K záveru Marxovho systému

Karl Marx bol ako spisovateľ závideniahodne šťastným mužom. Nikto nebude chcieť tvrdiť, že jeho dielo patrí medzi ľahko čitateľné a ľahko zrozumiteľné knihy. Podstatne menšia záťaž zložitej dialektiky a únavných dedukcií pracujúcich s matematickou výzbrojou by sa pre väčšinu iných kníh stala neprekonateľnou prekážkou pri razení cesty k širokému publiku. Marx sa napriek tomu stal apoštolom najširších kruhov, a to práve takých kruhov, ktorých vecou inak nebýva čítanie ťažkých kníh. Pritom jeho dialektické argumentácie vôbec neboli nejakej nesporne presvedčivej sily a jasnosti. Naopak: muži, ktorí patrili medzi najvážnejších a najctihodnejších mysliteľov našej vedy, ako Carl Knies, vzniesli od prvého okamihu výčitku – ktorú istotne nemožno brať na ľahkú váhu a ktorá bola podopretá závažnými argumentmi –, že Marxova náuka je už vo svojom základe zaťažená logickými i faktickými rozpormi všetkého druhu. Marxovmu dielu sa teda mohlo ľahko prihodiť, že by nebolo našlo dobré miesto u žiadnej časti publika: u širokého publika nie, pretože jeho ťažkej dialektike vôbec nerozumelo, a u odborníkov nie, pretože jej a jej slabinám rozumeli až priveľmi dobre. V skutočnosti to dopadlo inak.

Vplyvu Marxovho diela neprekážala ani tá okolnosť, že za autorovho života zostalo torzom. Inak býva zvykom – a nie neprávom – byť mimoriadne nedôverčivý práve voči izolovaným prvým zväzkom nových systémov. Vo „všeobecných častiach“ sa totiž všeobecné zásady dajú prednášať celkom pekne; no či skutočne majú tú rozriešujúcu silu, ktorú im ich autor pripisuje, to sa preverí až vo vybudovaní systému, až keď sa jedna po druhej priložia ku všetkým jednotlivým faktom. A v dejinách vied nie sú vôbec zriedkavé prípady, v ktorých po nádejne a nárokovito vyslanom prvom zväzku napriek životu a dobrému zdraviu autora už vôbec nenasledoval druhý zväzok, pretože nová základná myšlienka neobstála v ohnivej skúške konkrétnych faktov ani pred presnejšie sa prizerajúcim autorom samým. Karl Marx takouto nedôverou netrpel. Masa jeho prívržencov mu na základe prvého zväzku poskytla nezmernú vieryplnú dôveru aj voči obsahu ešte nenapísaných zväzkov systému.

Táto viera na úver bola v jednom prípade podrobená obzvlášť tvrdej skúške. Marx vo svojom prvom zväzku učil, že všetka hodnota tovarov sa zakladá na práci v nich stelesnenej a že silou „zákona hodnoty“ sa teda musia vymieňať v pomere práce v nich stelesnenej: ďalej, že zisk alebo nadhodnota pripadajúca kapitalistom je plodom vykorisťovania páchaného na robotníkoch, že však veľkosť nadhodnoty nie je v pomere k veľkosti celého kapitálu používaného kapitalistom, ale len k veľkosti jeho „variabilnej“, t. j. na vyplácanie mzdy použitej časti, kým takzvaný „konštantný“ kapitál použitý na nákup výrobných prostriedkov nemôže „vytvárať nadhodnotu“. V skutočnosti však v živote kapitálový zisk stojí v proporcii k celkovému investovanému kapitálu, a čo s tým do značnej miery súvisí, v skutočnosti sa ani tovary nevymieňajú v pomere k množstvu práce v nich stelesnenej. Tu teda existoval rozpor medzi systémom a faktami, ktorého uspokojivé vysvetlenie sa sotva zdalo možným. Marxovi samému tento jestvujúci protiklad neunikol. Hovorí o ňom: „Tento zákon“ – totiž že nadhodnota stojí v pomere len k variabilným zložkám kapitálov – „zjavne odporuje všetkej skúsenosti založenej na zdaní zmyslov“. No pokračuje tým, že tento rozpor vyhlasuje za iba zdanlivý, ktorého rozriešenie si vyžaduje ešte mnoho medzičlánkov a je prisľúbené pre neskoršie zväzky jeho diela. Učená kritika sa síce nazdávala, že môže s plnou určitosťou prorokovať, že Marx tento sľub nikdy nebude môcť splniť, pretože rozpor je nezmieriteľný, a usilovala sa to obšírne dokázať. No na masu jeho prívržencov tieto dedukcie neurobili vôbec žiadny dojem; samotný Marxov sľub im platil viac než všetky logické protidôkazy.

Napätie rástlo, keď ani druhý zväzok jeho diela, vydaný už po smrti majstra, nepriniesol ani ohlásený pokus o rozriešenie, ktorý bol podľa plánu celého diela vyhradený tretiemu zväzku, ani len najmenší náznak o tom, ktorým smerom Marx zamýšľal hľadať rozriešenie. Naproti tomu predhovor vydavateľa Friedricha Engelsa obsahoval na jednej strane opätovné určité oznámenie, že v rukopise zanechanom Marxom je obsiahnuté rozriešenie, na druhej strane verejnú výzvu, adresovanú zluspočiatku prívržencom literárneho rivala Rodbertusa, aby sa v medziobdobí až do vyjdenia tretieho zväzku z vlastných síl pokúsili o rozriešenie hádanky, „ako sa nielen bez porušenia zákona hodnoty, ale skôr na jeho základe môže a musí utvárať rovnaká priemerná miera zisku“.

Pokladám za jeden z najskvelejších holdov, ktoré mohli byť mysliteľovi Marxovi vzdané, že tá výzva bola tak početne prijatá, a to z oveľa širších kruhov, než z tých, ktorým bola spočiatku adresovaná. Nielen prívrženci Rodbertusa, ale aj muži z vlastného Marxovho tábora, ba aj ekonómovia, ktorí neholdovali ani jednej z týchto dvoch hláv socialistickej teórie, lež by ich Marx pravdepodobne označil za „vulgárnych ekonómov“, sa o závod usilovali vniknúť do predpokladaného usporiadania ešte do tajomstva zahalených Marxových myšlienkových postupov. Medzi rokom 1885, rokom vyjdenia druhého, a rokom 1894, rokom vyjdenia tretieho zväzku Marxovho Kapitálu, sa rozvinula doslova hádankárska súťažná literatúra o „priemerných ziskoch“ a ich vzťahu k „zákonu hodnoty“. Cenu si síce neodniesol nik z uchádzačov, ako konštatoval teraz takisto zosnulý Fr. Engels v súde, ktorý nad nimi vykonal vo svojom predhovore k tretiemu zväzku.

Dlho odkladaným vyjdením tohto záverečného zväzku Marxovho systému sa vec konečne posunula do štádia definitívneho rozhodnutia. O samotnom sľube rozriešenia si mohol každý myslieť toľko alebo tak málo, koľko chcel. Sľuby na jednej strane a dôvody na druhej strane boli istým spôsobom nesúmerateľné. Ani úspechy proti cudzím pokusom o rozriešenie, čo aj boli podľa mienky a úsilia svojich pôvodcov akokoľvek udržané v duchu Marxovej teórie, nemuseli prívrženci tejto teórie uznávať: vždy sa ešte mohli odvolať od nepodareného napodobenia na prisľúbený pravzor. Teraz konečne vystúpil tento na svetlo, a tým bol pre tridsaťročný spor získaný pevný, úzko a jasne ohraničený bojový priestor, v rámci ktorého obe strany, namiesto toho, aby ustavične utešovali budúcimi odhaleniami alebo odbiehali k proteovsky sa posúvajúcim neautentickým výkladom, musia náležite obstáť a vec vybojovať. Vyriešil Marx sám svoju hádanku? Zostal jeho dovŕšený systém verný sebe a faktom, alebo nie?

Základnými piliermi Marxovho systému sú jeho pojem hodnoty a jeho zákon hodnoty. Bez nich by, ako Marx často opakuje, bolo akékoľvek vedecké poznanie hospodárskych dejov nemožné. Spôsob, akým oba odvodzuje, bol nespočetnekrát vyložený a prediskutovaný. Pre súvislosť musíme však najpodstatnejšie články jeho myšlienkového postupu stručne zrekapitulovať.

Pole skúmania, ktoré sa Marx podujíma prebádať, aby sa „dostal na stopu hodnote“ (I. 23)¹, obmedzuje od počiatku na tovary, ktorými v jeho zmysle máme zrejme rozumieť nie všetky hospodárske statky, ale len produkty práce vyrobené pre trh⁶. Začína „analýzou tovaru“ (I. 9). Tovar je na jednej strane ako užitočná vec, ktorá svojimi vlastnosťami uspokojuje ľudské potreby akéhokoľvek druhu, úžitkovou hodnotou, na druhej strane tvorí hmotných nositeľov výmennej hodnoty. Na túto poslednú teraz analýza prechádza. „Výmenná hodnota sa najprv javí ako kvantitatívny vzťah, proporcia, v ktorej sa úžitkové hodnoty jedného druhu vymieňajú za úžitkové hodnoty iného druhu, vzťah, ktorý sa ustavične mení s časom a miestom.“ Zdá sa teda byť čímsi náhodným. A predsa v tejto premene musí existovať čosi zostávajúce, čomu sa Marx podujíma stopovať. Robí to svojím známym dialektickým spôsobom. „Vezmime dva tovary, napr. pšenicu a železo. Akýkoľvek je ich výmenný pomer, je vždy zobraziteľný v rovnici, v ktorej sa dané kvantum pšenice kladie za rovné akémusi kvantu železa, napr. 1 quarter pšenice a centov železa. Čo vyjadruje táto rovnica? Že čosi spoločné rovnakej veľkosti existuje v dvoch rozdielnych veciach, v 1 quarteri pšenice a takisto v a centoch železa. Obe sú teda rovné čomusi tretiemu, čo samo osebe nie je ani jedno, ani druhé. Každé z oboch, pokiaľ je výmennou hodnotou, musí teda byť redukovateľné na toto tretie.“

„Toto spoločné“ – pokračuje Marx – „nemôže byť geometrickou, fyzikálnou, chemickou alebo inou prírodnou vlastnosťou tovarov. Ich telesné vlastnosti prichádzajú vôbec do úvahy len natoľko, nakoľko ich robia užitočnými, teda úžitkovými hodnotami. Na druhej strane je však výmenný pomer tovarov očividne charakterizovaný abstrakciou od ich úžitkových hodnôt. V jeho rámci platí jedna úžitková hodnota práve toľko ako každá iná, ak je len prítomná v náležitej proporcii. Alebo, ako hovorí starý Barbon: ‚Jeden druh tovaru je taký dobrý ako iný, ak je jeho výmenná hodnota rovnako veľká. Neexistuje žiadna rozdielnosť či rozlíšiteľnosť medzi vecami rovnako veľkej výmennej hodnoty.‘ Ako úžitkové hodnoty sú tovary predovšetkým rozdielnej kvality, ako výmenné hodnoty môžu byť len rozdielneho kvanta, neobsahujú teda ani atóm úžitkovej hodnoty.“

„Ak teraz odhliadneme od úžitkovej hodnoty tovarových telies, zostáva im už len jedna vlastnosť, totiž že sú produktmi práce. Avšak aj produkt práce sa nám už v ruke premenil. Ak abstrahujeme od jeho úžitkovej hodnoty, abstrahujeme aj od telesných zložiek a foriem, ktoré z neho robia úžitkovú hodnotu. Už nie je viac stolom ani domom ani priadzou ani inou užitočnou vecou. Všetky jeho zmyslové vlastnosti sú vyhasnuté. Už tiež nie je viac produktom stolárskej práce ani stavebnej práce ani pradiarskej práce ani inej určitej produktívnej práce. S užitočným charakterom produktov práce mizne užitočný charakter prác v nich zobrazených, mizia teda aj rozličné konkrétne formy týchto prác; už sa viac nerozlišujú, ale sú všetky dovedna redukované na rovnakú ľudskú prácu, na abstraktne ľudskú prácu.“

„Pozorujme teraz reziduum pracovných produktov. Neostalo z nich nič než tá istá prízračná predmetnosť, holý rôsol nerozlíšenej ľudskej práce, t. j. vynaloženia ľudskej pracovnej sily bez ohľadu na formu jej vynaloženia. Tieto veci predstavujú už len to, že pri ich produkcii bola vynaložená ľudská pracovná sila, že je v nich nahromadená ľudská práca. Ako kryštály tejto im spoločnej spoločenskej substancie sú – hodnotami.“

Tým je pojem hodnoty nájdený a určený. Podľa dialektickej formy nie je totožný s výmennou hodnotou, ale stojí k nej, ako by som už teraz rád konštatoval, vo vzťahu najúprimnejšom a najnerozlučnejšom: je istým druhom pojmového destilátu z výmennej hodnoty. Je, ak hovoríme vlastnými slovami Marxa, „tým spoločným, čo sa prejavuje vo výmennom vzťahu alebo výmennej hodnote tovarov“, ako aj naopak zasa „výmenná hodnota je nevyhnutným spôsobom vyjadrenia alebo formou prejavu hodnoty“ (I. 13).

Od určenia pojmu hodnoty postupuje Marx k výkladu jej miery a jej veľkosti. Keďže práca je substanciou hodnoty, dôsledne sa aj veľkosť hodnoty všetkých statkov meria kvantom práce obsiahnutej v nich, resp. pracovným časom. Avšak nie tým individuálnym pracovným časom, ktorý práve to indivíduum, ktoré statok vyhotovilo, náhodou potrebovalo, lež „spoločensky nevyhnutným pracovným časom“, ktorý Marx vysvetľuje ako „pracovný čas, ktorý sa vyžaduje na zhotovenie akejkoľvek úžitkovej hodnoty za daných spoločensky normálnych výrobných podmienok a pri spoločenskom stupni zručnosti a intenzity práce“ (I. 14). „Iba kvantum spoločensky nevyhnutnej práce alebo spoločensky nevyhnutný pracovný čas potrebný na zhotovenie úžitkovej hodnoty určuje veľkosť jej hodnoty. Jednotlivý tovar tu vôbec platí ako priemerný exemplár svojho druhu. Tovary, v ktorých sú obsiahnuté rovnako veľké kvantá práce, alebo ktoré možno zhotoviť za rovnaký pracovný čas, majú preto rovnakú veľkosť hodnoty. Hodnota jedného tovaru sa má k hodnote každého iného tovaru tak, ako pracovný čas potrebný na produkciu jedného k pracovnému času potrebnému na produkciu druhého. Ako hodnoty sú všetky tovary len určitými masami stuhnutého pracovného času.“

Z toho všetkého sa teraz odvodzuje obsah veľkého „zákona hodnoty“, ktorý je „imanentný výmene tovarov“ (I. 141, 150) a ovláda výmenné vzťahy. Hovorí, a podľa predchádzajúceho nemôže hovoriť nič iné, než že tovary sa navzájom vymieňajú podľa pomeru spoločensky nevyhnutnej priemernej práce, ktorá je v nich stelesnená (napr. I. 52). Inými formami vyjadrenia toho istého zákona sú, že tovary sa „vymieňajú podľa svojich hodnôt“ (napr. I. 142, 183, III. 167), alebo že sa „vymieňa ekvivalent za ekvivalent“ (napr. I. 150, 183). V jednotlivom prípade síce podľa okamžitých výkyvov ponuky a dopytu vystupujú aj ceny, ktoré stoja nad hodnotami alebo pod nimi. Avšak tieto „ustavičné oscilácie trhových cien… sa kompenzujú, navzájom sa rušia a samy sa redukujú na priemernú cenu ako svoje vnútorné pravidlo“ (I. 151, pozn. 37) (MEW 23, s. 180). V dlhom období sa „v náhodných a stále kolíšucich výmenných vzťahoch“ predsa vždy „spoločensky nevyhnutný pracovný čas presadzuje násilne ako regulujúci prírodný zákon“ (I. 52). Marx tento zákon oslovuje ako „večný zákon výmeny tovarov“ (I. 182), ako „to racionálne“, ako „prirodzený zákon rovnováhy“ (III. 167): tie prípady, v ktorých sa, ako už bolo povedané, tovary síce vymieňajú za ceny odchyľujúce sa od ich hodnôt, treba pomerom k pravidlu pokladať za „náhodné“ (I. 150, pozn. 37) a samotnú odchýlku za „porušenie zákona výmeny tovarov“ (I. 142).

Na týchto hodnotovo-teoretických základoch potom Marx buduje druhú časť svojej náukovej stavby, svoju slávnu náuku o „nadhodnote“. Skúma zdroj zisku, ktorý kapitalisti vyťahujú zo svojich kapitálov. Kapitalisti vrhajú istú peňažnú sumu, premieňajú ju na tovary a tieto potom – s vloženým výrobným procesom alebo bez neho – predajom premieňajú späť na viac peňazí. Odkiaľ pochádza tento prírastok, tento prebytok vytiahnutej peňažnej sumy nad pôvodne preddavkovanou, alebo, ako to Marx nazýva, táto „nadhodnota“?

Marx najprv jemu vlastným spôsobom dialektického vylučovania ohraničuje podmienky problému. Najskôr vyvádza, že nadhodnota nemôže vznikať ani z toho, že kapitalista ako kupujúci pravidelne kupuje tovary pod ich hodnotou, ani z toho, že ich ako predávajúci pravidelne predáva nad ich hodnotou. Problém sa teda javí takto: „Náš… vlastník peňazí musí tovary kúpiť za ich hodnotu, predať za ich hodnotu a predsa na konci procesu vytiahnuť viac peňazí, než vložil… To sú podmienky problému. Hic Rhodus, hic salta!“ (I. 150 a nasl.).

Riešenie nachádza teraz Marx v tom, že existuje tovar, ktorého úžitková hodnota má tú zvláštnu vlastnosť, že je zdrojom výmennej hodnoty. Týmto tovarom je pracovná schopnosť alebo pracovná sila. Ponúka sa na trhu na predaj za dvojakej podmienky, že robotník je osobne slobodný – lebo inak by nebola na predaj jeho pracovná sila, lež celá jeho osoba ako otrok –, a že robotník je zbavený „všetkých vecí potrebných na uskutočnenie jeho pracovnej sily“, lebo inak by uprednostnil produkovať na vlastný účet a ponúkať na predaj svoje produkty namiesto svojej pracovnej sily. Obchodom s týmto tovarom teraz kapitalista nadobúda nadhodnotu. Nasledujúcim spôsobom.

Hodnota tovaru „pracovná sila“ sa riadi, podobne ako hodnota každého iného tovaru, pracovným časom potrebným na jej reprodukciu, to znamená v tomto prípade pracovným časom, ktorý je potrebný na vyprodukovanie toľkých životných prostriedkov, koľko ich je potrebných na zachovanie robotníka. Ak je napr. na vyprodukovanie potrebných životných prostriedkov na jeden deň potrebný spoločenský pracovný čas 6 hodín a ak je zároveň, ako budeme predpokladať, ten istý pracovný čas stelesnený v 3 sh. zlata, tak bude pracovná sila jedného dňa na kúpenie za 3 sh. Keď kapitalista túto kúpu uzavrel, patrí úžitková hodnota pracovnej sily jemu, a on ju realizuje tým, že nechá robotníka pracovať pre seba. Ak by ho nechal denne pracovať len toľko hodín, koľko je stelesnených v samej pracovnej sile a koľko musel pri jej kúpe zaplatiť, tak by nadhodnota nevznikla. Lebo 6 pracovných hodín nemôže produktu, v ktorom sú stelesnené, podľa predpokladu pridať väčšiu hodnotu než 3 sh.; toľko však kapitalista aj zaplatil na mzde. Lenže tak kapitalisti nekonajú. Aj keď pracovnú silu kúpili za cenu, ktorá zodpovedá len šesťhodinovému pracovnému času, nechajú robotníka pracovať pre seba celý deň. Teraz je v produkte, ktorý sa počas tohto dňa vytvorí, stelesnených viac pracovných hodín, než kapitalista musel zaplatiť; má teda väčšiu hodnotu než zaplatená mzda, a tento rozdiel je „nadhodnota“, ktorá pripadá kapitalistovi.

Príklad. Predpokladajme, že robotník dokáže za 6 hodín spriasť 10 libier bavlny na priadzu. Predpokladajme, že táto bavlna si na svoju vlastnú produkciu vyžiadala 20 pracovných hodín a má teda hodnotu 10 sh. Predpokladajme ďalej, že priadkar počas šesťhodinovej priadnej práce opotrebuje na náradí toľko, koľko zodpovedá štvorhodinovej práci a reprezentuje teda hodnotu 2 sh. – tak bude celková hodnota výrobných prostriedkov spotrebovaných pri priadení činiť 12 sh., čo zodpovedá 24 pracovným hodinám. V priadnom procese „nasaje“ bavlna ešte ďalších 6 pracovných hodín: hotová priadza je teda celkovo produktom 30 pracovných hodín a bude mať podľa toho hodnotu 15 sh. Za predpokladu, že kapitalista nechá najatého robotníka pracovať len 6 hodín za deň, stála zhotovenie priadze kapitalistu tiež plných 15 sh.: 10 sh. za bavlnu, 2 sh. za opotrebovanie náradia, 3 sh. na pracovnú mzdu. Nadhodnota nevystupuje.

Celkom inak, ak kapitalista nechá robotníka pracovať 12 hodín denne. Za 12 hodín spracuje robotník 20 libier bavlny, v ktorých je už predtým stelesnených 40 pracovných hodín a ktoré majú teda hodnotu 20 sh., opotrebuje ďalej na náradí produkt 8 pracovných hodín v hodnote 4 sh., pridá však surovine počas jedného dňa 12 pracovných hodín, t. j. novú hodnotu 6 sh. Teraz stojí bilancia takto. Priadza vyprodukovaná počas jedného dňa stála spolu 60 pracovných hodín, má teda hodnotu 30 sh.; výdavky kapitalistu činili 20 sh. za bavlnu, 4 sh. za opotrebovanie náradia a 3 sh. za mzdu, teda spolu len 27 sh.; zostáva teraz „nadhodnota“ 3 sh.

Nadhodnota je teda podľa Marxa následkom toho, že kapitalista nechá robotníka pracovať časť dňa pre seba bez toho, aby mu za to zaplatil. V pracovnom dni robotníka možno rozlíšiť dve časti. V prvej časti, „nevyhnutnom pracovnom čase“, produkuje robotník svoju vlastnú obživu, resp. jej hodnotu; za túto časť svojej práce dostáva ekvivalent vo mzde. Počas druhej časti, „nadbytočného pracovného času“, je „exploatovaný“, produkuje „nadhodnotu“ bez toho, aby za ňu sám získal akýkoľvek ekvivalent (I. 205 a nasl.). „Celá nadhodnota… je svojou substanciou zhmotnením nezaplateného pracovného času“ (I. 554).

Veľmi dôležité a pre Marxov systém charakteristické sú teraz nasledujúce veľkostné určenia nadhodnoty. Veľkosť nadhodnoty možno dať do vzťahu k rozličným iným veľkostiam. Pomery a pomerové čísla, ktoré sa z toho vyvíjajú, treba ostro rozlišovať.

Najskôr treba v rámci kapitálu, ktorý slúži kapitalistovi na privlastnenie nadhodnoty, rozlíšiť dve zložky, ktoré vo vzťahu k vzniku nadhodnoty zohrávajú celkom rozdielnu úlohu. Skutočne novú nadhodnotu totiž môže vytvoriť len živá práca, ktorú kapitalista necháva vykonávať robotníkmi, kým hodnota spotrebovaných výrobných prostriedkov sa len jednoducho zachováva tým, že v zmenenej podobe znova vystupuje v hodnote produktu, ale nemôže pridať žiadnu nadhodnotu. „Tá časť kapitálu teda, ktorá sa premieňa na výrobné prostriedky, t. j. na surovinu, pomocné látky a pracovné prostriedky, nemení svoju veľkosť hodnoty vo výrobnom procese“ – preto ju Marx nazýva „konštantným kapitálom“. „Časť kapitálu premenená na pracovnú silu naproti tomu mení svoju hodnotu vo výrobnom procese. Reprodukuje svoj vlastný ekvivalent a prebytok nad ním“, práve onú nadhodnotu. Preto ju Marx nazýva „variabilnou časťou kapitálu“ alebo „variabilným kapitálom“ (I. 199) (I. s. 244). Pomer, v ktorom nadhodnota stojí k preddavkovanej variabilnej časti kapitálu, v ktorom sa táto „zhodnocuje“, nazýva Marx mierou nadhodnoty. Je totožná s pomerom, v ktorom nadbytočný pracovný čas stojí k nevyhnutnému pracovnému času alebo nezaplatená práca k zaplatenej práci, a platí preto Marxovi ako „presný výraz pre stupeň exploatácie práce“ (I. 207 a nasl.). Ak činí napr. nevyhnutný pracovný čas, v ktorom robotník vytvára hodnotu svojej dennej mzdy 3 sh., 6 hodín, denný pracovný čas však 12 hodín, pričom robotník počas druhých 6 hodín ako nadbytočného pracovného času vytvára rovnako hodnotu 3 sh. ako nadhodnotu, tak činí nadhodnota práve toľko, koľko variabilný kapitál preddavkovaný na mzdové účely, a miera nadhodnoty sa vypočíta na 100 %.

Celkom odlišná od toho je miera zisku. Kapitalista totiž počíta nadhodnotu, ktorú si privlastňuje, nielen na variabilnú časť kapitálu, lež na celý svoj použitý kapitál. Ak činí napr. konštantný kapitál 410 libier št., variabilný 90 libier št. a nadhodnota tiež 90 libier št., tak je síce miera nadhodnoty, ako vyššie, 100 %, miera zisku však len 18 %, totiž 90 libier št. zisku na investovaný celkový kapitál 500 libier št.

Ďalej je celkom zrejmé, že jedna a tá istá miera nadhodnoty sa môže a musí prejaviť vo veľmi rozličných mierach zisku podľa zloženia príslušného kapitálu: miera zisku bude tým vyššia, čím silnejšie je zastúpená variabilná a čím slabšie konštantná zložka kapitálu, pričom táto posledná k vzniku nadhodnoty neprispieva, ale zväčšuje základ, na ktorý sa nadhodnota – určujúca sa výlučne podľa variabilnej zložky kapitálu – ako zisk vypočítava. Ak je napríklad – čo je prakticky síce sotva možné – konštantný kapitál rovný nule a variabilný kapitál 50 libier št., a ak podľa vyššie uvedeného predpokladu miera nadhodnoty činí 100 %, potom sa vytvorená nadhodnota takisto ustáli na 50 librách št., a keďže sa má vypočítať na celkový kapitál iba 50 libier št., bola by v tomto prípade aj miera zisku celých 100 %. Ak je naopak celkový kapitál zložený z konštantného a variabilného kapitálu v pomere 4 : 1, inými slovami ak k variabilnému kapitálu 50 libier št. pristupuje konštantný 200 libier št., potom sa nadhodnota 50 libier št., vytvorená pri 100 %nej miere nadhodnoty, má rozvrhnúť na celkový kapitál 250 libier št. a predstavuje pre tento iba mieru zisku 20 %. Keby napokon bol pomer zloženia 9 : 1, t. j. 450 libier št. konštantného na 50 libier št. variabilného kapitálu, pripadla by nadhodnota 50 libier št. na celkový kapitál 500 libier št. a miera zisku by bola iba 10 %.

To vedie k mimoriadne zaujímavému a závažnému dôsledku a v jeho ďalšom sledovaní k celkom novej etape Marxovho systému, k najdôležitejšej novote tretieho zväzku.

Onen dôsledok je však tento. „Organické zloženie“ (III. 124) kapitálov je v rozličných „sférach výroby“ z technických dôvodov nutne rozdielne. V rozličných odvetviach priemyslu, ktoré predsa vyžadujú veľmi rôznorodé technické manipulácie, sa jedným pracovným dňom spracuje veľmi nerovnaké množstvo surovín; alebo, ak aj je pri podobných manipuláciách množstvo surovín približne rovnaké, môže byť predsa ich hodnota veľmi rozdielna, ako napríklad medzi meďou a železom ako surovinami kovospracujúceho priemyslu; alebo napokon môže byť množstvo a hodnota prevádzkových zariadení, nástrojov a strojov, ktoré pripadajú na jedného zamestnaného robotníka, nerovnaké. Všetky tieto momenty rozdielnosti podmieňujú – pokiaľ sa snáď v zriedkavých výnimočných prípadoch náhodou práve nevyrovnávajú – pre rozličné výrobné odvetvia rozdielny pomer medzi konštantným kapitálom investovaným do výrobných prostriedkov a variabilným kapitálom použitým na nákup práce. Každé výrobné odvetvie národného hospodárstva má teda svoje odchylné, vlastné „organické zloženie“ kapitálu v ňom použitého. V zmysle doterajších výkladov by teda pri rovnakej miere nadhodnoty malo a muselo by každé výrobné odvetvie vykazovať aj inú, odchylnú mieru zisku, ak by sa skutočne, ako Marx doteraz vždy predpokladal, tovary vymieňali „za svoje hodnoty“ alebo v pomere práce v nich stelesnenej.

