodárskej situácii tým tesnejšie, čím úplnejšia je konkurencia na oboch stranách. Ak existujú akékoľvek okolnosti, ktoré bránia časti tých, čo majú dopyt po nejakom tovare, súťažiť oň, jeho cena klesne pod úroveň zodpovedajúcu všeobecnej hospodárskej situácii. Ak existujú akékoľvek obmedzenia konkurencie na strane ponuky, cena tovaru stúpne nad túto úroveň.

Ak je konkurencia o jeden tovar slabo organizovaná, a teda hrozí nebezpečenstvo, že vlastníci nebudú schopní predať svoje zásoby tohto tovaru za hospodárske ceny v čase, keď toto nebezpečenstvo vôbec neexistuje, alebo nie v rovnakej miere, pre vlastníkov iných tovarov, je zrejmé, že táto okolnosť bude zodpovedná za veľmi dôležitý rozdiel medzi odbytovosťou tohto tovaru a všetkých ostatných. Ostatné tovary možno dopraviť k ich konečným cieľom ľahko a bezpečne, no tovar, ktorého trh je slabo organizovaný, možno dopraviť k jeho konečnému cieľu len s hospodárskymi obeťami a v niektorých prípadoch vôbec nie.

Trhoviská, jarmoky, burzy, verejné dražby konané periodicky (ako je to napríklad vo veľkých námorných prístavoch) a iné verejné inštitúcie podobnej povahy majú za cieľ zhromaždiť všetky osoby zainteresované na tvorbe ceny nejakého tovaru na určitom mieste, buď trvalo, alebo periodicky, aby sa zabezpečilo ustanovenie hospodárskej ceny. Tovary, pre ktoré existuje organizovaný trh, môžu ich vlastníci bez ťažkostí predať za ceny zodpovedajúce všeobecnej hospodárskej situácii. No tovary, pre ktoré existujú slabo organizované trhy, menia majiteľa za nesúrodé ceny a niekedy sa vôbec nedajú odpredať. Inštitúcia organizovaného trhu pre nejaký artikel umožňuje výrobcom alebo iným hospodáriacim jednotlivcom, ktorí s ním obchodujú, predať svoje tovary kedykoľvek za hospodárske ceny. Tak otvorenie trhu s vlnou alebo s obilím v nejakom meste značne zvyšuje odbytovosť vlny alebo obilia v susedných oblastiach, kde sa tieto artikle vyrábajú. Podobne prijatie cenného papiera na obchodovanie na burze (takzvané „kótovanie“) prispieva k ustanoveniu hospodárskych cien pri predaji tohto cenného papiera a tiež, mimoriadnym spôsobom, k zvýšeniu jeho odbytovosti, lebo kótovanie cenného papiera zabezpečuje vlastníkom predaj za hospodárske ceny.

Ak každý spotrebiteľ vie, kde nájde vlastníkov nejakého tovaru, už táto samotná skutočnosť zvyšuje vo veľkej miere pravdepodobnosť, že tovar bude kedykoľvek predaný za hospodársku cenu. To sa najlepšie dosahuje vo veľkoobchode pre celkom bežne pozorovanú prax obchodníkov s nejakým tovarom umiestňovať svoje sklady čo najbližšie k sebe, aby svojím sústredením vyvolali podobné sústredenie zákazníkov. Neprítomnosť takéhoto sústredenia v maloobchode tvorí hlavnú príčinu toho, že sa v tomto odvetví obchodu ustanovujú menej hospodárske ceny, hoci tento nedostatok prirodzene vyplýva z túžby spotrebiteľov po pohodlí a úspore času pri svojich nákupoch.

