1. Povaha a pôvod hodnoty

Ak je potreba dobra v časovom období, na ktoré sa má vzťahovať prezieravá činnosť ľudí, väčšia než množstvo tohto dobra, ktoré majú pre dané obdobie k dispozícii, a ak sa usilujú uspokojiť svoje potreby po ňom za daných okolností čo najúplnejšie, cítia sa ľudia nútení vykonávať činnosť opísanú skôr a označenú ako hospodárenie. Z ich vnímania tohto vzťahu však vzniká ďalší jav, ktorého hlbšie pochopenie má rozhodujúci význam pre našu vedu. Mám na mysli hodnotu dobier.

Ak je potreba dobra väčšia než množstvo, ktoré je k dispozícii, a niektorá časť dotknutých potrieb musí v každom prípade zostať neuspokojená, nemožno dostupné množstvo dobra zmenšiť o nijakú časť celkového množstva nijakým prakticky pozoruhodným spôsobom bez toho, aby to spôsobilo, že istá potreba, predtým zabezpečená, by bola uspokojená buď vôbec nie, alebo len menej úplne, než by tomu inak bolo. Uspokojenie niektorej ľudskej potreby teda závisí od dostupnosti každého konkrétneho, prakticky významného množstva všetkých dobier podliehajúcich tomuto kvantitatívnemu vzťahu. Ak si hospodáriaci ľudia túto okolnosť uvedomia (to jest, ak vnímajú, že uspokojenie niektorej z ich potrieb alebo väčšia či menšia úplnosť jej uspokojenia závisí od ich vlády nad každou časťou množstva dobier alebo nad každým jednotlivým dobrom podliehajúcim uvedenému kvantitatívnemu vzťahu), nadobúdajú tieto dobrá pre nich význam, ktorý nazývame hodnotou. Hodnota je teda dôležitosť, ktorú jednotlivé dobrá alebo množstvá dobier pre nás nadobúdajú preto, že si uvedomujeme svoju závislosť od vlády nad nimi pri uspokojovaní svojich potrieb.³¹

Hodnota dobier je teda jav, ktorý pramení z toho istého zdroja ako hospodársky charakter dobier — totiž zo vzťahu, vysvetleného skôr, medzi potrebou dobier a ich dostupnými množstvami.³² Medzi oboma javmi je však rozdiel. Na jednej strane vnímanie tohto kvantitatívneho vzťahu podnecuje našu prezieravú činnosť, a tým spôsobuje, že dobrá podliehajúce tomuto vzťahu sa stávajú predmetmi nášho hospodárenia (čiže hospodárskymi dobrami). Na druhej strane vnímanie toho istého vzťahu nás robí vedomými si významu, aký má vláda nad každou konkrétnou jednotkou³³ dostupných množstiev týchto dobier pre náš život a blahobyt, a tým spôsobuje, že tieto dobrá pre nás nadobúdajú hodnotu.³⁴ Tak ako prenikavé skúmanie duševných procesov spôsobuje, že poznanie vonkajších vecí sa javí len ako naše vedomie dojmov, ktoré vonkajšie veci vyvolávajú na našich osobách, a teda v konečnom rozbore len ako poznanie stavov našich vlastných osôb, tak je aj v konečnom rozbore dôležitosť, ktorú pripisujeme veciam vonkajšieho sveta, len výronom dôležitosti nášho ďalšieho trvania a vývoja (života a blahobytu) pre nás. Hodnota teda nie je nič, čo by bolo dobrám vlastné, nijaká ich vlastnosť, ale len dôležitosť, ktorú najprv pripisujeme uspokojeniu svojich potrieb, to jest svojmu životu a blahobytu, a v dôsledku toho ju prenášame na hospodárske dobrá ako na výlučné príčiny uspokojenia našich potrieb.

Z toho je tiež jasné, prečo pre nás majú hodnotu len hospodárske dobrá, kým dobrá podliehajúce kvantitatívnemu vzťahu zodpovednému za nehospodársky charakter nemôžu nadobudnúť hodnotu vôbec. Vzťah zodpovedný za nehospodársky charakter dobier spočíva v tom, že potreba dobier je menšia než ich dostupné množstvá. Vždy teda existujú časti celkovej zásoby nehospodárskych dobier, ktoré sa nevzťahujú na nijakú neuspokojenú ľudskú potrebu, a ktoré preto môžu stratiť svoj charakter dobra bez toho, aby sa to akokoľvek dotklo uspokojenia ľudských potrieb. Nijaké uspokojenie³⁵ preto nezávisí od našej vlády nad ktoroukoľvek jednotkou dobra s nehospodárskym charakterom, a z toho vyplýva, že určité množstvá dobier podliehajúcich tomuto kvantitatívnemu vzťahu (nehospodárske dobrá) pre nás tiež nemajú nijakú hodnotu.

Ak má obyvateľ pralesa k dispozícii niekoľko stotisíc stromov, kým ročne potrebuje len asi dvadsať na úplné zabezpečenie svojej potreby dreva, nebude sa považovať za nijako poškodeného v uspokojovaní svojich potrieb, ak lesný požiar zničí tisíc či viac stromov, za predpokladu, že je stále v stave uspokojovať svoje potreby tak úplne ako predtým aj zo zvyšku. Za takých okolností teda uspokojenie nijakej z jeho potrieb nezávisí od jeho vlády nad ktorýmkoľvek jednotlivým stromom, a z toho dôvodu pre neho strom tiež nemá nijakú hodnotu.

Predpokladajme však, že v lese je aj desať divých ovocných stromov, ktorých plody konzumuje tá istá osoba. Predpokladajme tiež, že množstvo ovocia, ktoré má k dispozícii, nie je väčšie než jeho potreba. Potom celkom iste nemôže ani jeden z týchto ovocných stromov zhorieť v požiari bez toho, aby tým netrpel hladom, alebo aby aspoň nebol neschopný uspokojiť svoju potrebu ovocia tak úplne ako predtým. Z toho dôvodu má pre neho každý z ovocných stromov hodnotu.

Ak obyvatelia dediny potrebujú denne tisíc vedier vody na úplné pokrytie svojej potreby a majú k dispozícii potok s denným prietokom stotisíc vedier, nebude pre nich mať konkrétna časť tohto množstva vody, napríklad jedno vedro, nijakú hodnotu, keďže by mohli svoju potrebu vody uspokojiť práve tak úplne, keby táto čiastková dávka bola odňatá z ich vlády, alebo keby celkom stratila svoj charakter dobra. Naozaj, mnoho tisíc vedier tohto dobra nechajú denne odtekať do mora bez toho, aby tým akokoľvek narušili uspokojenie svojej potreby vody. Pokým teda trvá vzťah zodpovedný za nehospodársky charakter vody, nebude uspokojenie nijakej z ich potrieb závisieť od ich vlády nad ktorýmkoľvek jediným vedrom vody tak, že by k uspokojeniu tejto potreby nedošlo, keby neboli v stave použiť práve to konkrétne vedro. Z toho dôvodu pre nich vedro vody nemá nijakú hodnotu.

Keby naopak denný prietok potoka klesol na päťsto vedier denne v dôsledku nezvyčajného sucha alebo iného prírodného deja, a obyvatelia dediny by nemali nijaký iný zdroj zásobovania, výsledkom by bolo, že celkové množstvo vtedy dostupné by nepostačovalo na uspokojenie ich plnej potreby vody, a nemohli by sa odvážiť stratiť nijakú časť tohto množstva, napríklad jedno vedro, bez toho, aby narušili uspokojenie svojich potrieb. Každá konkrétna časť množstva, ktoré majú k dispozícii, by potom pre nich celkom iste mala hodnotu.

Nehospodárske dobrá teda nielenže nemajú výmennú hodnotu, ako sa doteraz predpokladalo v literatúre nášho predmetu, ale nemajú vôbec nijakú hodnotu, a teda ani nijakú úžitkovú hodnotu. Vzťah medzi výmennou hodnotou a úžitkovou hodnotou sa pokúsim podrobnejšie objasniť neskôr, keď sa budem zaoberať niektorými zásadami dôležitými pre ich skúmanie. Zatiaľ nech sa poznamená, že výmenná hodnota a úžitková hodnota sú dva pojmy podriadené všeobecnému pojmu hodnoty, a teda vo svojich vzájomných vzťahoch súradné. Všetko, čo som už povedal o hodnote vo všeobecnosti, platí preto pre úžitkovú hodnotu práve tak ako pre výmennú hodnotu.

Ak teda veľký počet ekonómov pripisuje úžitkovú hodnotu (hoci nie výmennú hodnotu) nehospodárskym dobrám, a ak niektorí novší anglickí a francúzski ekonómovia dokonca chcú pojem úžitkovej hodnoty z našej vedy úplne vyhnať a nahradiť ho pojmom úžitku,³⁶ spočíva ich želanie na nepochopení dôležitého rozdielu medzi oboma pojmami a skutočných javov, ktoré sú ich základom.

Úžitok je schopnosť veci slúžiť na uspokojovanie ľudských potrieb, a teda (za predpokladu, že je úžitok rozpoznaný) je všeobecným predpokladom charakteru dobra. Nehospodárske dobrá majú úžitok práve tak ako hospodárske dobrá, keďže sú rovnako schopné uspokojovať naše potreby. Aj pri týchto dobrách musí byť ich schopnosť uspokojovať potreby ľuďmi rozpoznaná, lebo inak by nemohli nadobudnúť charakter dobra. Čo však odlišuje nehospodárske dobro od dobra podliehajúceho kvantitatívnemu vzťahu zodpovednému za hospodársky charakter, je okolnosť, že uspokojenie ľudských potrieb nezávisí od dostupnosti konkrétnych množstiev prvých, ale závisí od dostupnosti konkrétnych množstiev druhých. Z toho dôvodu prvé majú úžitok, ale len druhé majú okrem úžitku aj ten význam pre nás, ktorý nazývame hodnotou.

Omyl, ktorý je základom zámeny úžitku a úžitkovej hodnoty, samozrejme nemal nijaký vplyv na praktickú činnosť ľudí. Nikdy nepripísal hospodáriaci jednotlivec za bežných okolností hodnotu kubickej stope vzduchu, alebo v krajoch oplývajúcich prameňmi pinte vody. Praktický človek veľmi dobre rozlišuje schopnosť predmetu uspokojiť niektorú z jeho potrieb od jeho hodnoty. Táto zámena sa však stala obrovskou prekážkou rozvoja všeobecnejších teórií našej vedy.³⁷

Okolnosť, že dobro má pre nás hodnotu, je pripísateľná, ako sme videli, skutočnosti, že vláda nad ním má pre nás význam uspokojenia potreby, ktorá by nebola zabezpečená, keby sme nad daným dobrom nemali vládu. Naše potreby, aspoň sčasti, prinajmenšom čo sa týka ich pôvodu, závisia od našej vôle alebo od našich zvykov. Keď však potreby raz vznikli, niet ďalšieho svojvoľného prvku v hodnote, ktorú pre nás dobrá majú, lebo ich hodnota je potom nevyhnutným dôsledkom nášho poznania ich dôležitosti pre náš život alebo blahobyt. Bolo by preto pre nás nemožné považovať dobro za bezcenné, keď vieme, že uspokojenie niektorej z našich potrieb závisí od toho, že ho máme k dispozícii. Bolo by tiež pre nás nemožné pripisovať dobrám hodnotu, keď vieme, že od nich nie sme pri uspokojovaní svojich potrieb závislí. Hodnota dobier teda nie je nič svojvoľné, ale vždy nevyhnutný dôsledok ľudského poznania, že zachovanie života, blahobytu alebo niektorej čo i len nepatrnej ich časti závisí od vlády nad dobrom alebo množstvom dobier.

Pokiaľ ide o toto poznanie, môžu sa však ľudia mýliť v hodnote dobier práve tak, ako sa môžu mýliť vo vzťahu ku všetkým ostatným predmetom ľudského poznania. Môžu preto pripisovať hodnotu veciam, ktoré ju podľa hospodárskych úvah v skutočnosti nemajú, ak mylne predpokladajú, že viac alebo menej úplné uspokojenie ich potrieb závisí od dobra alebo množstva dobier, hoci tento vzťah v skutočnosti neexistuje. V prípadoch tohto druhu pozorujeme jav imaginárnej hodnoty.

Hodnota statkov vzniká z ich vzťahu k našim potrebám a nie je obsiahnutá v statkoch samotných. So zmenami tohto vzťahu hodnota vzniká a zaniká. Pre obyvateľov oázy, ktorí majú k dispozícii prameň hojne pokrývajúci ich potrebu vody, nebude mať určité množstvo vody pri samotnom prameni nijakú hodnotu. Ak by však prameň v dôsledku zemetrasenia náhle natoľko znížil svoju výdatnosť, že by uspokojenie potrieb obyvateľov oázy už nebolo plne zabezpečené, každá z ich konkrétnych potrieb vody by sa stala závislou od dostupnosti istého určitého množstva vody a také množstvo by okamžite nadobudlo hodnotu pre každého obyvateľa. Táto hodnota by však náhle zanikla, keby sa obnovil starý vzťah a prameň by získal späť svoju niekdajšiu výdatnosť. Podobný výsledok by nastal, keby sa obyvateľstvo oázy rozrástlo natoľko, že by voda prameňa už nepostačovala na uspokojenie všetkých potrieb. Taká zmena, spôsobená nárastom spotrebiteľov, by sa mohla dostavovať dokonca s istou pravidelnosťou v časoch, keď oázu navštevovali početné karavány.