Tým sa Marx dostáva pred onen slávny veľký útes svojej teórie, ktorého obeplaviteľnosť tvorila najdôležitejší sporný bod marxovskej literatúry posledných desiatich rokov. Jeho teória vyžaduje, aby kapitály rovnakej veľkosti, ale nerovnakého organického zloženia, vykazovali nerovnaké zisky; skutočný svet sa však najzreteľnejšie ukazuje ovládaný zákonom, že kapitály rovnakej veľkosti, bez ohľadu na ich prípadné rozdielne organické zloženie, prinášajú rovnaký zisk. Nechajme Marxa konštatovať tento rozpor jeho vlastnými slovami:

„Ukázali sme teda, že v rozličných priemyselných odvetviach, zodpovedajúc rozdielnemu organickému zloženiu kapitálov, a v rámci uvedených hraníc aj zodpovedajúc ich rozdielnym dobám obratu, panujú nerovnaké miery zisku, a že preto aj pri rovnakej miere nadhodnoty platí zákon (podľa všeobecnej tendencie) len pre kapitály rovnakého organického zloženia – za predpokladu rovnakých dôb obratu –, že totiž zisky sa majú k sebe ako veľkosti kapitálov, a teda rovnako veľké kapitály prinášajú v rovnakých časových úsekoch rovnako veľké zisky. To, čo bolo vyložené, platí na základe, ktorý vôbec doteraz bol základom nášho výkladu: že sa tovary predávajú za svoje hodnoty. Na druhej strane nepodlieha nijakej pochybnosti, že v skutočnosti, odhliadnuc od nepodstatných, náhodných a navzájom sa vyrovnávajúcich rozdielov, rozdielnosť priemerných mier zisku pre rozličné priemyselné odvetvia neexistuje a nemohla by existovať bez toho, aby sa zrušil celý systém kapitalistickej výroby. Zdá sa teda, že teória hodnoty je tu nezlučiteľná so skutočným pohybom, nezlučiteľná so skutočnými javmi výroby, a že preto sa vôbec treba vzdať pokusu pochopiť tieto posledné.“ (III. 131 nasl.)

Ako sa teraz sám Marx pokúša vyriešiť tento rozpor? Deje sa to, stručne povedané, na úkor predpokladu, z ktorého Marx doteraz vždy vychádzal, totiž že sa tovary predávajú za svoje hodnoty. Marx teraz tento predpoklad jednoducho opúšťa. O tom, čo toto vzdanie sa pre Marxov systém znamená, si budeme musieť o niečo neskôr utvoriť svoj kritický úsudok. Zatiaľ pokračujem vo svojom zhrňujúcom výklade Marxovho myšlienkového postupu, a to na tabuľkovom príklade, ktorý aj Marx položil za základ svojho výkladu.

Tento porovnáva päť rozličných výrobných sfér s vždy rozdielnym organickým zložením kapitálov v nich vložených a pridŕža sa pritom najprv ešte doterajšieho predpokladu, že sa tovary predávajú za svoje hodnoty. Na objasnenie nasledujúcej tabuľky, ktorá vykladá výsledky tohto predpokladu, nech sa ešte poznamená, že c znamená konštantný, v variabilný kapitál, a že – aby sa vyhovelo skutočným rozdielom skutočného života – sa v príklade (s Marxom) predpokladá, že použité konštantné kapitály sa „opotrebúvajú“ nerovnako rýchlo, takže ročne sa spotrebúva len časť konštantného kapitálu, a to v rozličných výrobných sférach nerovnako veľká. Do hodnoty produktu vchádza prirodzene len spotrebovaná časť konštantného kapitálu, „spotrebované c“, kým pre výpočet miery zisku prichádza do úvahy celé „použité c“.

Tabuľka 1

Kapitál č.	Miera nadhodnoty	Nadhodnota	Miera zisku	Spotrebované c	Hodnota tovarov
I 80 c + 20 v	100%	20	20%	50	90
II 70 c + 30 v	100%	30	30%	51	111
III 85 c + 15 v	100%	15	15%	40	70
IV 60 c + 40 v	100%	40	40%	51	131
V 95 c + 5 v	100%	5	5%	10	20

Ako vidno, vykazuje táto tabuľka pre rozličné výrobné sféry pri rovnomernom vykorisťovaní práce veľmi rozdielne miery zisku, zodpovedajúce rozdielnemu organickému zloženiu kapitálov. Tie isté skutočnosti a údaje však možno pozorovať aj z iného hľadiska.

„Celková suma kapitálov vložených v piatich sférach je = 500; celková suma nimi vyprodukovanej nadhodnoty = 110; celková hodnota nimi vyprodukovaných tovarov = 610. Ak posudzujeme 500 ako jeden jediný kapitál, z ktorého I – V tvoria len rozličné časti (ako napríklad v továrni na bavlnu existuje v rozličných oddeleniach, v mykacej miestnosti, predpriadacej miestnosti, dopriadacej sieni a tkáčskej sieni, rozdielny pomer variabilného a konštantného kapitálu a priemerný pomer pre celú továreň sa musí najprv vypočítať), potom by po prvé priemerné zloženie kapitálu 500 bolo = 390 c + 110 v, čiže percentuálne 78 c + 22 v. Ak posudzujeme každý z kapitálov 100 len ako 1/5 celkového kapitálu, bolo by jeho zloženie toto priemerné 78 c + 22 v; takisto by na každých 100 pripadalo ako priemerná nadhodnota 22; preto by priemerná miera zisku bola = 22 %.“ (III. 133/4)

Za aké ceny sa teraz musia jednotlivé tovary predávať, aby každý jednotlivý z piatich čiastkových kapitálov skutočne dosiahol túto rovnakú priemernú mieru zisku? To vykazuje nasledujúca tabuľka. V nej je ako medzičlánok vsunutá rubrika „nákladová cena“, pod ktorou Marx rozumie onú časť hodnoty tovaru, ktorá kapitalistovi nahrádza cenu spotrebovaných výrobných prostriedkov a cenu použitej pracovnej sily, ale ešte neobsahuje nijakú nadhodnotu ani zisk, a teda sa rovná súčtu v + spotrebované c.

Tabuľka 2

20 v | 20 | 50 | 90 | 70 | 92 | 22% | + 2 | | II

70 c +

30 v | 30 | 51 | 111 | 81 | 103 | 22% | - 8 | | III

40 v | 40 | 51 | 131 | 91 | 113 | 22% | - 18 | | IV

Kapitál č.	Nadhodnota	Spotrebované c	Hodnota tovarov	Nákladová cena tovarov	Cena tovarov	Miera zisku	Odchýlka ceny od hodnoty
I
80 c +
60 c +
85 c +
95 c + 5
v	5	10	20	15	37	22%	+ 17

„Vcelku“ – komentuje Marx výsledky tejto tabuľky – „sa tovary predávajú za 2 + 7 + 17 = 26 nad hodnotou a za 8 + 18 = 26 pod hodnotou, takže cenové odchýlky sa rovnomerným rozdelením nadhodnoty alebo pripočítaním priemerného zisku 22 na 100 vopred vynaloženého kapitálu k príslušným nákladovým cenám tovarov I – V navzájom rušia; v tom istom pomere, v akom sa časť tovarov predáva nad svojou hodnotou, sa iná predáva pod svojou hodnotou. A iba ich predaj za takéto ceny umožňuje, aby miera zisku pre I – V bola rovnomerná, 22 %, bez ohľadu na rozdielne organické zloženie kapitálov I – V.“ (III, 135).

To všetko nie je, ako Marx ďalej vysvetľuje, iba hypotetický predpoklad, ale plná skutočnosť. Pôsobiacim činiteľom je konkurencia. Síce v dôsledku rozdielneho organického zloženia kapitálov vložených do rôznych výrobných odvetví sú „miery zisku, ktoré panujú v rôznych výrobných odvetviach, pôvodne veľmi rozdielne". Ale „tieto rozdielne miery zisku sa konkurenciou vyrovnávajú na všeobecnú mieru zisku, ktorá je priemerom všetkých týchto rozdielnych mier zisku. Zisk, ktorý podľa tejto všeobecnej miery zisku pripadá na kapitál danej veľkosti, nech je jeho organické zloženie akékoľvek, sa nazýva priemerný zisk. Cena tovaru, ktorá sa rovná jeho nákladovej cene plus tej časti ročného priemerného zisku, ktorá naň pripadá v pomere k podmienkam jeho obratu, vzťahujúcej sa na kapitál použitý pri jeho výrobe (nielen na kapitál spotrebovaný vo výrobe), je jeho výrobná cena" (III. 136). Tá je v skutočnosti totožná s natural price u Adama Smitha, s price of production Ricardovou, s prix nécessaire fyziokratov (III. 178). A skutočný výmenný pomer jednotlivých tovarov sa už neurčuje ich hodnotami, ale ich výrobnými cenami, alebo, ako sa Marx rád vyjadruje: „hodnoty sa premieňajú na výrobné ceny" (napr. III. 176). Hodnota a výrobná cena sa stretávajú len výnimočne a takpovediac náhodne pri tých tovaroch, ktoré sa vyrábajú pomocou kapitálu, ktorého organické zloženie sa náhodou práve rovná priemernému zloženiu spoločenského celkového kapitálu. Vo všetkých ostatných prípadoch sa hodnota a výrobná cena nevyhnutne a zásadne rozchádzajú. A to v nasledujúcom zmysle. Nazývame podľa Marxa „kapitály, ktoré obsahujú percentuálne viac konštantného, teda menej variabilného kapitálu než spoločenský priemerný kapitál: kapitály vyššieho zloženia; naopak také, kde konštantný kapitál zaberá pomerne malý a variabilný väčší priestor než pri spoločenskom priemernom kapitáli, kapitály nižšieho zloženia". Tak pri všetkých tých tovaroch, ktoré sa vyrábajú pomocou kapitálu „vyššieho" než priemerného zloženia, bude výrobná cena stáť nad ich hodnotou, v opačnom prípade pod hodnotou. Alebo: tovary prvého druhu sa budú nevyhnutne a pravidelne predávať nad svojou hodnotou, tovary druhého druhu pod svojou hodnotou (III. 142 a nasl. a častejšie).

„Hoci kapitalisti rôznych výrobných sfér pri predaji svojich tovarov stiahnu späť kapitálové hodnoty spotrebované vo výrobe týchto tovarov, nezískavajú späť nadhodnotu, a teda zisk, vyprodukovaný vo vlastnej sfére pri výrobe týchto tovarov, ale len toľko nadhodnoty, a teda zisku, koľko pripadá z celkovej nadhodnoty alebo celkového zisku, ktorý sa vyprodukuje celkovým kapitálom spoločnosti vo všetkých výrobných sférach dohromady za daný časový úsek, pri rovnomernom rozdelení na každú alikvotnú časť celkového kapitálu. Na 100 stiahne každý zálohovaný kapitál, nech je jeho zloženie akékoľvek, v každom roku alebo inom časovom úseku zisk, ktorý za tento časový úsek pripadá na 100 ako na toľkokrátnu časť celkového kapitálu. Rôzni kapitalisti sa tu, pokiaľ ide o zisk, správajú ako iba akcionári akciovej spoločnosti, v ktorej sa podiely na zisku rozdeľujú rovnomerne na 100, a preto sa pre rôznych kapitalistov líšia len podľa veľkosti kapitálu vloženého každým z nich do celkového podniku, podľa jeho pomernej účasti na celkovom podniku, podľa počtu jeho akcií." (III. 136 a nasl.)

Celkový zisk a celková nadhodnota sú totožné veličiny (III. 151, 152). A priemerný zisk nie je nič iné „než celková masa nadhodnoty rozdelená na masy kapitálu v každej výrobnej sfére v pomere ich veľkostí" (III. 153).

Dôležitým dôsledkom, ktorý z toho vyplýva, je, že zisk, ktorý získava jednotlivý kapitalista, vôbec nepochádza výlučne z práce ním samým zamestnanej (III. 149), ale často z veľkej časti, a niekedy, napr. pri kupeckom kapitáli (III. 265), úplne pochádza od robotníkov, s ktorými dotyčný kapitalista nemá vôbec žiadny styk. Marx napokon nachádza ešte jednu otázku, ktorú treba položiť a zodpovedať a ktorú považuje za „vlastne ťažkú otázku": totiž otázku, ako vlastne „toto vyrovnávanie ziskov na všeobecnú mieru zisku prebieha, keďže je zjavne výsledkom a nemôže byť východiskom?" (III. 153)

Najprv rozvíja názor, že v spoločenskom stave, v ktorom kapitalistický spôsob výroby ešte nepanuje, v ktorom teda robotníci sami vlastnia potrebné výrobné prostriedky, by sa tovary fakticky vymieňali podľa svojej skutočnej hodnoty, a miery zisku by sa tak nevyrovnávali. Skutočne existujúca rozdielnosť mier zisku by však bola, keďže robotníci by pritom predsa vždy za rovnaký pracovný čas dostávali rovnakú nadhodnotu, t. j. rovnakú hodnotu nad svoje nevyhnutné potreby, a mohli by si ju ponechať pre seba, „ľahostajnou okolnosťou, celkom tak, ako je dnes pre námezdného robotníka ľahostajnou okolnosťou, v akej miere zisku sa vyjadruje množstvo nadhodnoty, ktoré z neho bolo vytlačené" (III. 155). Keďže teraz takéto pomery, v ktorých robotníkovi patria výrobné prostriedky, sú historicky tými skoršími a vyskytujú sa v starom i v modernom svete, napr. pri samostatne pracujúcom roľníkovi vlastniacom pôdu a pri remeselníkovi, považuje sa Marx za oprávneného vysloviť, že je „celkom v súlade s vecou považovať hodnoty tovarov nielen teoreticky, ale aj historicky za prius výrobných cien" (III. 156).

V kapitalisticky organizovanej spoločnosti sa však táto premena hodnôt na výrobné ceny a s ňou súvisiace vyrovnávanie mier zisku skutočne uskutočňuje. O hnacích silách tohto vyrovnávacieho procesu a o spôsobe ich pôsobenia sa Marx po dlhých prípravných úvahách, v ktorých sa pojednáva o tvorbe trhovej hodnoty a trhovej ceny, najmä v prípade výroby rôznych častí tovaru prichádzajúceho na trh za rôznych priaznivých výrobných podmienok, vyjadruje veľmi jasne a stručne v nasledujúcich slovách: „Ak sa tovary ... predávajú za svoje hodnoty, vznikajú ... veľmi rozdielne miery zisku ... Kapitál sa však sťahuje zo sféry s nízkou mierou zisku a vrhá sa do inej, ktorá prináša vyšší zisk. Týmto neustálym vysťahovávaním a prisťahovávaním, jedným slovom svojím rozdeľovaním medzi rôzne sféry podľa toho, ako tam miera zisku klesá a tu stúpa, vyvoláva taký pomer ponuky k dopytu, že priemerný zisk sa v rôznych výrobných sférach stáva rovnakým, a hodnoty sa preto premieňajú na výrobné ceny" (III. 175/6).²

15 v | 15 | 40 | 70 | 55 | 77 | 22% | + 7 | | V

Pisateľ týchto riadkov vyjadril pred dlhým radom rokov, dávno predtým, než sa rozvinula úvodom vykreslená literatúra o zlučiteľnosti rovnakej priemernej miery zisku s Marxovým zákonom hodnoty, svoj názor na tento predmet do nasledujúcich slov: „Buď sa produkty natrvalo skutočne vymieňajú v pomere práce na nich lipnúcej ... – potom je nivelizácia kapitálových ziskov nemožná. Alebo dochádza k nivelizácii kapitálových ziskov – potom je nemožné, aby sa produkty naďalej vymieňali v pomere práce na nich lipnúcej".⁹

Skutočnú nezlučiteľnosť týchto dvoch predpokladov priznal z Marxovho tábora ako prvý pred niekoľkými rokmi Conrad Schmidt.¹⁰ Teraz máme autentické potvrdenie samotného majstra. Celkom jasne a zreteľne vyslovil, že rovnomerná miera zisku sa umožňuje len predajom tovarov za také ceny, pri ktorých sa jedna časť tovarov vymieňa nad svojou hodnotou, iná pod svojou hodnotou, teda odchylne od pomeru práce v nich stelesnenej. Ani v tom nás nenechal na pochybách, ktorý z dvoch nezlučiteľných výrokov považuje za ten, ktorý zodpovedá realite. Učí s vďakyhodnou jasnosťou a bezokolkovosťou, že je to nivelizácia kapitálových ziskov. A neváha s rovnakou jasnosťou a bezokolkovosťou učiť, že jednotlivé tovary sa medzi sebou skutočne nevymieňajú v pomere práce na nich lipnúcej, ale v onom od neho odchylnom pomere, ktorý vyžaduje nivelizácia kapitálových ziskov.

V akom pomere stojí toto učenie tretieho zväzku k slávnemu zákonu hodnoty prvého? Obsahuje s toľkým napätím očakávané riešenie „zdanlivého" rozporu? Obsahuje dôkaz, „ako sa nielen bez porušenia zákona hodnoty, ale oveľa viac na jeho základe môže a musí utvárať rovnaká priemerná miera zisku"? Alebo neobsahuje oveľa viac pravý opak: totiž konštatovanie skutočného nezmieriteľného rozporu a dôkaz, že rovnaká priemerná miera zisku sa môže utvárať len vtedy, ak a pretože údajný zákon hodnoty neplatí?

Domnievam sa, že kto sa pozerá nezaujato a triezvo, nebude môcť dlho zostať na pochybách. V prvom zväzku sa s najväčším možným dôrazom učilo, že všetka hodnota sa zakladá na práci a len na práci, že hodnoty tovaru sa k sebe majú tak ako pracovný čas potrebný na ich výrobu; tieto vety boli odvodené a vydestilované priam a výlučne z výmenných pomerov tovarov, ktorým sú „imanentné"; boli sme vedení k tomu, aby sme „vychádzali z výmennej hodnoty a výmenného pomeru tovarov, aby sme prišli na stopu ich v nich skrytej hodnoty" (I. 23); hodnota nám bola vysvetlená ako to spoločné, „čo sa predstavuje vo výmennom pomere tovarov" (I. 13), vo forme a s dôrazom donucujúceho, žiadnu výnimku nepripúšťajúceho záveru nám bolo povedané, že stotožnenie dvoch tovarov vo výmene znamená, že v nich existuje „spoločné toho istého rozmeru", na ktoré musí byť každý z oboch „redukovateľný" (I. 11), preto sa musia, odhliadnuc od chvíľkových, náhodných odchýlok, ktoré sa však „javia ako porušenie zákona výmeny tovarov" (I. 142), natrvalo a zásadne vymieňať proti sebe tovary stelesňujúce rovnaké množstvo práce. – A teraz, v treťom zväzku, sa nám stručne a sucho vysvetľuje, že to, čo podľa učenia prvého zväzku byť musí, nie je a byť nemôže; že sa jednotlivé tovary, a to nie náhodne alebo prechodne, ale nevyhnutne a trvalo, vymieňajú a musia vymieňať proti sebe v inom pomere než v pomere stelesnenej práce!

Nemôžem si pomôcť, nevidím tu nič z vysvetlenia a zmierenia rozporu, ale holý rozpor sám. Tretí zväzok Marxa popiera prvý. Teória priemernej miery zisku a výrobných cien sa neznáša s teóriou hodnoty. To je dojem, o ktorom sa domnievam, že ho musí prijať každý logicky mysliaci. Zdá sa, že sa aj pomerne všeobecne dostavil. Loria sa vo svojom živom a obrazne bohatom spôsobe vyjadrovania cíti prinútený k „tvrdému, ale spravodlivému súdu", že Marx „namiesto riešenia ponúkol mystifikáciu"; vidí vo zverejnení tretieho zväzku „ruské ťaženie" Marxovho systému, jeho „najúplnejší teoretický bankrot", „vedeckú samovraždu", „najformálnejšie vzdanie sa vlastného učenia" (l'abdicazione più esplicita alla dottrina stessa) a „plné a úplné pripojenie sa k najortodoxnejším učeniam opovrhovaných ekonómov".¹¹

No aj muž, ktorý stojí Marxovmu systému tak blízko ako Werner Sombart, musí ako najpravdepodobnejší účinok, ktorý tretí zväzok u väčšiny čitateľov vyvolá, označiť „všeobecné krútenie hlavou“. „Väčšina nebude vôbec naklonená považovať ‚riešenie‘ ‚hádanky priemernej miery zisku‘, ako sa teraz podáva, za ‚riešenie‘; budú sa nazdávať, že uzol bol rozťatý, no nijako nie rozviazaný. Veď keď sa teraz zrazu z prepadliska vynorí ‚celkom obyčajná‘ teória výrobných nákladov, znamená to práve, že slávna teória hodnoty spadla pod stôl. Lebo ak napokon predsa dospievam k výrobným nákladom, aby som vysvetlil zisk: načo potom celý ťažkopádny aparát teórie hodnoty a nadhodnoty?“¹² Pre seba samého si Sombart pravda vyhradzuje iný úsudok. Podujíma sa na svojrázny záchranný pokus, pri ktorom sa však z toho, čo má byť zachránené, vyhodí cez palubu tak mnoho, že sa mi javí dosť pochybné, či si tým získa vďaku ktoréhokoľvek zúčastneného. K tomuto v každom prípade zaujímavému a poučnému záchrannému pokusu ešte pristúpim bližšie. No tak ďaleko ešte nie sme; pred posmrtným obhajcom musíme ešte vypočuť samotného majstra, a to s celou pozornosťou a starostlivosťou, akú si taká dôležitá vec zaslúži.

Ako je celkom samozrejmé, musel totiž Marx sám predvídať, že jeho „riešeniu“ sa bude vyčítať, že nie je „riešením“, lež vzdaním sa jeho zákona hodnoty. Tejto predvídavosti vďačí zjavne za svoj pôvod anticipovaná sebaobrana, ktorá sa, ak nie formou, tak vecne, nachádza v Marxovom diele. Marx totiž neopomína na početných miestach vpliesť výslovné tvrdenie, že napriek bezprostrednému ovládaniu výmenných pomerov výrobnými cenami odchyľujúcimi sa od hodnôt sa predsa ešte všetko pohybuje v rámci zákona hodnoty, a že predsa ešte tento zákon, prinajmenšom „v poslednej inštancii“, vykonáva nadvládu nad cenami. Pokúša sa urobiť toto poňatie hodnoverným prostredníctvom rozličných výkladov a poznámok. Tie nenesú jednotný ráz. Marx o tejto téme nevedie, ako to inak býva jeho zvykom, formálny uzavretý dôkazový postup, lež podáva len istý počet vedľa seba bežiacich príležitostných poznámok, ktoré obsahujú rozličné dôkazové dôvody alebo obraty, ktoré možno za také vykladať. Za tohto stavu vecí nemožno posúdiť, na ktorý z týchto dôkazových dôvodov chcel Marx sám položiť hlavnú váhu, ani ako si predstavoval vzájomný vzťah týchto rozličných dôkazových dôvodov. Nech je tomu akokoľvek, v každom prípade sme, ak chceme byť spravodliví tak voči majstrovi, ako aj voči svojej kritickej úlohe, povinní každému z týchto dôkazových dôvodov tú najpresnejšiu pozornosť a nezaujaté zhodnotenie.

Argument: aj keď sa jednotlivé tovary medzi sebou predávajú nad alebo pod svojimi hodnotami, predsa sa tieto protichodné odchýlky vzájomne rušia, a v samej spoločnosti – uvážiac totalitu všetkých výrobných odvetví – preto predsa zostáva súčet výrobných cien vyrobených tovarov rovný súčtu ich hodnôt.

Argument: zákon hodnoty ovláda pohyb cien tým, že zmenšenie alebo zväčšenie pracovného času potrebného na výrobu spôsobuje stúpanie alebo klesanie výrobných cien (III. 158, podobne III. 156).

Argument: zákon hodnoty ovláda podľa Marxovho tvrdenia s neoslabenou autoritou výmenu tovarov v istých „pôvodných“ štádiách, v ktorých sa premena hodnôt na výrobné ceny ešte neuskutočnila.

Argument: v spletitom národnom hospodárstve „reguluje“ zákon hodnoty prinajmenšom nepriamo a „v poslednej inštancii“ výrobné ceny tým, že celková hodnota tovarov, určujúca sa podľa zákona hodnoty, reguluje celkovú nadhodnotu, táto však výšku priemerného zisku, a teda všeobecnú mieru zisku (III. 159).

Preskúmajme tieto argumenty, každý osobitne, čo do ich obsahu.

PRVÝ ARGUMENT

Marx pripúšťa, že jednotlivé tovary, podľa toho, či sa pri ich výrobe spolupodieľal konštantný kapitál nadpriemerným alebo podpriemerným podielom, sa medzi sebou vymieňajú nad alebo pod svojou hodnotou. Kladie sa však dôraz na to, že tieto individuálne odchýlky, ktoré nastávajú na opačné strany, sa kedykoľvek vzájomne kompenzujú alebo rušia, takže súčet všetkých zaplatených cien predsa presne zodpovedá súčtu všetkých hodnôt. „V tom istom pomere, v akom sa časť tovarov predáva nad svojou hodnotou, sa iná predáva pod ňou“ (III. 135). „Celková cena tovarov I – V (v tabuľkovom príklade, ktorý Marx použil) by sa teda rovnala ich celkovej hodnote, ... v skutočnosti teda peňažný výraz pre celkové kvantum práce, minulej a novo pridanej, obsiahnutej v tovaroch I – V. A týmto spôsobom sa v samej spoločnosti – uvážiac totalitu všetkých výrobných odvetví – súčet výrobných cien vyrobených tovarov rovná súčtu ich hodnôt“ (III. 138). Z toho sa napokon – viac alebo menej zreteľne – vyvodzuje argument, že prinajmenšom pre súčet všetkých tovarov alebo pre spoločnosť ako celok preukazuje zákon hodnoty svoju platnosť. „Toto sa však vždy rozplynie do toho, že to, čo do jedného tovaru vchádza priveľa, do druhého vchádza primálo za nadhodnotu, a že sa teda aj odchýlky od hodnoty, ktoré väzia vo výrobných cenách tovarov, vzájomne rušia. V celej kapitalistickej výrobe je vôbec vždy len veľmi spletitým a približným spôsobom, ako nikdy nezistiteľný priemer večných výkyvov, že sa všeobecný zákon presadzuje ako ovládajúca tendencia.“ (III. 140)

Tento argument nie je v marxovskej literatúre nový. Pred niekoľkými rokmi ho v príbuznej situácii uplatnil Conrad Schmidt s veľkým dôrazom a azda s ešte väčšou zásadnou jasnosťou než teraz Marx sám. Pri svojom pokuse vyriešiť hádanku priemernej miery zisku dospel aj Schmidt, hoci s inou medziľahlou motiváciou než Marx, k záveru, že jednotlivé tovary sa medzi sebou nemôžu vymieňať v pomere práce na nich lipnúcej. Aj on si musel položiť otázku, či a ako možno vzhľadom na to ešte hovoriť o platnosti Marxovho zákona hodnoty, a svoj kladný názor oprel práve o teraz prednesený argument.³

Pokladám ho za úplne nesprávny. Vyslovil som to svojho času voči Conradovi Schmidtovi s odôvodnením, na ktorom ešte dnes a aj voči samému Marxovi nemám príčinu zmeniť ani slovo. Môžem sa preto uspokojiť s tým, že ho jednoducho doslova zopakujem. Spýtal som sa voči Schmidtovi, koľko alebo ako málo zostáva po onom faktickom pripustení ešte zo slávneho zákona hodnoty, a pokračoval som potom:

„Že však veľa nezostáva, najlepšie ilustruje práve snaha, ktorú autor venuje na dôkaz, že zákon hodnoty napriek všetkému zostáva v platnosti. Po tom, ako totiž pripustil, že skutočná cena tovarov sa odchyľuje od ich hodnoty, poznamenáva, že táto divergencia sa predsa vzťahuje len na tie ceny, ktoré jednotlivé tovary dosahujú; že naproti tomu mizne, len čo uvážime súčet všetkých jednotlivých tovarov, ročný národný produkt. Súčet cien, ktorý sa zaplatí za celý národný produkt vzatý dovedna, sa síce úplne zhoduje so súčtom hodnoty v ňom skutočne vykryštalizovaným.“ (Böhm-Bawerk, s. 51)

Neviem, či sa mi podarí náležite ilustrovať dosah tohto tvrdenia. Chcem sa pokúsiť aspoň o náznak.

