Omyl, že množstvá statkov vo výmene sa považujú za ekvivalenty, sa robil už u Aristotela, ktorý hovorí: „Mať viac než svoje vlastné sa nazýva získavaním a mať menej než svoj pôvodný podiel sa nazýva stratou, napríklad pri kúpe a predaji . . . no keď nedostanú ani viac, ani menej, ale práve to, čo im patrí, hovoria, že majú svoje vlastné a že ani nestrácajú, ani nezískavajú." (Ethica Nicomachea, v. 5. 1132ᵇ, 13–18.) Pokračujúc hovorí: „Ak teda najprv jestvuje pomerná rovnosť statkov a potom dôjde k recipročnému konaniu, dosiahne sa výsledok, ktorý uvádzame. A tento pomer sa nedosiahne, ak statky nie sú akosi rovné." (Tamže, 1133ᵃ, 10–26.) Podobný názor vyjadruje Geminiano Montanari (Della moneta, in Scittori classici Italiani di economia politica, Milano, 1803–5, III, 119 a nasl.). François Quesnay (Dialogue sur les travaux des artisans, pretlačené v E. Daire (ed.), Physiocrates, Paris, 1846, s. 196) hovorí, že „le commerce n'est qu'un échange de valeur pour valeur égale." Pozri tiež A.R.J. Turgot, Réflexions sur la formation et la distribution des richesses, pretlačené v Oeuvres de Turgot, ed. G. Schelle, Paris, 1913–23, II, 555; G.F. Le Trosne, De l'intérêt social, Paris, 1777, s. 33; Adam Smith, An Inquiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations, Modern Library Edition, New York, 1937, s. 33; David Ricardo, Principles of Political Economy and Taxation, ed. E.C.K. Gonner, London, 1891, s. 11; a J.B. Say, Cours complet d'économie politique pratique, Paris, 1840, I, 303 a nasl.

Už v roku 1776 nachádzame E.B. de Condillaca, ako tomuto názoru oponuje, hoci jeho dôvody boli jednostranné (Le commerce et le gouvernement, pretlačené v E. Daire (ed.), Mélanges d'économie politique, Paris, 1847, I, 267). Námietky, ktoré Say predkladá proti Condillacovi (Say, op. cit., s. 305–306), spočívajú na zámene medzi úžitkovou hodnotou, ktorú má na mysli Condillac (Condillac, op. cit., s. 250), a výmennou hodnotou v zmysle rovnocennosti medzi statkami, ktorú má na mysli Say. Zdá sa však, že táto zámena je spôsobená nesprávnym používaním slova „valeur“ zo strany Condillaca. Theodor Bernhardi predložil prenikavú kritiku anglických cenových teórií (Versuch einer Kritik der Gründe die für grosses und kleines Grundeigentum angeführt werden, St. Petersburg, 1849, s. 67–236). V poslednom čase boli skoršie cenové teórie vyčerpávajúco kritizované H. Roeslerom („Zur Theorie des Preises,“ Jahrbücher für Nationalökonomie und Statistik, XII ²⁶, 81–138) a Johannom Komorzynskim („Ist auf Grundlage den bisherigen wissenschaftlichen Forschung die Bestimmung den natürlichen Höhe der Güterpreise moglich?,“ Zeitschrift für die gesammte Staatswissenschaft, XXV ²⁷, 189–238). (Pozri tiež Karl Knies, „Die nationalökonomische Lehre vom Werth,“ Zeitschrift für die gesammte Staatswissenschaft, XI ²⁸, 467.)