No predaj tovaru za hospodárske ceny nie je jediným výsledkom existencie bodov sústredenia obchodu a tvorby cien. Ceny ustanovené v týchto strediskách obchodu sa neustále zverejňujú, čím sa umožňuje aj zainteresovaným osobám, ktorých podniky sa nachádzajú mimo obchodných stredísk, obchodovať kedykoľvek za ceny zodpovedajúce hospodárskej situácii. Veľkí predajcovia alebo kupci nejakého tovaru, pravdaže, len veľmi zriedka prijmú tento spôsob obchodovania, keďže ich transakcie majú určujúci vplyv na tvorbu ceny. No malí obchodníci, ktorých rozsah operácií je príliš nepatrný na to, aby mal akýkoľvek badateľný vplyv na ceny, sa týmito verejnými oznámeniami dostávajú do postavenia, v ktorom môžu vykonávať svoje transakcie hospodárnym spôsobom aj mimo obchodného strediska, a tak sa podieľať na výhodách trhu, ktorý ani nenavštevujú. Na vidieku obklopujúcom Londýn sa môže stať, že nájomca-farmár uzavrie obchod s mlynárom na základe kotácie ceny obilia na Mark Lane uverejnenej v The Times. Vo Viedni sa malé predaje petroleja často uzatvárajú na základe cenovej kotácie v Neue Freie Presse alebo nejakých iných spoľahlivých novinách. Body sústredenia obchodu s nejakým tovarom majú teda celkom všeobecne za následok to, že vlastníci sa dostávajú do postavenia, v ktorom môžu predať svoje zásoby za hospodárske ceny ktorémukoľvek hospodáriacemu jednotlivcovi, ktorý si ich chce zaobstarať.

Prvou príčinou rozdielov v odbytovosti tovarov sme takto videli skutočnosť, že počet osôb, ktorým ich možno predať, je raz väčší a raz menší, a že body sústredenia osôb zainteresovaných na tvorbe ich ceny sú raz lepšie a raz menej dobre organizované.

Po druhé, existujú tovary, ktoré možno predať takmer kdekoľvek v rámci priestorových hraníc ich odbytovosti. Domáce zvieratá, obilniny, kovy a podobné statky bežnej spotreby majú trhy takmer všade, kde existuje obchod. Každé malé mesto a dokonca aj tá najmenšia dedina sa v určitých časoch stáva trhom pre tieto statky. Existujú iné tovary (kožušiny, čaj, indigo), pre ktoré jestvuje len niekoľko od seba ďaleko vzdialených trhov.

Tieto trhy nie sú vo formovaní cien navzájom nezávislé. Ak má nejaký trh rozhodujúci význam, správy o transakciách na ňom uskutočnených sa prenášajú na všetky ostatné veľké trhy. Osobitná trieda hospodáriacich jednotlivcov, špekulanti, sa stará o to, aby cenové rozdiely medzi jednotlivými trhmi výrazne neprevýšili náklady na dopravu.

Druhou príčinou rozdielov v odbytovosti tovarov je teda skutočnosť, že geografické oblasti, v rámci ktorých je ich predaj ohraničený, sú raz širšie a raz užšie, a že kým v rámci tejto oblasti existuje mnoho obchodných bodov, na ktorých možno niektoré tovary predať za hospodárske ceny, pri iných tovaroch existuje len niekoľko takýchto bodov. Vlastníci tovarov prvej kategórie ich môžu podľa ľubovôle predať na mnohých miestach v rozľahlej obchodnej oblasti za hospodárske ceny, kým vlastníci tovarov druhej kategórie ich môžu predať len na niekoľkých miestach v úzkej obchodnej oblasti.

Po tretie, existujú tovary, pre ktoré jestvuje čulá a dobre organizovaná špekulácia, ktorá pohlcuje každú časť dostupného množstva tovarov prichádzajúcich kedykoľvek na trh, aj keď presahuje bežný dopyt. Existujú iné trhy s tovarmi, na ktorých sa špekulácia neprevádzkuje, alebo aspoň nie v rovnakej miere, a na ktorých – ak sa preplnia tovarmi – buď ceny rýchlo klesnú, alebo sa tovary prinesené na trh musia odniesť nepredané. Statky prvého druhu možno spravidla predať v akomkoľvek množstve skutočne dostupnom v danom čase s malou obeťou na cene, kým vlastník tovaru, pre ktorý nejestvuje nijaká špekulácia, môže predať množstvá presahujúce bežný dopyt len s veľmi ťažkými stratami alebo vôbec nie.