„Čo je vôbec úlohou ‚zákona hodnoty‘? Predsa nič iné, ako objasniť v skutočnosti pozorovaný výmenný pomer statkov. Chceme vedieť, prečo vo výmene platí napr. jeden kabát práve toľko ako 20 lakťov plátna, prečo 10 libier čaju toľko ako 1/2 tony železa atď. Tak chápal úlohu vysvetlenia zákona hodnoty aj sám Marx. O výmennom pomere však očividne môže byť reč len medzi rozličnými jednotlivými tovarmi navzájom. Len čo však vezmeme do úvahy všetky tovary vzaté dovedna a sčítame ich ceny, nutne a zámerne odhliadame od pomeru existujúceho vnútri tejto celkovosti. Relatívne cenové rozdiely vnútri sa veď v súčte kompenzujú. O koľko napr. platí čaj voči železu viac, o toľko platí železo voči čaju menej, a vice versa. V každom prípade nie je nijakou odpoveďou na našu otázku, keď sa vyzvedáme na výmenný pomer statkov v národnom hospodárstve a nám sa odpovedá súčtom cien, ktorý všetky dovedna dosahujú; práve tak málo, ako keď sa vyzvedáme, o koľko minút alebo sekúnd potreboval víťaz v pretekoch na prebehnutie pretekárskej dráhy menej než jeho súperi, a nám sa odpovedá: všetci súperi vzatí dovedna potrebovali 25 minút 13 sekúnd“ (Böhm-Bawerk).

„Vec sa teraz má takto. Na otázku problému hodnoty marxisti najprv odpovedajú svojím zákonom hodnoty, že tovary sa vymieňajú v pomere k pracovnému času v nich vtelenému; potom túto odpoveď – zahalene alebo nezahalene – odvolávajú pre oblasť výmeny jednotlivých tovarov, teda práve pre tú oblasť, na ktorej otázka vôbec má zmysel, a udržiavajú ju v plnej čistote už len pre celý národný produkt vzatý dovedna, teda pre oblasť, na ktorej onú otázku ako bezpredmetnú vôbec nemožno položiť. Ako odpoveď na vlastnú otázku problému hodnoty je teda ‚zákon hodnoty‘ podľa vlastného priznania usvedčený zo lži faktami, a v jedinom použití, v ktorom usvedčený zo lži nie je, už nie je odpoveďou na otázku skutočne vyžadujúcu riešenie, lež mohol by byť nanajvýš odpoveďou na nejakú inú otázku“ (Böhm-Bawerk).

„Nie je to však ani len odpoveď na inú otázku, lež nie je to vôbec nijaká odpoveď, je to jednoduchá tautológia. Lebo ako vie každý národohospodár, tovary sa napokon, keď prehliadneme cez zahaľujúce formy peňažného styku, opäť vymieňajú za tovary. Každý tovar vstupujúci do výmeny je zároveň tovarom, ale aj cenou svojho protidaru. Súčet tovarov je teda totožný so súčtom cien zaň zaplatených. Alebo: cena za celý národný produkt vzatý dovedna nie je nič iné ako – sám národný produkt. Za týchto okolností je pravda celkom správne, že súčet cien, ktorý sa za celý národný produkt zaplatí dovedna, sa úplne stretáva so súčtom hodnoty alebo práce v ňom vykryštalizovaným. Avšak tento tautologický výrok neznamená ani nejaký prírastok skutočného poznania, ani nemôže najmä slúžiť ako smerová skúška pre údajný zákon, že sa statky vymieňajú podľa pomeru práce v nich vtelenej. Lebo touto cestou by sa dal práve tak dobre – či skôr práve tak zle – verifikovať aj akýkoľvek iný ‚zákon‘, napr. ‚zákon‘, že sa statky vymieňajú podľa miery svojej špecifickej hmotnosti! Lebo aj keď sa síce libra zlata ako ‚jednotlivý tovar‘ nevymieňa za libru železa, lež za 40 000 libier železa, predsa súčet cien, ktorý sa za libru zlata a 40 000 libier železa vzatých dovedna zaplatí, nie je ničím viac a ničím menej ako 40 000 libier železa a 1 libra zlata. Celková hmotnosť súčtu cien – 40 001 libier – teda celkom presne zodpovedá celkovej hmotnosti vtelenej do súčtu tovarov, takisto 40 001 libier, a následkom toho je hmotnosť pravým meradlom, podľa ktorého sa riadi výmenný pomer statkov?!“ (Böhm-Bawerk)

Z tohto úsudku, ktorý dnes obraciam proti samému Marxovi, nemusím nič uberať, ani k nemu nič pridávať, azda len to, že sa Marx pri uvádzaní tu posudzovaného argumentu dopúšťa ešte istého osobitného prehliadnutia, ktorého sa Schmidt vo svojej dobe nedopustil. Marx sa totiž v práve citovanom mieste na s. 140 tretieho zväzku usiluje pomocou všeobecnej sentencie, ktorej predmetom je spôsob pôsobenia tohto zákona, vytvoriť priaznivú náladu pre myšlienku, že jeho zákonu hodnoty možno predsa pripísať istú reálnu platnosť, aj keď ho jednotlivé prípady neposlúchajú. Po tom, čo hovoril o tom, že „odchýlky od hodnoty, ktoré tkvejú vo výrobných cenách, sa navzájom rušia“, pripája totiž poznámku, že všeobecný zákon sa pri celej kapitalistickej výrobe „vôbec vždy presadzuje len veľmi zložitým a približným spôsobom, ako zistiteľný priemer večných kolísaní, ako vládnuca tendencia“.

Marx tu zamieňa dve veľmi rozdielne veci: priemer kolísaní a priemer medzi trvalo a zásadne nerovnakými veličinami. V tom má totiž celkom pravdu, že nejeden všeobecný zákon sa presadzuje len tak, že priemer vyplývajúci z ustavičných kolísaní zodpovedá norme vyslovenej zákonom. Každý národohospodár pozná takéto zákony, ako napr. zákon, že ceny sa rovnajú výrobným nákladom, že výška mzdy v rozličných odvetviach zamestnania, výška kapitálového zisku v rozličných výrobných odvetviach má tendenciu ustáliť sa, odhliadnuc od osobitných dôvodov nerovnosti, na rovnakej úrovni; a každý národohospodár je naklonený uznávať tieto zákony za „zákony“, hoci im azda nezodpovedá ani jediný prípad s najminucióznejšou presnosťou. A preto je aj v poukaze na takýto spôsob pôsobenia, ktorý sa prejavuje len v priemere a v celku, silne pútavý moment. Lenže prípad, v prospech ktorého Marx tento pútavý poukaz používa, je celkom inej povahy. V prípade výrobných cien, ktoré sa odchyľujú od „hodnôt“, nejde o kolísania, lež o nutné a trvalé divergencie. Z dvoch tovarov A a B, ktoré stelesňujú rovnaké množstvo práce, ale boli vyrobené kapitálmi nerovnakého organického zloženia, nekolíše každý okolo jedného a toho istého priemeru, napr. okolo priemeru 50 zl., lež každý trvalo zaujíma inú cenovú úroveň, napr. tovar A, pri ktorom spolupôsobil malý konštantný kapitál a žiada úročenie, úroveň 40 zl., tovar B, ktorý má úročiť veľa konštantného kapitálu, úroveň 60 zl., s výhradou kolísaní okolo týchto odchylných úrovní. Keby sme mali do činenia len s kolísaniami okolo tej istej úrovne, takže by raz tovar A stál 48 zl. a tovar B 52 zl., raz naopak tovar A 52 a tovar B len 48 zl., potom by sa síce dalo povedať, že v priemere stoja oba tovary cenovo rovnako vysoko, a v tomto stave vecí, keby sa dal všeobecne pozorovať, by sa napriek kolísaniam dala vidieť verifikácia „zákona“, že tovary, v ktorých je stelesnené rovnaké množstvo práce, sa navzájom vymieňajú za rovnakých podmienok.

Ak však z dvoch tovarov, ktoré stelesňujú rovnaké množstvo práce, jeden trvalo a pravidelne udržuje cenu 40 a druhý rovnako trvalo a pravidelne cenu 60 zl., potom môže matematik medzi týmito nerovnakými veličinami síce vyvodiť priemer 50 zl. Lenže takýto priemer má celkom iný význam, alebo správnejšie povedané, pre náš zákon nemá vôbec nijaký význam. Matematický priemer sa totiž dá vždy vyvodiť aj medzi najnerovnakejšími veličinami, a keď sa raz vyvodí, opačné odchýlky od neho sa svojou veľkosťou vždy „navzájom rušia“: o koľko jedna veličina priemer prevyšuje, presne o toľko musí potom nevyhnutne druhá za ním zaostávať! No takouto hrou s „priemermi“ a „rušiacimi sa odchýlkami“ sa zjavne dá skutočnosť, že medzi tovarmi rovnakých pracovných nákladov, ale nerovnakého zloženia kapitálu existujú nutné a trvalé cenové rozdiely, práve tak málo preinačiť z vyvrátenia na potvrdenie nárokovaného zákona hodnoty, ako by sme mohli mať sklon a oprávnenie tým dokazovať vetu, že všetky živočíšne druhy, vrátane jepíc a slonov, majú rovnakú dĺžku života. Veď slony žijú priemerne 100 rokov, jepice len jediný deň. Lenže medzi týmito veličinami sa dá vyvodiť spoločný priemer 50 rokov; o koľko dlhšie žijú slony, o toľko kratšie žijú práve jepice; odchýlky od priemeru sa teda „navzájom rušia“, a v celku a v priemere teda predsa víťazí zákon, že všetky živočíšne druhy majú rovnakú dĺžku života! –

Pokračujme ďalej.

DRUHÝ ARGUMENT

Marx na rozličných miestach tretieho zväzku nárokuje pre zákon hodnoty, že „ovládal pohyb cien“, a ako dôkaz tejto vlády považuje skutočnosť, že tam, kde klesá pracovný čas potrebný na výrobu tovarov, klesajú aj ceny, a kde stúpa, stúpajú aj ceny, za inak rovnakých okolností.⁴

Aj tento záver spočíva na myšlienkovom prehliadnutí, ktoré je také nápadné, že musí prekvapovať, ako mohlo ujsť samému Marxovi. Že totiž za inak rovnakých okolností ceny stúpajú a klesajú s veľkosťou vynaloženej práce, dokazuje zjavne nie viac a nie menej, než že práca je jedným z určujúcich činiteľov cien. Dokazuje teda skutočnosť, v ktorej sa celý svet zhoduje, ktorá nie je osobitným názorom Marxa, ale práve tak ju uznávajú a učia klasici a „vulgárni ekonómovia“. Marx však svojím zákonom hodnoty tvrdil oveľa viac: tvrdil, že vynaložená práca je jedinou okolnosťou, ktorá reguluje výmenné pomery tovarov (odhliadnuc od náhodných okamžitých kolísaní ponuky a dopytu). Že tento zákon ovláda pohyb cien, by sa zjavne dalo povedať až vtedy, keby (trvalú) zmenu cien nemohla spôsobiť alebo sprostredkovať nijaká iná príčina než zmena vo veľkosti pracovného času. To však Marx vôbec netvrdí a tvrdiť nemôže; lebo z dôsledkov jeho vlastnej náuky vyplýva, že zmena ceny musí nastať napr. aj vtedy, keď vynaložená práca zostáva nezmenená, ale následkom skrátenia výrobného procesu a pod. sa mení organické zloženie kapitálu. K vete, ktorú Marx uvádza, možno teda bez ďalšieho postaviť po bok ako celkom rovnoprávnu inú vetu: že ceny stúpajú a klesajú tam, kde za inak rovnakých okolností stúpa a klesá dĺžka kapitálovej investície. No nakoľko sa zjavne touto poslednou vetou dá dokázať alebo verifikovať, že dĺžka kapitálovej investície je jedinou okolnosťou ovládajúcou výmenné pomery, práve tak málo možno naopak v okolnosti, že zmeny vo veľkosti vynaloženej práce vôbec zanechávajú stopy v pohybe cien, vidieť potvrdenie nárokovaného zákona, že výmenné pomery ovláda samotná práca.

TRETÍ ARGUMENT

Tento argument nie je Marxom rozvinutý s výslovnou jasnosťou, materiál k nemu je však votkaný do tých výkladov, ktorých predmetom je objasnenie „vlastnej zložitej otázky“, „ako prebieha vyrovnanie miery zisku na všeobecnú mieru zisku“ (III. 153 a nasl.).

Jadro argumentu sa dá najkratšie vylúpnuť nasledujúcim spôsobom. Marx tvrdí – a musí tvrdiť –, že „miery zisku sú pôvodne veľmi rozdielne“ (III. 136), a že ich vyrovnanie na všeobecnú mieru zisku „môže byť až výsledkom, a nie východiskom“ (III. 153). Táto téza obsahuje ďalej nárok, že existujú akési „pôvodné“ stavy, v ktorých sa „premena hodnôt na výrobné ceny“ vedúca k vyrovnaniu mier zisku ešte nevykonala, a ktoré teda ešte stoja pod plnou a doslovnou vládou zákona hodnoty. Nárokuje sa teda preň istá, jemu úplne poddaná oblasť platnosti.

Pozrime sa bližšie, ktoré oblasti to majú byť a aké doklady Marx pre to predkladá, že sa v nich výmenné pomery skutočne normujú len prácou stelesnenou v tovaroch.

Vyrovnanie mier zisku je podľa Marxa viazané na dva predpoklady: po prvé, že vôbec už vládne kapitalistický spôsob výroby (III. 154), a po druhé, že konkurencia účinne uplatňuje svoju nivelizujúcu činnosť (III. 136, 151, 159, 175/76). Logicky teda budeme musieť hľadať „pôvodné stavy“ s čistým režimom zákona hodnoty tam, kde chýba buď jeden, alebo druhý z oboch predpokladov (alebo prirodzene oba naraz).

O prvom prípade sa Marx sám obšírne vyslovil. Robí predmetom podrobného opisu deje v takom spoločenskom stave, v ktorom sa ešte nevyrába kapitalisticky, lež „kde výrobné prostriedky patria robotníkovi“, pričom tento opis skutočne ukazuje ceny tovarov v tomto štádiu ovládané výlučne ich hodnotami. Aby som čitateľovi umožnil nezaujatý úsudok o tom, koľko nároku na dôkaznú silu tomuto opisu prislúcha, musím ho predviesť v celom jeho znení.

„Punctum saliens vystúpi do popredia najzreteľnejšie, ak vec uchopíme takto: Predpokladajme, že robotníci sami sú v držbe svojich príslušných výrobných prostriedkov a vymieňajú si svoje tovary navzájom. Tieto tovary by potom neboli produktmi kapitálu. Podľa technickej povahy ich prác by bola hodnota pracovných prostriedkov a pracovných látok používaných v rôznych pracovných odvetviach rozdielna; rovnako by – odhliadnuc od nerovnakej hodnoty používaných výrobných prostriedkov – bolo na dané množstvo práce potrebné rozdielne množstvo týchto prostriedkov podľa toho, či možno určitý tovar zhotoviť za hodinu, iný až za deň atď. Predpokladajme ďalej, že títo robotníci pracujú v priemere rovnaký čas, započítajúc vyrovnania, ktoré vyplývajú z rôznej intenzity atď. práce. Dvaja robotníci by potom v tovaroch, ktoré tvoria produkt ich dennej práce, po prvé nahradili svoje výdavky, výrobné ceny spotrebovaných výrobných prostriedkov. Tie by boli rozdielne podľa technickej povahy ich pracovných odvetví. Po druhé by obaja vytvorili rovnaké množstvo novej hodnoty, totiž pracovný deň pridaný k výrobným prostriedkom. To by zahŕňalo ich pracovnú mzdu plus nadhodnotu, nadprácu nad rámec ich nevyhnutných potrieb, ktorej výsledok by však patril im samým. Ak sa vyjadríme kapitalisticky, tak obaja dostávajú rovnakú pracovnú mzdu plus rovnaký zisk, ale aj hodnotu vyjadrenú napr. v produkte desaťhodinového pracovného dňa. Avšak po prvé by hodnoty ich tovarov boli rozdielne. V tovare I by bol napr. obsiahnutý väčší podiel hodnoty pripadajúci na vynaložené výrobné prostriedky než v tovare II. Aj miery zisku by boli veľmi rozdielne pre I a II, ak tu nazývame mierou zisku pomer nadhodnoty k celkovej hodnote vynaložených výrobných prostriedkov. Životné prostriedky, ktoré I a II počas výroby denne spotrebúvajú a ktoré zastupujú pracovnú mzdu, budú tu tvoriť tú časť preddavkovaných výrobných prostriedkov, ktorú inak nazývame variabilným kapitálom. Avšak nadhodnoty by boli za rovnaký pracovný čas pre I a II rovnaké, alebo ešte presnejšie: keďže I aj II každý dostávajú hodnotu produktu jedného pracovného dňa, dostávajú – po odpočítaní hodnoty preddavkovaných „konštantných“ prvkov – rovnaké hodnoty, z ktorých jednu časť možno považovať za náhradu životných prostriedkov spotrebovaných vo výrobe, druhú za nadhodnotu prevyšujúcu túto náhradu. Ak má I väčšie výdavky, tak sú nahradené väčším podielom hodnoty jeho tovaru, ktorý nahrádza túto „konštantnú“ časť, a má preto opäť aj väčšiu časť celkovej hodnoty svojho produktu spätne premeniť na vecné prvky tejto konštantnej časti, kým II, ak za ňu inkasuje menej, má o to menej aj spätne premieňať. Rozdielnosť mier zisku by teda za tohto predpokladu bola ľahostajnou okolnosťou, celkom tak, ako je dnes pre námezdného robotníka ľahostajnou okolnosťou, v akej miere zisku sa vyjadruje to množstvo nadhodnoty, ktoré sa z neho vytlačilo, a celkom tak, ako je v medzinárodnom obchode rozdielnosť mier zisku u rôznych národov pre ich výmenu tovarov ľahostajnou okolnosťou.“ (III. 154 a nasl.)

A teraz Marx prechádza z hypotetického spôsobu reči „predpokladu“ s jeho „nech sú“ a „boli by“ naraz k celkom pozitívnym záverom. „Výmena tovarov za ich hodnoty alebo približne za ich hodnoty si teda vyžaduje oveľa nižší stupeň než výmena za výrobné ceny ...“ .. a „je teda celkom vecne primerané považovať hodnoty tovarov nielen teoreticky, ale aj historicky za prius výrobných cien. Platí to pre stavy, kde robotníkovi patria výrobné prostriedky, a tento stav sa nachádza v starovekom i v modernom svete, u samostatne pracujúceho roľníka vlastniaceho pôdu i u remeselníka“ (III. 155, 156).

Čo si máme o týchto výkladoch myslieť?

Predovšetkým prosím čitateľa, aby sa presvedčil a zistil, že časť podaná v tóne „predpokladu“ síce obsahuje veľmi dôsledne vedené vylíčenie toho, ako by musela vyzerať výmenná premávka v oných primitívnych spoločenských stavoch, keby všetko prebiehalo podľa Marxovho zákona hodnoty, že v ňom však nie je obsiahnutý ani tieň dôkazu, ba ani len pokusu o dôkaz toho, že za daných predpokladov musí všetko prebiehať práve takto. Marx rozpráva, „predpokladá“, tvrdí, ale ani slovom nedokazuje. Je preto smelým, aby sme nepovedali naivným skokom, keď Marx na tomto základe, akoby bol šťastne previedol skutočný dôkazový postup, vyhlasuje za hotový výsledok, že je „teda“ celkom vecne primerané považovať hodnoty aj historicky za prius výrobných cien. V skutočnosti nemôže byť reči o tom, že by Marx svojím „predpokladom“ preukázal historickú existenciu takéhoto stavu; postuloval ju len zo svojej teórie ako hypotézu, o ktorej dôveryhodnosti si prirodzene musíme môcť utvoriť zdôvodnený úsudok.

V skutočnosti teraz proti jej dôveryhodnosti existujú najvážnejšie vnútorné i vonkajšie námietky. Je vnútorne nepravdepodobná, a nakoľko tu vôbec môže byť reči o skúške skúsenosťou, hovorí aj táto proti nej.

Je vnútorne celkom nepravdepodobná. Vyžadovala by totiž, aby producentom bol čas, kedy dostávajú odmenu za svoju činnosť, niečím celkom ľahostajným – a to je hospodársky i psychologicky nemožné. Ujasnime si to tým, že príklad, ktorý použil sám Marx, číselne rozpracujeme. Marx porovnáva dvoch robotníkov I a II. Robotník I reprezentuje výrobné odvetvie, ktoré technicky potrebuje relatívne mnoho a hodnotných prípravných výrobných prostriedkov, surovín, nástrojov, pomocných látok. Predpokladajme, aby sme príklad utvorili číselne, že výroba prípravných výrobných prostriedkov si vyžaduje päť pracovných rokov, kým ich spracovanie na hotové produkty sa uskutočňuje v šiestom pracovnom roku. Predpokladajme ďalej, čo iste nie je proti duchu Marxovej hypotézy, ktorá predsa chce vylíčiť celkom primitívny, pôvodný stav, že robotník I vykonáva oba druhy prác – tak výrobu prípravných výrobných prostriedkov, ako aj ich spracovanie na hotové produkty – sám. Za týchto okolností zjavne dostane z predaja hotového produktu, ktorý sa nemôže uskutočniť skôr než na konci šiesteho pracovného roka, odmenu aj za prípravnú prácu prvých rokov, alebo inými slovami, na odmenu za prácu prvého roka bude musieť čakať päť rokov, za prácu druhého roka štyri roky, za prácu tretieho roka tri roky atď., čiže v priemere všetkých šiestich pracovných rokov bude musieť na odmenu čakať približne tri roky po vykonaní práce. Robotník II naopak, ktorý reprezentuje výrobné odvetvie potrebujúce relatívne málo prípravných výrobných prostriedkov, dokončí možno všetky prípravné a dokončovacie práce v cykle trvajúcom len jeden mesiac, a dostane preto takmer bezprostredne po vykonaní svojej práce aj odmenu za ňu z výťažku svojho produktu.

Marxova hypotéza teraz predpokladá, že ceny druhov tovaru I a II sa ustália presne v pomere k vynaloženým množstvám práce, že sa teda produkt šiestich ročných prác v druhu I predáva práve len tak draho ako súhrn produktov šiestich ročných prác v druhu II. Z toho ďalej vyplýva, že v druhu I sa robotník za každý jeden pracovný rok uspokojí s priemerne o tri roky oneskorenou platbou tej istej sumy, ktorú robotník v druhu II dostáva bez akéhokoľvek oneskorenia; že teda časové oneskorenie príjmu mzdy je okolnosťou, ktorá v Marxovej hypotéze nehrá vôbec žiadnu úlohu a najmä nie je schopná uplatniť akýkoľvek vplyv na konkurenciu, na silnejšie alebo slabšie obsadenie rôznych výrobných odvetví s ohľadom na to, či pre dĺžku svojej výrobnej periódy ukladajú kratšiu alebo dlhšiu čakaciu dobu.

Či je to pravdepodobné, ponechávam na posúdenie čitateľa. Marx inak celkom správne uznáva, že osobitné vedľajšie okolnosti, ktoré sú vlastné práci niektorého výrobného odvetvia, osobitná intenzita, námaha, nepríjemnosť práce, si hrou konkurencie vynútia kompenzáciu vo výške pracovnej mzdy. Nemá byť kompenzácie potrebnou okolnosťou aj niekoľkoročný odklad pracovnej odmeny? A ďalej: predpokladajme, že by skutočne všetci producenti rovnako radi čakali na svoju mzdu tri roky ako vôbec nie, môžu však aj všetci čakať? Marx síce predpokladá, že „robotníci sú v držbe svojich príslušných výrobných prostriedkov“, ale nepredpokladá a azda ani nesmie predpokladať, že každý z nich je v držbe takého množstva výrobných prostriedkov, aké je potrebné na vykonávanie toho výrobného odvetvia, ktoré z technických dôvodov vyžaduje disponovanie najväčšou sumou výrobných prostriedkov. Rôzne výrobné odvetvia preto nie sú vôbec rovnomerne prístupné všetkým producentom. Ale tie odvetvia, ktoré vyžadujú najmenší preddavok výrobných prostriedkov, sú najvšeobecnejšie prístupné, odvetvia so silnejšou kapitálovou potrebou sú ním pre čoraz menšiu menšinu. Nemá to mať vôbec žiadny vplyv na to, že ponuka v posledne menovaných odvetviach zaznamenáva isté obmedzenie, ktorým sa napokon cena ich produktov zvyšuje nad pomerné úroveň tých odvetví, ktoré sa prevádzkujú bez odiozneho vedľajšieho podmienenia čakania a sú prístupné oveľa širšiemu okruhu konkurentov?

Že je tu v hre istá nepravdepodobnosť, cítil aj sám Marx. Registruje najprv takisto, hoci v inej forme, že vymeranie cien výlučne v pomere k množstvu práce vedie v inom smere k nepomernosti. Registruje to vo forme – ktorá je navyše rovnako výstižná –, že „nadhodnota“, ktorú robotníci oboch výrobných odvetví dosahujú nad rámec svojej potreby na obživu, predstavuje, vypočítaná na preddavkované výrobné prostriedky, nerovnaké miery zisku. Prirodzene sa natíska otázka, prečo by sa táto nerovnosť nemala rovnako ako v „kapitalistickej“ spoločnosti obrúsiť konkurenciou? Marx cíti nutnosť dať na to odpoveď, a toto je aj jediná prímes, ktorá má vedľa púhych tvrdení charakter pokusu o zdôvodnenie. Čo teda odpovedá? Podstatné vraj je, že obaja robotníci dosahujú za rovnaký pracovný čas rovnaké nadhodnoty, alebo ešte presnejšie označené: že za rovnaký pracovný čas „po odpočítaní hodnoty preddavkovaných konštantných prvkov dostávajú rovnaké hodnoty“, a za tohto predpokladu je vraj rozdielnosť mier zisku pre nich „ľahostajnou okolnosťou, celkom tak, ako je dnes pre námezdného robotníka ľahostajnou okolnosťou, v akej miere zisku sa vyjadruje to množstvo nadhodnoty, ktoré sa z neho vytlačilo“.

Je to vydarené prirovnanie? Ak niečo nedostávam, tak mi môže byť síce celkom ľahostajné, či to, čo nedostávam, vypočítané na kapitál tretieho, predstavuje vysoké alebo nízke percento. Ale ak niečo zásadne dostávam, ako má robotník v nekapitalistickej hypotéze dostávať nadhodnotu ako zisk, tak mi vôbec nie je ľahostajné, podľa akého meradla sa má tento zisk vymerať a rozdeliť. Môže byť nanajvýš otvorenou otázkou, či sa má tento zisk vymerať a rozdeliť len podľa miery vykonanej práce alebo aj podľa miery preddavkovaných výrobných prostriedkov: ale jednoducho „ľahostajné“ to pre zúčastnených iste nie je, a ak sa teda tvrdí trochu nepravdepodobná skutočnosť, že nerovnaké miery zisku môžu trvalo existovať vedľa seba bez toho, aby boli obrúsené konkurenciou, tak sa to iste nedá zdôvodniť tým, že výška mier zisku je pre záujmy zúčastnených niečím celkom ľahostajným.

Sú však robotníci v Marxovej hypotéze rovnako zaobchádzaní hoci len ako robotníci? Za rovnaký pracovný čas dostávajú ako mzdu rovnaké hodnoty a nadhodnoty, ale dostávajú ich v rozličnom čase: jeden ihneď po vykonanej práci, druhý musí na odmenu čakať celé roky. Je to naozaj rovnaké zaobchádzanie, alebo tento postup skôr nezahŕňa nerovnosť vo vedľajšej okolnosti odmeňovania, ktorá robotníkom nemôže byť ľahostajná, na ktorú sú naopak, ako ukazuje skúsenosť, a to plným právom, veľmi citliví? Ktorému robotníkovi by dnes bolo ľahostajné, či svoju týždennú mzdu dostane v sobotu večer, alebo až o rok neskôr, alebo o tri roky neskôr? A takéto citlivé nerovnosti by konkurencia nemala zotrieť? To je nepravdepodobnosť, na ktorej objasnenie nám Marx zostal dlžný.

Jeho hypotéza je však nielen vnútorne nepravdepodobná, lež aj v rozpore so skúsenostnými faktami. Pravda, o predpokladanom prípade v jeho plnej typickej čistote nemáme prirodzene vôbec nijakú bezprostrednú skúsenosť, keďže stav, v ktorom námezdná práca vôbec nejestvuje a každý výrobca je nezávislým vlastníkom svojich výrobných prostriedkov, sa v plnej čistote už nikde nedá pozorovať. Avšak aj „v modernom svete“ sa nachádzajú stavy a pomery, ktoré Marxovej hypotéze aspoň približne zodpovedajú. Nachádzajú sa, ako Marx sám zdôrazňuje (III. 156), „pri roľníkovi, ktorý sám pracuje a vlastní pôdu, a pri remeselníkovi“. Podľa Marxovej hypotézy by sa teraz malo dať pozorovať, že veľkosť príjmu týchto osôb je úplne nezávislá od veľkosti kapitálu, ktorý vo svojej výrobe používajú. Každý z nich by mal poberať rovnakú sumu pracovnej mzdy a nadhodnoty, ľahostajné, či kapitál, ktorý ich výrobné prostriedky predstavujú, dosahuje 10 zl. alebo 10 000 zl. Domnievam sa však, že u nijakého čitateľa nenarazím na pochybnosti, keď tvrdím, že v opísaných kruhoch síce zriedka jestvuje natoľko presné účtovníctvo, aby sa dali pomery zistiť s číselnou presnosťou, ale že prevládajúci dojem celkom iste nepotvrdí Marxovu hypotézu, lež naopak povedie k tomu, že vo veľkom a celom sa pri tých odvetviach hospodárstva a osobách, ktoré pracujú s podporou značného kapitálu, nachádza aj hojnejší príjem než pri tých, ktoré nedisponujú ničím okrem rúk výrobcu.

