K osemdesiatym narodeninám Karla Mengera

Vývoj vied sa neuskutočňuje rovnomerným a neprerušovaným vzostupom; po obdobiach veľkých výkonov nasledujú obdobia duchovnej ochablosti, po majstroch prichádzajú epigóni, kým geniálni muži opäť neprivodia nový rozkvet. V polovici devätnásteho storočia sa národné hospodárstvo nepochybne ocitlo na mŕtvom bode. Cítila sa neuspokojivosť systému, ktorý odovzdalo klasické národné hospodárstvo, no nebolo možné dostať sa za jeho hranice. Aby bolo možné problémy, ktoré tu bolo treba vyriešiť, čo i len správne sformulovať, bolo treba mužov, ktorí by geniálnosťou nezaostávali za Ricardom. Takí chýbali. Ani John Stuart Mill, najpôvodnejší národohospodár tých čias, na to nebol ten pravý muž.

Francúz Dupuit a pruský asesor Gossen sa pokúsili ísť cestou, ktorou bolo treba ísť. Bez toho, aby poznali ich spisy, ktoré upadli do zabudnutia, a nezávisle od seba vystúpili okolo roku 1871 takmer súčasne Karl Menger v Rakúsku, Jevons v Anglicku a Leon Walras vo Švajčiarsku. Ich práce vykazujú pozoruhodnú zhodu vo všetkom zásadnom. Najostrejšie je však táto základná myšlienka – dôsledné vybudovanie náuky o hodnote na subjektívnej úžitkovej hodnote statkov – vypracovaná u Mengera. Jeho Grundsätze der Volkswirtschaftslehre, tenký zväzok, úplne zrevolucionizovali národohospodársku vedu. Všetko, čo sa odvtedy vykonalo, sa buduje na Mengerových prácach. Teória medzného úžitku našla v Rakúsku popri Mengerovi svojich najvýznamnejších predstaviteľov vo Wieserovi a v priskoro zosnulom Böhm-Bawerkovi; týchto troch je zvykom zhŕňať pod označením „Rakúska škola“, pod týmto menom získali svetový ohlas. Najmenej uznania sa im podarilo nájsť v Nemecku; neporovnateľne väčší bol ich úspech v Anglicku, v Taliansku, v Holandsku a v škandinávskych krajinách. Moderné americké národné hospodárstvo sa opiera o práce „rakúskej školy“.

V roku 1883 uverejnil Menger svoje Untersuchungen über die Methode der Sozialwissenschaften und der politischen Ökonomie insbesondere. Touto knihou, ktorá bola spočiatku zamýšľaná ako kritika vtedy v Nemecku panujúceho relativizmu a historizmu, ukázal logike a teórii poznania humanitných vied nové cesty. Aj táto kniha sa spočiatku stretla s malou pozornosťou, prešlo viac ako dvadsať rokov, kým bol jej význam plne rozpoznaný. Novšie metodologické práce stoja celkom pod vplyvom tohto diela.

Menger nebol mnohopisateľom, jeho publikácie zaberajú rozsahom len málo miesta. Aj po pere siahol len zriedka, aby prispel k objasneniu aktuálnych národohospodárskych otázok. Z otázok dňa ho najviac priťahoval menový problém. Jeho malé pojednanie o rakúskom menovom probléme a jeho výklady na menovej ankete z roku 1892 rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili reformu rakúskeho peňažníctva. Náuku o peniazoch spracoval opakovane aj čisto teoretickým spôsobom, predovšetkým v klasickom príspevku pre Handwörterbuch der Staatswissenschaften.

Mengerove práce, ako už bolo spomenuté, dlho nenašli ocenenie; až neskôr boli plne uznané, rok čo rok rástla ich vážnosť. Dnes možno bez preháňania povedať, že rakúska škola národného hospodárstva zaujíma v dejinách spoločenských vied nehynúce postavenie. Karl Menger sa môže s hrdosťou a uspokojením obzrieť na svoje životné dielo. Kiež je mu ešte dopriate priviesť k dokonaniu veľké práce, ktorými sa zaoberá.