Príklad tejto poslednej triedy tovarov som uviedol už skôr, keď som spomenul predajnosť kníh napísaných pre osobitné skupiny vedcov. Dôležitejšie sú v tomto ohľade tovary, ktoré nemajú samostatné použitie a sú žiadané iba ako súčasti iných tovarov. Nech je cena hodinkových pružín alebo cena tlakomerov pre parné stroje akákoľvek, dopyt po nich je určený takmer presne počtom hodiniek alebo parných strojov, ktoré sa majú vyrobiť, a podstatne väčšie množstvo prvých tovarov by nebolo možné predať za nijakú cenu. Naproti tomu zlato a striebro a niekoľko ďalších tovarov, ktorých úzko obmedzené dostupné množstvá stoja proti takmer neobmedzenému dopytu, možno predať v ľubovoľnom množstve. Niet pochýb, že množstvo zlata tisíckrát väčšie, než je súčasne dostupné, a množstvo striebra stokrát väčšie, by stále našlo kupcov, keby sa privieslo na trh. Takéto zvýšenia dostupných množstiev týchto kovov by spôsobili ich prudký pokles ceny a vtedy by ich bez pochyby používali ľudia s malým majetkom na náčinie a bežný riad, ba aj chudobnejší ľudia na ozdobu. No aj keby sa privábili na trh v takto enormne zvýšených množstvách, nebolo by to márne. Stále by sa dali predať. Podobné zvýšenie najlepšieho vedeckého diela, najvýbornejších optických prístrojov, či dokonca takých dôležitých tovarov, ako je chlieb a mäso, by ich však urobilo doslova nepredajnými. Z týchto úvah vyplýva, že vlastník zlata a striebra môže veľmi ľahko predať ktorúkoľvek časť množstva týchto tovarov dostupných v danom čase, v najhoršom prípade s malou stratou na cene. No náhle nahromadenie väčšiny tovarov zvyčajne vedie k oveľa väčšiemu poklesu ceny a vždy je tu možnosť, že sa za takýchto podmienok vôbec nedajú predať.

Tretia príčina rozdielov v predajnosti tovarov je teda tá skutočnosť, že kvantitatívne hranice množstiev, ktoré z nich možno predať, sú niekedy širšie a niekedy užšie, a že v rámci týchto hraníc možno množstvá niektorých tovarov privezené na trh ľahko predať za ekonomické ceny, kým pri iných tovaroch to neplatí, alebo aspoň nie v rovnakej miere.

Napokon existujú tovary, pre ktoré jestvujú takmer nepretržité trhy. Cenné papiere a viaceré suroviny možno na miestach, kde sú komoditné burzy, predať každý deň. Existujú iné tovary, s ktorými sa obchoduje dva alebo tri dni v týždni. Pre obilniny a iné strukoviny bývajú zvyčajne týždenné trhy, pre výrobky priemyslu štvrťročné jarmoky a pre kone a iné domáce zvieratá dva či viac takzvaných výročných jarmokov do roka atď.

Štvrtou príčinou rozdielov v predajnosti tovarov je teda tá skutočnosť, že časové hranice, v rámci ktorých možno tovary predať, sú niekedy širšie a niekedy užšie, a že v rámci týchto hraníc možno niektoré tovary predať za ekonomické ceny kedykoľvek, kým iné možno predať len vo viac či menej vzdialených časových bodoch.

Ak sa teraz krátko obrátime k skutočným javom hospodárskeho života a budeme pozorovať mimoriadne rozdiely v predajnosti rozličných tovarov, nebude pre nás ťažké zredukovať tieto rozdiely na jednu či viac vyššie vysvetlených príčin.