Táto skúška faktov, nepriaznivá Marxovej hypotéze, dostáva však napokon nemalé nepriame posilnenie tým, že ani v druhom prípade, v ktorom by sa podľa Marxovej teórie malo dať pozorovať čisté panstvo zákona hodnoty a ktorý je pre priamu skúšku faktov oveľa prístupnejší, sa v skutočnosti nedá nájsť nijaká stopa po priebehu javov, ktorý Marx predstiera.

Marx totiž učí, ako vieme, že aj v plne rozvinutom hospodárstve dochádza k vyrovnaniu pôvodne rozličných mier zisku až pôsobením konkurencie. „Ak sa tovary predávajú podľa svojich hodnôt“ – píše na najpodrobnejšom z príslušných miest⁵ –, „vznikajú, ako bolo vyložené, veľmi rozličné miery zisku v rozličných výrobných sférach podľa rozdielneho organického zloženia kapitálových más v nich vložených. Kapitál sa však sťahuje zo sféry s nízkou mierou zisku a vrhá sa do inej, ktorá prináša vyšší zisk. Týmto neustálym vysťahovávaním a prisťahovávaním, jedným slovom svojím rozdeľovaním medzi rozličné sféry podľa toho, ako tam miera zisku klesá a tu stúpa, vyvoláva taký pomer ponuky k dopytu, že priemerný zisk sa stáva v rozličných výrobných sférach rovnakým.“

Logicky by sme teraz museli očakávať, že všade tam, kde sa táto forma konkurencie kapitálov nestala účinnou, alebo aspoň ešte nie plne účinnou, by sa malo vyskytovať aj Marxom tvrdené pôvodné utváranie cien a tvorby zisku v jeho plnej čistote, alebo aspoň približne. Inými slovami, museli by sa ukazovať faktické stopy toho, že pred nivelizáciou mier zisku odvetvia výroby s pomerne najväčším konštantným kapitálom dosahovali a dosahujú najmenšiu, a odvetvia s najmenším konštantným kapitálom najväčšiu mieru zisku. Takéto stopy sa však v skutočnosti nedajú nájsť nikde, ani v historickej minulosti, ani v prítomnosti. To bolo nedávno tak presvedčivo doložené učencom, ktorý je inak Marxovi vo vysokej miere naklonený, že nemôžem urobiť nič lepšie, než jednoducho odcitovať slová Wernera Sombarta.

„Nikdy a nijako sa vývoj neuskutočnil naznačeným spôsobom, ani sa tak neuskutočňuje, čo by predsa muselo byť aspoň prípadom pri každom novo vznikajúcom odvetví obchodu. Keby bolo ono poňatie správne, museli by sme si prenikanie kapitalizmu historicky zjavne predstavovať tak, že najprv obsadil sféru s prevažujúcou živou prácou, teda s podpriemerným kapitálovým zložením (malé c, veľké v), a potom pomaly prechádzal do iných sfér v tej miere, ako v oných prvých sférach v dôsledku rozmáhania výroby klesli ceny. V sfére, kde výrobné prostriedky vystupujú do popredia oproti živej práci, by pri odkázanosti na individuálne vyrobenú nadhodnotu prirodzene v počiatkoch realizoval taký nepatrný zisk, že by ho nič nelákalo do onej sféry sa presťahovať. Lenže kapitalistická výroba sa historicky začína sčasti rozvíjať práve aj v odvetviach výroby tohto druhého druhu: baníctvo atď. Kapitál by nemal nijaký dôvod prejsť zo sféry obehu, kde sa cítil veľmi dobre, do sféry výroby bez vyhliadky na ‚v krajine obvyklý zisk‘, ktorý – to sa predsa musí uvážiť – pred všetkou kapitalistickou výrobou existoval v obchodnom zisku. Mylnosť oného predpokladu však možno dokázať aj z druhej strany: keby sa v sférach s prevažujúcou živou prácou v počiatkoch kapitalistickej výroby dosahovali nehorázne vysoké zisky, predpokladalo by to, že kapitál naraz zamestnal príslušný, dovtedy samostatný okruh výrobcov ako námezdných robotníkov, t. j. povedzme za polovičnú mzdovú sadzbu, než predtým poberali, a rozdiel pri cenách tovarov, ktoré spočiatku zodpovedajú hodnotám, celkom vstrčil do svojho vrecka. Čo by ďalej bolo úplne nereálnou predstavou: kapitalistická výroba sa začala s deklasovanými existenciami v sčasti celkom novo vytvorených odvetviach výroby a pri stanovovaní cien iste hneď vychádzala z kapitálového výdavku“ (Werner Sombart).

„Ako je však predpoklad empirického naviazania miery zisku na mieru nadhodnoty historicky, t. j. pre počiatky kapitalizmu, nesprávny, rovnako, ba ešte väčšmi, je nesprávny pre pomery rozvinutého kapitalistického spôsobu výroby. Či sa dnes otvára podnik s akokoľvek vysokým alebo akokoľvek nízkym kapitálovým zložením: stanovenie cien jeho výrobkov a výpočet (a realizácia) zisku sa uskutočňuje výlučne na základe kapitálového výdavku.“

„Ak v každom čase, predtým ako teraz, neprestajne v skutočnosti putujú kapitály z jednej výrobnej sféry do druhej, má to svoju hlavnú príčinu celkom iste v nerovnosti mier zisku. Táto nerovnosť však celkom iste nepramení z organického zloženia kapitálov, lež z akýchsi príčin konkurencie. Odvetvia výroby, ktoré dnes ešte najskôr prekvitajú, sú sčasti práve také s veľmi vysokým kapitálovým zložením, ako bane, chemické továrne, pivovary, parné mlyny atď. Sú to oblasti, z ktorých sa kapitály stiahli, vysťahovali sa, kým sa výroba zodpovedajúco neobmedzila a ceny nestúpli?“⁶

Tieto výklady by poskytli látku pre nejedno užitočné použitie obracajúce sa proti Marxovej teórii. Zatiaľ z nich vyvodzujem jediné, ktoré sa bezprostredne vzťahuje na argument, pri ktorom naše skúmanie práve zotrváva: zákon hodnoty, ktorý uznane musí v národnom hospodárstve podrobenom plnej konkurencii svoje predstierané panstvo postúpiť výrobným cenám, nikdy nevykonával a nemohol vykonávať reálne panstvo ani v pôvodných stavoch.

Videli sme teda postupne stroskotať tri nároky, ktoré tvrdili jestvovanie istých vyhradených oblastí panstva, v ktorých by malo zákonu hodnoty pripadnúť bezprostredné uplatnenie: použitie zákona hodnoty na súhrn všetkých tovarov a cien tovarov namiesto na ich individuálne výmenné pomery (prvý argument) sa ukázalo vôbec ako pojmový nezmysel; pohyb cien (druhý argument) v skutočnosti nepodlieha predstieranému zákonu hodnoty, a rovnako tak tento nevykonáva reálne panstvo v „pôvodných“ stavoch (tretí argument). Zostáva teraz už len jedna možnosť: vykonáva azda zákon hodnoty, ktorý sa nikde neukazuje v reálnej, bezprostrednej platnosti, aspoň nepriame panstvo, akési zvrchované kráľovstvo?

Marx neopomenie tvrdiť aj toto. Je to látka štvrtého argumentu, ktorého úvahe sa teraz musíme venovať.

ŠTVRTÝ ARGUMENT

Tento argument Marx často heslovite naznačuje, avšak, pokiaľ vidím, len na jedinom mieste ho presnejšie objasňuje. V podstate smeruje k tomu, že „výrobné ceny“, ktoré ovládajú aktuálnu tvorbu cien, samy zasa stoja pod vplyvom zákona hodnoty, a tento teda prostredníctvom výrobných cien ovláda faktické výmenné pomery. Hodnoty „stoja za výrobnými cenami“ a „určujú ich v poslednej inštancii“ (III. 188); výrobné ceny sú, ako sa Marx často vyjadruje, len „premenené hodnoty“ alebo „premenené formy hodnoty“ (III. 142, 147, 152 a častejšie). Spôsob a miera vplyvu, ktorý zákon hodnoty na výrobné ceny berie, nachádza však svoje presné objasnenie na mieste na s. 158 a 159. „Priemerný zisk, ktorý určuje spôsob výroby, musí byť vždy približne rovný kvantu nadhodnoty, ktoré pripadá na daný kapitál ako alikvotnú časť spoločenského celkového kapitálu. Keďže teraz celková hodnota tovarov reguluje celkovú nadhodnotu, táto však výšku priemerného zisku a preto všeobecnej miery zisku – ako všeobecný zákon alebo ako to, čo ovláda výkyvy –, tak zákon hodnoty reguluje výrobné ceny.“

Sledujme tento myšlienkový postup krok za krokom preverujúc. Priemerný zisk, hovorí Marx na začiatku, určuje výrobné ceny. To je v zmysle Marxovho učenia správne, ale nie úplné. Urobme tento pomer úplne jasným.

Výrobná cena tovaru sa skladá najprv z „nákladovej ceny“ výrobných prostriedkov pre podnikateľa a z jeho priemerného zisku z vyloženého kapitálu. Nákladová cena výrobných prostriedkov sa zasa skladá z dvoch zložiek: z výdavku na variabilný kapitál, t. j. z bezprostredne vyplatených miezd, a z výdavku na spotrebovaný alebo opotrebovaný konštantný kapitál, suroviny, stroje a podobne. Ako Marx ďalej celkom správne objasňuje na s. 138 n., 144 a 186, v spoločnosti, v ktorej sa hodnoty už premenili na výrobné ceny, nezodpovedá ani obstarávacia alebo nákladová cena týchto vecných výrobných prostriedkov ich hodnote, lež súhrnu výdavkov, ktoré výrobcovia týchto výrobných prostriedkov sami vynaložili na mzdy a vecné pomocné prostriedky, plus priemernému zisku z týchto výdavkov. Ak túto analýzu ďalej rozvíjame, dospejeme, celkom ako pri natural price Adama Smitha, s ktorým Marx svoju výrobnú cenu aj výslovne stotožňuje (III. 178), napokon k rozkladu výrobnej ceny na dve zložky alebo determinanty: na súhrn všetkých počas rozličných štádií výroby vyplatených miezd, ktoré spolu predstavujú vlastnú nákladovú cenu tovaru⁷, a na súhrn všetkých z týchto mzdových výdavkov pro rata temporis vypočítaných ziskov, a to vypočítaných podľa priemernej miery zisku.

Je teda síce priemerný zisk nabiehajúci pri výrobe tovaru jedným z určujúcich dôvodov výrobnej ceny príslušného tovaru. O druhom určujúcom dôvode, vyplatenom súhrne miezd, Marx na tomto mieste ďalej nehovorí. Keďže však, ako bolo spomenuté, na inom mieste celkom všeobecne hovorí o tom, že „hodnoty stoja za výrobnými cenami“ a „zákon hodnoty ich v poslednej inštancii určuje“, musíme, aby sme nenechali nijakú medzeru, zahrnúť do nášho skúmania aj tento druhý faktor a podľa toho prizrieť, či a v akom stupni sa o ňom dá tvrdiť, že je určovaný zákonom hodnoty.

Súčet vyplatených miezd je zjavne súčinom množstva vynaloženej práce vynásobeného výškou mzdovej sadzby. Keďže podľa zákona hodnoty majú byť výmenné pomery určené výlučne množstvom vynaloženej práce a Marx opakovane s najväčším dôrazom upiera výške mzdy akýkoľvek vplyv na hodnotu tovarov,⁸ je rovnako zjavné, že z oboch zložiek faktora „mzdový výdavok“ harmonizuje so zákonom hodnoty iba jedna, totiž množstvo vynaloženej práce, kým v druhej zložke, vo výške mzdy, vstupuje medzi určujúce dôvody výrobných cien jeden určujúci dôvod cudzí zákonu hodnoty.

Spôsob a mieru pôsobenia tohto momentu nech – aby sme odrezali akékoľvek nedorozumenia – ešte ilustruje jednoduchý číselný príklad.

Vezmime tri tovary A, B a C, ktoré pôvodne predstavujú rovnakú výrobnú cenu po 100 mariek, avšak pri rozdielnom typickom zložení nákladových zložiek. Predpokladajme ďalej, že mzda za jeden deň činí pôvodne 5 mariek, miera nadhodnoty čiže stupeň vykorisťovania činí 100 %, takže z celkovej hodnoty tovaru 300 mariek pripadá 150 mariek na mzdy a ďalších 150 mariek na nadhodnotu; celkový kapitál (vynaložený na tri tovary v nerovnakom pomere) činí 1500 mariek, priemerné zisky teda 10 %. Tomuto predpokladu zodpovedá nasledujúce tabuľkové znázornenie:

Tabuľka 3

Tovar	Vynaložené pracovné dni	Vynaložené mzdy	Použitý kapitál	Pripadajúci priemerný zisk	Výrobná cena
A	10	50	500	50	100
B	6	30	700	70	100
C	14	70	300	30	100
Súčet	30	150	1500	150	300

Teraz predpokladajme zvýšenie mzdy z 5 na 6 mariek. To môže pri inak nezmenených okolnostiach podľa Marxa ísť iba na úkor nadhodnoty.⁹ Z nezmeneného celkového produktu 300 mariek preto pripadne – pri znížení stupňa vykorisťovania – na mzdy 180 a na nadhodnotu len 120 mariek, načo priemerná miera zisku z použitého kapitálu 1500 mariek klesne na 8 %. Posuny, ktoré tým nastanú v zložení kapitálových zložiek a vo výrobných cenách, ukazuje nasledujúca tabuľka.

Tabuľka 4

Tovar	Vynaložené pracovné dni	Vynaložené mzdy	Použitý kapitál	Pripadajúci priemerný zisk	Výrobná cena
A	10	60	500	40	100
B	6	36	700	56	92
C	14	84	300	24	108
Súčet	30	180	1500	120	300

Ukazuje sa teda, že zvýšenie miezd pri nezmenenom množstve práce privodilo citeľný posun pôvodne rovnakých výrobných cien a výmenných pomerov. Tento posun možno sčasti, avšak zjavne nie celkom, pripísať súčasnej, nevyhnutnej zmene priemernej miery zisku, ktorá bola zmenou mzdy dotknutá. Iste nie celkom, hovorím, pretože napríklad výrobná cena tovaru C, napriek poklesu v nej obsiahnutej sumy zisku, stúpla, takže táto cenová zmena iste nemohla byť privodená iba zmenou zisku. Túto – ostatne samozrejmú – vec zdôrazňujem len preto, aby som postavil mimo akúkoľvek pochybnosť, že vo výške mzdy máme do činenia s určujúcim dôvodom ceny, ktorého účinnosť sa nevyčerpáva v ovplyvňovaní výšky zisku, ale ktorý naopak vykonáva aj vlastný, priamy vplyv, a že sme teda skutočne mali príčinu podrobiť samostatnému skúmaniu ten člen určujúcich dôvodov ceny, ktorý Marx na vyššie citovanom mieste preskočil. Zhrnúť konečné výsledky tohto skúmania si vyhradzujem na neskôr. Sledujme zatiaľ, skúmajúc krok za krokom, výklad, ktorý Marx podáva o spôsobe, akým má byť druhý určujúci dôvod výrobných cien, priemerný zisk, regulovaný zákonom hodnoty.

tovarov;¹⁰ celková hodnota tovarov určuje v nich obsiahnutú celkovú nadhodnotu; táto, rozvrhnutá na spoločenský celkový kapitál, reguluje priemernú mieru zisku; táto, uplatnená na kapitál zamestnaný pri výrobe jednotlivého tovaru, dáva konkrétny priemerný zisk, ktorý napokon vstupuje ako prvok do výrobnej ceny príslušného tovaru. Týmto spôsobom „reguluje“ faktor stojaci na začiatku tohto radu, „zákon hodnoty“, jeho záverečný člen, výrobné ceny.

Sprevádzajme túto logickú reťaz našimi poznámkami.

Predovšetkým je nápadné a treba konštatovať, že Marx vôbec netvrdí súvislosť priemerného zisku vstupujúceho do výrobnej ceny tovarov s hodnotou stelesnenou na základe zákona hodnoty v určitých jednotlivých tovaroch. Naopak na početných miestach s dôrazom vyzdvihuje, že kvantum nadhodnoty, ktoré vstupuje do výrobnej ceny tovaru, je nezávislé, ba zásadne odlišné od „nadhodnoty skutočne vyrobenej v osobitnej výrobnej sfére“ (III. 146; podobne III. 144 a často). Vplyv pripisovaný zákonu hodnoty preto vôbec neviaže na charakteristickú funkciu zákona hodnoty, na základe ktorej tento normuje výmenné pomery jednotlivých tovarov, ale výlučne na akúsi domnelú inú funkciu, o ktorej krajne problematickom charaktere sme si už skôr utvorili svoj úsudok: totiž na určenie celkovej hodnoty všetkých tovarov dohromady. V tomto použití je, ako sme sa presvedčili, zákon hodnoty jednoducho bezobsažný. Ak človek, ako to napokon robí aj Marx, vzťahuje pojem a zákon hodnoty na výmenné pomery statkov,¹¹ tak nemá zmysel uplatňovať pojem a zákon na celok, ktorý ako taký nikdy nemôže do tých pomerov vstúpiť: pre neuskutočňujúcu sa výmenu tohto celku niet prirodzene ani meradla, ani určujúceho dôvodu, a preto nemôže existovať ani nijaký obsah pre „zákon hodnoty“. Ak však zákon hodnoty vôbec nemá reálny vplyv na chimérickú „celkovú hodnotu všetkých tovarov dohromady“, nemôže byť taký vplyv prirodzene ani ďalej vedený na iné pomery, a celá mnohočlenná reťaz, ktorú sa Marx s navonok úhľadnou logikou usiloval ďalej spriadať, visí preto vo vzduchu.

Odhliadnime však celkom od tohto prvého základného nedostatku a preskúmajme ostatné členy reťaze nezávisle od neho na ich vlastnú udržateľnosť. Predpokladajme teda, že celková hodnota tovarov je naozaj reálna, a to zákonom hodnoty určená veličina: tak druhý člen tvrdí, že táto celková hodnota tovarov reguluje celkovú nadhodnotu. Je to správne?

Nadhodnota nepredstavuje bezpochyby nijakú pevnú či nemennú kvótu celkového národného produktu, ale vyplýva z rozdielu medzi „celkovou hodnotou“ národného produktu a sumou mzdy, ktorá sa vypláca robotníkom. Oná celková hodnota teda v každom prípade nereguluje sama osebe veľkosť celkovej nadhodnoty, ale v najlepšom prípade je schopná poskytnúť jeden určujúci dôvod jej veľkosti, popri ktorom ako druhý, cudzí určujúci dôvod vystupuje výška mzdy. Nepodlieha však azda aj táto Marxovmu zákonu hodnoty?

V prvom zväzku to Marx ešte tvrdil bezpodmienečne. „Hodnota pracovnej sily“, píše na s. 155, „rovnako ako hodnota každého iného tovaru, je určená pracovným časom potrebným na výrobu, teda aj na reprodukciu tohto špecifického artikla.“ A na nasledujúcej strane, presnejšie určujúc túto vetu, pokračuje: „Na svoje udržanie potrebuje živý jednotlivec istú sumu životných prostriedkov. Pracovný čas potrebný na výrobu pracovnej sily sa teda rozkladá na pracovný čas potrebný na výrobu týchto životných prostriedkov, čiže hodnota pracovnej sily je hodnotou životných prostriedkov potrebných na udržanie jej majiteľa.“ V treťom zväzku je však Marx nútený aj z prísnosti tohto tvrdenia značne poľaviť. Na s. 186 tretieho zväzku totiž s plným právom upozorňuje na možnosť, že aj potrebné životné prostriedky robotníkov sa môžu predávať za výrobné ceny, ktoré sa odchyľujú od potrebného pracovného času. V tomto prípade, učí Marx, sa môže aj variabilná časť kapitálu (t. j. vyplatené mzdy) „odchýliť od svojej hodnoty“. Inými slovami: aj mzda sa môže (celkom odhliadnuc od čisto dočasných oscilácií) trvalo odchyľovať od tej sadzby, ktorá by zodpovedala množstvu práce stelesnenému v potrebných životných prostriedkoch čiže prísnej požiadavke zákona hodnoty. Už pri určovaní celkovej nadhodnoty sa teda zúčastňuje prinajmenšom jeden určujúci dôvod cudzí zákonu hodnoty.

Takto určený faktor celková nadhodnota „reguluje“ podľa Marxa priemernú mieru zisku. Zjavne však opäť iba tým spôsobom, že celková nadhodnota poskytuje jeden určujúci dôvod, kým ako druhý, od tohto a aj od zákona hodnoty celkom nezávislý určujúci dôvod pôsobí veľkosť kapitálu existujúceho v spoločnosti. Ak je, ako v hornej tabuľke, pri nadhodnote 100 % celková nadhodnota 150 mariek, tak miera zisku činí 10 %, ak a pretože celkový kapitál použitý vo všetkých výrobných odvetviach činí 1 500 mariek; zjavne by činila, pri celkom nezmenenej celkovej nadhodnote, len 5 %, keby celkový kapitál, ktorý sa na tom podieľa, dosahoval 3 000 mariek, a plných 20 %, keby celkový kapitál činil len 750 mariek. Do ovplyvňujúcej reťaze teda zjavne opäť vstupuje určujúci dôvod celkom cudzí zákonu hodnoty.

Priemerná miera zisku, tak musíme ďalej usúdiť, reguluje veľkosť konkrétneho priemerného zisku, ktorý vzniká pri výrobe určitého tovaru. To je opäť správne len s tým istým obmedzením ako pri predošlých členoch. Suma priemerného zisku, ktorý vzniká pri určitom tovare, je totiž súčinom dvoch faktorov: veľkosti vopred vynaloženého kapitálu vynásobenej priemernou mierou zisku. Veľkosť kapitálu, ktorý treba vopred vynaložiť v rozličných štádiách, sa však zase určuje podľa dvoch faktorov: totiž podľa množstva práce, ktorú treba odmeniť (faktor, ktorý síce nie je v disharmónii s Marxovým zákonom hodnoty), ale aj podľa výšky mzdy, ktorú treba vyplatiť, a pri tomto faktore vstupuje, ako sme sa práve presvedčili, do hry faktor cudzí zákonu hodnoty.

Nasledujúcim členom sa opäť vraciame k začiatku. Priemerný zisk určený podľa člena 4 má regulovať výrobnú cenu tovaru. To je správne, s opravou predoslanou na začiatku, že priemerný zisk je len jedným cenotvorným faktorom popri mzdovom výdavku, v ktorom poslednom, ako už bolo opakovane vyložené, spolupôsobí prvok cudzí Marxovmu zákonu hodnoty.

Zhrňme. Aká bola dôkazná téza, ktorú sa Marx podujal potvrdiť? Znela: „Zákon hodnoty reguluje výrobné ceny“, čiže, podľa inej formy vyjadrenia, „hodnoty určujú v poslednej inštancii výrobné ceny“. Alebo, ak do formuly dosadíme obsah hodnoty a zákona hodnoty tak, ako ho Marx určil v prvom zväzku, tak tvrdenie znie: Výrobné ceny sú „v poslednej inštancii“ ovládané vetou, že množstvo práce je jedinou okolnosťou, ktorá je základom výmenného pomeru tovarov.

A čo ukazuje preverenie jednotlivých článkov dôkazového postupu? Ukazuje, že výrobná cena sa najprv skladá z dvoch zložiek. Jedna z nich, mzdový výdavok, je súčinom dvoch faktorov, z ktorých jeden, množstvo práce, je homogénny so substanciou Marxovej hodnoty, druhý, výška mzdy, nie. Pri druhej zložke, narastajúcej sume priemerného zisku, dokázal sám Marx tvrdiť o nejakej súvislosti so zákonom hodnoty vôbec len pomocou násilného vykĺbenia tohto zákona, keď mu pripísal účinnosť v oblasti, v ktorej výmenné pomery vôbec neexistujú. Ale aj odhliadnuc od toho sa v každom prípade musel faktor „celková hodnota tovarov", ktorý chce Marx ešte odvodiť zo zákona hodnoty, deliť pri určovaní nasledujúceho článku, celkovej nadhodnoty, s faktorom „výška pracovnej mzdy", ktorý už nie je so zákonom hodnoty homogénny; „celková nadhodnota" sa musela pri určovaní priemernej miery zisku deliť s úplne cudzím prvkom, masou spoločenského kapitálu, a táto napokon pri určovaní narastajúcej sumy zisku s čiastočne cudzím prvkom mzdového výdavku. Faktor „celková hodnota všetkých tovarov", ktorý sa s veľmi pochybným oprávnením pripisuje v prospech Marxovho zákona hodnoty, pôsobí teda pri určovaní priemerného zisku a ďalej výrobných cien až po trojnásobnom homeopatickom zriedení svojho vplyvu, a prirodzene aj s podielom úmerne tomuto zriedeniu malým. Triezvy opis skutkového stavu by teda musel znieť takto: Množstvo práce, ktoré má podľa Marxovho zákona hodnoty plne a výlučne ovládať výmenné pomery tovarov, sa v skutočnosti ukazuje ako jeden z určujúcich dôvodov výrobných cien popri iných určujúcich dôvodoch. Má silný a pomerne bezprostredný vplyv na jednu zložku výrobných cien, ktorá spočíva v mzdovom výdavku, a oveľa vzdialenejší, slabší a zväčša¹² dokonca problematický vplyv na druhú zložku, priemerný zisk.

Pýtam sa teraz: Obsahuje tento skutkový stav potvrdenie, alebo vyvrátenie nároku, že v poslednej inštancii predsa len zákon hodnoty určuje výrobné ceny? – Myslím, že odpoveď nemôže byť ani na okamih pochybná: Zákon hodnoty si nárokuje, že výmenné pomery určuje samotné množstvo práce, fakty však obsahujú, že výmenné pomery neurčuje samotné množstvo práce ani jeho homogénne faktory. Tieto dve vety sa k sebe majú ako áno a nie, ako tvrdenie a protirečenie. Kto uznáva druhú vetu – a Marxova teória výrobných cien toto uznanie obsahuje –, fakticky popiera prvú. A ak Marx skutočne veril, že neprotirečil sebe a svojej prvej vete, dal sa oklamať hrubou zámenou. Nebol by potom videl, že sú to predsa len dve veľmi rozdielne veci, či nejaký faktor, na ktorý sa nejaký zákon odvoláva, vykonáva nejaký druh vplyvu v nejakej miere, alebo či samotný zákon vykonáva svoju vládu.

Najtriviálnejší príklad bude v takej hmatateľnej veci možno najlepší. Hovorí sa o účinku diel na lodné panciere a niekto vysloví tvrdenie, že stupeň ničivého účinku výstrelu závisí jedine a výlučne od veľkosti použitej nálože pušného prachu. Postaví sa mu otázka a pomocou skutočnej skúsenosti sa mu, za jeho vlastného postupného súhlasu, dokáže, že pre účinok výstrelu nezáleží len na množstve naloženého prachu, ale aj na jeho sile, ďalej však aj na konštrukcii, dĺžke a podobne hlavne dela, potom na tvare a tvrdosti strely, ďalej na vzdialenosti objektu a v neposlednom rade napokon na hrúbke a pevnosti pancierových platní. A teraz, keď sa toto všetko postupne pripustilo, by náš muž povedal, že so svojím počiatočným tvrdením má teda predsa len pravdu; lebo, ako sa ukázalo, faktor množstvo prachu, na ktorý sa odvolal, predsa len vykonáva rozhodujúci vplyv na účinok výstrelu, čo sa okrem iného prejavuje v tom, že za inak rovnakých okolností sa so silou pušnej nálože účinok výstrelu zvyšuje a naopak!