Hodnota teda nie je nič, čo by bolo obsiahnuté v statkoch, nie je ich vlastnosťou ani samostatnou vecou existujúcou sama osebe. Je to súd, ktorý hospodáriaci ľudia robia o dôležitosti statkov, ktoré majú k dispozícii, pre zachovanie svojho života a blahobytu. Hodnota preto neexistuje mimo vedomia ľudí. Je teda tiež celkom chybné nazývať statok, ktorý má hodnotu pre hospodáriacich jednotlivcov, „hodnotou“, alebo aby ekonómovia hovorili o „hodnotách“ ako o samostatných reálnych veciach a hodnotu takto zvecňovali. Lebo entity, ktoré existujú objektívne, sú vždy len jednotlivé veci alebo množstvá vecí, a ich hodnota je niečo zásadne odlišné od vecí samotných; je to súd, ktorý robia hospodáriaci jednotlivci o dôležitosti, akú má ich dispozícia s vecami pre zachovanie ich života a blahobytu. Zvecnenie hodnoty statkov, ktorá je svojou povahou úplne subjektívna, predsa veľmi výrazne prispelo k zmäteniu v otázke základných princípov našej vedy.

2. Pôvodná miera hodnoty

V predchádzajúcom výklade sme upriamili svoju pozornosť na povahu a posledné príčiny hodnoty — to znamená na faktory, ktoré sú hodnote spoločné vo všetkých prípadoch. V skutočnom živote však zisťujeme, že hodnoty rozličných statkov sú veľmi rozdielne čo do veľkosti a že hodnota daného statku sa často mení. Skúmanie príčin rozdielov v hodnote statkov a skúmanie miery hodnoty sú témy, ktorými sa budeme zaoberať v tejto časti. Priebeh nášho skúmania je určený nasledujúcou úvahou.

Statky, ktoré máme k dispozícii, nemajú pre nás hodnotu samy osebe. Naopak, videli sme, že iba uspokojenie našich potrieb má pre nás priamu dôležitosť, keďže od neho závisí náš život a blahobyt. Vysvetlil som však aj to, že ľudia pripisujú túto dôležitosť statkom, ktoré majú k dispozícii, ak im tieto statky zabezpečujú uspokojenie potrieb, ktoré by neboli zabezpečené, keby s nimi nedisponovali — to znamená, že pripisujú túto dôležitosť hospodárskym statkom. V hodnote statkov teda vždy narážame iba na význam, ktorý prisudzujeme uspokojeniu svojich potrieb — to znamená svojmu životu a blahobytu. Ak som primerane opísal povahu hodnoty statkov, ak sa preukázalo, že v konečnom rozbore má pre nás dôležitosť iba uspokojenie našich potrieb, a ak sa tiež preukázalo, že hodnota všetkých statkov je len imputáciou tejto dôležitosti hospodárskym statkom, potom rozdiely, ktoré pozorujeme vo veľkosti hodnoty rozličných statkov v skutočnom živote, môžu byť založené iba na rozdieloch vo veľkosti dôležitosti tých uspokojení, ktoré závisia od našej dispozície týmito statkami. Aby sme rozdiely, ktoré pozorujeme vo veľkosti hodnoty rozličných statkov v skutočnom živote, zredukovali na ich posledné príčiny, musíme teda vykonať dvojakú úlohu. Musíme skúmať: (1) do akej miery majú rozličné uspokojenia pre nás rozdielne stupne dôležitosti (subjektívny faktor), a (2) ktoré uspokojenia konkrétnych potrieb závisia v každom jednotlivom prípade od našej dispozície určitým statkom (objektívny faktor). Ak toto skúmanie ukáže, že jednotlivé uspokojenia konkrétnych potrieb majú pre nás rozdielne stupne dôležitosti a že tieto uspokojenia, s tak rozdielnymi stupňami dôležitosti, závisia od našej dispozície určitými hospodárskymi statkami, vyriešime svoj problém. Lebo zredukujeme hospodársky jav, ktorého vysvetlenie sme označili za ústredný problém tohto skúmania, na jeho posledné príčiny. Mám na mysli rozdiely vo veľkosti hodnoty statkov.

S odpoveďou na otázku o posledných príčinách rozdielov v hodnote statkov sa zároveň poskytuje aj riešenie problému, ako vlastne dochádza k tomu, že hodnota každého z rozličných statkov sama podlieha zmene. Každá zmena nie je ničím iným ako rozdielmi v čase. Preto so znalosťou posledných príčin rozdielov medzi prvkami určitého súboru veličín vo všeobecnosti získavame aj hlbší vhľad do ich zmien.

A. Rozdiely vo veľkosti dôležitosti rozličných uspokojení (subjektívny faktor).

Pokiaľ ide o rozdiely v dôležitosti, ktorú pre nás majú rozličné uspokojenia, je predovšetkým faktom najbežnejšej skúsenosti, že uspokojeniami najväčšej dôležitosti pre ľudí sú zvyčajne tie, od ktorých závisí zachovanie života, a že ostatné uspokojenia sú odstupňované vo veľkosti dôležitosti podľa stupňa (trvania a intenzity) pôžitku, ktorý od nich závisí. Ak teda hospodáriaci ľudia musia voliť medzi uspokojením potreby, od ktorej závisí zachovanie ich života, a iným, od ktorého závisí len väčší alebo menší stupeň blahobytu, zvyčajne uprednostnia prvé. Podobne budú zvyčajne uprednostňovať uspokojenia, od ktorých závisí vyšší stupeň ich blahobytu. Pri rovnakej intenzite budú uprednostňovať pôžitky dlhšieho trvania pred pôžitkami kratšieho trvania a pri rovnakom trvaní pôžitky väčšej intenzity pred pôžitkami menšej intenzity.

Zachovanie nášho života závisí od uspokojenia našej potreby výživy, ako aj, v našom podnebí, od zaodenia nášho tela a od toho, či máme k dispozícii prístrešie. No len vyšší stupeň blahobytu závisí od toho, či máme koč, šachovnicu a podobne. Pozorujeme teda, že ľudia sa oveľa viac obávajú nedostatku jedla, odevu a prístrešia než nedostatku koča, šachovnice a podobne. Zabezpečeniu uspokojenia prvých potrieb tiež pripisujú podstatne vyššiu dôležitosť, než akú pripisujú uspokojeniu potrieb, od ktorých, ako v práve uvedených prípadoch, závisí iba pominuteľný pôžitok alebo zvýšené pohodlie (to znamená len vyšší stupeň ich blahobytu). No aj tieto uspokojenia majú veľmi rozdielne stupne dôležitosti. Zachovanie života nezávisí ani od toho, či máme pohodlnú posteľ, ani od toho, či máme šachovnicu, ale používanie týchto statkov prispieva, a to istotne vo veľmi rozdielnych stupňoch, k zvýšeniu nášho blahobytu. Niet teda ani pochýb o tom, že keď majú ľudia na výber medzi tým, či sa zaobídu bez pohodlnej postele alebo bez šachovnice, vzdajú sa druhej oveľa ochotnejšie než prvej.

Videli sme teda, že rozličné uspokojenia sú veľmi nerovnaké v dôležitosti, keďže niektoré sú uspokojeniami, ktoré majú pre ľudí plnú dôležitosť zachovania ich života, iné sú uspokojeniami, ktoré určujú ich blahobyt vo vyššom stupni, ďalšie v menšom stupni, a tak ďalej až po uspokojenia, od ktorých závisí akýsi bezvýznamný pominuteľný pôžitok. No starostlivé preskúmanie životných javov ukazuje, že tieto rozdiely v dôležitosti rozličných uspokojení možno pozorovať nielen pri uspokojovaní potrieb rozličného druhu, ale aj pri viac alebo menej úplnom uspokojení jednej a tej istej potreby.

Životy ľudí závisia od uspokojenia ich potreby výživy vo všeobecnosti. Bolo by však celkom chybné považovať všetky potraviny, ktoré skonzumujú, za nevyhnutné na zachovanie ich života alebo dokonca ich zdravia (to znamená na ich trvajúci blahobyt). Každý vie, ako ľahko možno vynechať jedno z obvyklých jedál bez ohrozenia života alebo zdravia. Skúsenosť skutočne ukazuje, že množstvá potravín potrebné na zachovanie života sú len malou časťou toho, čo zámožní ľudia spravidla skonzumujú, a že ľudia prijímajú dokonca oveľa viac jedla a nápoja, než je potrebné na úplné zachovanie zdravia. Ľudia konzumujú potravu z viacerých dôvodov: predovšetkým prijímajú potravu na zachovanie života; nad rámec toho prijímajú ďalšie množstvá na zachovanie zdravia, keďže strava postačujúca len na zachovanie života je príliš skromná, ako ukazuje skúsenosť, na to, aby sa predišlo organickým poruchám; napokon, keď už skonzumovali množstvá postačujúce na zachovanie života a zachovanie zdravia, ľudia ďalej požívajú potraviny jednoducho pre pôžitok plynúci z ich konzumácie.

Jednotlivé konkrétne úkony uspokojovania potreby výživy majú teda veľmi rozdielne stupne dôležitosti. Uspokojenie potreby výživy každého človeka až po bod, v ktorom je tým zabezpečený jeho život, má plnú dôležitosť zachovania jeho života. Spotreba presahujúca toto množstvo, opäť až po istý bod, má dôležitosť zachovania jeho zdravia (to znamená jeho trvajúceho blahobytu). Spotreba siahajúca aj za tento bod má už len dôležitosť — ako ukazuje pozorovanie — postupne slabnúceho pôžitku, až napokon dosiahne istú hranicu, pri ktorej je uspokojenie potreby výživy také úplné, že každý ďalší príjem potravy už neprispieva ani k zachovaniu života, ani k zachovaniu zdravia — ba ani neposkytuje spotrebiteľovi pôžitok, stávajúc sa preňho najprv vecou ľahostajnosti, neskôr príčinou bolesti, nebezpečenstvom pre zdravie a napokon nebezpečenstvom pre samotný život.

Podobné pozorovania možno urobiť aj v súvislosti s viac alebo menej úplným uspokojením všetkých ostatných ľudských potrieb. Izba, alebo aspoň nejaké miesto na spánok chránené pred počasím, je v našom podnebí nevyhnutná na zachovanie života a primerane priestranné obydlie na zachovanie zdravia. Okrem toho však ľudia zvyčajne vlastnia ďalšie priestory, ak na to majú prostriedky, len na účely pôžitku (salóny, tanečné sály, herne, pavilóny, poľovnícke chaty a podobne). Nie je teda ťažké rozpoznať, že jednotlivé konkrétne úkony uspokojovania potreby prístrešia majú veľmi rozdielne stupne dôležitosti. Až po istý bod závisí náš život od uspokojenia našej potreby prístrešia. Nad rámec toho závisí naše zdravie od úplnejšieho uspokojenia. A ešte ďalšie pokusy uspokojiť tú istú potrebu prinesú najprv väčší a potom menší pôžitok, až napokon možno pre každého človeka pomyslieť na bod, v ktorom by sa ďalšie využívanie dostupných priestorov stalo preňho vecou úplnej ľahostajnosti a nakoniec dokonca obťažujúcim.

Pri viac alebo menej úplnom uspokojení jednej a tej istej potreby je teda možné urobiť pozorovanie podobné tomu, ktoré sme urobili skôr v súvislosti s rozličnými potrebami ľudí. Skôr sme videli, že rozličné potreby ľudí sú veľmi nerovnaké v dôležitosti svojho uspokojenia, odstupňované od dôležitosti ich života až po dôležitosť, ktorú pripisujú malému pominuteľnému pôžitku. Teraz okrem toho vidíme, že uspokojenie ktorejkoľvek jednej konkrétnej potreby má až po istý stupeň úplnosti pomerne najvyššiu dôležitosť a že ďalšie uspokojenie má postupne menšiu dôležitosť, až napokon nastane štádium, v ktorom je úplnejšie uspokojenie tejto konkrétnej potreby vecou ľahostajnosti. Napokon nastane štádium, v ktorom každý úkon, ktorý má vonkajší vzhľad uspokojenia tejto potreby, nielenže už nemá pre spotrebiteľa nijakú dôležitosť, ale je skôr záťažou a bolesťou.

Aby som predchádzajúcu úvahu vyjadril číselne a uľahčil tak pochopenie nasledujúceho zložitého skúmania, označím dôležitosť uspokojení, od ktorých závisí život, číslom 10 a menšiu dôležitosť ostatných uspokojení postupne číslami 9, 8, 7, 6 atď. Týmto spôsobom získame stupnicu dôležitosti rozličných uspokojení, ktorá sa začína číslom 10 a končí číslom 1.

Vyjadrime teraz pre každé z týchto rozličných uspokojení číselne ďalšiu dôležitosť — klesajúcu po stupňoch od čísla, ktoré udáva mieru, do akej je príslušná potreba už uspokojená — ďalších úkonov uspokojovania tejto konkrétnej potreby. Pri uspokojeniach, od ktorých až po istý bod závisí náš život a od ktorých za týmto bodom závisí blahobyt, ktorý sa neustále zmenšuje so stupňom úplnosti už dosiahnutého uspokojenia, získame stupnicu, ktorá sa začína číslom 10 a končí číslom 0. Podobne pri uspokojeniach, ktorých najvyššia dôležitosť je 9, získame stupnicu, ktorá sa začína týmto číslom a takisto sa končí číslom 0, a tak ďalej.

Desať stupníc získaných týmto spôsobom je uvedených v nasledujúcej tabuľke:³⁸

Menger však svoju nezávislú premennú na začiatku výslovne nepomenúva a čitateľovi ostáva, aby si ju sám našiel v diskusii, ktorá nasleduje. Menger občas neurčito uvádza, že postupné prírastky celkového uspokojenia sú výsledkom postupných „úkonov uspokojenia“, no neskôr (s. 130) objasňuje, že sú výsledkom postupných rovnakých prírastkov k spotrebovanému množstvu tovaru. Tým sa však vec nekončí. V odseku nasledujúcom po tabuľke Menger porovnáva čísla jedného stĺpca s číslami iného stĺpca, keď tvrdí, že po spotrebovaní piatej jednotky (?) potravy stojí jednotlivec z tabuľky pred skutočnosťou, že šiesta jednotka potravy mu poskytne menšie dodatočné uspokojenie, než aké by poskytla prvá jednotka tabaku, a že preto musí uviesť svoju spotrebu oboch tovarov do rovnováhy. Takéto porovnanie nie je platné, ak jednotka tabaku a jednotka potravy nie sú vymedzené tak, aby sa obe dali získať za rovnaký výdaj nejakého iného zdroja (napríklad práce alebo peňazí), pretože inak by tieto dve jednotky nepredstavovali alternatívy, medzi ktorými si jednotlivec musí vyberať.