Človek, ktorý vlastní množstvo obilia, má vo svojom vlastníctve tovar, ktorého sa môže zbaviť takmer v ktoromkoľvek okamihu, keď si želá, všade tam, kde sú obilné burzy. Tam, kde sú len týždenné trhy, ho môže stále predávať každý týždeň za ceny, ktoré sú v súlade s hospodárskou situáciou. Má teda tovar, ktorý je, ak použijeme veľmi výstižný kupecký výraz, takmer „likvidnou hotovosťou“. Príčiny toho spočívajú vo veľkom počte osôb, ktoré majú dopyt po obilí, v širokých priestorových, časových a kvantitatívnych hraniciach jeho predajnosti, v zvyčajne výkonnej organizácii obilných trhov a v živej špekulácii s týmto tovarom.

Človek, ktorý má zásobu kožušín, sa ocitne v mnohých ohľadoch v o čosi nepriaznivejšej situácii. Kvantitatívne hranice predajnosti tohto artiklu sú oveľa užšie a trhy menej dobre organizované než pri obilí. Okrem toho sú kožušinové trhy v priestore i v čase často veľmi vzdialené jeden od druhého a špekulácia s týmto artiklom je oveľa menej živá než s obilím. Človek s pšenicou bude môcť svoje zásoby uplatniť takmer za akýchkoľvek okolností, ak je ochotný predávať o zlomok haliera pod aktuálnou trhovou kotáciou. Pri kožušinách to nebude vždy platiť a oveľa ľahšie sa môže stať, že vlastník dokáže svoje zásoby predať iba s pomerne veľkými stratami, alebo niekedy azda vôbec nie, a že môže byť preto donútený čakať značný čas, než predá. Ešte väčšie protiklady by sme získali, keby sme porovnali predajnosť obilia s predajnosťou takých artiklov, ako sú ďalekohľady, ozdoby z morskej peny a črepníkové rastliny vo všeobecnosti, alebo s menej predajnými odrodami týchto tovarov!

C. Ľahkosť, s akou tovary obiehajú.

V predchádzajúcich častiach som vysvetlil všeobecné a osobitné príčiny rozdielov v predajnosti tovarov. Inými slovami, ukázal som príčiny väčšej alebo menšej ľahkosti, s akou môže vlastník tovarov očakávať, že ich predá za ekonomické ceny. V tomto bode by sme mohli byť naklonení považovať aj problém väčšej alebo menšej ľahkosti, s akou môžu tovary obiehať cez viaceré ruky, za vyriešený, keďže obeh tovaru cez viaceré ruky pozostáva jednoducho z istého počtu jednotlivých transakcií, a domnievať sa, že tovar, ktorý možno bez ťažkostí odovzdať z rúk jeho vlastníka nejakému inému hospodáriacemu jednotlivcovi, by si mal nájsť cestu rovnako ľahko z rúk druhého vlastníka do rúk tretieho a tak ďalej. No skúsenosť ukazuje, že to neplatí pre všetky tovary. V nasledujúcom bude našou úlohou skúmať osobitné príčiny zodpovedné za to, že pri niektorých tovaroch možno pozorovať, ako ľahko obiehajú z ruky do ruky, kým iné, dokonca aj niektoré s vysokým stupňom predajnosti, tak nečinia.

Niektoré tovary majú takmer rovnakú predajnosť v rukách každého hospodáriaceho jednotlivca. Zlaté nugety vyťažené z pieskov rieky Aranyos špinavým sedmohradským cigánom sú v jeho rukách rovnako predajné ako v rukách vlastníka zlatej bane za predpokladu, že cigán vie, kde nájsť ten správny trh pre svoj tovar. Zlaté nugety môžu prejsť ľubovoľným počtom rúk bez akéhokoľvek zníženia predajnosti. No odevné kusy, posteľná bielizeň, pripravené potraviny atď. by boli v rukách cigána podozrivé a takmer nepredajné, alebo prinajmenšom s veľmi znehodnotenou cenou, aj keby ich on sám nepoužíval, a aj keby ich od začiatku nadobudol len so zámerom postúpiť ich ďalej výmenou. Nech sú tovary tohto druhu akokoľvek predajné v rukách svojich výrobcov alebo istých kupcov, strácajú svoju predajnosť úplne, alebo prinajmenšom sčasti, ak vznikne čo i len podozrenie, že už boli použité alebo že boli iba v nečistých rukách. Nie sú teda v hospodárskej výmene vhodné na obeh z ruky do ruky.