Nie inak Marx. Najprv s čo najväčším možným dôrazom rečnícky vyhlasuje, že základom výmenných pomerov tovaru nemôže byť nič iné než jedine a výlučne množstvo práce; čo najostrejšie polemizuje proti ekonómom, ktorí okrem množstva práce – ktorého vplyv na výmennú hodnotu ľubovoľne reprodukovateľných statkov veď nikto nepopiera – uznávajú aj iné určujúce dôvody hodnoty a ceny; na výlučnom postavení množstva práce ako jediného určujúceho dôvodu výmenných pomerov buduje cez dva zväzky najdôležitejšie teoretické a praktické dôsledky, svoju teóriu nadhodnoty a svoju kliatbu proti kapitalistickej organizácii spoločnosti – aby v treťom zväzku rozvinul teóriu výrobných cien, ktorá vecne uznáva vplyv aj ďalších určujúcich dôvodov. Ale namiesto toho, aby tieto iné určujúce dôvody úplne analyzoval, kladie vždy len s víťazoslávnym gestom prst na tie body, v ktorých jeho modla, množstvo práce, aj teraz ešte skutočne alebo podľa jeho mienky vykonáva vplyv: na zmenu cien, keď sa zmení množstvo práce, na ovplyvňovanie priemernej miery zisku „celkovou hodnotou" a podobne. O koordinovanom vplyve cudzích určujúcich dôvodov, ako aj o ovplyvňovaní miery zisku veľkosťou spoločenského kapitálu, o zmene cien zmenou organického zloženia kapitálov alebo zmenou výšky mzdy v tejto súvislosti mlčí. Úvahy, v ktorých tieto vplyvy uznáva, v jeho diele nechýbajú. Vplyv výšky mzdy na ceny je napr. na s. 179 a ďalej, potom 186, vplyv veľkosti spoločenského kapitálu na výšku priemernej miery zisku na s. 145, 184, 191 a ďalej, 197 a ďalej, 203 a často inde, vplyv organického zloženia kapitálov na výrobné ceny na s. 142 a ďalej výstižne rozvinutý. Ale charakteristickým spôsobom Marx na miestach venovaných apológii zákona hodnoty mlčky prechádza okolo týchto inakších vplyvov, jednostranne vyzdvihuje len podiel množstva práce, aby zo správnej a nikým nepopieranej premisy, že faktor množstva práce na viacerých bodoch spoluurčujúco zasahuje do utvárania výrobných cien, vyvodil celkom a úplne neoprávnený záver, že predsa len „v poslednej inštancii" výrobné ceny určuje zákon hodnoty, ktorý vyhlasuje samovládu práce! To znamená vyhýbať sa priznaniu protirečenia, určite však nie vyhnúť sa samotnému protirečeniu!

Dôkaz, že si spisovateľ sám protirečil, môže byť nevyhnutnou etapou, nikdy však nesmie byť konečným cieľom vecnej a plodnej kritiky. Je to len pomerne chudobný stupeň kritického poznania vedieť, že v nejakom systéme väzí chyba, ktorá by koniec koncov mysliteľne mohla byť aj len náhodnou a osobnou chybou autora. Skutočné prekonanie pevne zostaveného systému nie je možné inak, než ak sa podarí presne na vlas dokázať bod, na ktorom omyl do systému vnikol, a dráhy, po ktorých sa v ňom rozšíril a rozvetvil. Východiskový bod, vývoj a katastrofu omylu, ktorá vrcholí v sebaprotirečení, treba pochopiť tak dobre a, takmer by som povedal, aj ako protivník tak súcitne, ako sa naopak človek usiluje pochopiť súvislosti systému, ktorému sa oddáva.

Celkom svojrázne vyhrotené pomery spôsobili, že v prípade Marxa nadobudla otázka sebaprotirečenia oveľa väčší význam, než aký jej obyčajne prislúcha, a tomu zodpovedajúc som aj ja tej otázke venoval široký priestor. Práve voči takému významnému a vplyvnému mysliteľovi sa však tým menej smieme vyhýbať druhej, ako sa domnievam, aj v tomto prípade vecne ešte plodnejšej a poučnejšej časti kritickej úlohy.

Začnime otázkou, ktorá nás ihneď privedie k hlavnej veci: akou cestou dospel Marx k teoretickej základnej téze svojho učenia, k téze, že všetka hodnota spočíva jedine a výlučne na stelesnených množstvách práce?

Že táto téza nie je nejaká samozrejmá, a teda dôkaz vôbec nepotrebujúca axióma, je mimo akejkoľvek pochybnosti. Hodnota a námaha nie sú, ako som už raz na inom mieste vyložil, nijako dva také spolupatričné pojmy, že by človek musel byť bezprostredne uchopený poznaním, že námaha je dôvodom hodnoty. „Že som sa s nejakou vecou trápil, je jeden fakt, že vec za tú námahu aj stojí, druhý, od neho odlišný, a že oba fakty nejdú vždy ruka v ruke, je zo skúsenosti príliš bezpečne potvrdené, než aby o tom mohla byť možná akákoľvek pochybnosť. Každá z nespočetných neúspešných námah, ktoré sa denne z technickej nešikovnosti alebo z chybnej špekulácie alebo jednoducho z nešťastia premárnia na bezcenný výsledok, o tom podáva svedectvo. Nemenej však aj každý z početných prípadov, v ktorých sa málo námahy odmení vysokou hodnotou."²³

Ak sa teda napriek tomu pre nejakú oblasť tvrdí nevyhnutný a zákonitý súlad oboch veličín, tak sa človek musí sebe i svojim čitateľom zodpovedať z nejakých dôvodov, ktoré dokážu takéto tvrdenie podoprieť.

Marx teraz aj vo svojom systéme predkladá nejaké odôvodnenie. Domnievam sa však, že dokážem presvedčiť o tom, že zvolená cesta odôvodnenia bola od základu neprirodzená, nezodpovedajúca povahe problému; že ďalej odôvodnenie prednesené v systéme zjavne nebolo tým, prostredníctvom ktorého sám Marx dospel k svojmu presvedčeniu, – ale že bolo dodatočne vymyslené ako umelo upravená podpera pre z iných dojmov načerpanú predpojatú mienku; že napokon – a to je najrozhodujúcejšie – je dôkazové vedenie presiaknuté nahromadeným počtom najzjavnejších logických a metodických chýb, ktoré ho zbavujú akejkoľvek dôkaznej sily.

Pozrime sa bližšie.

Základná téza, ktorú Marx predkladá svojim čitateľom na uverenie, znie, že výmenná hodnota tovarov – lebo len na ňu, nie na úžitkovú hodnotu je zameraná jeho analýza – nachádza dôvod a mieru v množstvách práce stelesnených v tovaroch.

Tak výmenné hodnoty, respektíve ceny tovarov, ako aj množstvá práce, ktoré sú potrebné na ich reprodukciu, sú navonok vystupujúce veličiny, ktoré sú vcelku celkom dobre prístupné skúsenostnému zisteniu. Pre Marxa by teda zjavne bolo najbližšie, aby sa pri získavaní presvedčenia o téze, ktorej správnosť alebo nesprávnosť sa musí vtlačiť do skúsenostných faktov, odvolal na skúsenosť, inými slovami: aby pre svoju tézu, prístupnú čisto empirickému dôkazu, aj nastúpil čisto empirický dôkaz. To však Marx nerobí. Nedá sa pritom ani povedať, že by okolo tohto možného a istotne aj príhodného prameňa poznania a dôkazu nepozorne prešiel. Ale, ako ukazujú výklady jeho tretieho zväzku, veľmi dobre vie, aké sú empirické fakty a že sú proti jeho téze. Vie, že ceny tovarov sa nestanovujú v pomere k stelesnenému množstvu práce, ale k celkovým výrobným nákladom, ktoré zahŕňajú aj ďalšie prvky. Najprirodzenejšej skúške svojej tézy sa preto určite nevyhol náhodou, ale v jasnom vedomí, že na tejto ceste sa výsledok priaznivý jeho téze dosiahnuť nedá.

Existuje však ešte druhý, pre tvrdenia takéhoto druhu takisto celkom prirodzený postup dôkazu a presviedčania, totiž psychologický. Možno totiž – pomocou v našej vede veľmi bežnej kombinácie indukcie a dedukcie – skúmať pohnútky, ktorými sa ľudia riadia jednak pri uskutočňovaní výmenných obchodov a stanovovaní výmenných cien, jednak pri svojej súčinnosti na výrobe, a z povahy týchto pohnútok možno vyvodiť závery o typickom spôsobe konania ľudí, pričom by sa okrem iného mysliteľne mohla ukázať aj súvislosť medzi pravidelne požadovanými a priznávanými cenami a množstvom práce potrebnej na zhotovenie tovarov. Práve pri podobných otázkach bola táto metóda často a s najlepším úspechom použitá – obvyklé zdôvodnenie napríklad zákona ponuky a dopytu, zákona výrobných nákladov, výklad pozemkovej renty atď. sa zakladajú na nej – a aj sám Marx ju nezriedka, prinajmenšom v hrubých rysoch, používal. Iba práve pri svojom základnom tvrdení sa jej opäť vyhýba. Hoci tvrdená vonkajšia súvislosť medzi výmennými hodnotami a množstvami práce by zjavne mohla nájsť svoje plné pochopenie až odhalením psychologických medzičlánkov, ktoré obe spájajú, vzdáva sa výkladu týchto vnútorných súvislostí; raz dokonca príležitostne vyhlasuje „hlbšiu analýzu“ „oboch spoločenských hybných síl“ – „dopytu a ponuky“, ktorá by práve viedla k onomu vnútornému prepojeniu, za „tu nie na mieste“ (III. 169), pričom sa toto „tu“ síce najprv vzťahuje len na exkurz o vplyve dopytu a ponuky na tvorbu cien, fakticky a prakticky sa však, pokiaľ ide o skutočne „hlbokú“ a dôkladnú analýzu, rozprestiera na celý Marxov systém a osobitne aj na založenie jeho najdôležitejšej základnej myšlienky.

Aj tu však treba opäť pozorovať čosi zvláštne. Marx totiž ani okolo tejto druhej možnej a prirodzenej metódy skúmania neprechádza s nezaujatou ľahostajnosťou. Skôr sa jej aj tu zámerne vyhýba a s plným vedomím toho, aký výsledok by priniesla a že tento výsledok by jeho tvrdeniu nebol priaznivý. V treťom zväzku totiž ony v výrobe a vo výmene pôsobiace popudy, ktorých „hlbšej analýzy“ sa tu i inde vzdáva, pod ich hrubým súhrnným názvom „konkurencia“ skutočne vyvoláva a vie a vykladá, že tieto popudy v skutočnosti nevedú k prispôsobeniu cien množstvám práce stelesneným v tovaroch, ale naopak ich od tohto meradla odtláčajú a tlačia k úrovni, ktorá zodpovedá spolupôsobeniu aspoň druhého, koordinovaného činiteľa. Veď je to práve „konkurencia“, ktorá podľa Marxa spôsobuje tvorbu slávnej priemernej miery zisku a „premenu“ čistých pracovných hodnôt na od nich odlišné „výrobné ceny“, zahŕňajúce porciu priemerného zisku.

Namiesto toho, aby Marx svoje tvrdenie zdôvodnil zo skúsenosti alebo z jej pôsobiacich pohnútok empiricky či psychologicky, dáva prednosť tretiemu, pre takúto látku istotne trochu zvláštnemu postupu dôkazu: ceste čisto logického dôkazu, dialektickej dedukcie z podstaty výmeny.

Marx našiel už u starého Aristotela myšlienku, že „výmena nemôže byť bez rovnosti, rovnosť však nie bez súmerateľnosti“ (I. 35). Na túto myšlienku nadväzuje. Výmenu dvoch tovarov si predstavuje v obraze rovnice, vyvodzuje, že v oboch vymieňaných a tým sebe rovno postavených veciach musí existovať „čosi spoločné rovnakej veľkosti“, a podujíma sa toto spoločné, na ktoré musia byť sebe rovno postavené veci ako výmenné hodnoty „redukovateľné“, vyhľadať (I. 11).

Chcel by som vsuvkou poznamenať, že už prvý predpoklad, podľa ktorého sa vo výmene dvoch vecí má prejaviť ich „rovnosť“, sa mi zdá veľmi nemoderný – na čom by však napokon veľmi nezáležalo –, ale aj veľmi nerealistický, alebo, povedané dobrou slovenčinou, nesprávne premyslený. Tam, kde panuje rovnosť a presná rovnováha, predsa nezvykne nastať nijaká zmena doterajšieho pokojného stavu. Ak teda v prípade výmeny vec končí tým, že tovary menia svojho vlastníka, je to oveľa skôr znamením toho, že v hre bola nejaká nerovnosť alebo prevaha, ktorej výchylkou bola zmena vynútená – práve tak, ako medzi zložkami k sebe priblížených zložených telies vznikajú nové chemické zlúčeniny, keď „chemická príbuznosť“ k zložkám priblíženého cudzieho telesa nie je práve rovnako silná, ale silnejšia než k zložkám doterajšieho zloženia. Veď aj moderná národná ekonómia je v skutočnosti jednomyseľná v tom, že staré scholasticko-teologické chápanie „ekvivalencie“ vymieňaných hodnôt je nesprávne. Nechcem však tomuto bodu prikladať ďalšiu váhu a obraciam sa ku kritickému skúmaniu tých logických a metodických operácií, ktorými Marx ako hľadané „spoločné“ vydestilúva prácu.

Práve tieto operácie sú to, o ktorých som už vyššie naznačil, že sa mi zdajú tvoriť najboľavejší bod Marxovej teórie. Vykazujú takmer toľko vedeckých kardinálnych chýb, koľko majú myšlienkových článkov – ktorých nie je práve málo –, a nesú zjavné stopy toho, že boli dodatočne vyšpekulované a umelo zostrojené, aby vopred utvorená mienka vyšla najavo ako zdanlivo prirodzený výsledok skutočného postupu bádania.

Marx pri hľadaní pre výmennú hodnotu charakteristického „spoločného“ volí nasledujúci postup. Necháva prejsť prehliadkou rozličné vlastnosti, ktoré objekty vo výmene sebe rovno postavené vôbec majú, potom podľa metódy vylučovania vyradí všetky tie, ktoré skúškou neobstoja, až nakoniec zostane už len jediná vlastnosť. Táto – je to vlastnosť byť výrobkom práce – musí potom byť hľadanou spoločnou vlastnosťou.

Tento postup je čosi zvláštny, no sám osebe nie zavrhnutiahodný. Je istotne čosi zvláštne, keď si namiesto toho, aby tušenú charakteristickú vlastnosť pozitívne podrobil skúške – čo by však viedlo k jednej z oboch skôr rozoberaných, Marxom zámerne obchádzaných metód –, presvedčenie, že práve ona je hľadanou vlastnosťou, zaobstaráva len negatívnou cestou, totiž že všetky ostatné vlastnosti ňou nie sú, jedna ňou však predsa byť musí. Predsa však táto metóda môže viesť k želanému cieľu, ak sa s ňou narába s potrebnou obozretnosťou a úplnosťou; t. j. ak sa s úzkostlivou starostlivosťou dbá na to, aby sa veru všetko, čo tam patrí, do logického sita aj skutočne vložilo, a aby sa potom pri ani jedinom článku, ktorý sa cestou preosievania vylúči, neurobil omyl.

Ako však Marx postupuje?

Od začiatku vkladá do sita len tie veci s výmennou hodnotou, ktoré majú vlastnosť, ktorú chce napokon ako „spoločnú“ vysiať, a všetky inakšie necháva vonku. Robí to ako niekto, kto naliehavo želá, aby z urny vyšla biela guľa, a tento výsledok obozretne podporuje tým, že do urny nevkladá iné než biele gule. Rozsah svojho skúmania podstaty výmennej hodnoty totiž od začiatku obmedzuje na „tovary“, pričom tento pojem, hoci ho práve starostlivo nedefinuje, v každom prípade chápe užšie než pojem „statkov“ a zužuje ho na výrobky práce v protiklade k prírodným darom. Nuž je predsa nabíledni: ak výmena skutočne znamená rovnosurodé postavenie, ktoré predpokladá prítomnosť „spoločného rovnakej veľkosti“, tak toto spoločné treba predsa hľadať a nájsť pri všetkých druhoch statkov, ktoré vstupujú do výmeny; nielen pri výrobkoch práce, ale aj pri prírodných daroch, ako sú pozemky, drevo na kmeni, pri vodných silách, ložiskách uhlia, kameňolomoch, ložiskách ropy, minerálnych vodách, zlatých baniach a podobne.¹³ Za týchto okolností je vylúčiť statky s výmennou hodnotou, ktoré nie sú výrobkami práce, pri hľadaní spoločného, ktoré je základom výmennej hodnoty, metodickým smrteľným hriechom. Nie je to inak, ako keby fyzik chcel základ vlastnosti spoločnej všetkým telesám, napríklad ťiaže, skúmať preosievaním vlastností jedinej skupiny telies, napríklad priehľadných telies, tak, že necháva prejsť prehliadkou všetky vlastnosti spoločné priehľadným telesám, o všetkých ostatných ich vlastnostiach dokáže, že nemôžu byť základom ťiaže, a na základe toho napokon vyhlási, že príčinou ťiaže musí byť priehľadnosť!

Vylúčenie prírodných darov (ktoré by otcovi myšlienky o rovnosurodom postavení vo výmene, Aristotelovi, istotne nebolo prišlo na um) sa dá ospravedlniť tým menej, že niektoré prírodné dary, ako pozemky, patria k najdôležitejším objektom majetku a obchodu, a že sa už vôbec nedá tvrdiť, že by sa pri prírodných daroch výmenné hodnoty vždy stanovovali len celkom náhodne a svojvoľne. Na jednej strane sa náhodné ceny vyskytujú aj pri výrobkoch práce, a na druhej strane ceny prírodných darov často vykazujú najzreteľnejšie vzťahy k pevným oporným bodom alebo určujúcim dôvodom. Že napríklad kúpna cena pozemkov tvorí násobok ich renty riadiaci sa krajinsky obvyklou úrokovou mierou, je práve tak známe, ako je isté, že drevo na kmeni alebo uhlie v bani pri rozdielnej akosti alebo v rozdielnych polohách s nerovnakými pomermi dopravy nedosahuje rozdielnu cenu z holej náhody a podobne.

Marx sa tiež chráni výslovne sa zodpovedať z toho, že a prečo časť statkov s výmennou hodnotou od začiatku zo skúmania vylúčil. Aj tu, ako tak často, vie cez chúlostivé miesta svojho uvažovania prekĺznuť so šmykľavou dialektickou obratnosťou. Najprv sa vyhýba upozorniť svojho čitateľa na to, že jeho pojem „tovaru“ je užší než pojem statku s výmennou hodnotou vôbec. Pre neskoršie obmedzenie skúmania na tovary nesmierne obratne pripravuje prirodzený nadväzný bod prostredníctvom zdanlivo celkom neškodnej, všeobecnej frázy postavenej na čelo svojej knihy, že „bohatstvo spoločností, v ktorých panuje kapitalistický spôsob výroby, sa javí ako obrovská zbierka tovarov“. Táto veta je úplne nesprávna, ak sa výraz tovar chápe vo význame výrobkov práce, ktorý mu Marx neskôr podsúva. Veď prírodné dary, vrátane pozemkov, tvoria veľmi značnú a ani v najmenšom nie ľahostajnú zložku národného bohatstva. No nezaujatý čitateľ ľahko prejde cez túto nepresnosť, lebo predsa nevie, že Marx neskôr výrazu tovar pripíše oveľa užší zmysel.

Ani v nasledujúcom texte sa to ešte neobjasní. Naopak, v prvých odsekoch prvej kapitoly sa striedavo hovorí o „veci", o „úžitkovej hodnote", o „statku" a o „tovare", bez toho, aby sa medzi posledným z nich a prvými urobilo ostré rozlíšenie. „Užitočnosť veci" – píše sa na s. 10 – „z nej robí úžitkovú hodnotu". „Telo tovaru ... je úžitkovou hodnotou alebo statkom". Na s. 11 čítame: „Výmenná hodnota sa javí ... ako kvantitatívny pomer ..., v ktorom sa úžitkové hodnoty jedného druhu vymieňajú za úžitkové hodnoty iného druhu". Všimnime si, že tu sa ako pole javu výmennej hodnoty priam ešte označuje úžitková hodnota = statok. A frázou: „Pozrime sa na vec bližšie", ktorá iste nie je spôsobilá ohlásiť preskočenie na iné, užšie pole skúmania, Marx pokračuje: „Jednotlivý tovar, napr. jeden quarter pšenice, sa vymieňa v najrozličnejších proporciách s inými artiklami". A „Vezmime ďalej dva tovary" atď. V tom istom odseku sa dokonca ešte raz vracia výraz „veci", a to práve v obrate dôležitom pre problém, že „v dvoch rozličných veciach existuje čosi spoločné rovnakej veľkosti" (totiž tých vecí, ktoré sú vo výmene navzájom kladené ako rovnaké). Na nasledujúcej strane 12 však Marx uskutočňuje hľadanie „spoločného" len pre „výmennú hodnotu tovarov", bez toho, aby čo i len slovkom upozornil, že tým chce zúžiť pole skúmania na časť vecí majúcich výmennú hodnotu.¹⁴ A hneď na ďalšej strane, s. 13, sa toto zúženie znova opúšťa a výsledok práve získaný pre užšiu oblasť tovarov sa aplikuje na širší okruh úžitkových hodnôt statkov. „Úžitková hodnota alebo statok má teda hodnotu len preto, že je v ňom spredmetnená alebo materializovaná abstraktne ľudská práca!"

Keby Marx na rozhodujúcom mieste nebol zúžil skúmanie na produkty práce, ale bol hľadal to spoločné aj pri prírodných daroch majúcich výmennú hodnotu, bolo by hmatateľné, že práca tým spoločným byť nemôže. Keby bol uskutočnil ono zúženie výslovne a zjavne, bol by sa on sám a boli by sa jeho čitatelia neomylne potkli o hrubú metodickú chybu, museli by sa usmiať nad tým naivným kúskom, ktorým sa vlastnosť byť produktom práce šťastlivo vydestiluje ako spoločná vlastnosť istého okruhu potom, čo sa predtým z toho istého okruhu osobitne vylúčili všetky veci s výmennou hodnotou, ktoré doň od prírody rovnako patria, no nie sú produktmi práce. Ten kúsok sa dal urobiť len tak, ako ho urobil Marx, nebadane, dialektikou rýchlo a ľahko sa zošmykujúcou ponad chúlostivý bod. Vyslovujúc svoj úprimný obdiv nad obratnosťou, s akou Marx vedel takýto chybný postup prezentovať prijateľne, môžem prirodzene predsa len konštatovať, že ten postup bol úplne chybný.

Pozrime sa však ďalej. Práve opísaným kúskom Marx dosiahol len toľko, že práca vôbec mohla vstúpiť do súťaže. Umelým zúžením okruhu sa vôbec len stala pre tento úzky okruh „spoločnou" vlastnosťou. Ale popri nej mohli ako spoločné prichádzať do úvahy aj iné vlastnosti. Ako sa teraz títo ostatní súperi vyradia?

Deje sa to dvoma ďalšími myšlienkovými článkami, z ktorých každý obsahuje len niekoľko slov, no v nich jednu z najťažších logických chýb.

V prvom článku Marx vylučuje všetky „geometrické, fyzikálne, chemické alebo iné prírodné vlastnosti tovarov". Lebo „ich telesné vlastnosti vôbec prichádzajú do úvahy len natoľko, nakoľko ich samy robia užitočnými, teda úžitkovými hodnotami. Na druhej strane je však výmenný pomer tovarov zjavne charakterizovaný abstrahovaním od ich úžitkových hodnôt". Lebo „v jeho rámci (vo výmennom pomere) platí jedna úžitková hodnota práve toľko ako každá iná, ak je len prítomná v náležitej proporcii" (I. 12).

„Čo by bol Marx povedal na nasledujúcu argumentáciu? Na opernej scéne majú traja vynikajúci speváci, tenor, bas a barytón, každý plat 20.000 zl. Pýtame sa: aká je tá spoločná okolnosť, pre ktorú sa v plate stavajú navzájom na roveň? a ja odpovedám: V otázke platu platí dobrý hlas práve toľko ako každý iný, dobrý tenorový hlas práve toľko ako dobrý basový alebo dobrý barytónový hlas, ak je len vôbec prítomný v náležitej proporcii. Následkom toho sa v otázke platu „zjavne" abstrahuje od dobrého hlasu, následkom toho dobrý hlas nemôže byť spoločnou príčinou vysokého platu. – Že je táto argumentácia chybná, je jasné. Rovnako jasné je však aj to, že Marxov záver, podľa ktorého je presne skopírovaná, nie je ani o vlas správnejší. Obe trpia tou istou chybou. Zamieňajú abstrahovanie od istej okolnosti vôbec s abstrahovaním od osobitných modalít, za ktorých sa táto okolnosť vyskytuje. To, čo je v našom príklade pre otázku platu ľahostajné, je očividne len osobitná modalita, za ktorej sa dobrý hlas javí, či ako tenor, či ako bas, či ako barytónový hlas, ale rozhodne nie dobrý hlas vôbec. A práve tak sa pri výmennom pomere tovarov síce abstrahuje od osobitnej modality, za ktorej sa úžitková hodnota tovarov môže javiť, či tovar slúži na výživu, bývanie, odievanie atď., ale rozhodne nie od úžitkovej hodnoty vôbec. Že sa od tej poslednej jednoducho neabstrahuje, mohol Marx vyvodiť už z toho, že nijaká výmenná hodnota nemôže existovať tam, kde nie je prítomná úžitková hodnota – skutočnosť, ktorú je Marx sám opätovne nútený priznať." (Böhm-Bawerk)¹⁵

Ešte horšie je to však s nasledujúcim článkom dôkazového postupu. „Ak sa odhliadne od úžitkovej hodnoty tiel tovaru" – pokračuje Marx doslova – „zostáva im už len jedna vlastnosť, totiž že sú produktmi práce". Naozaj? pýtam sa dnes tak, ako som sa pýtal pred 12 rokmi: už len jedna vlastnosť? Nezostáva statkom s výmennou hodnotou spoločná napr. aj vlastnosť, že sú v pomere k potrebe vzácne? Alebo že sú predmetom dopytu a ponuky? Alebo že sú apropriované? Alebo že sú „prírodnými produktmi"? Veď že sú práve tak prírodnými, ako aj produktmi práce, nehovorí nikto zreteľnejšie než sám Marx, keď raz vyslovuje: „Telá tovaru sú spojeniami dvoch prvkov, prírodnej látky a práce". Alebo nie je výmenným hodnotám spoločná aj vlastnosť, že svojim výrobcom spôsobujú náklady – vlastnosť, na ktorú sa Marx v treťom zväzku tak presne rozpomína?

Prečo by teraz – pýtam sa aj dnes znova – nemal princíp hodnoty spočívať práve tak dobre v niektorej z týchto spoločných vlastností namiesto vo vlastnosti byť produktom práce? Veď v prospech tej poslednej Marx nepredniesol ani len stopu pozitívneho dôvodu; jeho jediným dôvodom je negatívny, že totiž šťastlivo odabstrahovaná úžitková hodnota nie je princípom výmennej hodnoty. Neprislúcha však tento negatívny dôvod celkom v rovnakej miere všetkým ostatným spoločným vlastnostiam, ktoré Marx prehliadol?

Áno, ešte viac! Na tej istej s. 12, na ktorej Marx odabstrahoval vplyv úžitkovej hodnoty na výmennú hodnotu s odôvodnením, že jedna úžitková hodnota platí toľko ako každá iná, ak je len prítomná v náležitej proporcii, rozpráva nám o produktoch práce nasledovné:

„Avšak aj produkt práce sa nám už pod rukou premenil. Ak abstrahujeme od jeho úžitkovej hodnoty, abstrahujeme aj od telesných súčastí a foriem, ktoré z neho robia úžitkovú hodnotu. Už nie je viac stolom alebo domom alebo priadzou alebo nejakou inou užitočnou vecou. Všetky jeho zmyslové vlastnosti sú zotreté. Už nie je viac ani produktom stolárskej práce alebo staviteľskej práce alebo pradiarskej práce alebo nejakej inej určitej produktívnej práce. S užitočným charakterom produktov práce mizne užitočný charakter prác v nich zobrazených, miznú teda aj rozličné konkrétne formy týchto prác; už sa viac nerozlišujú, ale sú všetky spolu redukované na rovnakú ľudskú prácu, na abstraktne ľudskú prácu."

Možno zreteľnejšie a výslovnejšie povedať, že pre výmenný pomer platí nielen jedna úžitková hodnota, ale aj jeden druh práce a produktov práce „práve toľko ako každý iný, ak je len prítomný v náležitej proporcii"? Že inými slovami presne ten istý stav vecí, na základe ktorého Marx práve vyslovil svoj vylučovací verdikt proti úžitkovej hodnote, jestvuje aj so zreteľom na prácu? Práca a úžitková hodnota majú kvalitatívnu a kvantitatívnu stránku. Tak isto ako je úžitková hodnota ako stôl, dom alebo priadza kvalitatívne rozdielna, tak isto je to aj práca ako stolárska práca, staviteľská práca alebo pradiarska práca. A tak isto ako možno prácu rozdielneho druhu porovnávať podľa jej množstva, práve tak možno úžitkové hodnoty rozdielneho druhu porovnávať podľa veľkosti úžitkovej hodnoty. Je absolútne nevypátrateľné, prečo by mal identický stav vecí viesť u jedného súpera k vylúčeniu, u druhého ku korunovácii cenou! Keby bol Marx náhodou prevrátil poradie skúmania, bol by mohol presne tým istým aparátom záverov, ktorým vylúčil úžitkovú hodnotu, vylúčiť prácu a potom zasa tým istým aparátom záverov, ktorým korunoval prácu, vyhlásiť úžitkovú hodnotu za jedinú zvyšnú, a teda hľadanú spoločnú vlastnosť a hodnotu objasniť ako „roztok úžitkovej hodnoty". Domnievam sa, že sa nie zo žartu, ale s plnou vážnosťou dá tvrdiť, že v oboch odsekoch s. 12, v ktorých prvom sa odabstrahuje vplyv úžitkovej hodnoty a v druhom sa demonštruje práca ako hľadané spoločné, by si subjekty mohli navzájom vymeniť miesto bez akejkoľvek zmeny vonkajšej logickej správnosti; že do nezmenenej vetnej stavby prvého odseku by sa namiesto úžitkovej hodnoty všade mohla dosadiť práca a produkty práce, a do stavby druhého namiesto práce všade úžitková hodnota!