Minimálny model zodpovedajúci Mengerovej diskusii si teda vyžaduje tieto predpoklady:

(1) Hospodáriaci jednotlivec z tabuľky dokáže nielen usporiadať svoje uspokojenia podľa poradia, ale aj priradiť kardinálne ukazovatele ich relatívnym stupňom dôležitosti. Inými slovami, dokáže porovnávať rozličné uspokojenia v jednotkách homogénnej jednotky uspokojenia. (Pozri aj zhrnutie zásad na s. 139 a diskusiu v kap. IV, odd. 2.)

I	II	III	IV	V	VI	VII	VIII	IX
10	9	8	7	6	5	4	3	2
9	8	7	6	5	4	3	2	1
8	7	6	5	4	3	2	1	0
7	6	5	4	3	2	1	0
6	5	4	3	2	1	0
5	4	3	2	1	0
4	3	2	1	0
3	2	1	0
2	1	0
1	0
0

Predpokladajme, že stupnica v stĺpci I vyjadruje pre istého jednotlivca dôležitosť uspokojenia jeho potreby potravy, pričom táto dôležitosť klesá podľa stupňa už dosiahnutého uspokojenia, a že stupnica v stĺpci V vyjadruje podobne dôležitosť jeho potreby tabaku. Je zrejmé, že uspokojenie jeho potreby potravy má až po istý stupeň úplnosti pre tohto jednotlivca rozhodne vyššiu dôležitosť než uspokojenie jeho potreby tabaku. No ak je jeho potreba potravy už uspokojená až po istý stupeň úplnosti (ak má napríklad ďalšie uspokojenie jeho potreby potravy preňho už len takú dôležitosť, ktorú sme číselne označili číslom 6), spotreba tabaku preňho začína mať rovnakú dôležitosť ako ďalšie uspokojenie jeho potreby potravy. Jednotlivec sa preto od tohto bodu bude usilovať uviesť uspokojenie svojej potreby tabaku do rovnováhy s uspokojením svojej potreby potravy. Hoci uspokojenie jeho potreby potravy má pre dotyčného jednotlivca vo všeobecnosti podstatne vyššiu dôležitosť než uspokojenie jeho potreby tabaku, s postupným uspokojovaním prvej z nich predsa len nastane štádium (ako to znázorňuje tabuľka), v ktorom majú ďalšie úkony uspokojovania jeho potreby potravy preňho menšiu dôležitosť než prvé úkony uspokojovania jeho potreby tabaku, ktorá je síce vo všeobecnosti menej dôležitá, no v tomto štádiu je ešte celkom neuspokojená.

Týmto odkazom na bežný životný jav som, ako verím, uspokojivo objasnil význam čísel v tabuľke, ktoré boli zvolené iba na uľahčenie znázornenia náročnej a dosiaľ nepreskúmanej oblasti psychológie.

Rozdielna dôležitosť, ktorú má pre ľudí uspokojenie jednotlivých konkrétnych potrieb, nie je cudzia vedomiu nijakého hospodáriaceho človeka, akokoľvek málo pozornosti učenci dosiaľ venovali javom, o ktorých tu pojednávame. Kdekoľvek ľudia žijú a na akejkoľvek úrovni civilizácie sa nachádzajú, môžeme pozorovať, ako hospodáriaci jednotlivci zvažujú relatívnu dôležitosť uspokojenia svojich rozličných potrieb vo všeobecnosti, ako zvažujú najmä relatívnu dôležitosť jednotlivých úkonov vedúcich k viac alebo menej úplnému uspokojeniu každej potreby a ako sa napokon výsledkami tohto porovnávania nechávajú viesť k činnostiam zameraným na čo najúplnejšie uspokojenie svojich potrieb (hospodárenie). Práve toto zvažovanie relatívnej dôležitosti potrieb — toto vyberanie medzi potrebami, ktoré majú ostať neuspokojené, a potrebami, ktoré majú v súlade s dostupnými prostriedkami dosiahnuť uspokojenie, a určovanie stupňa, do akého majú byť tieto druhé uspokojené — je tou časťou hospodárskej činnosti ľudí, ktorá zamestnáva ich mysle viac než ktorákoľvek iná, ktorá má najďalekosiahlejší vplyv na ich hospodárske úsilie a ktorú vykonáva takmer neprestajne každý hospodáriaci jednotlivec. No ľudské poznanie rozdielnych stupňov dôležitosti uspokojenia rozličných potrieb a jednotlivých úkonov uspokojenia je zároveň prvou príčinou rozdielov v hodnote statkov.

B. Závislosť jednotlivých uspokojení od konkrétnych statkov (objektívny činiteľ).

Keby oproti každej jednotlivej konkrétnej potrebe ľudí stál len jeden dostupný statok a tento statok by bol vhodný výlučne na uspokojenie tej jednej potreby (takže na jednej strane by sa uspokojenie potreby neuskutočnilo, keby sme príslušný statok nemali k dispozícii, a na druhej strane by tento statok mohol slúžiť na uspokojenie iba tejto konkrétnej potreby a nijakej inej), určenie hodnoty statku by bolo veľmi ľahké; rovnalo by sa dôležitosti, ktorú pripisujeme uspokojeniu tejto potreby. Je totiž zrejmé, že kedykoľvek sme pri uspokojovaní danej potreby závislí od dostupnosti istého statku (čiže kedykoľvek by sa toto uspokojenie neuskutočnilo, keby sme tento statok nemali k dispozícii) a keď tento statok zároveň nie je vhodný na nijaký iný užitočný účel, môže nadobudnúť plnú, ale nikdy nie inú dôležitosť, než akú má pre nás dané uspokojenie. Podľa toho, či je teda v takomto prípade dôležitosť daného uspokojenia pre nás väčšia alebo menšia, bude pre nás väčšia alebo menšia aj hodnota príslušného statku. Keby napríklad krátkozrakého jednotlivca zanieslo na osamelý ostrov a medzi statkami, ktoré zachránil, by našiel jediný pár okuliarov korigujúcich jeho krátkozrakosť, ale nijaký druhý pár, niet pochýb, že tieto okuliare by mali preňho plnú dôležitosť, ktorú pripisuje korigovanému zraku, a takisto isto nijakú väčšiu dôležitosť, pretože okuliare by sotva boli vhodné na uspokojenie iných potrieb.

No v bežnom živote je vzťah medzi dostupnými statkami a našimi potrebami spravidla oveľa zložitejší. Zvyčajne nestojí oproti jedinej konkrétnej potrebe jediný statok, ale množstvo statkov stojí oproti nie jedinej konkrétnej potrebe, lež komplexu takýchto potrieb. Niekedy väčší a niekedy menší počet uspokojení veľmi rozdielnych stupňov dôležitosti závisí od toho, či máme k dispozícii dané množstvo statkov, a každý jeden z týchto statkov má schopnosť vyvolať tieto uspokojenia líšiace sa tak veľmi v dôležitosti.

Osamelý roľník má po bohatej úrode k dispozícii vyše dvesto bušlov pšenice. Jedna časť mu zaisťuje udržanie jeho vlastného života a života jeho rodiny až do nasledujúcej úrody a iná časť zachovanie zdravia; tretia časť mu zaisťuje osivo na nasledujúcu sejbu; štvrtá časť sa môže použiť na výrobu piva, whisky a iných pôžitkov; a piata časť sa môže použiť na výkrm jeho dobytka. Niekoľko zvyšných bušlov, ktoré už nemôže použiť na tieto dôležitejšie uspokojenia, vyhradí na kŕmenie domácich zvierat, aby zostatok svojho obilia nejako zužitkoval.

Roľník je teda na obilí vo svojom vlastníctve závislý pre uspokojenia veľmi rozdielnych stupňov dôležitosti. Najprv ním zaisťuje svoj vlastný život a život svojej rodiny a potom svoje vlastné zdravie a zdravie svojej rodiny. Okrem toho ním zaisťuje neprerušený chod svojho hospodárstva, dôležitý základ svojho trvalého blahobytu. Napokon používa časť svojho obilia na účely pôžitku, a tým opäť používa svoje obilie na účely, ktoré majú preňho veľmi rozdielne stupne dôležitosti.

Uvažujeme teda o prípade — takom, ktorý je typický pre bežný život —, v ktorom uspokojenia veľmi rozdielnych stupňov dôležitosti závisia od dostupnosti množstva statkov, o ktorom pre väčšiu jednoduchosť predpokladajme, že je zložené z úplne homogénnych jednotiek. Otázka, ktorá teraz vzniká, znie: aká je za daných podmienok hodnota istej časti obilia pre nášho roľníka? Budú mať bušle obilia, ktoré zaisťujú jeho vlastný život a život jeho rodiny, pre neho vyššiu hodnotu než bušle, ktoré mu umožňujú osiať jeho polia? A budú mať tieto druhé bušle pre neho väčšiu hodnotu než bušle obilia, ktoré používa na účely pôžitku?

Nikto nebude popierať, že uspokojenia, ktoré sa zdajú zaistené rozličnými časťami dostupnej zásoby obilia, sú veľmi nerovnaké v dôležitosti, siahajúc od dôležitosti 10 po dôležitosť 1 v zmysle našich skorších označení. Nikto však nebude schopný tvrdiť, že niektoré bušle obilia (napríklad tie, ktorými sa bude roľník živiť sám a živiť svoju rodinu až do nasledujúcej úrody) budú mať pre neho vyššiu hodnotu než iné bušle rovnakej kvality (napríklad tie, z ktorých bude vyrábať luxusné nápoje).

V tomto i v každom inom prípade, keď uspokojenia rôzneho stupňa dôležitosti závisia od ovládania daného množstva statkov, stojíme predovšetkým pred ťažkou otázkou: ktoré konkrétne uspokojenie závisí od konkrétnej časti príslušného množstva statkov?

Riešenie tejto najdôležitejšej otázky teórie hodnoty vyplýva z úvahy o ľudskom hospodárstve a o povahe hodnoty.

Videli sme, že úsilie ľudí smeruje k plnému uspokojeniu ich potrieb, a kde to nie je možné, k ich čo najúplnejšiemu uspokojeniu. Ak nejaké množstvo statkov stojí oproti potrebám rôznej dôležitosti pre ľudí, uspokoja alebo zabezpečia najprv tie potreby, ktorých uspokojenie má pre nich najväčšiu dôležitosť. Ak nejaké statky zostanú, nasmerujú ich na uspokojenie potrieb, ktoré sú dôležitosťou najbližšie tým, ktoré už boli uspokojené. Akýkoľvek ďalší zvyšok sa postupne použije na uspokojenie potrieb, ktoré dôležitosťou nasledujú.³⁹

Ak možno určitý statok použiť na uspokojenie viacerých rozličných druhov potrieb a ak vo vzťahu ku každému druhu potreby majú postupné jednotlivé akty uspokojenia stále menšiu dôležitosť podľa stupňa úplnosti, s akým už bola príslušná potreba uspokojená, hospodáriaci ľudia použijú množstvá statku, ktoré majú k dispozícii, najprv na zabezpečenie tých aktov uspokojenia – bez ohľadu na druh potreby –, ktoré majú pre nich najvyššiu dôležitosť. Akékoľvek zostávajúce množstvá použijú na zabezpečenie uspokojení konkrétnych potrieb, ktoré sú dôležitosťou nasledujúce, a akýkoľvek ďalší zvyšok na zabezpečenie postupne menej dôležitých uspokojení. Konečným výsledkom tohto postupu je, že najdôležitejšie z uspokojení, ktoré nemožno dosiahnuť, majú rovnakú dôležitosť pre každý druh potreby, a teda že všetky potreby sú uspokojené až po rovnaký stupeň dôležitosti jednotlivých aktov uspokojenia.

Pýtali sme sa, akú hodnotu má pre hospodáriaceho jednotlivca daná jednotka určitého množstva statkov, ktoré vlastní. Naša otázka môže byť vzhľadom na povahu hodnoty presnejšie vyjadrená, ak ju sformulujeme takto: ktoré uspokojenie by sa nedosiahlo, keby hospodáriaci jednotlivec nemal danú jednotku k dispozícii – to znamená, keby ovládal celkové množstvo menšie o túto jednu jednotku? Odpoveď, ktorá vyplýva z predchádzajúceho výkladu o povahe ľudského hospodárstva, znie, že každý hospodáriaci jednotlivec by v tomto prípade so zostávajúcim množstvom statkov bezpodmienečne uspokojil svoje dôležitejšie potreby a vzdal sa uspokojenia menej dôležitých. Tak by zo všetkých predtým získaných uspokojení zostalo nedosiahnuté len to, ktoré má preňho najmenšiu dôležitosť.