Iné tovary si na svoj predaj vyžadujú osobitné znalosti, zručnosti, povolenia či vládne licencie, výsady atď. a v rukách jednotlivca, ktorý nemôže tieto predpoklady nadobudnúť, nie sú vôbec predajné, alebo len ťažko. V každom prípade v jeho rukách strácajú hodnotu. Tovary určené na obchod s Indiou alebo Južnou Amerikou, farmaceutické prípravky, patentované artikle atď. môžu byť v rukách istých osôb mimoriadne predajné, no v rukách iných osôb strácajú veľkú časť svojej predajnosti. Preto sú práve tak málo vhodné na voľný obeh z ruky do ruky ako tovary z predchádzajúceho odseku.

Okrem toho tovary, ktoré musia byť osobitne prispôsobené potrebám spotrebiteľa, aby boli vôbec použiteľné, nie sú v rukách každého vlastníka predajné v rovnakej miere. Topánky, klobúky a podobné artikle vo všetkých veľkostiach sú vždy pomerne dobre predajné v rukách obchodníka s obuvou alebo klobučníka, v ktorých dielňach či obchodoch sa zhromažďuje veľký počet zákazníkov, najmä preto, že títo živnostníci majú vo všeobecnosti zariadenia na prispôsobenie tovarov osobitným potrebám svojich zákazníkov. V rukách inej osoby možno tieto tovary predať iba ťažko a takmer vždy len s veľkou stratou. Aj tieto tovary nie sú vhodné na voľný obeh z ruky do ruky.

Ani tovary, ktorých ceny nie sú dobre známe alebo podliehajú značným výkyvom, neprechádzajú ľahko z ruky do ruky. Kupcovi takýchto tovarov hrozí nebezpečenstvo, že za ne „preplatí“, alebo že utrpí stratu skôr, než ich postúpi ďalej, v dôsledku poklesu ceny. „Šarža“ obilia na obilnej burze alebo balík obľúbených cenných papierov na akciovej burze môže ľahko zmeniť majiteľa desaťkrát za niekoľko hodín, no statky a továrne, ktorých hodnotu možno určiť až po dôkladnom preskúmaní všetkých relevantných okolností, sú na rýchly obeh celkom nevhodné. Dokonca aj ľudia, ktorí nie sú členmi akciovej burzy, ochotne prijmú namiesto hotovostnej platby cenné papiere, ktorých ceny nepodliehajú nijakému značnému kolísaniu. No tovary, ktoré podliehajú prudkým cenovým výkyvom, môžu ľahko obiehať len „pod trhom“, keďže všetky osoby, ktoré nie sú ochotné špekulovať, sa budú chcieť chrániť pred stratou. Tovary, ktorých ceny sú neisté alebo prudko kolíšu, tak takisto nie sú dobre vhodné na voľný obeh z ruky do ruky.

Napokon je zrejmé, že tých niekoľko faktorov obmedzujúcich predajnosť tovarov bude mať násobnú váhu všade tam, kde sa tovary prevádzajú z ruky do ruky, z miesta na miesto a z jedného časového obdobia do druhého. Tovary, ktorých predajnosť je obmedzená na malý počet osôb, ktorých oblasť predaja je obmedzená, ktoré možno uchovať iba krátky čas, ktorých uchovanie si vyžaduje značné hospodárske obete, ktoré možno v ktoromkoľvek čase priviezť na trh len v prísne obmedzených množstvách, alebo ktorých ceny podliehajú výkyvom atď., si všetky môžu v rámci istých (hoci aj veľmi úzkych) hraníc ponechať istý stupeň predajnosti, no nie sú schopné voľne obiehať.

Zisťujeme teda, že aby bol tovar schopný voľne obiehať, musí byť predajný v najširšom zmysle tohto slova pre každého hospodáriaceho jednotlivca, cez ktorého ruky môže prejsť, a pre každú z týchto osôb musí byť predajný nie iba v jednom ohľade, ale vo všetkých štyroch vyššie rozoberaných zmysloch.