Taká je logika a metodika, akou Marx do svojho systému zavádza svoju základnú tézu o práci ako jedinom základe hodnoty. Pokladám za úplne vylúčené, že tento dialektický hokuspokus bol pre samého Marxa dôvodom a prameňom presvedčenia. Mysliteľ Marxovho rangu – a cením si ho ako mysliteľskú silu úplne prvého rangu – by bol, keby šlo preňho o to, aby si svoje vlastné presvedčenie ešte len utvoril a skutočnú súvislosť vecí naozaj ešte len hľadal slobodným, nestranným pohľadom, celkom nemožne nemohol od počiatku hľadať takouto pokrivenou a protiprírodnou cestou, celkom nemožne nemohol z púhej nešťastnej náhody postupne vtápať do všetkých opísaných logických a metodických chýb a ako prírodne vzniknutý, vopred nepoznaný a vopred nezamýšľaný výsledok takejto bádateľskej cesty priniesť domov tézu o práci ako jedinom prameni hodnoty.

Domnievam sa, že skutočný stav vecí bol iný. Vôbec nepochybujem, že Marx bol o svojej téze skutočne a úprimne presvedčený. Ale dôvody jeho presvedčenia nie sú tie, ktoré napísal do systému. Boli to vari vôbec viac dojmy než dôvody.

Predovšetkým dojmy autority. Smith a Ricardo, veľké autority, predsa učili – ako sa aspoň vtedy verilo – tú istú tézu. Zdôvodnili ju však práve tak málo ako Marx, ba iba ju postulovali z istých všeobecných, hmlistých dojmov. Naopak, tam, kde sa pozreli presnejšie, a pre oblasti, kde sa presnejšiemu pohľadu nedalo vyhnúť, jej výslovne protirečili. Pre rozvinuté empirické hospodárstvo učil Smith celkom tak ako Marx vo svojom treťom zväzku, že hodnoty a ceny gravitujú k nákladovej úrovni, ktorá okrem práce zahŕňa aj priemerný kapitálový zisk, a Ricardo v slávnej sekcii IV. kapitoly „On value“ rovnako so všetkou jasnosťou a výslovnosťou vyložil, že popri bezprostrednej a sprostredkovanej práci aj veľkosť a trvanie kapitálovej investície určujúco vplývajú na hodnotu tovarov. Aby mohli bez viditeľného protirečenia podliehať filozofickej obľúbenej myšlienke o práci ako „pravom“ zdroji hodnoty, museli sa s ňou uchýliť do bájnej krajiny a bájneho času, keď ešte neexistovali kapitalisti ani vlastníci pôdy. Tu sa dala tvrdiť bez vyvrátenia, pretože bola nekontrolovaná. Nekontrolovaná skúsenosťou, ktorá pre ňu neexistuje, a nekontrolovaná vedecko-psychologickou analýzou, lebo sa takejto analýze – celkom tak ako Marx – vyhli: nezdôvodňovali, postulovali ako „prirodzený“ stav idylu pracovnej hodnoty.¹⁶

Do takýchto nálad a názorov, ktoré autoritou Smitha a Ricarda nadobudli ohromnú, hoci nie nespornú vážnosť, vstúpil Marx ako dedič. A ako horlivý socialista im rád veril. Niet divu, že voči myšlienke, ktorá tak výborne dokázala podoprieť jeho hospodársky svetonázor, nebol skeptickejší než nejaký Ricardo, ktorému predsa musela ísť značne proti srsti. Niet divu ani to, že protirečivými výrokmi klasikov sa nedal podnietiť ku kritickým pochybnostiam o téze pracovnej hodnoty, ale ich vykladal len ako pokusy klasikov vyhnúť sa obchádzkou nepríjemným dôsledkom nepohodlnej pravdy. Skrátka, niet divu, že na základe toho istého materiálu, ktorý klasikov zviedol k ich jednostranným, sčasti hmlistým, sčasti protirečivým a vôbec nezdôvodneným výrokom, sám za seba veril v tie isté tézy, ale silno, bezpodmienečne a so žeravým presvedčením. Pre seba nepotreboval ďalšie dôvody. Len pre svoj systém potreboval formálne zdôvodnenie.

Že sa v ňom nemohol jednoducho oprieť o klasikov, je pochopiteľné, lebo tí predsa nič nezdôvodnili. Aj to, že nemohol ani apelovať na skúsenosť, ani sa pokúsiť o hospodársko-psychologické zdôvodnenie, vieme, lebo tieto cesty by ho zjavne priviedli k pravému opaku jeho dôkazovej tézy. Tak sa teda obrátil na logicko-dialektickú špekuláciu, ktorá jeho duchovnému zameraniu aj tak vyhovovala. A tu znelo heslo: pomôž, čo môže pomôcť! Vedel, čo chcel a čo musel dosiahnuť, a tak s obdivuhodnou rafinovanosťou tak dlho umelo upravoval a doháňal trpezlivé pojmy a premisy, kým vopred známy výsledok skutočne nevyšiel navonok v slušne vyzerajúcej záverovej forme. Možno bol pritom svojím presvedčením tak oslepený, že logické a metodické obludnosti, ktoré sa pritom nutne museli vyskytnúť, vôbec nevnímal; možno ich vnímal, ale sám pred sebou ich ospravedlňoval ako iba formálne výpomoci, aby pravde, podľa jeho najhlbšieho presvedčenia vecne zdôvodnenej, dopomohol aj k jej náležitému systematickému zaodeniu: o tom nemôžem súdiť ja a dnes pravdepodobne už vôbec nikto. To, čo by som však chcel tvrdiť, je, že azda nikdy inokedy taká myšlienkovo mocná hlava, akou bol Marx, nepredviedla takú ťažko, tak nepretržite a tak hmatateľne nesprávnu logiku, ako to robí Marx v systematickom zdôvodnení svojej základnej tézy.

Túto nesprávnu tézu teraz vpletá do svojho systému. S obdivuhodnou taktickou obratnosťou, ktorá sa hneď pri jeho ďalších krokoch znova skvelo preukazuje. Hoci totiž svoju tézu odvodil pri starostlivom vyhýbaní sa dôkazu zo skúsenosti len „z hĺbky duše“, nedá sa predsa celkom odmietnuť myšlienka podrobiť výsledok tejto apriorickej špekulácie skúške na skúsenosti. Keby to neurobil sám Marx, urobili by to predpokladateľne jeho čitatelia na vlastnú päsť. Ako teraz Marx koná?

Delí. V jednom bode je nekongruencia jeho tézy so skúsenosťou do očí bijúca. Tento bod sám uchopí, chytajúc býka za rohy. V dôsledku svojho základného princípu totiž učil, že hodnota rôznych tovarov sa má tak, ako pracovný čas potrebný na ich výrobu (I. 14). Teraz je aj pre letmého pozorovateľa zjavné, že táto téza neobstojí voči istým faktom, že napr. denný produkt sochára, umeleckého stolára, výrobcu huslí, strojára atď. má určite nie rovnako veľkú, ale oveľa vyššiu hodnotu než denný produkt obyčajného remeselníka alebo továrenského robotníka, hoci v oboch je „stelesnené“ rovnaké množstvo pracovného času. Marx teraz tieto fakty sám uvádza majstrovským dialektickým obratom. Berie ich na vedomie tónom, akoby neobsahovali rozpor s jeho základným princípom, ale len ľahkú variantu toho istého, ktorá sa ešte drží v rámci pravidla a vyžaduje len isté objasnenie alebo presnejšie určenie tohto pravidla. Vyhlasuje totiž, že prácou v zmysle svojej teorémy chce rozumieť „vynaloženie jednoduchej pracovnej sily“, „ktorú v priemere má vo svojom telesnom organizme každý obyčajný človek bez osobitného rozvoja“; inými slovami „jednoduchú priemernú prácu“ (I. 19), podobne už (I. 13). „Komplikovanejšia práca“ – pokračuje potom – „platí len ako umocnená alebo skôr znásobená jednoduchá práca, takže menšie kvantum komplikovanej práce sa rovná väčšiemu kvantu jednoduchej práce. Že táto redukcia neustále prebieha, ukazuje skúsenosť. Tovar môže byť produktom najkomplikovanejšej práce, jeho hodnota ho kladie na roveň produktu jednoduchej práce a predstavuje teda sama len určité kvantum jednoduchej práce. Rôzne proporcie, v ktorých sú rôzne druhy práce redukované na jednoduchú prácu ako svoju mernú jednotku, sa stanovujú spoločenským procesom za chrbtom výrobcov, a preto sa im zdajú dané obyčajom.“

Pre náhlivo pospiechajúceho čitateľa môže táto odpoveď znieť skutočne celkom hodnoverne. Ak sa však pozrieme čo i len trochu chladnokrvne a triezvo, dojem sa obráti na opak.

Fakt, s ktorým máme do činenia, je, že produkt jedného dňa alebo jednej hodiny kvalifikovanej práce má väčšiu hodnotu než produkt jedného dňa alebo jednej hodiny jednoduchej práce, že napr. denný produkt sochára sa hodnotou rovná piatim denným produktom kameňolamača. Marx učil, že veci kladené pri výmene navzájom na roveň musia obsahovať „spoločné rovnakej veľkosti“, a týmto spoločným má byť práca a pracovný čas. Práca vôbec? To by sa dalo predpokladať z prvých, všeobecných výkladov Marxa až po s. 13, ale to by evidentne neplatilo: lebo päť dní práce nie je určite „tá istá veľkosť“ ako jeden deň práce. Preto Marx teraz nehovorí už práca bez ďalšieho, ale „jednoduchá práca“: spoločným má teda byť obsah rovnakého množstva práce určitého druhu, totiž jednoduchej práce.

To však, posúdené s chladnou krvou, platí ešte menej, lebo v sochárskom produkte nie je vôbec stelesnená žiadna „jednoduchá práca“, nieto ešte jednoduchá práca rovnakého množstva ako v piatich denných produktoch kameňolamača. Triezva pravda je, že oba produkty stelesňujú rôzne druhy práce v rôznom množstve, a to je predsa, ako pripustí každý nezaujatý, vyslovený opak skutkovej podstaty, ktorú Marx vyžaduje a musí tvrdiť: totiž že stelesňujú prácu rovnakého druhu v rovnakom množstve!

Marx síce hovorí: komplikovaná práca „platí“ ako znásobená jednoduchá práca, ale „platiť“ nie je „byť“, a teória smeruje na podstatu vecí. Prirodzene, ľudia môžu v nejakom ohľade pokladať jeden deň sochárskej práce za rovný piatim dňom kameňolamačskej práce, tak ako môžu napr. aj jedného srnca pokladať za rovného piatim zajacom. Ale tak ako by takéto rovnanie neoprávňovalo štatistika s vedeckou vážnosťou tvrdiť o revíri, v ktorom sa nachádza 100 srncov a 500 zajacov, že je v ňom 1000 zajacov, práve tak málo je cenový štatistik alebo teoretik hodnoty oprávnený vážne tvrdiť, že v dennom produkte sochára je stelesnených päť dní jednoduchej práce a že toto je reálny dôvod, prečo sa pri výmene kladie na roveň piatim denným produktom kameňolamača. Čo všetko sa dá dokázať, ak si človek dovolí tam, kde ho „byť“ nechá v štichu, vypomáhať si „platiť“ a „nechať platiť“, sa o chvíľku pokúsim ešte ilustrovať na príklade bezprostredne prispôsobenom problému hodnoty. Predtým však musím vsunúť ešte inú úvahu.

Marx totiž v citovanom mieste robí pokus ospravedlniť svoj manéver s „redukciou“ komplikovanej práce na jednoduchú, a to skúsenosťou. „Že táto redukcia neustále prebieha, ukazuje skúsenosť. Tovar môže byť produktom najkomplikovanejšej práce, jeho hodnota ho kladie na roveň produktu jednoduchej práce a predstavuje teda sama len určité kvantum jednoduchej práce.“

Dobre. Nechajme to zatiaľ platiť a pozrime sa len trochu presnejšie, akým spôsobom a ktorými faktormi sa má určiť redukčné meradlo pre túto Marxom uvádzanú skúsenostnú redukciu. Tu narazíme na veľmi prirodzený, ale pre marxovskú teóriu veľmi kompromitujúci postreh, že redukčné meradlo nie je určené ničím iným než samotnými faktickými výmennými pomermi. Nie je a priori určené ani určiteľné z nejakej vlastnosti inherentnej kvalifikovaným prácam, v akom pomere majú byť pri tvorbe hodnoty svojich produktov prepočítavané na jednoduchú prácu, ale rozhoduje len skutočný výsledok, skutočné výmenné pomery. Marx to sám hovorí: „jeho hodnota ho kladie na roveň produktu jednoduchej práce“, a odvoláva sa na „spoločenský proces“, ktorým sa „za chrbtom výrobcov stanovujú rôzne proporcie, v ktorých sú rôzne druhy práce redukované na jednoduchú prácu ako svoju mernú jednotku“, a že tieto proporcie sa preto „zdajú dané obyčajom“.

Čo za týchto okolností znamená odvolávanie sa na „hodnotu“ a na „spoločenský proces“ ako určujúce činitele redukčného meradla? – Znamená to, ak odhliadneme od všetkého ostatného, holý, čistý kruh vo vysvetlení. Predmetom vysvetlenia majú byť predsa výmenné pomery tovarov, napríklad aj to, prečo sa soška, ktorá stála jeden deň sochárskej práce, vymieňa za fúru lomového kameňa, ktorá stála päť dní práce kamenára, a nie azda za väčšie alebo menšie množstvo lomového kameňa, ktoré stojí desať alebo iba tri dni práce. Čo nám hovorí Marx na vysvetlenie? Výmenný pomer je taký a nie iný, pretože deň sochárskej práce treba redukovať práve na päť dní jednoduchej práce. A prečo ho treba redukovať práve na päť dní? Pretože skúsenosť ukazuje, že je takto redukovaný spoločenským procesom. A ktorý je tento spoločenský proces? Ten istý, ktorý sa má vysvetliť: ten istý, ktorým sa práve produkt jedného dňa sochárskej práce v hodnote kladie na roveň produktu piatich dní obyčajnej práce. Keby sa fakticky pravidelne vymieňal len za produkt troch jednoduchých pracovných dní, Marx by nás práve tak vyzval, aby sme redukčné meradlo 1 : 3 uznali za to, ktoré zodpovedá skúsenosti, a opreli oň vysvetlenie, že a prečo sa soška musí vymeniť práve za produkt troch pracovných dní kamenára, nie viac a nie menej! Skrátka, je jasné, že touto cestou sa o vlastnej príčine, prečo sa produkty rozličných druhov práce vymieňajú navzájom v tom či onom pomere, vôbec nič nedozvieme; vymieňajú sa tak, hovorí nám Marx, hoci trochu inými slovami, pretože sa podľa skúsenosti tak vymieňajú!

Mimochodom ešte poznamenávam, že epigóni Marxa, azda v poznaní práve opísaného kruhu, urobili pokus postaviť redukciu zložitej práce na jednoduchú na inú, reálnu základňu. „Nie je to fikcia, ale fakt“ – hovorí Grabski²⁸ – „že jedna hodina zložitej práce obsahuje v sebe niekoľko hodín jednoduchej práce“. Lebo treba, „aby sme zostali dôslední, vziať do úvahy aj tú prácu, ktorá bola vynaložená na osvojenie si zručnosti“. Myslím, že netreba veľa slov na to, aby sa stala zjavnou úplná nedostatočnosť aj tohto vysvetlenia. Proti tomu, že sa k vykonávacej práci pripočíta pomerne na ňu pripadajúca časť učebnej práce, nechcem vôbec nič namietať. Ale zjavne by sa rozdiely v platnosti zložitej práce oproti jednoduchej dali vysvetliť z tohto prirážkového pripočítania len vtedy, keby jeho veľkosť zodpovedala veľkosti onoho rozdielu. Napríklad v nami predpokladanom prípade by v jednej hodine vykonávanej sochárskej práce skutočne väzilo päť hodín jednoduchej práce len vtedy, keby na každú hodinu vykonávania pripadali štyri hodiny učenia, alebo, prepočítané na väčšie jednotky, keby z 50 rokov života, ktoré sochár zasvätí učením a vykonávaním svojmu povolaniu, musel 40 rokov učiť sa, aby mohol 10 rokov vykonávať. Že takýto alebo čo i len približne podobný pomer v skutočnosti nastáva, to však zaiste nikto tvrdiť nebude chcieť. Obraciam sa preto od zjavne nedostatočnej hypotézy z núdze, ktorú vyslovil epigón, opäť späť k učeniu samého majstra, aby som spôsob a dosah jeho omylov ešte ilustroval na príklade, v ktorom Marxov chybný spôsob usudzovania, ako sa domnievam, vystupuje najzreteľnejšie na svetlo.

Práve tým istým spôsobom argumentácie by sa totiž dala tvrdiť a hájiť aj veta, že princíp a meradlo výmennej hodnoty spočíva v látkovom obsahu tovarov, že sa tovary vymieňajú v pomere látkového množstva v nich stelesneného. Desať kíl látky v jednej tovarovej forme sa kedykoľvek vymieňa za desať kíl látky v inej tovarovej forme. Keď proti tomuto tvrdeniu prirodzene namietneme, že je to predsa zjavne nesprávne, keďže sa veď napríklad 10 kíl zlata nevymieňa za 10, ale za 40 000 kíl železa alebo za ešte viac kíl uhlia, replikujeme podľa Marxovho vzoru: pri tvorbe hodnoty záleží na obsahu obyčajnej priemernej látky. Tá funguje ako merná jednotka. Kvalifikované, jemné, vzácne látky „platia len ako umocnená alebo skôr znásobená jednoduchá látka, takže menšie množstvo kvalifikovanej látky sa rovná väčšiemu množstvu jednoduchej látky. Že táto redukcia ustavične prebieha, ukazuje skúsenosť. Tovar môže pozostávať z najvyberanejšej látky – jeho hodnota ho kladie na roveň tovarom utvoreným z obyčajnej látky a predstavuje teda sama len určité množstvo obyčajnej látky“. „Spoločenský proces“, ktorého skutočná existencia sa zaiste nedá spochybniť, ustavične redukuje napríklad libru surového zlata na 40 000, libru surového striebra na 1 500 libier surového železa. Spracovanie zlata, napríklad obyčajným zlatníkom alebo rukou veľkého umelca, vytvára ďalšie odtienky v kvalifikácii látky, ktorým prax podľa skúsenosti vyhovie osobitnými redukčnými meradlami. Keď sa teda libra zlatých prútov vymieňa za železné prúty s hmotnosťou 40 000 libier, alebo keď sa zlatý pohár stvárnený Benvenutom Cellinim pri rovnakej hmotnosti vymieňa za 4 000 000 libier železa, nie je to porušenie, ale potvrdenie vety, že sa tovary vymieňajú v pomere „priemernej látky“, ktorú predstavujú!

Domnievam sa, že nezaujatý čitateľ ľahko v týchto argumentáciách znova spozná obe ingrediencie Marxovho receptu: substituovanie „platenia“ za „bytie“ a kruh vo vysvetlení, ktorý spočíva v odvodzovaní redukčného meradla z faktických výmenných pomerov v spoločnosti, ktoré práve potrebujú vysvetlenie!

Tak sa Marx vyrovnal s najkričiavejším protirečením faktov voči svojej teórii – dialekticky nesporne s veľkou obratnosťou, vo veci samej prirodzene, ako to ani inak nemohlo byť, celkom nedostatočným spôsobom.

Popri tom však jestvujú ešte iné, stupňom menej nápadné nezhody so skutočnou skúsenosťou, totiž tie, ktoré sa odvodzujú z podielu kapitálovej investície na určovaní faktických cien statkov, tie isté, ktoré, ako bolo vyššie poznamenané, Ricardo rozoberá v IV. oddiele kapitoly „On value“. Voči týmto nezhodám volí Marx iný smer. Voči nim zatiaľ celkom zatvára oči. Ignoruje ich počas dvoch zväzkov. Robí, akoby neexistovali, tým, že ich počas celého prvého a druhého zväzku predpokladovo abstrahuje preč. Vychádza totiž počas celého ďalšieho výkladu svojej náuky o hodnote, rovnako aj pri rozvíjaní svojej teórie nadhodnoty, vždy z čiastočne mlčky podržaného, čiastočne výslovne vysloveného „predpokladu“, že sa tovary skutočne vymieňajú za svoje hodnoty, to jest presne v pomere práce v nich stelesnenej.¹⁷

Aj tento predpokladový druh abstrakcie spája opäť s mimoriadne obratným dialektickým ťahom. Jestvujú totiž isté faktické odchýlky od teoretického pravidla, od ktorých teoretik skutočne smie abstrahovať: to sú náhodné a prechodné výkyvy trhových cien okolo ich pravidelného trvalého stavu. Marx neopomenie pri takých príležitostiach, pri ktorých vyhlasuje, že chce abstrahovať od odchýlok cien od hodnôt, obrátiť pozornosť čitateľov na také „náhodné okolnosti“, od ktorých by sa malo „odhliadnuť“, ako na „ustavičné oscilácie trhových cien“, ktorých „stúpanie a klesanie sa kompenzuje“ a ktoré „sa samy redukujú na priemernú cenu ako svoje vnútorné pravidlo“.¹⁸ Takým poukazom si získava súhlas čitateľov pre svoju abstrakciu, no že pritom abstrahuje nielen od náhodných výkyvov, ale aj od celkom pevných, trvalých, typických „odchýlok“, ktorých existencia tvorí priam integrujúcu súčasť samého pravidla, ktoré sa má vysvetliť, zostáva pre nie celkom pozorne prizerajúceho sa čitateľa skryté, a on netušiac prekĺzne ponad metodický smrteľný hriech autora.

Lebo metodickým smrteľným hriechom je, keď človek vo vedeckom skúmaní ignoruje práve to, čo má vysvetliť. Nuž Marxova teória nadhodnoty predsa nesleduje nič iné než v jeho zmysle podané vysvetlenie kapitálového zisku. Kapitálový zisk však väzí práve v oných ustavičných odchýlkach cien tovarov od výšky ich číreho pracovného nákladu. Keď teda človek tieto „odchýlky“ ignoruje, ignoruje priam hlavnú časť toho, čo sa má vysvetliť. Pred 12 rokmi som tú istú metodickú chybu vytkol tak Rodbertusovi, ktorý sa jej rovnakým spôsobom dopustil, ako aj samému Marxovi.³¹ Nech mi je dovolené zopakovať záverečné slová mojej vtedajšej kritiky:

„Oni (prívrženci vykorisťovacej teórie) tvrdia zákon, že hodnota všetkých tovarov spočíva v pracovnom čase v nich stelesnenom, aby v najbližšom okamihu napadli ako „protizákonné“, „neprirodzené“, „nespravodlivé“ všetky tvorby hodnoty, ktoré s týmto „zákonom“ neharmonizujú, napríklad hodnotové diferencie, ktoré pripadajú ako nadhodnota kapitalistovi, a aby odporúčali ich vykorenenie. Najprv teda ignorujú výnimku, aby mohli svoj zákon hodnoty proklamovať ako všeobecný. A potom, čo si takto vylúdili jeho všeobecnú platnosť, znova si všímajú výnimky, aby ich pranierovali ako prehrešky proti zákonu. Tento spôsob usudzovania nie je naozaj o nič lepší, než keď človek pozoruje, že je mnoho pochabých ľudí, ignoruje, že sú aj múdri ľudia, dospeje tým k „všeobecne platnému zákonu“, že „všetci ľudia sú pochabí“, a potom žiada vykorenenie „protizákonne“ existujúcich múdrych!“ (Böhm-Bawerk)³²

Pre svoj výklad získal síce Marx svojím abstrakčným manévrom veľkú taktickú výhodu. „Predpokladovo“ vylúčil rušivú skutočnosť zo svojho systému a nedostáva sa preto, pokým môže toto vylúčenie udržať, do nijakého konfliktu s ňou. To platí pre zvyšnú, zďaleka najväčšiu časť prvého, pre celý druhý a aj pre prvú štvrtinu tretieho zväzku. V tomto strednom toku Marxovho systému plynie prúd jeho logických rozvíjaní a spojení so skutočne imponujúcou uzavretosťou a vnútornou dôslednosťou. Marx tu smie robiť dobrú logiku, pretože cestou „predpokladu“ vopred uviedol fakty do súladu so svojimi ideami a môže preto týmto zostať verný bez toho, aby narazil na oné, a kde Marx smie robiť dobrú logiku, tam to aj dokáže, a to majstrovským spôsobom. Tieto stredné partie systému, akokoľvek nesprávne môže byť jeho východisko, navždy upevnia svojou mimoriadnou vnútornou dôslednosťou slávu svojho pôvodcu ako mysliteľskej sily prvého rangu. A – čo ako vedľajší účinok zaiste nemálo prospelo praktickému vplyvu Marxovho systému – počas tohto dlhého, vo vnútornej dôslednosti v podstate skutočne bezúhonného stredného toku získavajú čitatelia, ktorí raz šťastne prekonali búrlivý začiatok, čas vžiť sa do Marxovho myšlienkového sveta a získať dôveru k myšlienkovým pochodom, ktoré teraz skutočne tak pekne plynú jeden z druhého a tak usporiadane sa skladajú do celku. Tak sú to čitatelia upevnení v dôvere, na ktorých Marx vystupuje s onými tvrdými požiadavkami, ktoré je v treťom zväzku napokon nútený položiť.

Lebo akokoľvek to Marx odkladá – raz musí otvoriť oči pre fakty skutočného života. Musí napokon pred svojimi čitateľmi priznať, že sa tovary v skutočnom živote, a to pravidelne a nevyhnutne, nevymieňajú v pomere pracovného času v nich stelesneného, ale čiastočne pod, čiastočne nad týmto pomerom, podľa toho, či investovaný kapitál vyžaduje menšiu alebo väčšiu sumu priemerného profitu, skrátka, že popri pracovnom čase tvorí aj kapitálová investícia koordinovaný určujúci dôvod výmenného pomeru tovarov. Z toho vyrastajú pre Marxa dve tvrdé úlohy. Po prvé sa musí pokúsiť ospravedlniť pred svojimi čitateľmi z toho, že spočiatku a tak dlho učil, že práca tvorí jediný určujúci dôvod výmenných pomerov; a po druhé musí – čo bola azda ešte tvrdšia úloha – pre faktá nepriateľské voči jeho teórii dodať svojim čitateľom ešte aj teoretické vysvetlenie, ktoré sa zjavne nemohlo bezo zvyšku rozplynúť v jeho pracovnej teórii hodnoty, na druhej strane jej však predsa ani nemalo protirečiť.

Že pri týchto výkladoch sa už nedalo vystačiť so správnou, priamou logikou, je pochopiteľné. Teraz prežívame protiklad k zmätenému začiatku systému. Tam musel Marx, aby odvodil teorému, ktorú nebolo možné odvodiť priamou cestou z faktov, sčasti znásilniť tieto fakty, sčasti a najmä logiku, a zmieriť sa s niektorými z najneuveriteľnejších myšlienkových prehreškov. Teraz sa situácia opakuje. Teraz sa s teorémami, ktoré dva zväzky dlho samy, a teda nerušene ovládali pole, opäť stretávajú fakty, ktoré sa s nimi prirodzene znášajú práve tak málo ako na začiatku. Napriek tomu sa má harmónia systému zachovať. To sa nemôže stať inak než opäť na úkor logiky. V Marxovom systéme preto prežívame na prvý pohľad zarážajúce, no za vylíčených pomerov vlastne celkom prirodzené divadlo, že rozsahom ďaleko prevažujúca časť systému predstavuje majstrovský kúsok prísnej, uzavretej logiky, hodný myšlienkovej sily svojho autora, do ktorého sú však na dvoch, žiaľ práve rozhodujúcich miestach vsunuté pasáže neuveriteľne slabého a nedbalého vedenia myšlienky: prvý raz celkom na začiatku, kde sa teória prvý raz oddelila od faktov, a druhý raz po prvej štvrtine tretieho zväzku, kde sa fakty opäť posúvajú do zorného poľa čitateľa; do úvahy tu prichádza najmä desiata kapitola tretej knihy (s. 151 – 179).