Podľa toho v každom konkrétnom prípade zo všetkých uspokojení zabezpečených prostredníctvom celého množstva statku, ktoré má hospodáriaci jednotlivec k dispozícii, závisia od dostupnosti danej časti celého množstva len tie, ktoré majú preňho najmenšiu dôležitosť. Preto hodnota ktorejkoľvek časti celého dostupného množstva statku je pre túto osobu rovná dôležitosti tých uspokojení s najmenšou dôležitosťou spomedzi tých, ktoré sú zabezpečené celým množstvom a dosiahnuté rovnakou časťou.⁴⁰

Predpokladajme, že jednotlivec potrebuje 10 jednotlivých jednotiek (alebo 10 mier) určitého statku na plné uspokojenie všetkých svojich potrieb po tomto statku, že tieto potreby sa dôležitosťou pohybujú od 10 do 1, ale že má k dispozícii len 7 jednotiek (alebo len 7 mier) statku. Z toho, čo bolo povedané o povahe ľudského hospodárstva, je priamo zrejmé, že tento jednotlivec uspokojí množstvom, ktoré má k dispozícii (7 jednotiek), len tie zo svojich potrieb po statku, ktoré sa dôležitosťou pohybujú od 10 do 4, a že ostatné potreby, pohybujúce sa dôležitosťou od 3 do 1, zostanú neuspokojené. Akú hodnotu má v tomto prípade pre príslušného hospodáriaceho jednotlivca jedna z jeho 7 jednotiek (alebo mier)? Podľa toho, čo sme sa dozvedeli o povahe hodnoty statkov, je táto otázka rovnocenná otázke: aká je dôležitosť tých uspokojení, ktoré by sa nedosiahli, keby príslušný jednotlivec mal k dispozícii len 6 namiesto 7 jednotiek (alebo mier). Keby ho nejaká náhoda pripravila o jeden z jeho siedmich statkov (alebo mier), je zrejmé, že príslušná osoba by zostávajúcich 6 jednotiek použila na uspokojenie dôležitejších potrieb a zanedbala by tú najmenej dôležitú. Výsledkom straty jedného statku (alebo jednej miery) by teda bolo, že by sa stratilo len najmenšie zo všetkých uspokojení zabezpečených celým dostupným množstvom siedmich jednotiek (t. j. uspokojenie, ktorého dôležitosť bola označená ako 4), kým tie uspokojenia (alebo akty uspokojovania potrieb), ktorých dôležitosť sa pohybuje od 10 do 5, by sa uskutočnili tak ako predtým. V tomto prípade teda od ovládania jedinej jednotky (alebo miery) závisí len uspokojenie, ktorého dôležitosť bola označená číslom 4, a kým príslušný jednotlivec naďalej ovláda 7 jednotiek (alebo mier) statku, bude hodnota každej jednotky (alebo miery) rovná dôležitosti tohto uspokojenia. Lebo od jednej jednotky (alebo miery) dostupného množstva statku závisí iba toto uspokojenie s dôležitosťou 4. Za inak rovnakých okolností, keby mal príslušný hospodáriaci jednotlivec k dispozícii len 5 jednotiek (alebo mier) statku, je zrejmé, že – kým by táto hospodárska situácia pretrvávala – mala by preňho každá jednotlivá jednotka alebo čiastočné množstvo statku dôležitosť číselne vyjadrenú číslom 6. Keby mal 3 jednotky, mala by preňho každá z nich dôležitosť číselne vyjadrenú číslom 8. A napokon, keby mal len jediný statok, jeho dôležitosť by sa rovnala 10.

Skúmanie viacerých konkrétnych prípadov plne objasní tu vyložené zásady a nechcem sa tejto dôležitej úlohe vyhýbať, hoci viem, že sa niektorým čitateľom budem zdať únavný. Idúc v stopách Adama Smitha podstúpim riziko istej zdĺhavosti, aby som dosiahol jasnosť výkladu.

Aby sme začali najjednoduchším prípadom, predpokladajme, že izolovaný hospodáriaci jednotlivec obýva skalnatý ostrov v mori, že na ostrove nachádza len jediný prameň a že je výlučne odkázaný naň pri uspokojovaní svojej potreby čerstvej vody. Predpokladajme, že tento izolovaný jednotlivec potrebuje: (a) jednu jednotku vody denne na udržanie svojho života, (b) devätnásť jednotiek pre zvieratá, ktorých mlieko a mäso mu poskytujú najnutnejšie prostriedky obživy, (c) štyridsať jednotiek, sčasti aby mohol spotrebovať plné množstvo nutné na udržanie nielen svojho života, ale aj zdravia; sčasti, v rozsahu nutnom pre zachovanie jeho zdravia a celkovej pohody, na umývanie svojho tela, svojho odevu a svojho náradia; a sčasti na chov niekoľkých ďalších zvierat, ktorých mlieko a mäso pokladá za potrebné, a napokon (d) ďalších štyridsať jednotiek vody denne, sčasti pre svoju kvetinovú záhradu a sčasti pre niektoré zvieratá, ktoré chová nie na udržanie svojho života a zdravia, ale jednoducho na účel pestrejšej stravy alebo iba pre spoločnosť. Predpokladajme tiež, že nevie, ako využiť viac než tento celkový počet sto jednotiek vody.

Kým prameň poskytuje vodu tak hojne, že môže nielen uspokojiť všetky svoje potreby po vode, ale ešte denne nechať odtiecť do mora niekoľko tisíc vedier, a teda kým uspokojenie nijakej z jeho potrieb nezávisí od toho, či má k dispozícii o jednu jednotku viac alebo o jednu jednotku menej (napr. jedno plné vedro), nebude mať preňho, ako sme videli, jednotka vody ani hospodársku povahu, ani hodnotu, a tak nemôže byť reči o veľkosti jej hodnoty. Ale keby teraz nejaká prírodná udalosť náhle spôsobila, že by sa prameň čiastočne vyčerpal, a keby náš obyvateľ ostrova mal v dôsledku toho k dispozícii len 90 jednotiek vody, kým by naďalej potreboval 100 jednotiek na plné uspokojenie svojich potrieb, je zrejmé, že nejaké uspokojenie by potom záviselo od dostupnosti každej časti celej zásoby vody, a teda že každá jednotlivá jednotka vody by pre neho nadobudla ten význam, ktorý nazývame hodnotou.

Ak sa však teraz pýtame, ktoré z jeho uspokojení v tomto prípade závisí od danej časti 90 jednotiek vody, ktoré má k dispozícii, napríklad od 10 jednotiek, naša otázka má nasledujúcu podobu: ktoré uspokojenia nášho izolovaného jednotlivca by sa nedosiahli, keby nemal túto danú časť zásoby k dispozícii – to znamená, keby mal namiesto 90 len 80 jednotiek?

Nič nie je istejšie, než že náš hospodáriaci jednotlivec by, aj keby mal denne k dispozícii len 80 jednotiek vody, naďalej spotrebúval množstvo nutné na zachovanie svojho života a navyše toľko, koľko udrží toľko zvierat, koľko je nevyhnutných na to, aby ho udržali nažive. Keďže tieto účely vyžadujú len 20 jednotiek vody denne, použil by zostávajúcich 60 jednotiek najprv na uspokojenie všetkých potrieb, od ktorých závisí jeho zdravie a jeho trvalá celková pohoda. Keďže na tento účel potrebuje denne celkovo len 40 vedier vody, zostalo by mu 20 jednotiek, ktoré by mohli byť použité na účely čistého pôžitku. Posledných 20 jednotiek by tak mohlo udržiavať buď jeho kvetinovú záhradu, alebo zvieratá, ktoré vlastní výlučne pre potešenie. Z týchto dvoch uspokojení by si určite zvolil to, ktoré sa mu javí ako dôležitejšie, a zanedbal by to menej dôležité.

Keď má náš Crusoe denne k dispozícii 90 jednotiek vody, otázka, či bude naďalej ovládať toto množstvo alebo o 10 jednotiek menej, je preňho rovnocenná otázke, či bude alebo nebude schopný naďalej uspokojovať najmenej dôležité potreby, ktoré sa uspokojujú 10 jednotkami vody denne. Kým teda ovláda celkové množstvo 90 jednotiek, bude mať 10 jednotiek vody len dôležitosť týchto najmenej dôležitých uspokojení – to znamená len dôležitosť pomerne nepatrných pôžitkov.

Predpokladajme teraz, že prameň zásobujúci jednotlivca izolovaného hospodárstva vodou sa ešte viac vyčerpá, a to natoľko, že má denne k dispozícii len štyridsať jednotiek vody. Teraz opäť, tak ako predtým, bude udržanie jeho života a pohody závisieť od dostupnosti celého tohto množstva vody. Situácia sa však v jednom dôležitom ohľade zmenila. Ak predtým niektorý z jeho pôžitkov alebo pohodlí závisel od dostupnosti každej akokoľvek prakticky významnej časti celej zásoby (napríklad jednej jednotky), teraz je otázka jednej jednotky vody viac alebo menej denne k dispozícii pre nášho Crusoa už otázkou viac alebo menej úplného udržania jeho zdravia alebo celkovej pohody. Inými slovami, keby stratil jednu jednotku, dôsledkom by bolo, že by už nemohol uspokojiť jednu z potrieb, od ktorých uspokojenia závisí zachovanie jeho zdravia a jeho trvalej celkovej pohody. Ak jediné vedro vody nemalo pre nášho Crusoa nijakú hodnotu, kým mal denne k dispozícii niekoľko stoviek vedier, a ak neskôr, keď mal denne len 90 jednotiek, mala každá jednotka len dôležitosť nejakého konkrétneho pôžitku, ktorý od nej závisel, teraz má každá časť stále dostupných štyridsiatich jednotiek pre neho dôležitosť oveľa dôležitejších uspokojení. Lebo teraz od každej zo štyridsiatich jednotiek závisí uspokojenie potrieb, ktorých neuspokojenie poškodzuje jeho zdravie a trvalú pohodu. Ale hodnota každého množstva statkov je rovná dôležitosti uspokojení, ktoré od neho závisia. Ak bola hodnota jednej jednotky vody pre nášho Crusoa najprv rovná nule a v druhom prípade rovná jednej, teraz by sa už číselne vyjadrila niečím ako číslom šesť.

Predpokladajme, že za pretrvávajúceho sucha sa prameň čoraz viac vyčerpáva a napokon poskytuje denne práve také množstvo vody, ktoré je potrebné na to, aby sa tak-tak udržal pri živote tento izolovaný jednotlivec (teda v našom prípade približne 20 jednotiek, keďže toľko potrebuje pre seba a pre tie zvieratá svojho stáda, bez ktorých mlieka a mäsa sa nedokáže udržať pri živote). V takom prípade je zrejmé, že každé prakticky významné množstvo vody, ktoré má k dispozícii, by malo plnú dôležitosť udržania jeho života. Jednotka vody by teda mala ešte vyššiu hodnotu než predtým, hodnotu vyjadrenú číselne číslom 10.

Tak sme v prvom z našich prípadov videli, že pokým mal jednotlivec denne k dispozícii niekoľko tisíc vedier vody, malá časť tohto množstva, napríklad jedno vedro, preňho nemala vôbec nijakú hodnotu, pretože od nijakého jednotlivého vedra nezávisel nijaký druh uspokojenia. V druhom prípade sme videli, že konkrétna jednotka z 90 jednotiek, ktoré mal k dispozícii, mala už dôležitosť istých menších pôžitkov, keďže najmenej dôležité uspokojenia, ktoré záviseli od 90 jednotiek, boli práve tieto pôžitky. V treťom prípade, keď mal denne k dispozícii len 40 jednotiek vody, sme videli, že od každej konkrétnej jednotky záviseli dôležitejšie uspokojenia. V štvrtom prípade sa od každej konkrétnej jednotky stali závislými ešte dôležitejšie uspokojenia. V každom nasledujúcom prípade sme videli, ako hodnota zostávajúcich jednotiek postupne stúpa, lebo od nich začínajú závisieť dôležitejšie uspokojenia.

Aby sme prešli ku zložitejším (spoločenským) vzťahom, predpokladajme, že plachetnici ostáva ešte 20 dní plavby do dosiahnutia pevniny, že nejakou nehodou prišla takmer úplne o svoje zásoby potravín a že každému zo spoluplavcov zostalo len také množstvo nejakého jediného druhu potraviny, napríklad sucharov, ktoré práve postačuje na udržanie jeho života počas tých 20 dní. Toto je prípad, v ktorom dané potreby osôb na plachetnici stoja oproti vláde práve nad presne takým množstvom daného statku, ktoré robí uspokojenie týchto potrieb celkom závislým od dostupného množstva tohto statku. Ak predpokladáme, že životy cestujúcich možno udržať len vtedy, keď každý z nich denne skonzumuje pol libry sucharov, a že každý cestujúci má skutočne v držbe 10 libier sucharov, potom toto množstvo potravy bude mať pre každého cestujúceho plnú dôležitosť udržania jeho života. Za takýchto podmienok by nikoho, kto si vôbec cení vlastný život, nebolo možné prinútiť, aby toto množstvo statkov, ba ani len akúkoľvek jeho citeľnú časť, vydal za nejaké iné statky než potraviny, hoci aj za najcennejšie statky bežného života. Keby napríklad bohatý muž cestujúci na lodi ponúkol libru zlata za rovnakú váhu sucharov, aby zmiernil návaly hladu, ktoré sú pri takých skromných prídeloch nevyhnutné, nenašiel by nikoho zo svojich spoluplavcov, kto by bol ochotný taký obchod prijať.

Predpokladajme ďalej, že cestujúci na lodi majú okrem už spomenutých 10 libier vládu nad ďalšími piatimi librami lodných sucharov na osobu. V tomto prípade by ich životy už neviseli na vláde nad jedinou librou sucharov, keďže jednu libru by si bolo možné z ich kontroly odňať, alebo by ju mohli vymeniť za iné statky než potraviny, bez toho, aby tým ohrozili svoje životy. Hoci by už ich samotné životy neviseli na jednej libre potravy, predsa by libra sucharov predstavovala ochranu pred návalmi hladu, ako aj prostriedok na zachovanie ich zdravia, keďže taká skromná výživa, trvajúca dvadsať dní, aká by bola údelom všetkých osôb majúcich k dispozícii len desať libier sucharov, by nepochybne mala škodlivý účinok na ich blaho. Za takýchto okolností, hoci by jediná libra sucharov pre nich už nemala dôležitosť udržania ich životov, mala by predsa tú dôležitosť, akú každý prikladá zachovaniu svojho zdravia a blaha, nakoľko tieto závisia od jednej libry sucharov.

Predpokladajme napokon, že lodná kuchyňa bola úplne zbavená všetkých svojich zásob potravín; že aj cestujúci sú bez akejkoľvek vlastnej potravy; že loď je naložená nákladom niekoľkých tisíc centov sucharov; a že kapitán lode, vzhľadom na nešťastnú situáciu cestujúcich vyplývajúcu z tejto pohromy, splnomocní každého, aby sa sucharmi živil podľa ľubovôle. Cestujúci si, pravdaže, vezmú suchary, aby utíšili svoj hlad. No nikto nebude pochybovať, že chutný kus mäsa by mal v takom prípade značnú hodnotu pre cestujúceho, ktorého celá strava počas dvadsiatich dní by inak pozostávala iba zo sucharov, kým libra sucharov by mala mimoriadne malú hodnotu a azda vôbec nijakú hodnotu.