Časť tohto obsahu sme už spoznali a naučili sa posudzovať; je to Marxova sebaobrana proti výčitke rozporu medzi zákonom výrobných cien a „zákonom hodnoty“.¹⁹ Teraz nám ešte zostáva hodiť pohľad na druhú úlohu označenej kapitoly, na teoretické vysvetlenie, ktorým Marx zavádza do svojho systému teóriu výrobných cien zohľadňujúcu skutočné pomery.²⁰ Táto úvaha nás privádza ešte k jednému z najpoučnejších a pre Marxov systém najcharakteristickejších bodov: k postaveniu „konkurencie“ v jeho systéme.

„Konkurencia“ je, ako som už raz vyššie naznačil, akýsi súhrnný názov pre všetky tie psychické podnety a motívy, ktorými sa trhové strany riadia vo svojom správaní a ktoré tak získavajú vplyv na tvorbu cien. Ten, kto chce kúpiť, má svoje motívy, ktoré pri kúpe sleduje a z ktorých mu vzniká istá smernica pre výšku ceny, ktorú je spočiatku alebo v krajnom prípade ochotný ponúknuť. A práve tak má predávajúci a výrobca isté motívy, ktoré ho určujú, aby svoj tovar predal za isté ceny, za iné nie, aby svoju výrobu pri určitej výške ceny pokračoval alebo ju aj rozšíril, pri inej výške ju však zastavil. V konkurencii kupujúcich a predávajúcich sa teraz všetky tieto podnety a určujúce dôvody stretávajú a kto sa pri vysvetľovaní tvorby ceny odvoláva na konkurenciu, odvoláva sa v podstate pod súhrnným názvom na hru a pôsobenie všetkých tých psychických motívov a podnetov, ktoré boli u oboch trhových strán vedúce.

Marx sa teraz vo všeobecnosti usiluje prideliť konkurencii a silám, ktoré v nej pôsobia, čo najpodriadenejšie postavenie vo svojom systéme. Prehliada ich, alebo sa aspoň snaží znížiť spôsob a mieru ich vplyvu, kde a ako môže. To sa pri rôznych príležitostiach prejavuje drastickým spôsobom.

Najprv už pri odvodení svojho zákona pracovnej hodnoty. Každý nezaujatý vie a vidí, že onen vplyv, ktorý vynaložené množstvo práce vôbec má na trvalú podobu cien statkov – tento vplyv síce nie je tak výlučnej povahy, ako to tvrdí Marxov zákon hodnoty –, je sprostredkovaný len hrou ponuky a dopytu, prípadne konkurenciou. Pri ojedinelých výmenách alebo pri monopole sa môžu objaviť ceny, ktoré (aj odhliadnuc od nárokov investovaného kapitálu) stoja mimo akéhokoľvek pomeru k stelesnenému pracovnému času. Marx to prirodzene tiež vie. Ale spočiatku, pri odvodení svojho zákona hodnoty, na to neprivedie reč. Keby to urobil, nedala by sa veru odbiť ďalšia otázka a skúmanie, akým spôsobom a cez aké medzičlánky má spomedzi všetkých motívov a faktorov, ktoré sa stávajú účinnými pod vlajkou konkurencie, pripadnúť práve pracovnému času jediný rozhodujúci vplyv na výšku ceny. A tu nevyhnutná úplná analýza oných motívov by neomylne postavila do popredia úžitkovú hodnotu tovarov oveľa silnejšie, než ako sa to mohlo Marxovi hodiť, ukázala by mnohé v inom svetle a mnohé napokon vôbec, čomu Marx vo svojom systéme nechcel priznať platnosť.

Preto sa pri tej príležitosti, pri ktorej by mu systematicky úplné zdôvodnenie jeho zákona hodnoty uložilo za povinnosť výklad sprostredkovateľskej úlohy konkurencie, cez tento bod spočiatku celkom mlčky prešmykne. Neskôr naň síce spomenie, no podľa miesta a spôsobu zmienky nie ako na dôležitý člen teoretického systému, ale v letmých, príležitostných poznámkach, ktoré tú skutočnosť uvedú niekoľkými slovami ako niečo, čo sa viac-menej rozumie samo sebou, a bez toho, aby sa namáhal s hlbším zdôvodnením.

• že výmena tovarov nie je len „náhodná alebo príležitostná“;
• že tovary „sa na oboch stranách vyrábajú v množstvách približne zodpovedajúcich vzájomnej potrebe, čo prináša so sebou vzájomná skúsenosť odbytu a čo tak vyrastá ako výsledok zo samotnej pokračujúcej výmeny“, a že „nijaký prirodzený alebo umelý monopol neumožňuje jednej z kontrahujúcich strán predávať nad hodnotou, ani ju nenúti predávať pod ňou“.

Marx tu teda požaduje ako podmienku toho, aby jeho zákon hodnoty vôbec mohol vstúpiť do účinnosti, čulú obojstrannú konkurenciu, ktorá už aj trvala dosť dlho na to, aby prispôsobila výrobu podľa skúsenosťou doloženého odbytu, prípadne potreby kupujúcich. Toto miesto si musíme dobre zapamätať.

Presnejšie zdôvodnenie sa k nemu nepripája. Naopak, krátko nato, a to práve uprostred tých výkladov, v ktorých Marx ešte pomerne najpodrobnejšie hovorí o konkurencii, jej oboch „stranách“, dopyte a prísune, a jej vzťahu k tvorbe cien, výslovne odmieta „hlbšiu analýzu týchto dvoch spoločenských hybných síl“ ako „tu nevhodnú“!²¹

Ale ešte viac! Aby ešte ďalej znížil význam ponuky a dopytu pre teoretický systém a zaiste aj aby ospravedlnil svoje teoretické zanedbanie týchto faktorov, vymyslel Marx vlastnú, pozoruhodnú teóriu, ktorú, keď ju už predtým letmo načrtol v príležitostných náznakoch, rozvíja na s. 169 a 170 tretieho zväzku. Vychádza z toho, že keď jeden z oboch faktorov prevažuje nad druhým, napr. dopyt nad prísunom, alebo naopak, tvoria sa nepravidelné trhové ceny, ktoré sa odchyľujú od „trhovej hodnoty“ tvoriacej „centrum kolísania“ pre tieto trhové ceny; že naproti tomu, keď sa tovary majú predávať za túto svoju normálnu trhovú hodnotu, dopyt a prísun sa musia práve kryť. A na to nadväzuje nasledujúcou pozoruhodnou argumentáciou: „Keď sa dopyt a prísun kryjú, prestávajú pôsobiť. Keď dve sily pôsobia rovnomerne v opačnom smere, rušia sa navzájom, nepôsobia vôbec navonok, a javy, ktoré za tejto podmienky prebiehajú, sa musia vysvetliť inak než zásahom týchto dvoch síl. Keď sa dopyt a prísun navzájom rušia, prestávajú čokoľvek vysvetľovať, nepôsobia na trhovú hodnotu a nechávajú nás práve preto v tme o tom, prečo sa trhová hodnota vyjadruje práve v tejto sume peňazí a v nijakej inej.“ Z pomeru dopytu a prísunu sa teda dajú síce vysvetliť „odchýlky od trhovej hodnoty“, ktoré sú vyvolané prevahou jednej sily nad druhou, nie však výška samotnej trhovej hodnoty.

Že táto zvláštna teória dobre zapadá Marxovi do systému, je nasnade. Ak sa pre výšku trvalých cien z pomeru ponuky a dopytu vôbec nič nedá vysvetliť, potom bolo veru aj celkom v poriadku, že sa Marx vo svojom základnom položení o tieto bezvýznamné faktory ďalej nestaral a bez okolkov zaviedol do systému ten faktor, ktorý podľa jeho mienky jediný vykonáva reálny vplyv na výšku hodnoty, totiž prácu.

Nie menej nasnade však je, ako sa domnievam, že oná zvláštna teória je úplne mylná. Jej argumentácia spočíva, ako tak často u Marxa, na hre so slovami.

Je celkom správne, že pri predaji tovaru za jeho normálnu trhovú hodnotu sa v istom zmysle musia dopyt a ponuka kryť: t. j. že za túto cenu sa po tovare účinne žiada práve toľko, koľko sa ho ponúka. To však platí nielen pri predaji za normálnu trhovú hodnotu, ale pri každej, aj pri odchylnej, nepravidelnej trhovej cene. Ďalej je každému, a aj Marxovi celkom dobre známe, že ponuka a dopyt sú pružné veličiny. Okrem fakticky k výmene dospievajúceho dopytu a prísunu jestvuje vždy aj ešte „vylúčený“ dopyt a prísun; množstvo ľudí, ktorí tovar pre svoju potrebu rovnako žiadajú, no cenu ponúkanú ich silnejšími konkurentmi ponúknuť nechcú alebo nemôžu, a množstvo ľudí, ktorí by boli rovnako ochotní žiadaný tovar dodať, no len za vyššie ceny, než aké prichádzajú do úvahy na súčasnom trhu. Slovo, že sa ponuka a dopyt „kryjú“, neplatí teda vôbec o celom dopyte a prísune, ale len o úspešnej časti. Napokon je však aj známa vec, že mechanika trhu nachádza svoju úlohu práve vo výbere úspešnej časti z celkového dopytu a celkovej ponuky, a že najdôležitejším prostriedkom tohto výberu je tvorba ceny. Nemôže sa kúpiť viac tovarov, než koľko sa predá. Z oboch strán sa preto môže k uplatneniu dostať len rovnaký počet záujemcov (resp. záujemcov o rovnaké množstvo tovaru). Výber tohto rovnakého počtu sa teraz uskutočňuje tým, že cena sa automaticky posunie na takú výšku, ktorou sa vylúčia nadpočetní na oboch stranách, takže cena je zároveň pre nadpočetných záujemcov o kúpu priveľmi vysoká a pre nadpočetných záujemcov o predaj priveľmi nízka. Na určení tejto výšky ceny majú teraz podiel nielen tí, ktorí sa dostanú k uplatneniu, ale aj pomery vylúčených uchádzačov,²² a už preto je mylné usudzovať z rovnosti k uplatneniu dospievajúcej časti ponuky a dopytu na úplné zrušenie účinku vychádzajúceho z ponuky a dopytu vôbec.

Je to však mylné aj z iného dôvodu. Predpokladajme aj sami, že s tvorbou ceny má do činenia len kvantitatívne v rovnováhe stojaca úspešná časť ponuky a dopytu, tak je celkom mylným a nevedeckým predpokladom, že sily, ktoré sa práve udržiavajú v rovnováhe, preto „prestávajú“ pôsobiť. Naopak, ich pôsobením je práve dosiahnutý stav rovnováhy, a ak ide o to, aby sa tento stav rovnováhy so všetkými jeho zvláštnosťami, ku ktorým výrazným spôsobom patrí výška úrovne, v ktorej sa rovnováha našla, vysvetlil, tak sa to nemôže stať, ako sa domnieva Marx, len „inak než zásahom oboch síl“, ale naopak, môže sa to stať jedine zásahom síl udržiavajúcich sa v rovnováhe. Takéto abstraktné vety možno ostatne najpresvedčivejšie ozrejmiť na praktickom príklade.

Vypustíme balón. Každý vie, že balón stúpa vtedy a preto, keď a pretože je naplnený plynom, ktorý je redší ako atmosférický vzduch. Nestúpa však donekonečna, ale len do určitej výšky, v ktorej potom – pokiaľ iné vplyvy, ako únik plynu atď., nezmenia situáciu – zotrvá vznášajúc sa. Ako sa teda táto výška stúpania reguluje a akými faktormi sa určuje? Aj to je celkom jasné a priehľadné. Hustota atmosférického vzduchu smerom nahor klesá. Balón stúpa len dovtedy, kým je hustota práve ho obklopujúcej vrstvy vzduchu ešte väčšia ako jeho vlastná hustota, a prestáva stúpať, keď sa vlastná hustota a hustota okolitej vrstvy vzduchu navzájom práve udržiavajú v rovnováhe. Balón teda vystúpi tým vyššie, čím menšia je hustota jeho plniaceho plynu a v čím vyššej vrstve vzduchu sa v atmosférickom vzduchu nachádza rovnaký stupeň hustoty. Za týchto okolností je nasnedni, že vysvetlenie výšky stúpania nemožno získať vôbec inak ako odvolaním sa na vzájomné pomery hustoty balóna na jednej strane a atmosférického vzduchu na strane druhej.

Ako by však táto vec vyzerala podľa Marxovho myšlienkového okruhu? Pri dosiahnutej výške stúpania sa obe sily, hustota balóna a hustota okolitého vzduchu, navzájom práve udržiavajú v rovnováhe. Preto „prestávajú pôsobiť“, „prestávajú čokoľvek vysvetľovať“, „nepôsobia na výšku stúpania“, a ak teda chceme túto výšku vysvetliť, musíme ju „vysvetliť inak ako zásahom týchto dvoch síl“! Áno, ale čím potom?!

Alebo: keď desatinná váha pri vážení nejakého telesa ukáže 50 kíl, ako možno tento stav váhy vysvetliť? Pomerom tiaže váženého telesa na jednej strane a závažia slúžiaceho na váženie na strane druhej nie, lebo tieto dve sily sa pri príslušnom stave váhy navzájom práve udržiavajú v rovnováhe, prestávajú teda pôsobiť, a z ich pomeru nemožno vysvetliť vôbec nič, ani stav váhy!

Domnievam sa, že omyl je dostatočne zreteľný, a nie menej zreteľné je aj to, že tá istá povaha omylu leží v základe výkladov, v ktorých Marx vyargumentúva preč vplyv ponuky a dopytu na výšku trvalých cien. Aby napokon nevzniklo nedorozumenie: zďaleka nie je mojím názorom, že odvolanie sa na formulu ponuky a dopytu už obsahuje úplné a uspokojivé vysvetlenie trvalých cien. Naopak, môj inde často a podrobne vyslovený názor smeruje k tomu, že treba presne analyzovať prvky, ktoré sú tým heslom len hrubo súhrnne označené, presne zistiť druh a mieru ich vzájomného vplyvu a takto dospieť aj k poznaniu tých prvkov, ktorým prislúcha osobitný vplyv práve na trvalý stav cien. No pre toto hlbšie vysvetlenie je vplyv pomeru ponuky a dopytu na tvorbu cien, ktorý Marx vyargumentúva preč, nepostrádateľným medzičlánkom: nevedie mimo neho, ale práve cez neho.

Nadviažme znova na našu niť. Na rozličných znakoch sme videli, ako veľmi sa Marx usiluje vo svojom systéme zatlačiť vplyv ponuky a dopytu do úzadia. Teraz však pred neho pri onom pozoruhodnom obrate, ktorý jeho systém robí po prvej štvrtine tretieho zväzku, predstupuje úloha vysvetliť, prečo trvalé ceny tovarov gravitujú nie podľa množstva zhmotnenej práce, ale podľa od nej sa odchyľujúcich „výrobných cien“.

Ako silu, ktorá toto spôsobuje, vysvetľuje – konkurenciu. Konkurencia vyrovnáva miery zisku, pôvodne pre rozličné výrobné odvetvia rozdielne podľa rozdielneho organického zloženia kapitálov, na všeobecnú priemernú mieru zisku, ${}^{57}$57 a v súvislosti s tým musia ceny v dlhodobom horizonte gravitovať podľa výrobných cien, ktoré vynášajú jeden rovnaký priemerný zisk.

Stanovme rýchlo niekoľko bodov, ktoré sú pre posúdenie tohto vysvetlenia dôležité.

Po prvé je jasné, že odvolanie sa na konkurenciu obsahovo neznamená nič iné ako odvolanie sa na pôsobenie ponuky a dopytu. V onej, nami už raz vyššie predloženej pasáži, v ktorej Marx najvýstižnejšie opisuje proces vyrovnávania miery zisku konkurenciou kapitálov (III. 175 a nasl.), necháva napokon aj tento proces celkom výslovne spôsobiť „takým pomerom ponuky k dopytu, že priemerný zisk sa v rozličných výrobných sférach stáva tým istým, a preto sa hodnoty premieňajú na výrobné ceny“.

Po druhé je nepochybné, že pri tomto procese nejde o samotné kolísanie okolo gravitačného centra zodpovedajúceho teórii hodnoty prvých dvoch zväzkov, totiž okolo zhmotneného pracovného času, ale o definitívne odtlačenie cien na iné, trvalé gravitačné centrum, totiž na výrobnú cenu.

A teraz sa tlačí otázka za otázkou.

Ak podľa Marxa pomer dopytu a ponuky vôbec nemôže vyvíjať nijaký účinok na výšku trvalej ceny, ako môže „konkurencia“, ktorá je s práve týmto pomerom totožná, byť silou, ktorá posúva výšku trvalých cien z úrovne „hodnôt“ na od nej tak ďaleko odchýlenú úroveň výrobných cien?

Neprediera sa v tomto nútenom a teórii odporujúcom dovolávaní sa konkurencie ako Deus ex machina, ktorý odtláča trvalé ceny z teórii zodpovedajúceho gravitačného centra zhmotneného množstva práce na iné gravitačné centrum, skôr mimovoľne priznanie, že „spoločenské hybné sily“, ktoré riadia skutočný život, v sebe uzatvárajú a uplatňujú akési elementárne určujúce dôvody výmenných pomerov, ktoré nemožno zredukovať na pracovný čas, a že teda analýza pôvodnej teórie, ktorá vydestilovala ako základ výmenných pomerov nič iné ako pracovný čas, bola neúplná, skutočnosti nezodpovedajúca?

A ďalej: Marx nám sám povedal, a túto pasáž sme si dobre vštepili,²³ že tovary sa približne vymieňajú podľa svojich hodnôt iba vtedy, keď jestvuje živá konkurencia; vtedy teda dovolával sa konkurencie ako faktora, ktorý má tendenciu pritláčať ceny tovarov k ich „hodnotám“. A teraz spoznávame konkurenciu ako silu, ktorá naopak odtláča ceny tovarov od ich „hodnôt“ a pritláča ich k výrobným cenám! Existuje pre tieto výroky, ktoré sa navyše nachádzajú v jednej a tej istej kapitole, v desiatej kapitole tretieho zväzku predurčenej pravdepodobne k osudovej slávnosti, nejaké zmierenie? A keby snáď Marx zamýšľal nájsť zmierenie v tom, že jedna veta platí pre prvotné stavy a druhá pre vyvinutú modernú spoločnosť – nemusíme mu vari namietnuť, – že v prvej kapitole svojho diela uviedol svoju pracovnú teóriu hodnoty nie z pomerov nejakej robinsonády, ale z pomerov spoločností, „v ktorých vládne kapitalistický spôsob výroby“ a ktorých „bohatstvo sa javí ako obrovská zbierka tovarov“? A nenárokuje si vari aj v celom svojom diele, aby sme pomery našich moderných spoločností nazerali a posudzovali vo svetle jeho pracovnej teórie? No ak sa pýtame, kde podľa jeho vlastných výrokov treba hľadať oblasť platnosti jeho zákona hodnoty v modernej spoločnosti, hľadáme úplne márne. Lebo buď nejestvuje nijaká konkurencia: potom sa tovary vôbec nevymieňajú podľa svojich hodnôt, podľa Marxa II. 156 a nasl., alebo pôsobí konkurencia: potom sa už vonkoncom nevymieňajú podľa svojich hodnôt, ale podľa svojich výrobných cien, podľa Marxa III. 176!

Tak sa v zlovestnej desiatej kapitole hromadí rozpor na rozpor. Nechcem už beztak tak ďaleko rozpradené skúmanie ešte predlžovať tým, že by som vymenoval aj všetky menšie rozpory a nepresnosti, ktorými sa táto kapitola hemží. Domnievam sa, že každý, kto túto kapitolu číta nepredpojato, bude mať pocit, že je takpovediac vybočená z rázu. Namiesto prísneho, výstižného, opatrného spôsobu vyjadrovania, namiesto železobetónovej logiky, na akú sme z najskvelejších častí Marxovho diela zvyknutí, nachádzame tu neistotu a odskakujúcu povahu nielen v argumentácii, ale aj v používaní technických výrazov. Aké nápadné je napríklad neustále sa meniace ponímanie dopytu a ponuky, ktoré sa raz celkom správne berú do úvahy ako pružné veličiny s rozdielmi intenzity, no raz, podľa najhoršieho vzoru dávno prekonanej „vulgárnej ekonómie“, ako jednoduché kvantity; alebo aký neuspokojivý a málo dôsledný je výklad o tom, akými faktormi sa riadi trhová hodnota, keď sa rozličné časti množstva tovaru prichádzajúceho na trh vyrábajú za nerovnakých výrobných podmienok a podobne!

Príčinu tohto javu nemožno nájsť len v tom, že túto kapitolu napísal starnúci Marx, lebo aj v neskorších častiach sa nachádza nejeden nádherne napísaný výklad. Aj musela byť oná zlovestná kapitola, na obsah ktorej už v prvom zväzku boli vsunuté temné narážky,³⁹ premyslená už zavčasu. Marx tu však píše zmätene a kolísavo preto, lebo nesmel písať jasne a ostro bez toho, aby sa nedostal do otvoreného rozporu a odvolania. Keby tu, kde vychádzal zo skutočných, v reálnom živote pozorovateľných výmenných pomerov, vniesol do nich svetlo s tou istou vážnosťou a tou istou dôkladnosťou, s akou dva zväzky dlho sledoval svoju hypotézu o pracovnej hodnote až po jej krajné logické dôsledky; keby tu heslu o „konkurencii“ dal vedecký obsah dôkladnou hospodársko-psychologickou analýzou „spoločenských hybných síl“, ktoré pod oným súhrnným názvom dospievajú k pôsobeniu; keby tu nepoľavil a neodpočinul si, kým bol nejaký medzičlánok neobjasnený, nejaký dôsledok nesledovaný do konca alebo kým sa nejaký vzťah javil temný či rozporný – a takmer každé slovo jeho terajšej desiatej kapitoly vyzýva k takému hlbšiemu skúmaniu alebo objasneniu – potom by bol krok za krokom dotlačený k vybudovaniu obsahovo celkom iného systému a nebolo by možné vyhnúť sa otvorenému rozporu a odvolaniu kardinálnych viet jeho pôvodného systému. Vyhnúť sa mu bolo možné len zahalením, rozmazanosťou a temnotou – to musel Marx, ak nie vedieť, tak aspoň inštinktívne cítiť, keď „hlbšiu analýzu spoločenských hybných síl“ výslovne odmietol.

A tým je, domnievam sa, označená aj alfa a omega všetkých Marxových omylov, rozporov a nejasností. Jeho systém neudržiava nijaký solídny, uzavretý dotyk so skutočnosťou. Marx získal základy svojho systému zo skutočnosti ani zdravou empíriou, ani solídnou hospodársko-psychologickou analýzou, ale zakladá ho na nijakej pevnejšej pôde než na pôde stuhnutej dialektiky. To je veľký hriech, ktorý Marx vkladá svojmu systému do kolísky. Z neho vyviera s nevyhnutnosťou všetko ostatné. Systém je usporiadaný istým smerom, skutočnosti bežia iným a tu i tam sa systému stavajú do cesty. Tu prahriech vždy plodí nový hriech. Pohoršenie nemá vyjsť najavo: tu sa vec buď zahalí do temnoty alebo rozmazanosti, alebo sa ohýba a krúti podobnými dialektickými umeniami ako na začiatku, alebo, pravda, kde to všetko nepomáha, si protirečí. To je znamenie, pod ktorým stojí desiata kapitola tretieho zväzku od Marxa: prináša dlho odkladanú zlú žatvu, ktorá musela vyrásť zo zlej sejby!

Vo Wernerovi Sombartovi vyrástol Marxovi nedávno ⁴⁰ rovnako vrúcny ako duchaplný apologét, ktorého apológia však vykazuje zvláštny rys. Aby totiž mohol Marxovo učenie obhajovať, podložil mu najprv nový výklad.

Pristúpme bezprostredne k hlavnej veci. Sombart pripúšťa a sám prispieva veľmi bystrými dôkazovými dôvodmi ⁴¹ k tomu, že Marxov zákon hodnoty je nesprávny, ak sa tvrdí s nárokom, že zodpovedá empirickej skutočnosti. O Marxovej hodnote hovorí (s. 573), že „vo výmennom pomere kapitalisticky produkovaných tovarov nevstupuje do javu“, že „neoznačuje práve onen bod ..., podľa ktorého gravitujú trhové ceny“, že „práve tak nehrá nijakú úlohu napríklad ako distribučný faktor pri rozdeľovaní spoločenského ročného produktu“, že vôbec „nikde nevstupuje do javu“ (s. 577). „Vyplašená hodnota“ má naopak len „jedno útočisko: myslenie ekonomického teoretika... Ak chceme mať heslo na charakteristiku Marxovej hodnoty, je ním toto: jeho hodnota nie je empirický, ale myšlienkový fakt“ (s. 574).

Čo má táto „myšlienková existencia“ v Sombartovom zmysle znamenať, uvidíme hneď. Predtým sa však musíme ešte na okamih pristaviť pri priznaní, že Marxova hodnota nemá v skutočnom svete javov nijakú existenciu. Som do istej miery zvedavý, či marxisti toto priznanie ratifikujú. Možno o tom oprávnene pochybovať, veď Sombart sám už musel citovať hlas z marxistického tábora, ktorý, podnietený výrokom C. Schmidta, vopred proti takémuto poňatiu protestoval. „Zákon hodnoty nie je ... zákonom nášho myslenia; ... zákon hodnoty je oveľa skôr veľmi reálnej povahy, je prírodným zákonom ľudského konania“.⁴² Aj to, či by Marx sám toto priznanie bol ratifikoval, považujem za veľmi pochybné. Opäť je to Sombart sám, kto s uznaniahodnou otvorenosťou predkladá čitateľovi celý rad Marxových miest, ktoré tento výklad sťažujú.⁴³ Ja za svoju osobu ho s doslovným znením a s duchom Marxovho učenia považujem priam za nezlučiteľný.

Nech sa len bez predsudkov číta výklad, v ktorom Marx rozvíja svoju teóriu hodnoty. Jeho skúmanie sa otvorene začína na pôde „kapitalisticky organizovaných spoločností, ktorých bohatstvo je obrovskou zbierkou tovarov“, analýzou tovaru (I. 9). Aby sa dostal hodnote „na stopu“, vychádza z výmenného pomeru tovaru. Zo skutočného výmenného pomeru, pýtam sa, alebo z vysneného? Keby bol povedal alebo myslel to druhé, sotva by nejaký čitateľ považoval za hodné námahy sledovať takú priemernú špekuláciu ďalej. V skutočnosti sa, ako to ani nemohlo byť inak, najurčitejším tónom odvoláva na javy skutočného hospodárskeho sveta. Výmenný pomer dvoch tovarov, hovorí, je vždy zobraziteľný v rovnici, napr. 1 quarter pšenice = a centov železa. „Čo hovorí táto rovnica? Že v oboch veciach existuje čosi spoločné rovnakej veľkosti, a každá z nich, nakoľko ako výmenná hodnota, musí byť redukovateľná na toto tretie“, ktoré tretie, ako sa dozvedáme na nasledujúcej strane, je práca rovnakého množstva.

Ak sa hovorí týmto tónom, že v predmetoch vo výmene navzájom sebe rovno postavených existuje práca rovnakého množstva a že tieto musia byť redukovateľné na rovnaké množstvá práce, vznáša sa tým predsa nárok, že tu vypovedané vzťahy sa nachádzajú nie iba v myslení, ale v skutočnom svete. Nech si len uvedomíme: Marxova vtedajšia argumentácia by predsa bola bývala celkom nemožná, keby bol popri tom chcel pre skutočné výmenné pomery postaviť učenie, že sa zásadne vymieňajú navzájom za seba produkty nerovnakých množstiev práce.

Keby bol tejto myšlienke dal priestor – a že jej priestor nedal, práve v tom spočíva rozkol so skutočnosťami, ktorý mu vytýkam –, musel by jeho záver dopadnúť celkom inak. Buď by bol musel vyhlásiť, že takzvané rovno postavenie vo výmene nie je nijakou pravou rovnicou a nedovoľuje záver o existencii „čohosi spoločného rovnakej veľkosti“ vo vymenených veciach, alebo by bol musel uzavrieť, že hľadané spoločné rovnakej veľkosti nie je a nemôže byť práca! Nemožno však, aby bol mohol pokračovať v takom uzatváraní, ako to urobil!

A aj v ďalšom hovorí Marx pri nesčíselných príležitostiach skutkovým tónom o tom, že jeho „hodnota“ leží v základe výmenných pomerov, a to tak, že produkty rovnakého množstva práce, že „ekvivalenty“ sa vymieňajú navzájom za seba.²⁴ Na mnohých, sčasti aj samým Sombartom citovaných ⁴⁵ miestach si pre svoj zákon hodnoty nárokuje charakter a aj moc prírodného zákona, ktorý sa v skutočnom svete „násilne presadzuje ako napríklad zákon ťiaže, keď sa niekomu zrúti dom nad hlavou“.²⁵ Aj v treťom zväzku rozvíja celkom výslovne skutočné podmienky (vychádzajú na živú obojstrannú konkurenciu, pozri vyššie), ktoré musia byť dané, „aby ceny, za ktoré sa tovary navzájom vymieňajú, približne zodpovedali ich hodnotám“, a pridáva k tomu ešte vysvetlenie, že to „prirodzene znamená len, že ich hodnota je gravitačným bodom, okolo ktorého sa ich ceny otáčajú“ (III. 156 a ďalej).

Len mimochodom budiž poznamenané, že Marx aj často súhlasne cituje starších spisovateľov, ktorí vetu, že výmenná hodnota statkov je určená prácou v nich stelesnenou, tvrdili, a to nepochybne tvrdili ako vetu zodpovedajúcu skutočným výmenným pomerom.²⁶

Sombart sám ďalej zaznamenáva Marxovo dokazovanie, v ktorom pre svoj zákon hodnoty celkom výslovne nárokuje „empirickú“ a „historickú“ pravdu (III. 155 v súvislosti s III. 175 a ďalej).

A napokon: aký význam by potom mali nami opísané kŕčovité snahy Marxa preukázať, že napriek teórii produkčných cien jeho zákon hodnoty ovláda faktické výmenné pomery tým, že reguluje jednak „pohyb cien“ a jednak samotné produkčné ceny, keby svojmu zákonu hodnoty chcel vindikovať len myšlienkovú, a nie skutočnú platnosť?

Stručne, myslím si, že Marx svoju pracovnú teóriu hodnoty v tom skromnejšom zmysle, ktorý jej teraz chce pripísať Sombart, ani sám nehlásal, ani hlásať nemohol, ak malo mať to tkanivo logických záverov, na ktorom svoju teóriu zakladá, aký-taký rozumný zmysel. Napokon je to záležitosť, ktorú si Sombart môže vyjasniť s prívržencami Marxovho učenia. Pre tých, ktorí Marxovu teóriu hodnoty pokladajú za pochybenú, ako ja, je úplne bezvýznamná. Lebo buď Marx svoj zákon hodnoty tvrdil v tom náročnejšom zmysle, že zodpovedá skutočnosti – potom súhlasne kvitujeme Sombartovo vyhlásenie, že v tomto zmysle tvrdený je nesprávny. Alebo mu Marx sám nepripisoval skutočnú platnosť – potom podľa môjho názoru vôbec nemožno skonštruovať zmysel, v ktorom by mohol viesť vedecky významnú existenciu. Je prakticky aj teoreticky nulou.

O tomto je však Sombart iného názoru. Keďže rád vyhoviem výslovnému pozvaniu tohto duchaplného učenca, ktorý od sviežeho, „radostného“ zápasu názorov očakáva to najlepšie pre pokrok vedy, som s potešením ochotný vyrovnať sa s ním aj v tomto bode. Robím to však s vedomím, že sa tým už nepohybujem na pôde „Marx-kritiky“, na revíziu ktorej na základe novej interpretácie ma pozval, ale že prevádzam výlučne „Sombart-kritiku“.

Čo má teda u Sombarta znamenať existencia hodnoty ako „myšlienkového faktu“? Má znamenať, že „pojem hodnoty je pomôckou nášho myslenia, ktorou sa posluhujeme, aby sme si fenomény hospodárskeho života urobili zrozumiteľnými“. Presnejšie určené, výkonom predstavy hodnoty je „dať nám tovary, ktoré sú ako úžitkové statky kvalitatívne rozdielne, vidieť v kvantitatívnej určitosti. Je jasné, že tento postulát plním tým, že syr, hodváb a krém na topánky myslím ako iba-produkty abstraktne ľudskej práce a vzťahujem ich na seba navzájom len kvantitatívne ako množstvá práce, ktorých veľkosť je určená tretím, v nich obsiahnutým rovnakým, merateľným v dĺžkach času“.⁴⁸

Potiaľ je, až na isté háčik, všetko v poriadku. Iste je samo osebe prípustné pre určité vedecké účely abstrahovať od všakovakých rozdielností, ktoré veci vykazujú v tom či onom smere, a brať ich do úvahy len podľa jedinej vlastnosti, ktorá je im spoločná a ktorej spoločnosť dáva pôdu pre porovnateľnosť, súmerateľnosť atď. Celkom rovnako veď napr. mechanická dynamika právom pri mnohých svojich problémoch úplne abstrahuje od rozdielnej formy, farby, hustoty, štruktúry pohybovaných telies a vidí v nich len hmoty: vrazené biliardové gule, letiace delové gule, bežiace deti, idúce vlaky, padajúce kamene, vesmírom sa rútiace nebeské telesá prichádzajú potom do úvahy iba ako pohybované hmoty. Nemenej teda môže byť dovolené a účelné predstaviť si syr, hodváb a krém na topánky ako „iba-produkty abstraktne-ľudskej práce“.

Háčik sa začína tým, že Sombart pre túto predstavu spolu s Marxom nárokuje názov predstava hodnoty. Tento postup pripúšťa – aby sme postupovali celkom vyčerpávajúco – mysliteľne dva výklady. Ako je známe, názov hodnota slúži vo svojich oboch odtieňoch úžitkovej hodnoty a výmennej hodnoty už tak vo vedeckej, ako aj v ľudovej reči na označenie celkom určitých fenoménov. Toto pomenovanie sa teraz mohlo udiať buď s nárokom, že jedine do úvahy braná vlastnosť vecí, byť produktom práce, predstavuje rozhodujúci moment pre javy hodnoty v inak obvyklom vedeckom zmysle, teda napr. pre javy výmennej hodnoty; alebo sa toto pomenovanie mohlo udiať bez tohto postranného úmyslu, ako čisto svojvoľné označenie, pre ktoré označenia veď žiaľ nejestvuje nijaký prísny, vynútiteľný zákon, ale len účelnosť a takt ako vodidlo.

Keby platil druhý výklad, keby teda pomenovanie „stelesnenej práce“ ako „hodnoty“ nebolo spojené s nárokom, že stelesnená práca je podstatou výmennej hodnoty, potom by bola vec celkom neškodná. Nešlo by o nič iné ako o úplne prípustnú abstrakciu, spojenú so síce čo najmenej praktickou, neúčelnou, zavádzajúcou nomenklatúrou. Bolo by to asi tak, ako keby fyzikovi zrazu napadlo označiť rozličné telesá, ktoré pri abstrakcii od formy, farby, štruktúry atď. chápe len ako hmoty, ako „živé sily“; ktorý názov, ako je známe, už požíva pevné domovské právo v tom zmysle, že označuje funkciu hmôt a rýchlostí, teda niečo od púhej hmoty dosť rozdielne. Predsa by tu nešlo o vedecký omyl, ale len o (pravdaže prakticky dosť nebezpečnú) hrubú neúčelnosť v nomenklatúre.

Ale tak vec v našom prípade zjavne nestojí; ani u Marxa, ale ani u Sombarta. A tým sa naše háčik začína rozrastať.

Môj ctený protivník mi iste prizná, že nemožno robiť hocijakú ľubovoľnú abstrakciu pre hocijaký ľubovoľný vedecký účel. Bolo by napr. zjavne neprípustné položiť pre isté dynamické problémy oprávnené chápanie rozličných telies ako „iba-hmôt“ aj za základ skúmania optických alebo akustických problémov. Aj v rámci samotnej mechanickej dynamiky je iste neprípustné držať sa abstrakcie od formy a skupenstva napr. aj pri vypracovaní zákona klina. Na týchto príkladoch sa ukazuje, že vo vede sa ani „myšlienky“ a „logika“ nesmú celkom neviazane vzďaľovať od faktov. Aj pre ne platí veta: „Est modus in rebus, sunt certi denique fines“. A tieto „určité hranice“ môžem, ako verím, bez toho, aby som sa musel obávať odporu svojho váženého protivníka, označiť tak, že abstrahovať smieme vždy len od tých zvláštností, ktoré sú pre jav podrobovaný skúmaniu irelevantné, nota bene skutočne, fakticky irelevantné. Naproti tomu musíme vo zvyšku podrobovanom ďalšiemu skúmaniu, akoby v kostre predstavy, ponechať všetko, čo je v konkrétnom smere fakticky relevantné.

Aplikujme to na náš prípad.

Marxovo učenie kladie čo najdôraznejším spôsobom chápanie tovarov ako „iba-produktov“ za základ vedeckého skúmania a posudzovania výmenných pomerov tovarov. Sombart to schvaľuje a ide dokonca, v trochu neurčitých výrazoch, o ktorých sa s ním práve pre ich neurčitosť nechcem ďalej škriepiť, tak ďaleko, že vo svetle tej abstrakcie posudzuje základy celého „hospodárskeho bytia“ ľudí.⁴⁹

Že stelesnená práca je v prvom alebo dokonca v druhom smere jediné relevantné, to sa teraz Sombart sám ani neodvažuje tvrdiť. Uspokojuje sa s tvrdením, že tým chápaním sa vyzdvihuje „ekonomicky objektívne najrelevantnejší fakt“.⁵⁰ Toto tvrdenie vôbec nechcem popierať. Len mu netreba chcieť pripisovať taký význam, akoby tie ostatné fakty, ktoré sú popri práci relevantné, boli takého hlboko podradeného významu, že ich pre ich nepatrnosť možno celkom alebo takmer celkom zanedbať. Nič by nebolo nesprávnejšie ako to. Pre hospodárske bytie ľudí je napr. vo veľmi vysokej miere relevantné, či sa krajina, ktorú obývajú, podobá skôr porýnskej nížine, alebo zasa Sahare či Grónsku; a aj to má obrovský význam, či je práca ľudí podporovaná zásobou statkov nahromadenou od skorších čias, moment, ktorý sa tiež nedá celkom čisto rozložiť na samotnú prácu. Celkom vo vzťahu k výmenným pomerom práca pre niektoré statky, ako napr. pre staré dubové kmene, pre uhoľné ložiská, pre pozemky, celkom iste nie je objektívne najrelevantnejšou okolnosťou; a hoci toto možno priznať aj pre hlavnú masu tovarov, predsa treba dôrazne vyzdvihnúť, že aj ostatné, popri práci rozhodujúce faktory uplatňujú taký značný vplyv, že sa faktické výmenné pomery predsa dosť podstatne vzďaľujú od tej línie, ktorá by zodpovedala samotnej stelesnenej práci.

Ak však pre výmenné pomery a výmennú hodnotu nie je práca jediným relevantným, ale len jedným relevantným faktorom, hoci aj najsilnejším, popri iných, akoby primus inter pares, potom je podľa predoslaného jednoducho nesprávne a nedovolené zakladať „predstavu hodnoty“ razenú na výmennú hodnotu na samotnej práci; práve tak nesprávne a nedovolené, ako keby fyzik chcel zakladať „živú silu“ na samotnej hmote telies a ich rýchlosť abstrakciou celkom vylúčiť zo svojho výpočtu.

Som naozaj prekvapený, že to Sombart nevidel alebo nepocítil, o to viac, že pri formulovaní svojho názoru náhodou používa výrazy, ktoré sú, povedal by som, takej vyzývavej inkongruentnosti s jeho vlastnými predpokladmi, že by sa človek nazdával, že musel cez túto očividnú inkongruentnosť zakopnúť. Vyšiel z toho, že charakter tovarov ako produktov spoločenskej práce predstavuje v nich ekonomicky objektívne najrelevantnejší fakt, zdôvodňuje to tým, že zásobovanie ľudí hospodárskymi statkami, „pri rovnakých prírodných podmienkach“, závisí hlavne od rozvoja spoločenskej výrobnej sily práce, a vyvodzuje z toho záver, že tento fakt nachádza svoj „adekvátny“ ekonomický výraz v predstave hodnoty založenej na samotnej práci. Túto myšlienku opakuje na s. 576 a 577 v trochu odlišnom vyjadrení dvakrát, pričom sa však výraz „adekvátny“ zakaždým nezmenene vracia.

Pýtam sa teraz: nie je naopak zjavné, že predstava hodnoty založená na samotnej práci nie je adekvátna predpokladu, že práca je len najrelevantnejším spomedzi viacerých relevantných faktov, ale že ho ďaleko prekračuje? Bola by adekvátna len vtedy, keby ako predpoklad bolo dovolené tvrdiť, že práca je jediným relevantným faktom. To však Sombart vôbec netvrdil. Jeho tvrdenie hovorí len, že práca znamená veľa, že znamená viac ako každý iný faktor pre výmenné pomery a pre celé ľudské bytie, a pre tento skutkový stav je Marxova formula hodnoty, podľa ktorej samotná práca znamená všetko, predsa celkom iste práve tak málo adekvátnym výrazom, ako by bolo adekvátne položiť za $1+1/2+1/4$1+1/2+1/4 samotnú jednotku!

Tvrdenie o „adekvátnej“ predstave hodnoty je však nielen fakticky nesprávne, ale za ním sa, ako sa mi zdá – u Sombarta iste nevedome – číha trochu aj šibalstvo. Sombart si totiž výslovným priznaním, že Marxova hodnota neznesie skúšku na faktoch, nárokoval pre „splašenú hodnotu“ azyl v „myslení ekonomického teoretika“. Z tohto chráneného okruhu však nečakane robí celkom slušný výpad do sveta faktov, keď pre svoju predstavu hodnoty predsa zasa nárokuje, že je adekvátna objektívne najrelevantnejšiemu faktu, alebo, ešte náročnejšími slovami, že v nej „technický fakt objektívne ovládajúci hospodársku existenciu ľudskej spoločnosti našiel adekvátny ekonomický výraz“ (s. 577).

Domnievam sa, že ide o postup, proti ktorému máme právo protestovať. Buď – alebo! Buď chceme pre Marxovu hodnotu nárokovať, že zodpovedá faktom: potom však s týmto tvrdením vydržme aj v najprednejšej palebnej línii, bez toho, aby sme pred plnou, prísnou skúškou faktami hľadali úkryt za pozíciou, že vraj vôbec nechceme tvrdiť nijaký empirický fakt, ale len skonštruovať „pomôcku nášho myslenia“. Alebo hľadáme úkryt za touto ochrannou hradbou, vyhýbame sa prísnej skúške faktami: potom sa nepokúšajme oklukou neurčitých, mimochodom prednesených tvrdení predsa len znova nárokovať pre Marxovu hodnotu istý druh empirickej platnosti, ktorá by jej právom prislúchala len vtedy, keby obstála v skúške faktami, ktorú výslovne odmietla. Slovné spojenie o „výraze adekvátnom ovládajúcemu faktu“ totiž neznamená nič iné, než že Marx má v hlavnej veci pravdu aj empiricky. Dobre. Ak to chce Sombart alebo ktokoľvek iný tvrdiť, tak nech to tvrdí otvorene, nech vynechá medzihru s číro „myšlienkovým faktom“ a nech sa namiesto toho jasne a nepochybne postaví ku skúške faktami; tá totiž ukáže, ako veľmi alebo ako málo sa plné fakty líšia od „adekvátneho výrazu ovládajúceho faktu“. Dovtedy sa však domnievam, že sa môžem uspokojiť so zistením, že ani u Sombarta nemáme do činenia s neškodnou variantou dovolenej a len nesprávne pomenovanej abstrakcie, ale s náročným prienikom do oblasti faktických tvrdení, pre ktoré dôkaz nebol predložený, ba ani sa oň nepokúsil, ale sa mu vyhol.

Aj v inom ohľade si Sombart, ako sa domnievam, osvojil neprípustne náročné Marxovo tvrdenie s priveľmi malou vlastnou kritikou. Mám na mysli tvrdenie, že chápanie tovarov ako „čírych produktov“ spoločenskej práce ponúka jedinú možnosť uviesť tovary pre naše myslenie do kvantitatívneho vzťahu, urobiť ich „súmerateľnými“, a teda javy hospodárskeho sveta vôbec po prvý raz „sprístupniť“ nášmu mysleniu.²⁷ Mal by na tom Sombart trvať aj po kritickom preskúmaní? Mal by si naozaj myslieť, že výmenné pomery môžeme nášmu vedeckému mysleniu sprístupniť len buď na základe Marxovho pojmu hodnoty, alebo vôbec nijako? Nemôžem tomu uveriť. Onen povestný dialektický dôkazový postup Marxa na s. 12 prvého zväzku predsa pre Sombarta nemôže mať presvedčivú silu. Sombart tiež vidí a vie rovnako dobre ako ja, že nielen produkty práce, ale aj číre produkty prírody sa pri výmene uvádzajú do kvantitatívneho vzťahu, a preto sú navzájom i s produktmi práce prakticky súmerateľné. A pritom by mali byť pre naše myslenie celkom nesúmerateľné, ibaže na základe znaku, ktorý sa na ne vôbec nevzťahuje a ktorý aj pri produktoch práce síce čo do druhu jestvuje, ale čo do veľkosti nesedí, keďže – ako sa pripúšťa – ani produkty práce sa nevymieňajú v pomere práce v nich stelesnenej? Nemal by to byť pre nezaujatého teoretika skôr celkom nezameniteľný náznak, že napriek Marxovi treba pravý spoločný menovateľ, pravé „spoločné“ vo výmene ešte len hľadať, a to hľadať v inom smere, ako to urobil Marx?

To ma privádza k poslednému bodu, ktorého sa voči Sombartovi ešte chcem dotknúť. Sombart chce protiklad, ktorý jestvuje medzi Marxovým systémom na jednej strane a názormi protistojacich teoretických systémov, najmä takzvaných rakúskych ekonómov na strane druhej, v poslednom dôsledku previesť na metodologický spor o princípy. Marx je vraj predstaviteľom krajného objektivizmu, my ostatní zastávame subjektivizmus, ktorý ústi do psychologizmu. Marx vraj nepátra po motívoch, ktoré určujú jednotlivé hospodársky konajúce subjekty v ich spôsobe konania, ale vyhľadáva objektívne faktory, „hospodárske podmienky“, „ktoré sú nezávislé od vôle (smiem azda vsunúť: často aj od vedomia) jednotlivca“; usiluje sa zistiť, „čo sa za chrbtom jednotlivca odohráva mocou pomerov od neho nezávislých“. My naproti tomu „sa pokúšame vysvetliť deje hospodárskeho života v poslednom dôsledku z psyché hospodárskych subjektov“ a „prenášame zákonitosť hospodárskeho života do psychologickej motivácie“.⁵²

To je iste jemný a duchaplný postreh, akých sa v Sombartovej state dá nájsť celé množstvo. Ale zdá sa mi, že napriek svojmu nepochybne správnemu jadru predsa len nezasahuje hlavnú vec: ani retrospektívne, pri vysvetlení doterajšieho postoja kritikov Marxa voči Marxovi, a v dôsledku toho ani prospektívne, s požiadavkou celkom novej éry kritiky Marxa, ktorá by sa vlastne mala ešte len začať, pre ktorú dokonca ešte „takmer celkom chýbajú prípravné práce“,⁵³ a pri ktorej treba predovšetkým ešte len hľadať rozhodnutie pre metodologickú predbežnú otázku.⁵⁴

Mne sa zdá, že vec stojí oveľa viac takto. Iste jestvuje rozdiel v metódach výskumu, ktorý poukázal Sombart. Ale „stará“ kritika Marxa, nakoľko to môžem posúdiť podľa vlastnej osoby, nebojovala proti Marxovi pre voľbu jeho metódy, ale pre jeho chyby pri uplatňovaní zvolenej metódy. Za iných kritikov Marxa nemám právo hovoriť, musím teda hovoriť sám za seba. Ja osobne stojím v metódovej otázke na podobnom stanovisku, aké vzhľadom na krásnu literatúru zastával onen literát, ktorý vyhlásil, že uznáva každý žáner s jedinou výnimkou „žánru nudného“ (genre ennuyeux). Uznávam každú metódu za predpokladu, že sa s ňou zaobchádza tak, aby z toho vyšlo niečo správne. Ani proti objektivistickej metóde nemám vôbec nič. Domnievam sa, že aj na takých oblastiach javov, ktoré majú do činenia s ľudským konaním, môže sprostredkovať získanie reálnych poznatkov. Celkom ochotne súhlasím aj s tým – a sám som príležitostne upozornil na podobné javy –, že isté objektívne faktory môžu vstúpiť do zákonitej súvislosti s typickým ľudským konaním bez toho, aby si zákonite konajúci jasne uvedomovali vplyv príslušného faktora samotného. Ak napríklad štatistika preukazuje, že samovraždy sa v určitých mesiacoch, povedzme v júli a v novembri, vyskytujú obzvlášť početne, alebo že s kvalitou úrody stúpa a klesá počet ročných sobášov, som presvedčený, že väčšina kandidátov samovraždy, ktorých pribudnutie tak nadúva dotyčnicu samovrážd mesiacov júl a november, vôbec nepomyslí na to, že je práve júl alebo november, a že rovnako u tých, čo majú chuť sobášiť sa, myšlienka na momentálne lacnejšie ceny potravín nezohráva pri ich rozhodnutí nijakú bezprostrednú úlohu.²⁸ Napriek tomu má odhalenie takýchto objektívnych súvislostí nepochybnú poznávaciu hodnotu.

Musím však pritom urobiť isté, ako sa domnievam, samozrejmé výhrady. Po prvé sa mi zdá jasné, že poznanie takýchto objektívnych súvislostí bez poznania subjektívnych medzičlánkov, ktoré sprostredkúvajú kauzálnu reťaz, iste ešte neznamená najvyšší stupeň poznania, ale že dokonalé pochopenie sprostredkúva až poznanie vonkajších a vnútorných súvislostí. A tým sa mi zdá byť aj otázka, ktorú nadhodil Sombart, „či je objektivistický smer v národohospodárskej vede oprávnený výlučne alebo doplnkovo“,⁵⁶ samozrejme vyriešená v tom zmysle, že onen smer môže byť oprávnený len „doplnkovo“.

Po druhé sa domnievam – nechcem sa však o tom tu s inak zmýšľajúcimi prieť ako o veci názoru –, že práve pre hospodársku oblasť, v ktorej máme predsa tak prevažne do činenia s vedomým, vypočítaným ľudským konaním, môže z oných dvoch prameňov poznania ten prvý, objektivistický, aj v najlepšom prípade prispieť len dosť chudobnou a najmä sám osebe celkom nedostatočnou časťou celého dosiahnuteľného poznania.

Po tretie však – a to sa týka osobitne kritiky Marxa – musím so všetkou určitosťou požadovať, aby ten, kto používa objektivistickú metódu, ju používal správne. Nech sa konštatujú vonkajšie, objektívne súvislosti, ktoré osudovo, s vedomím alebo bez vedomia, s vôľou alebo bez vôle konajúcich ovládajú ich konanie; ale nech sa konštatujú správne. A to Marx neurobil. Svoju základnú tézu, že práca sama ovláda všetky výmenné pomery, ani objektivistickou cestou nekonštatoval z vonkajšieho, hmatateľného, objektívneho sveta faktov, s ktorým je naopak v rozpore, ani subjektivisticky neodvodil z motívov vymieňajúcich, ale ju ako nedonosenec dialektiky vyslal do sveta tak, ako sa svojvoľnejšie a faktom vzdialenejšie azda ešte nikdy v dejinách našej vedy neobjavila.

A ešte jedno. Marx nezostal pri „objektivistickej“ línii. Nemohol sa vyhnúť tomu, aby sa predsa len odvolával aj na motívy konajúcich ako na pôsobiacu silu svojho systému. Robí to predovšetkým svojím odvolaním sa na „konkurenciu“. Je teda priveľa žiadať, aby ten, kto už do svojho systému vsúva subjektivistické vsuvky, ich robil správne, dôkladne a bez rozporov? A proti tejto skromnej požiadavke sa Marx opäť prehrešil. Tieto prehrešky, ktoré – opakujem – nemajú nič do činenia s voľbou metódy, ale ktoré sú pod vládou každej metódy zavrhnuteľné, boli pre mňa dôvodom, prečo som proti Marxovej teórii ako mylnej bojoval a bojujem: podľa môjho názoru predstavuje jediný neprípustný žáner, žáner falošných teórií!

Stojím teda a už dávno som stál na stanovisku, na ktoré chce Sombart previesť budúcu kritiku Marxa, ktorú treba ešte len prebudiť. Predstavuje si, „že by sa azda muselo o ocenenie a kritiku Marxovho systému pokúsiť nasledujúcim spôsobom: Je objektivistický smer v národohospodárskej vede oprávnený výlučne alebo doplnkovo? Keby sa táto otázka zodpovedala áno, potom by sa snáď ďalej malo pýtať: je Marxova metóda kvantitatívneho určenia hospodárskych faktov prostredníctvom myšlienkovej pomôcky pojmu hodnoty namieste? Ak áno: je práca správne zvoleným obsahom pojmu hodnoty? Ak áno: sú Marxov dôkazový postup, systematická výstavba, závery atď. napadnuteľné?“

Prvú metodologickú predbežnú otázku som si už dávno zodpovedal v prospech „doplnkového“ oprávnenia objektivistickej metódy. Rovnako mi bolo a je nepochybné, že – aby som zostal pri Sombartových slovách – je namieste aj „kvantitatívne určenie hospodárskych faktov prostredníctvom myšlienkovej pomôcky“ pojmu hodnoty. Tretiu otázku však, či je práca správne zvoleným obsahom tohto pojmu hodnoty, som už dávno považoval za rozhodnutú v zápornom zmysle, a štvrtú otázku, či sú Marxov dôkazový postup, závery atď. napadnuteľné, za rovnako rozhodnutú v kladnom zmysle.

Ako svet o tom napokon rozhodne? – O tom nemám pochybnosti. Marxov systém má minulosť a prítomnosť, no nemá trvalú budúcnosť. Zo všetkých druhov hospodárskych systémov sú podľa môjho presvedčenia najistejšie odsúdené na zánik tie, ktoré – podobne ako Marxov – spočívajú na dutom dialektickom základe. Ľudský duch sa síce dá v okamihu, no nie natrvalo ohúriť šikovnou rétorikou. V dlhodobom horizonte sa predsa vždy presadia fakty, pevné zreťazenie nie slov a fráz, ale príčin a účinkov. V oblasti prírodných vied by dielo ako Marxovo dnes už bolo nemožnosťou. V celkom mladých spoločenských vedách mohlo získať vplyv, veľký vplyv, a pravdepodobne ho bude strácať len pomaly, veľmi pomaly. Pomaly, lebo svoju najmocnejšiu oporu nemá v presvedčených hlavách svojich prívržencov, ale v ich srdciach, v ich túžbach a žiadostiach. Okrem toho má dlho z čoho čerpať z veľkého kapitálu autority, ktorý si u mnohých ľudí získalo. V úvodných slovách tohto pojednania som povedal, že Marx mal ako spisovateľ veľké šťastie. Nie najmenej šťastnou okolnosťou jeho spisovateľského osudu sa mi zdá byť to, že zavŕšenie jeho systému vyšlo až 10 rokov po jeho smrti, takmer tridsať rokov po prvom zväzku. Keby sa učenia a zistenia tretieho zväzku dostali nezaujatému čitateľovi pred oči súčasne s prvým zväzkom, bolo by, myslím, len málo čitateľov, ktorým by sa logika prvého zväzku predsa len nezdala trochu pochybnou! Teraz tvorí vyše 30 rokov zakorenená viera v autoritu hradbu proti prenikaniu kritického poznania, ktorá sa síce isto, no predsa len pomaly bude drobiť.

No aj keď sa to stane, s Marxovým systémom celkom určite nebude prekonaný aj socializmus; ani teoretický, ani praktický. Tak ako existoval socializmus pred Marxom, bude existovať aj po Marxovi. Pre to, čo je na socializme hybnou silou – a že napriek všetkým preháňaniam je v ňom čosi hybné, dokazuje nielen nepopierateľné osvieženie, ktoré ekonomická teória získala vystúpením socialistických teoretikov, ale aj povestná „kvapka sociálneho oleja", ktorou sa opatrenia praktického štátnického umenia, a mnohokrát zaiste nie na svoju škodu, dnes všade zvyknú pomazávať – pre to teda, hovorím, čo je na socializme hybnou silou, jeho múdre vedúce hlavy istotne nezanedbajú, aby si včas vyhľadali napojenie na životaschopnejší vedecký systém. Budú sa usilovať vymeniť spráchnivenú oporu. S koľkým alebo s akým malým prečistením kvasiacich ideí, to ukáže budúcnosť. Možno, dúfajme, že vec sa predsa nebude vždy jednoducho hnať v kruhu, ale že sa pri tejto príležitosti pár omylov navždy strasie a pár poznatkov sa definitívne pridá k pokladu istého a ani straníckou vášňou už nespochybňovaného vedenia.

Marx si však uhája trvalé miesto v dejinách spoločenských vied, z tých istých dôvodov, s tou istou zmesou pozitívnej a negatívnej zásluhy ako jeho vzor Hegel. Obaja boli osobne génijmi myslenia. Obaja získali, každý vo svojej oblasti, nesmierny vplyv na myslenie a cítenie celých generácií, takmer možno povedať na samého ducha doby. A ich špecificky teoretické dielo bolo u oboch krajne dômyselne vymysleným, s báječnou kombinačnou silou v nespočetných poschodiach myšlienok vystavaným, s obdivuhodnou duchovnou silou pospolu udržiavaným – domčekom z kariet.