Prečo mala vláda nad librou sucharov pre každého cestujúceho v prvom z týchto prípadov plnú dôležitosť udržania jeho života, v druhom prípade ešte veľmi veľkú dôležitosť, no v treťom prípade nijakú dôležitosť, alebo prinajmenšom len nesmierne nepatrnú dôležitosť?

Potreby cestujúcich zostali vo všetkých troch prípadoch rovnaké, keďže sa nezmenili ani ich osobnosti, ani ich nároky. Čo sa však zmenilo, bolo množstvo potravy stojace oproti týmto nárokom v každom prípade. Oproti rovnakým nárokom cestujúcich na potravu bolo v prvom prípade desať libier potravy na osobu, v druhom prípade väčšie množstvo a v treťom prípade ešte väčšie množstvo. Preto od jedného prípadu k druhému postupne klesala dôležitosť uspokojení, ktoré záviseli od jednotlivých jednotiek potravy.

No to, čo sme tu mohli pozorovať, najprv na izolovanom jednotlivcovi a potom na malej skupine dočasne izolovanej od zvyšku ľudstva, platí rovnako pre zložitejšie vzájomné vzťahy národa a ľudskej spoločnosti vôbec. Situácia obyvateľov istej krajiny po neúrode, po priemernej úrode a napokon v roku nasledujúcom po mimoriadne bohatej úrode predstavuje vzťahy svojou povahou analogické tým, ktoré boli opísané vyššie. Aj tu stojí oproti istým určitým nárokom v prvom prípade menšie dostupné množstvo potravy než v druhom a v druhom prípade menšie než v treťom. Preto aj v týchto prípadoch značne kolíše dôležitosť uspokojení, ktoré závisia od jednotlivých jednotiek celej zásoby.

Ak v krajine, ktorá práve mala mimoriadne bohatú úrodu, vyhorí sýpka so 100 000 buššlami pšenice, účinkom tejto pohromy bude nanajvýš to, že sa vyrobí menej liehu alebo že v najhoršom prípade bude chudobnejšia časť obyvateľstva živená o čosi skromnejšie bez toho, aby trpela nedostatkom; ak pohroma nastane po priemernej úrode, mnohí ľudia sa už budú musieť zriecť dôležitejších uspokojení; a ak nešťastie spadne do obdobia hladomoru, veľmi mnoho ľudí zomrie od hladu. V každom z týchto troch prípadov závisia od každej konkrétnej jednotky obilia dostupného dotknutým ľuďom uspokojenia veľmi rozdielneho stupňa dôležitosti, a z tohto dôvodu sa hodnota jednotky obilia v týchto troch prípadoch značne líši.

Ak zhrnieme, čo bolo povedané, dostaneme ako výsledok nášho doterajšieho skúmania nasledujúce zásady:

(1) Dôležitosť, ktorú pre nás statky majú a ktorú nazývame hodnotou, je iba pripísaná. V podstate majú pre nás dôležitosť len uspokojenia, pretože od nich závisí udržanie nášho života a blaha. No túto dôležitosť logicky pripisujeme statkom, od ktorých dostupnosti sme si vedomí, že sme pre tieto uspokojenia závislí.

(2) Veličiny dôležitosti, ktoré pre nás majú rozličné uspokojenia konkrétnych potrieb (jednotlivé akty uspokojenia, ktoré možno uskutočniť prostredníctvom jednotlivých statkov), sú nerovnaké a ich mierou je stupeň ich dôležitosti pre udržanie nášho života a blaha.

(3) Veličiny dôležitosti našich uspokojení, ktoré sa pripisujú statkom — teda veličiny ich hodnôt — sú preto takisto nerovnaké a ich mierou je stupeň dôležitosti, akú majú pre nás uspokojenia závislé od príslušných statkov.

(4) V každom jednotlivom prípade zo všetkých uspokojení zabezpečených celým dostupným množstvom istého statku závisia od vlády nad danou časťou celého množstva len tie, ktoré majú pre hospodáriaceho jednotlivca najmenšiu dôležitosť.

(5) Hodnota istého statku alebo danej časti celého množstva statku, ktoré má hospodáriaci jednotlivec k dispozícii, sa preňho teda rovná dôležitosti najmenej dôležitého z uspokojení zabezpečených celým dostupným množstvom a dosiahnuteľných ktoroukoľvek rovnakou časťou. Lebo práve vzhľadom na tieto najmenej dôležité uspokojenia je dotknutý hospodáriaci jednotlivec závislý od dostupnosti príslušného statku alebo daného množstva statku.⁴¹

Vo svojom skúmaní sme tak až do tohto bodu sledovali rozdiely v hodnote statkov späť k ich posledným príčinám a zároveň sme našli aj poslednú a pôvodnú mieru, podľa ktorej ľudia posudzujú hodnoty všetkých statkov.

Ak je správne pochopené, čo bolo povedané, nemôže byť nijaký problém vyriešiť ktorúkoľvek úlohu zahŕňajúcu vysvetlenie príčin určujúcich rozdiely medzi hodnotami dvoch alebo viacerých konkrétnych statkov či množstiev statkov.

Ak sa napríklad opýtame, prečo libra pitnej vody pre nás za bežných okolností nemá vôbec nijakú hodnotu, kým nepatrný zlomok libry zlata alebo diamantov vo všeobecnosti vykazuje veľmi vysokú hodnotu, odpoveď znie takto: Diamanty a zlato sú také vzácne, že všetky diamanty dostupné ľudstvu by sa dali uchovať v jednej truhlici a všetko zlato v jednej veľkej miestnosti, ako ukáže jednoduchý výpočet. Pitná voda sa naopak nachádza na zemi v takých veľkých množstvách, že si možno sotva predstaviť nádrž dosť veľkú na to, aby ju celú pojala. Podľa toho sú ľudia schopní uspokojiť len najdôležitejšie potreby, ktorým slúžia zlato a diamanty, kým svoje potreby pitnej vody sú zvyčajne v stave nielen úplne uspokojiť, ale navyše aj nechať jej veľké množstvá nevyužité uniknúť, keďže nedokážu spotrebovať celé dostupné množstvo. Za bežných okolností by teda nijaká ľudská potreba nemusela zostať neuspokojená, keby ľudia neboli schopní disponovať istým konkrétnym množstvom pitnej vody. Pri zlate a diamantoch majú naopak aj tie najmenej významné uspokojenia zabezpečené celkovým dostupným množstvom pre hospodáriacich ľudí stále pomerne vysokú dôležitosť. Konkrétne množstvá pitnej vody tak pre hospodáriacich ľudí zvyčajne nemajú nijakú hodnotu, no konkrétne množstvá zlata a diamantov majú vysokú hodnotu.

To všetko platí len pre bežné okolnosti života, keď máme pitnú vodu k dispozícii v hojných množstvách a zlato i diamanty vo veľmi malých množstvách. Na púšti však, kde život pútnika často závisí od jedného dúšku vody, si možno celkom dobre predstaviť, že pre jednotlivca závisia od libry vody dôležitejšie uspokojenia než od libry zlata. V takom prípade by bola hodnota libry vody pre dotknutého jednotlivca následne väčšia než hodnota libry zlata. A skúsenosť nás učí, že taký vzťah, alebo jemu podobný, sa skutočne vyvíja tam, kde je hospodárska situácia taká, akú som práve opísal.

C. Vplyv rozdielov v kvalite statkov na ich hodnotu.

Ľudské potreby možno často uspokojiť statkami rozličných typov a ešte častejšie statkami, ktoré sa líšia nie typom, ale druhom. Tam, kde máme do činenia na jednej strane s danými komplexmi ľudských potrieb a na druhej strane s množstvami statkov dostupných na ich uspokojenie (s. 129), teda potreby nestoja vždy oproti množstvám rovnorodých statkov, ale často oproti statkom rozličných typov a ešte častejšie oproti statkom rozličných druhov.

Kvôli väčšej jednoduchosti výkladu som doteraz vynechával úvahu o rozdieloch medzi statkami a v predchádzajúcich oddieloch som uvažoval len o prípadoch, v ktorých množstvá úplne rovnorodých statkov stoja oproti potrebám istého typu (zdôrazňujúc najmä spôsob, akým ich dôležitosť klesá v súlade so stupňom úplnosti už dosiahnutého uspokojenia). Týmto spôsobom som mohol klásť väčší dôraz na vplyv, ktorý uplatňujú rozdiely v dostupných množstvách na hodnotu statkov.

Prípady, ktoré teraz ešte zostáva zvážiť, sú tie, v ktorých dané ľudské potreby možno uspokojiť statkami rozličných typov alebo druhov, a v ktorých teda dané ľudské požiadavky stoja oproti dostupným množstvám statkov, ktorých jednotlivé časti sú kvalitatívne odlišné.

V tejto súvislosti treba najprv poznamenať, že rozdiely medzi statkami, či už ide o rozdiely typu alebo druhu, nemôžu ovplyvniť hodnotu jednotlivých jednotiek danej zásoby, ak uspokojovanie ľudských potrieb nie je týmito rozdielmi nijako dotknuté. Statky, ktoré uspokojujú ľudské potreby rovnakým spôsobom, sa práve preto z hospodárskeho hľadiska považujú za úplne homogénne, hoci podľa vonkajšieho vzhľadu môžu patriť k rozličným typom alebo druhom.

Ak majú byť rozdiely medzi dvoma statkami, čo do typu alebo druhu, príčinou rozdielov v ich hodnote, je nevyhnutné, aby mali aj odlišnú schopnosť uspokojovať ľudské potreby. Inými slovami, je nevyhnutné, aby mali to, čo z hospodárskeho hľadiska nazývame rozdielmi v kvalite. Skúmanie vplyvu, ktorý rozdiely v kvalite vykonávajú na hodnotu jednotlivých statkov, je preto predmetom nasledujúceho výskumu.

Z hospodárskeho hľadiska môžu byť kvalitatívne rozdiely medzi statkami dvojakého druhu. Ľudské potreby možno uspokojiť buď kvantitatívne, alebo kvalitatívne odlišným spôsobom prostredníctvom rovnakých množstiev kvalitatívne odlišných statkov. Daným množstvom bukového dreva napríklad možno ľudskú potrebu tepla uspokojiť kvantitatívne intenzívnejším spôsobom než rovnakým množstvom jedľového dreva. No dve rovnaké množstvá potravín rovnakej výživovej hodnoty môžu uspokojiť potrebu jedla kvalitatívne odlišnými spôsobmi, keďže konzumácia jedného pokrmu môže napríklad poskytovať pôžitok, zatiaľ čo druhý nemusí poskytovať nijaký pôžitok alebo len menejcenný. Pri statkoch prvej kategórie možno menejcennú kvalitu plne nahradiť väčším množstvom, no pri statkoch druhej kategórie to nie je možné. Jedľa, jelša alebo borovica môžu nahradiť bukové drevo na účely vykurovania, a ak je uhlie s nižším obsahom uhlíka, dubová kôra s nižším obsahom trieslovín a obyčajné pracovné služby pomalých alebo menej výkonných nádenníkov hospodáriacim ľuďom dostupné len v dostatočne veľkých množstvách, vo všeobecnosti môžu dokonale nahradiť vyššie kvalifikované statky. No aj keby boli nechutné jedlá či nápoje, tmavé a vlhké miestnosti, služby priemerných lekárov atď. dostupné v najväčších množstvách, nikdy nedokážu uspokojiť naše potreby tak dobre, kvalitatívne, ako zodpovedajúce vyššie kvalifikované statky.

Keď hospodáriaci jednotlivci posudzujú hodnotu statku, ide čisto, ako sme videli, o odhad dôležitosti uspokojenia tých potrieb, vzhľadom na ktoré sú závislí od disponovania daným statkom (s. 122). Množstvo statku, ktoré privodí dané uspokojenie, je však pri oceňovaní len druhotným činiteľom. Lebo ak menšie množstvá vyššie kvalifikovaného statku uspokoja ľudskú potrebu rovnakým (teda kvantitatívne a kvalitatívne totožným) spôsobom ako väčšie množstvá menej kvalifikovaného statku, je zrejmé, že menšie množstvá vyššie kvalifikovaného statku budú mať pre hospodáriacich ľudí rovnakú hodnotu ako väčšie množstvá menej kvalifikovaného statku. Rovnaké množstvá statkov majúcich rozdielne kvality prvého druhu tak budú vykazovať hodnoty, ktoré sú nerovnaké v naznačenom pomere. Ak napríklad pri určovaní hodnoty dubovej kôry berieme do úvahy výlučne jej obsah trieslovín a sedem centov jednej akosti má rovnakú účinnosť ako osem centov inej akosti, bude mať pre remeselníkov používajúcich kôru aj rovnakú hodnotu ako toto druhé množstvo. Samotné prepočítanie týchto statkov na množstvá rovnakej hospodárskej účinnosti (postup skutočne uplatňovaný v hospodárskej činnosti ľudí vo všetkých takýchto prípadoch) tak úplne odstraňuje ťažkosť pri určovaní hodnoty daných množstiev rozdielnych kvalít (pokiaľ je ich účinnosť odlišná len kvantitatívne). Týmto spôsobom sa zložitejší skúmaný prípad redukuje na jednoduchý vzťah vysvetlený skôr (s. 123 a nasl.).

Otázka vplyvu rozdielnych kvalít na hodnoty jednotlivých statkov je zložitejšia, keď kvalitatívne rozdiely medzi statkami spôsobujú, že potreby sa uspokojujú kvalitatívne odlišnými spôsobmi. Po tom, čo bolo povedané o všeobecnom princípe určovania hodnoty (s. 122), nemôže byť pochýb, že činiteľom určujúcim jej hodnotu je aj v tomto prípade dôležitosť potrieb, ktoré by zostali neuspokojené, keby sme nedisponovali konkrétnym statkom nielen všeobecného typu, ale aj špecifickej kvality zodpovedajúcej týmto potrebám. Ťažkosť, o ktorej tu hovorím, teda nespočíva v tom, že by všeobecný princíp určovania hodnoty bol na tieto statky nepoužiteľný, ale skôr v určení konkrétneho uspokojenia, ktoré závisí od konkrétneho statku, keď celá skupina potrieb stojí oproti statkom, ktorých rozličné jednotky sú schopné uspokojiť tieto potreby kvalitatívne odlišnými spôsobmi. Inými slovami, spočíva v praktickej aplikácii všeobecného princípu určovania hodnoty na ľudskú hospodársku činnosť. Riešenie tohto problému vyplýva z nasledujúcich úvah.

Hospodáriaci jednotlivci nepoužívajú množstvá statkov, ktoré majú k dispozícii, bez ohľadu na rozdiely v kvalite, ak také existujú. Roľník, ktorý má k dispozícii obilie rozličných akostí, nepoužije napríklad najhoršiu akosť na siatie, obilie strednej kvality ako krmivo pre dobytok a najlepšie na jedlo a výrobu nápojov. Ani nepoužíva obilie rozličných akostí bez rozdielu na ten či onen účel. Naopak, so zreteľom na svoje požiadavky používa najlepšiu akosť na siatie, najlepšiu zo zostávajúcich na jedlo a nápoje a obilie najhoršej kvality na výkrm dobytka.

Pri statkoch, ktorých jednotky sú homogénne, stojí celkové dostupné množstvo statku oproti celému súboru konkrétnych potrieb, ktoré ním možno uspokojiť. No v prípadoch, keď rozličné jednotky statku uspokojujú ľudské potreby kvalitatívne odlišnými spôsobmi, celkové dostupné množstvo statku už nestojí oproti celému súboru potrieb; každé dostupné množstvo špecifickej kvality namiesto toho stojí oproti zodpovedajúcim špecifickým potrebám hospodáriacich jednotlivcov.

Ak vzhľadom na daný spotrebný účel statok určitej kvality vôbec nemožno nahradiť statkami akejkoľvek inej kvality, princíp určovania hodnoty preukázaný skôr (s. 132) sa plne a priamo vzťahuje na jednotlivé množstvá tohto statku. Hodnota ktorejkoľvek jednotlivej jednotky takéhoto statku sa teda rovná dôležitosti najmenej dôležitého uspokojenia, ktoré je zabezpečené celkovým dostupným množstvom práve tejto kvality statku, keďže práve vzhľadom na toto uspokojenie sme skutočne závislí od disponovania jednotlivou jednotkou tejto kvality.

No ľudské potreby možno uspokojiť prostredníctvom statkov rozličných kvalifikácií, hoci kvalitatívne odlišnými spôsobmi. Ak statky jednej kvality možno nahradiť statkami inej kvality, hoci nie s rovnakou účinnosťou, hodnota jednotky statkov vyššej kvality sa rovná dôležitosti najmenej dôležitého uspokojenia, ktoré je zabezpečené statkami vyššej kvality, mínus hodnotová kvóta⁴², ktorá je tým väčšia: (1) čím menšia je hodnota statkov nižšej kvality, ktorými možno danú konkrétnu potrebu takisto uspokojiť, a (2) čím menší je pre ľudí rozdiel medzi dôležitosťou uspokojenia danej konkrétnej potreby vyšším statkom a dôležitosťou jej uspokojenia nižším statkom.

Tak dospievame k výsledku, že aj v prípadoch, v ktorých komplex potrieb stojí oproti množstvu statkov rozličných kvalít, uspokojenia daných intenzít vždy závisia od každého čiastkového množstva alebo od každej konkrétnej jednotky týchto statkov. Vo všetkých rozoberaných prípadoch si teda princíp určovania hodnoty, ktorý som sformuloval vyššie, zachováva svoju plnú použiteľnosť.

D. Subjektívny charakter miery hodnoty. Práca a hodnota. Omyl.

Keď som rozoberal povahu hodnoty, poznamenal som, že hodnota nie je niečím vlastným statkom a že nie je vlastnosťou statkov. No hodnota nie je ani samostatnou vecou. Niet dôvodu, prečo by statok nemohol mať hodnotu pre jedného hospodáriaceho jednotlivca, ale nijakú hodnotu pre iného jednotlivca za odlišných okolností. Miera hodnoty je svojou povahou úplne subjektívna, a z tohto dôvodu môže mať statok veľkú hodnotu pre jedného hospodáriaceho jednotlivca, malú hodnotu pre iného a vôbec nijakú hodnotu pre tretieho, podľa rozdielov v ich požiadavkách a dostupných množstvách. To, čím jeden človek pohŕda alebo čo si cení málo, druhý oceňuje, a to, čo jeden zahodí, druhý často zdvihne. Zatiaľ čo jeden hospodáriaci jednotlivec si rovnako cení dané množstvo jedného statku a väčšie množstvo iného statku, u iného hospodáriaceho jednotlivca často pozorujeme práve opačné hodnotenia.

Subjektívna je teda nielen povaha, ale aj miera hodnoty. Statky majú vždy hodnotu pre určitých hospodáriacich jednotlivcov a táto hodnota je takisto určovaná len týmito jednotlivcami.

Hodnota, ktorú hospodáriaci jednotlivec pripisuje statku, sa rovná dôležitosti konkrétneho uspokojenia, ktoré závisí od jeho disponovania daným statkom. Medzi hodnotou statku a tým, či, alebo v akých množstvách, bola na jeho výrobu vynaložená práca a iné statky vyššieho rádu, niet nevyhnutného a priameho spojenia. Nehospodársky statok (napríklad množstvo dreva v pralese) nenadobúda pre ľudí hodnotu, ak boli na jeho výrobu vynaložené veľké množstvá práce alebo iných hospodárskych statkov. To, či bol diamant nájdený náhodou, alebo získaný z diamantovej bane s vynaložením tisíca dní práce, je pre jeho hodnotu úplne nepodstatné. Vo všeobecnosti sa nik v praktickom živote pri odhadovaní hodnoty statku nepýta na dejiny jeho vzniku, ale prihliada výlučne na služby, ktoré mu statok poskytne a ktorých by sa musel vzdať, keby ním nedisponoval. Statky, na ktoré bolo vynaložené veľa práce, často nemajú nijakú hodnotu, zatiaľ čo iné, na ktoré bolo vynaložené málo práce alebo nijaká, majú veľmi vysokú hodnotu. Statky, na ktoré bolo vynaložené veľa práce, a iné, na ktoré bolo vynaložené málo práce alebo nijaká, majú pre hospodáriacich ľudí často rovnakú hodnotu. Množstvá práce alebo iných výrobných prostriedkov vynaložené na výrobu statku preto nemôžu byť činiteľom určujúcim jeho hodnotu. Porovnanie hodnoty statku s hodnotou výrobných prostriedkov použitých pri jeho výrobe síce, pravdaže, ukazuje, či a do akej miery bola jeho výroba, akt minulej ľudskej činnosti, primeraná alebo hospodárna. No množstvá statkov použité pri výrobe statku nemajú na jeho hodnotu ani nevyhnutný, ani priamo určujúci vplyv.

Rovnako neudržateľný je názor, že činiteľom určujúcim hodnotu statkov je množstvo práce alebo iných výrobných prostriedkov, ktoré sú nevyhnutné na ich reprodukciu. Veľký počet statkov nemožno reprodukovať (napríklad starožitnosti a obrazy starých majstrov), a tak v rade prípadov môžeme pozorovať hodnotu, no nijakú možnosť reprodukcie. Z tohto dôvodu nemôže byť nijaký činiteľ spojený s reprodukciou určujúcim princípom hodnoty vo všeobecnosti. Skúsenosť navyše ukazuje, že hodnota výrobných prostriedkov nevyhnutných na reprodukciu mnohých statkov (napríklad staromódnych odevov a zastaraných strojov) je niekedy podstatne vyššia a niekedy nižšia než hodnota samotných produktov.

Činiteľom určujúcim hodnotu statku teda nie je ani množstvo práce alebo iných statkov nevyhnutných na jeho výrobu, ani množstvo nevyhnutné na jeho reprodukciu, ale skôr veľkosť dôležitosti tých uspokojení, vzhľadom na ktoré si uvedomujeme, že sme závislí od disponovania daným statkom. Tento princíp určovania hodnoty má všeobecnú platnosť a v ľudskom hospodárstve nemožno nájsť nijakú výnimku z neho.

Dôležitosť uspokojenia nie je pre nás výsledkom svojvoľného rozhodnutia, ale meria sa dôležitosťou, ktorá nie je svojvoľná a ktorú má uspokojenie pre náš život alebo pre náš blahobyt. Relatívne stupne dôležitosti rozličných uspokojení a po sebe nasledujúcich aktov uspokojenia sú napriek tomu vecou úsudku zo strany hospodáriacich ľudí, a z tohto dôvodu je ich poznanie týchto stupňov dôležitosti v niektorých prípadoch vystavené omylu.

Už skôr sme videli, že najvyššiu dôležitosť majú pre ľudí tie uspokojenia, od ktorých závisí ich život, že nasledujúce v poradí dôležitosti sú tie uspokojenia, od ktorých závisí ich blahobyt, a že uspokojenia, od ktorých závisí vyšší stupeň blahobytu (pri rovnakej intenzite dlhšie trvajúce uspokojenie a pri rovnakom trvaní intenzívnejšie), majú pre ľudí vyššiu dôležitosť než tie, od ktorých závisí nižší stupeň ich blahobytu.

To, čo bolo povedané, však nijako nevylučuje možnosť, že nerozumní ľudia môžu v dôsledku svojho chybného poznania niekedy odhadnúť dôležitosť rozličných uspokojení v rozpore s ich skutočnou dôležitosťou. Aj jednotlivci, ktorých hospodárska činnosť sa uskutočňuje racionálne a ktorí sa preto určite usilujú rozpoznať pravú dôležitosť uspokojení, aby získali presný základ pre svoju hospodársku činnosť, podliehajú omylu. Omyl je neoddeliteľný od všetkého ľudského poznania.

Ľudia majú obzvlášť sklon nechať sa zviesť k preceňovaniu dôležitosti uspokojení, ktoré poskytujú intenzívne okamžité potešenie, ale prispievajú k ich blahobytu len prchavo, a tak k podceňovaniu dôležitosti uspokojení, od ktorých závisí menej intenzívny, ale dlhšie trvajúci blahobyt. Inými slovami, ľudia si často vážia pominuteľné, intenzívne pôžitky viac než svoj trvalý blahobyt a niekedy dokonca viac než svoj život.

Ak sa teda ľudia už často mýlia, pokiaľ ide o ich poznanie subjektívneho činiteľa určovania hodnoty, keď ide len o posúdenie ich vlastných duševných stavov, ešte pravdepodobnejšie sa mýlia, keď ide o ich vnímanie objektívneho činiteľa určovania hodnoty, najmä keď ide o ich poznanie veľkostí množstiev, ktoré majú k dispozícii, a rozličných akostí statkov.

Už z týchto dôvodov je jasné, prečo je určovanie hodnoty jednotlivých statkov v hospodárskom živote zaťažené rozmanitými omylmi. Okrem výkyvov hodnoty, ktoré vznikajú zo zmien ľudských potrieb, zo zmien množstiev statkov dostupných ľuďom a zo zmien fyzických vlastností statkov, však môžeme pozorovať aj výkyvy hodnôt statkov, ktoré sú spôsobené jednoducho zmenami v poznaní, ktoré ľudia majú o dôležitosti statkov pre ich život a blahobyt.

3. Zákony, ktorými sa riadi hodnota statkov vyššieho rádu

A. Princíp určujúci hodnotu statkov vyššieho rádu.

Medzi najhrubšie zo základných omylov, ktoré mali najďalekosiahlejšie následky v doterajšom vývoji našej vedy, patrí tvrdenie, že statky pre nás nadobúdajú hodnotu preto, lebo pri ich výrobe boli použité statky, ktoré pre nás mali hodnotu. Neskôr, keď sa dostanem k rozboru cien statkov vyššieho rádu, ukážem konkrétne príčiny, ktoré boli zodpovedné za tento omyl a za to, že sa stal základom prijatej teórie cien (samozrejme vo forme obostretej najrozličnejšími osobitnými výhradami). Tu chcem predovšetkým konštatovať, že toto tvrdenie je natoľko prísne v rozpore so všetkou skúsenosťou (s. 146), že by sa muselo zamietnuť, aj keby poskytovalo formálne správne riešenie problému stanovenia princípu vysvetľujúceho hodnotu statkov.

Ale ani tento posledný účel nemôže dotyčné tvrdenie dosiahnuť, pretože ponúka vysvetlenie iba pre hodnotu statkov, ktoré môžeme označiť za „produkty“, no nie pre hodnotu všetkých ostatných statkov, ktoré vystupujú ako pôvodné výrobné činitele. Nevysvetľuje hodnotu statkov priamo poskytovaných prírodou, najmä služieb pôdy. Nevysvetľuje hodnotu pracovných služieb. Ba ani, ako uvidíme neskôr, nevysvetľuje hodnotu služieb kapitálu. Lebo hodnotu všetkých týchto statkov nemožno vysvetliť tvrdením, že statky odvodzujú svoju hodnotu od hodnoty statkov vynaložených pri ich výrobe. Naopak, robí ich hodnotu úplne nepochopiteľnou.

Toto tvrdenie teda neposkytuje ani formálne správne riešenie, ani riešenie zhodné so skutočnosťou, pre problém objavenia všeobecne platného vysvetlenia hodnoty statkov. Na jednej strane je v rozpore so skúsenosťou; a na druhej strane je zjavne nepoužiteľné všade tam, kde máme do činenia so statkami, ktoré nie sú produktom kombinácie statkov vyššieho rádu. Hodnotu statkov nižšieho rádu preto nemožno určiť hodnotou statkov vyššieho rádu, ktoré boli použité pri ich výrobe. Naopak, je zrejmé, že hodnota statkov vyššieho rádu je vždy a bez výnimky určená predpokladanou hodnotou statkov nižšieho rádu, pri ktorých výrobe slúžia.⁴³ Existencia našej potreby statkov vyššieho rádu závisí od toho, či statky, ktoré pomáhajú vyrábať, majú očakávaný hospodársky charakter (s. 107), a teda očakávanú hodnotu. Pri zabezpečovaní svojej potreby na uspokojenie svojich potrieb nepotrebujeme moc nad statkami, ktoré sú vhodné na výrobu statkov nižšieho rádu, ktoré nemajú očakávanú hodnotu (keďže ich nepotrebujeme). Máme teda princíp, že hodnota statkov vyššieho rádu závisí od očakávanej hodnoty statkov nižšieho rádu, ktoré pomáhajú vyrábať. Statky vyššieho rádu preto môžu nadobudnúť hodnotu alebo si ju, keď ju už majú, udržať len vtedy, alebo dovtedy, kým slúžia na výrobu statkov, o ktorých očakávame, že pre nás budú mať hodnotu. Ak je táto skutočnosť stanovená, je tiež jasné, že hodnota statkov vyššieho rádu nemôže byť činiteľom určujúcim predpokladanú hodnotu zodpovedajúcich statkov nižšieho rádu. Ani hodnota statkov vyššieho rádu, ktoré už boli vynaložené pri výrobe statku nižšieho rádu, nemôže byť činiteľom určujúcim jeho súčasnú hodnotu. Naopak, hodnota statkov vyššieho rádu je vo všetkých prípadoch regulovaná predpokladanou hodnotou statkov nižšieho rádu, na ktorých výrobu ich hospodáriaci ľudia určili alebo určia.

Predpokladaná hodnota statkov nižšieho rádu sa často – a toto treba starostlivo sledovať – veľmi líši od hodnoty, ktorú podobné statky majú v prítomnosti. Z tohto dôvodu sa hodnota statkov vyššieho rádu, prostredníctvom ktorých budeme mať v nejakom budúcom čase moc nad statkami nižšieho rádu (s. 67 a ďalej), nijako nemeria súčasnou hodnotou podobných statkov nižšieho rádu, ale predpokladanou hodnotou statkov nižšieho rádu, pri ktorých výrobe slúžia.

Predpokladajme napríklad, že máme liadok, síru, drevené uhlie, špecializované pracovné služby, prístroje atď. potrebné na výrobu určitého množstva strelného prachu, a teda že prostredníctvom týchto statkov budeme mať o tri mesiace toto množstvo strelného prachu k dispozícii. Je jasné, že hodnota, ktorú tento strelný prach pre nás bude mať očakávane o tri mesiace, sa nemusí nevyhnutne rovnať hodnote rovnakého množstva strelného prachu v prítomnosti, ale môže byť väčšia alebo menšia. Preto sa aj veľkosť hodnoty uvedených statkov vyššieho rádu meria nie hodnotou strelného prachu v prítomnosti, ale predpokladanou hodnotou ich produktu na konci výrobného obdobia. Možno si dokonca predstaviť prípady, v ktorých je statok nižšieho alebo prvého rádu v prítomnosti úplne bez hodnoty (napríklad ľad v zime), zatiaľ čo súčasne dostupné zodpovedajúce statky vyššieho rádu, ktoré zabezpečujú množstvá statku nižšieho rádu pre budúce časové obdobie (napríklad všetky materiály a náradie potrebné na výrobu umelého ľadu), majú hodnotu vzhľadom na toto budúce časové obdobie, a naopak.

Neexistuje teda nevyhnutná súvislosť medzi hodnotou statkov nižšieho alebo prvého rádu v prítomnosti a hodnotou v súčasnosti dostupných statkov vyššieho rádu slúžiacich na výrobu takýchto statkov. Naopak, je zrejmé, že prvé odvodzujú svoju hodnotu zo vzťahu medzi potrebou a dostupnými množstvami v prítomnosti, zatiaľ čo druhé odvodzujú svoju hodnotu z predpokladaného vzťahu medzi potrebou a množstvami, ktoré budú dostupné v budúcich časových bodoch, keď sa stanú dostupnými produkty vytvorené prostredníctvom statkov vyššieho rádu. Ak predpokladaná budúca hodnota statku nižšieho rádu stúpa, pričom ostatné okolnosti zostávajú rovnaké, stúpa aj hodnota statkov vyššieho rádu, ktorých vlastníctvo nám zabezpečuje budúcu moc nad statkom nižšieho rádu. Vzostup alebo pokles hodnoty statku nižšieho rádu dostupného v prítomnosti však nemá žiadnu nevyhnutnú príčinnú súvislosť so vzostupom alebo poklesom hodnoty v súčasnosti dostupných zodpovedajúcich statkov vyššieho rádu.

Preto princíp, že hodnota statkov vyššieho rádu sa riadi nie hodnotou zodpovedajúcich statkov nižšieho rádu v prítomnosti, ale skôr predpokladanou hodnotou produktu, je všeobecne platným princípom určovania hodnoty statkov vyššieho rádu.¹⁴

Iba uspokojenie našich potrieb má pre nás priamy a bezprostredný význam. V každom konkrétnom prípade sa tento význam meria dôležitosťou rozličných uspokojení pre náš život a blahobyt. Presnú kvantitatívnu veľkosť tejto dôležitosti potom pripisujeme konkrétnym statkom, na ktorých sme si vedomí byť priamo závislí, pokiaľ ide o dotyčné uspokojenia, teda pripisujeme ju hospodárskym statkom prvého rádu, ako bolo vysvetlené v princípoch predchádzajúceho oddielu. V prípadoch, keď naša potreba nie je uspokojená alebo je uspokojená iba neúplne statkami prvého rádu, a keď preto statky prvého rádu pre nás nadobúdajú hodnotu, sa vo svojom úsilí uspokojiť naše potreby čo najúplnejšie obraciame na zodpovedajúce statky nasledujúceho vyššieho rádu a hodnotu, ktorú sme pripísali statkom prvého rádu, postupne pripisujeme statkom druhého, tretieho a ešte vyšších rádov vždy, keď tieto statky vyššieho rádu majú hospodársky charakter. Hodnota statkov vyššieho rádu je preto v konečnom dôsledku iba osobitnou formou dôležitosti, ktorú pripisujeme nášmu životu a blahobytu. Tak ako pri statkoch prvého rádu, činiteľom, ktorý je v konečnom dôsledku zodpovedný za hodnotu statkov vyššieho rádu, je teda iba dôležitosť, ktorú pripisujeme tým uspokojeniam, vzhľadom na ktoré sme si vedomí byť závislí od dostupnosti statkov vyššieho rádu, ktorých hodnota sa práve posudzuje. No v dôsledku príčinných súvislostí medzi statkami sa hodnota statkov vyššieho rádu nemeria priamo očakávanou dôležitosťou konečného uspokojenia, ale skôr očakávanou hodnotou zodpovedajúcich statkov nižšieho rádu.

môže byť azda nápomocné vzhľadom na stručnosť a osobitú formu tejto pasáže.

Predpokladajme, že najmenej dôležité uspokojenie poskytované jednotkou nadradeného statku má v Použití A dôležitosť 5, že najmenej dôležité uspokojenie poskytované jednotkou podradeného statku v Použití B má dôležitosť 2 a že jednotka podradeného statku by poskytla uspokojenie s dôležitosťou 3, keby mala nahradiť jednotku nadradeného statku v Použití A. Menger tvrdí, že úžitková hodnota jednotky nadradeného statku, ktorú možno nahradiť podradeným statkom, sa rovná nie dôležitosti najmenej dôležitého uspokojenia, ktoré jednotka nadradeného statku skutočne poskytuje, ale dôležitosti uspokojení závislých od pokračujúcej moci nad touto jednotkou. V tomto prípade, ak sa stratí moc nad jednotkou nadradeného statku a jednotka podradeného statku sa presunie z Použitia B do Použitia A, aby zaujala jej miesto, uspokojenia stratené spotrebiteľom sú: (1) uspokojenie v Použití B s dôležitosťou 2, ktoré sa stratí, pretože sa v Použití B použije o jednu jednotku podradeného statku menej, a (2) uspokojenie v Použití A s dôležitosťou 2 (rozdiel medzi 5 jednotkami stratenými, pretože sa v Použití A použije o jednu jednotku nadradeného statku menej, a 3 jednotkami získanými v dôsledku použitia jednotky podradeného statku na jej mieste). Úžitková hodnota jednotky nadradeného statku je teda 4, súčet týchto dvoch položiek. „Hodnotová kvóta“ spomínaná Mengerom v texte je rozdiel medzi najmenej dôležitým uspokojením, ktoré by nadradený statok poskytol v Použití A, a jeho úžitkovou hodnotou vypočítanou týmto spôsobom. „Hodnotová kvóta“ je teda v tomto príklade 5 mínus 4, čiže 1. – TR.

B. Produktivita kapitálu.

Premena statkov vyššieho rádu na statky nižšieho rádu sa, tak ako každý iný proces zmeny, odohráva v čase. Okamihy, v ktorých ľudia získajú dispozíciu nad statkami prvého rádu zo statkov vyššieho rádu, ktoré v súčasnosti vlastnia, budú tým vzdialenejšie, čím vyšší je rád týchto statkov. Hoci je pravda, ako sme videli skôr (s. 71 a nasl.), že rozsiahlejšie využívanie statkov vyššieho rádu na uspokojovanie ľudských potrieb spôsobuje neustále rozširovanie množstiev dostupných spotrebných statkov, toto rozšírenie je možné len vtedy, ak sa prozieravá činnosť ľudí rozprestiera na čoraz vzdialenejšie časové obdobia. Primitívny Indián je nepretržite zaneprázdnený úlohou pokryť svoje potreby vždy len na niekoľko dní. Nomád, ktorý nespotrebuje domáce zvieratá, ktoré má k dispozícii, ale rozhodne sa ich chovať kvôli ich mláďatám, už vyrába statky, ktoré sa mu stanú dostupnými až po niekoľkých mesiacoch. No u civilizovaných národov je značná časť členov spoločnosti zaneprázdnená výrobou statkov, ktoré prispejú k priamemu uspokojovaniu ľudských potrieb až po rokoch a často až po desaťročiach.

Tým, že sa hospodáriaci ľudia vzdajú svojho zberného hospodárstva a urobia pokrok vo využívaní statkov vyšších rádov na uspokojovanie svojich potrieb, môžu teda celkom iste primerane zväčšiť množstvo spotrebných statkov, ktoré majú k dispozícii — avšak len pod podmienkou, že predĺžia časové obdobia, na ktoré sa má rozprestierať ich prozieravá činnosť, v rovnakej miere, v akej postupujú k statkom vyššieho rádu.

V tejto okolnosti spočíva dôležité obmedzenie hospodárskeho pokroku. Najúzkostlivejšia starostlivosť ľudí smeruje vždy k tomu, aby si zabezpečili spotrebné statky nevyhnutné pre udržanie svojho života a blahobytu v prítomnosti alebo v bezprostrednej budúcnosti, no ich úzkostlivosť sa zmenšuje, čím dlhšie je časové obdobie, na ktoré sa rozprestiera. Tento jav nie je náhodný, ale hlboko zakorenený v ľudskej prirodzenosti. Do tej miery, do akej udržanie nášho života závisí od uspokojenia našich potrieb, musí zaručenie uspokojenia skorších potrieb nevyhnutne predchádzať pozornosti venovanej neskorším. A aj tam, kde od dispozície nad množstvom statkov nezávisí náš život, ale len naše trvalé blaho (predovšetkým naše zdravie), je dosiahnutie blahobytu v bližšom období spravidla predpokladom blahobytu v neskoršom období. Dispozícia nad prostriedkami na udržanie nášho blahobytu v nejakom vzdialenom čase nám málo prospieva, ak chudoba a núdza už podlomili naše zdravie alebo zakrpatili náš vývoj v skoršom období. Podobné úvahy sa uplatňujú aj pri uspokojeniach majúcich iba význam pôžitkov. Všetka skúsenosť učí, že prítomný pôžitok alebo pôžitok v blízkej budúcnosti sa ľuďom obyčajne javí dôležitejší než pôžitok rovnakej intenzity vo vzdialenejšom čase v budúcnosti.

Ľudský život je proces, v ktorom je priebeh budúceho vývoja vždy ovplyvnený predchádzajúcim vývojom. Je to proces, ktorý nemožno pokračovať, keď bol raz prerušený, a ktorý nemožno úplne obnoviť, keď sa raz vážne narušil. Nevyhnutným predpokladom našej starostlivosti o udržanie nášho života a o náš vývoj v budúcich obdobiach je starostlivosť o predchádzajúce obdobia nášho života. Ak odhliadneme od nepravidelností hospodárskej činnosti, môžeme dospieť k záveru, že hospodáriaci ľudia sa vo všeobecnosti usilujú zabezpečiť najprv uspokojenie potrieb bezprostrednej budúcnosti a že až potom, keď je to vykonané, sa pokúšajú zabezpečiť uspokojenie potrieb vzdialenejších období, v súlade s ich časovou vzdialenosťou.

Okolnosťou, ktorá kladie obmedzenie na úsilie hospodáriacich ľudí pokročiť vo využívaní statkov vyšších rádov, je teda nevyhnutnosť najprv urobiť opatrenie — pomocou statkov, ktoré majú v súčasnosti k dispozícii — pre uspokojenie svojich potrieb v bezprostrednej budúcnosti; lebo len keď je to vykonané, môžu urobiť opatrenie pre vzdialenejšie časové obdobia. Inými slovami, hospodársky zisk, ktorý môžu ľudia získať z rozsiahlejšieho využívania statkov vyšších rádov na uspokojovanie svojich potrieb, závisí od podmienky, že majú ešte k dispozícii ďalšie množstvá statkov pre vzdialenejšie časové obdobia po tom, čo pokryli svoje potreby pre bezprostrednú budúcnosť.

V raných štádiách a na začiatku každej novej fázy kultúrneho vývoja, keď niekoľko jednotlivcov (prví objavitelia, vynálezcovia a podnikatelia) práve prechádza k používaniu statkov najbližšieho vyššieho rádu, má tá časť týchto statkov, ktorá existovala už predtým, ale ktorá až dovtedy nemala v ľudskom hospodárstve nijaké uplatnenie, a po ktorej teda nebol nijaký dopyt, prirodzene nehospodársky charakter. Keď loviaci národ prechádza k usadlému poľnohospodárstvu, pôda a materiály, ktoré sa predtým nevyužívali a teraz sa po prvý raz používajú na uspokojovanie ľudských potrieb (napríklad vápno, piesok, drevo a kameň na stavbu), si obyčajne ešte nejaký čas po tom, čo sa prechod začal, zachovávajú svoj nehospodársky charakter. Nie sú to teda obmedzené množstvá týchto statkov, čo bráni hospodáriacim ľuďom v prvých štádiách civilizácie urobiť pokrok vo využívaní statkov vyšších rádov na uspokojovanie svojich potrieb.

No spravidla existuje aj iná časť komplementárnych statkov vyššieho rádu, ktorá už pred prechodom k využívaniu nového rádu statkov slúžila na uspokojovanie ľudských potrieb v tom či onom odvetví výroby, a ktorá teda predtým vykazovala hospodársky charakter. Príkladmi tohto druhu sú osivo a pracovné výkony, ktoré potrebuje jednotlivec prechádzajúci zo štádia zberného hospodárstva k poľnohospodárstvu.

Tieto statky, ktoré jednotlivec uskutočňujúci prechod predtým používal ako statky nižšieho rádu a ktoré by mohol naďalej používať ako statky nižšieho rádu, musí teraz použiť ako statky vyššieho rádu, ak chce využiť hospodársky zisk spomenutý skôr. Inými slovami, tento zisk môže získať len tak, že statky, ktoré sú mu k dispozícii — ak si to tak želá — pre prítomnosť alebo pre blízku budúcnosť, použije na uspokojenie potrieb vzdialenejšieho časového obdobia.

Medzitým, s neustálym vývojom civilizácie a s pokrokom vo využívaní ďalších množstiev statkov vyššieho rádu hospodáriacimi ľuďmi, nadobúda veľká časť ostatných, predtým nehospodárskych statkov vyššieho rádu (napríklad pôda, vápenec, piesok, drevo atď.) hospodársky charakter (s. 103). Keď k tomu dôjde, môže sa každý jednotlivec podieľať na hospodárskych ziskoch spojených s využívaním statkov vyššieho rádu — na rozdiel od čisto zbernej činnosti (a na vyšších stupňoch civilizácie s využívaním statkov vyššieho rádu na rozdiel od obmedzení výrobných prostriedkov nižšieho rádu) — len vtedy, ak už má v prítomnosti pre budúce časové obdobia k dispozícii množstvá hospodárskych statkov vyššieho rádu (alebo množstvá hospodárskych statkov akéhokoľvek druhu, keď sa už rozvinul čulý obchod a statky všetkých druhov možno navzájom vymieňať) — inými slovami, len vtedy, ak vlastní kapitál.

Týmto tvrdením sme však dospeli k jednej z najdôležitejších právd našej vedy, k „produktivite kapitálu“. Toto tvrdenie nemožno chápať tak, že dispozícia nad množstvami hospodárskych statkov v skoršom období pre neskorší čas môže sama osebe počas tohto obdobia akokoľvek prispieť k zväčšeniu spotrebných statkov dostupných ľuďom. Znamená to iba, že dispozícia nad množstvami hospodárskych statkov na určité časové obdobie je pre hospodáriacich jednotlivcov prostriedkom k lepšiemu a úplnejšiemu uspokojeniu ich potrieb, a teda statkom — či skôr hospodárskym statkom, vždy keď sú dostupné množstvá kapitálových výkonov menšie než dopyt po nich.

Viac alebo menej úplné uspokojenie našich potrieb teda nezávisí o nič menej od dispozície nad množstvami hospodárskych statkov na určité časové obdobia (od kapitálových výkonov), než od dispozície nad inými hospodárskymi statkami. Z tohto dôvodu sú kapitálové výkony predmetmi, ktorým ľudia pripisujú hodnotu, a ako neskôr uvidíme, sú aj predmetmi obchodu.

Niektorí ekonómovia predstavujú platbu úroku ako náhradu za zdržanlivosť vlastníka kapitálu. Proti tejto náuke musím poukázať na to, že zdržanlivosť určitej osoby nemôže sama osebe nadobudnúť charakter statku, a teda hodnotu. Navyše kapitál v nijakom prípade nevzniká vždy zo zdržanlivosti, ale v mnohých prípadoch ako výsledok obyčajného zabratia (napríklad vždy, keď predtým nehospodárske statky vyššieho rádu nadobudnú hospodársky charakter v dôsledku rastúceho dopytu spoločnosti). Platba úroku sa teda nesmie považovať za odmenu vlastníka kapitálu za jeho zdržanlivosť, ale za výmenu jedného hospodárskeho statku (využitia kapitálu) za iný (napríklad za peniaze). Carey však upadá do opačného omylu, keď šetrnosti pripisuje tendenciu priamo nepriaznivú pre tvorbu kapitálu.

C. Hodnota komplementárnych množstiev statkov vyššieho rádu.

Na premenu statkov vyššieho rádu⁴⁴ na statky nižšieho rádu je potrebné, aby uplynulo určité časové obdobie. Preto vždy, keď sa majú vyrobiť hospodárske statky, je na určité časové obdobie potrebná dispozícia nad výkonmi kapitálu. Dĺžka tohto obdobia sa mení podľa povahy výrobného procesu. V ktoromkoľvek danom odvetví výroby je dlhšia, čím vyšší je rád statkov, ktoré majú smerovať k uspokojovaniu ľudských potrieb. No nejaké uplynutie času je neoddeliteľné od každého výrobného procesu.

Počas týchto časových období je množstvo hospodárskych statkov, o ktorom hovorím (kapitál), viazané⁴⁵ a nedostupné pre iné výrobné účely. Aby sme mali v budúcom čase k dispozícii statok alebo množstvo statkov nižšieho rádu, nestačí mať prchavú držbu zodpovedajúcich statkov vyššieho rádu v nejakom jedinom okamihu, ale je naopak nevyhnutné, aby sme si zachovali dispozíciu nad týmito statkami vyššieho rádu počas časového obdobia, ktorého dĺžka sa mení podľa povahy konkrétneho výrobného procesu, a aby sme ich na čas trvania tohto obdobia viazali v tomto výrobnom procese.

V predchádzajúcej časti sme videli, že dispozícia nad množstvami hospodárskych statkov na dané časové obdobia má pre hospodáriacich ľudí hodnotu, tak ako pre nich majú hodnotu iné hospodárske statky. Z toho vyplýva, že súhrnnú súčasnú hodnotu všetkých statkov vyššieho rádu nevyhnutných na výrobu statku nižšieho rádu možno stotožniť s predpokladanou hodnotou produktu pre hospodáriacich ľudí len vtedy, ak je do nej zahrnutá hodnota výkonov kapitálu počas výrobného obdobia.

Predpokladajme napríklad, že chceme určiť hodnotu statkov vyššieho rádu, ktoré nám o rok zabezpečia dispozíciu nad daným množstvom obilia. Hodnota osiva, výkonov pôdy, špecializovaných poľnohospodárskych pracovných výkonov a všetkých ostatných statkov vyššieho rádu nevyhnutných na výrobu daného množstva obilia sa síce bude rovnať predpokladanej hodnote obilia na konci roka (s. 150), ale len pod podmienkou, že do tohto súčtu je zahrnutá hodnota ročnej dispozície nad týmito hospodárskymi statkami pre dotknutých hospodáriacich jednotlivcov. Súčasná hodnota týchto statkov vyššieho rádu samých osebe sa teda rovná hodnote predpokladaného produktu mínus hodnote výkonov použitého kapitálu.

Aby sme vyjadrili to, čo bolo povedané, číselne, predpokladajme, že predpokladaná hodnota produktu, ktorý bude k dispozícii na konci roka, je 100 a že hodnota ročnej dispozície nad nevyhnutnými množstvami hospodárskych statkov vyššieho rádu (hodnota výkonov kapitálu) je 10. Je jasné, že súhrnná hodnota všetkých komplementárnych statkov vyššieho rádu potrebných na výrobu produktu, s vylúčením výkonov kapitálu, sa nerovná 100, ale len 90. Ak by hodnota výkonov kapitálu bola 15, súčasná hodnota ostatných statkov vyššieho rádu by bola len 85.

Hodnota statkov pre dotknutých hospodáriacich jednotlivcov je, ako som už niekoľkokrát uviedol, najdôležitejším základom tvorby cien. Ak teda v bežnom živote pozorujeme, že kupujúci statkov vyššieho rádu nikdy neplatia za komplementárne výrobné prostriedky technicky nevyhnutné na výrobu statku nižšieho rádu jeho plnú očakávanú cenu,¹⁵ že sú vždy schopní poskytnúť za ne – a skutočne poskytujú – len ceny, ktoré sú o niečo nižšie ako cena výrobku, a že predaj statkov vyššieho rádu má tak istú podobnosť s diskontovaním, pričom základom výpočtu je očakávaná cena výrobku,⁴⁶ vysvetľujú tieto skutočnosti predchádzajúce úvahy.⁴⁷

Osoba, ktorá má k dispozícii statky vyššieho rádu potrebné na výrobu statkov nižšieho rádu, nemá na základe tejto skutočnosti k dispozícii statky nižšieho rádu bezprostredne a priamo, ale až po uplynutí istého obdobia, ktoré je dlhšie alebo kratšie podľa povahy výrobného procesu. Ak chce svoje statky vyššieho rádu okamžite vymeniť za zodpovedajúce statky nižšieho rádu alebo – čo je za rozvinutých obchodných vzťahov to isté – za zodpovedajúcu sumu peňazí, nachádza sa zjavne v situácii podobnej situácii osoby, ktorá má dostať určitú sumu peňazí v budúcom okamihu (napríklad o 6 mesiacov), ale chce nad ňou získať dispozíciu okamžite. Ak vlastník statkov vyššieho rádu zamýšľa previesť ich na tretiu osobu a je ochotný prijať platbu až po skončení výrobného procesu, prirodzene k nijakému „diskontovaniu“ nedochádza. Vskutku môžeme pozorovať, že ceny statkov, ktoré sa predávajú na úver, sú tým vyššie (odhliadnuc od rizikovej prirážky), čím ďalej v budúcnosti leží dohodnutý dátum platby. To všetko však zároveň vysvetľuje, prečo úver výdatne podporuje výrobnú činnosť národa. V ďaleko najväčšom počte prípadov spočívajú úverové transakcie v odovzdávaní statkov vyššieho rádu osobám, ktoré ich premieňajú na zodpovedajúce statky nižšieho rádu. Výroba, alebo aspoň rozsiahlejšie zhotovovanie, je veľmi často možná len prostredníctvom úveru; odtiaľ ono zhubné zastavenie a obmedzenie výrobnej činnosti národa, keď úver náhle prestane prúdiť.

Proces premeny statkov vyššieho rádu na statky nižšieho alebo prvého rádu musí byť, pokiaľ má byť aj v ostatných ohľadoch hospodárny, vždy plánovaný a vedený hospodáriacim jednotlivcom so zreteľom na istý hospodársky účel. Tento jednotlivec musí uskutočniť hospodárske výpočty, o ktorých som práve hovoril, a musí skutočne zhromaždiť statky vyššieho rádu vrátane technických pracovných služieb (alebo dať podnet na ich zhromaždenie) na účely výroby.⁴⁸ Otázka, ktoré funkcie sú zahrnuté do tejto takzvanej podnikateľskej činnosti, už bola položená niekoľkokrát. Predovšetkým musíme mať na pamäti, že vlastné technické pracovné služby podnikateľa patria často medzi statky vyššieho rádu, ktoré má k dispozícii na účely výroby. Keď je to tak, prideľuje im, presne ako službám iných osôb, ich úlohy vo výrobnom procese. Vlastník časopisu je často prispievateľom do svojho vlastného časopisu. Priemyselný podnikateľ často pracuje vo svojej vlastnej továrni. Každý z nich je však podnikateľom nie pre svoju technickú účasť vo výrobnom procese, ale preto, že robí nielen základné hospodárske výpočty, ale aj samotné rozhodnutia o pridelení statkov vyššieho rádu konkrétnym výrobným účelom. Podnikateľská činnosť zahŕňa: a) získavanie informácií o hospodárskej situácii; b) hospodársky výpočet – všetky rozličné výpočty, ktoré sa musia urobiť, ak má byť výrobný proces účinný (za predpokladu, že je aj v ostatných ohľadoch hospodárny); c) akt vôle, ktorým sa statky vyššieho rádu (alebo statky vo všeobecnosti – za podmienok rozvinutého obchodu, kde sa ktorýkoľvek hospodársky statok dá vymeniť za ktorýkoľvek iný) prideľujú konkrétnemu výrobnému procesu; a napokon d) dozor nad uskutočňovaním výrobného plánu, aby sa mohol uskutočniť čo najhospodárnejšie. V malých firmách zaberajú tieto podnikateľské činnosti zvyčajne len nepatrnú časť podnikateľovho času. Vo veľkých firmách sú však týmito činnosťami plne zaneprázdnení nielen samotný podnikateľ, ale často aj viacerí pomocníci. Nech sú však činnosti týchto pomocníkov akokoľvek rozsiahle, štyri vyššie uvedené funkcie možno vždy pozorovať v konaní podnikateľa, aj keď sú napokon obmedzené (ako v akciových spoločnostiach) na určovanie alokácie častí majetku na konkrétne výrobné účely len podľa všeobecných kategórií a na výber a kontrolu osôb. Po tom, čo bolo povedané, bude zrejmé, že nemôžem súhlasiť s Mangoldtom,⁴⁹ ktorý za podstatnú funkciu podnikateľstva vo výrobnom procese označuje „nesenie rizika“, keďže toto „riziko“ je len vedľajšie a možnosť straty je vyvážená možnosťou zisku.

V raných štádiách civilizácie a ešte aj neskôr v prípade malých manufaktúr vykonáva podnikateľskú činnosť zvyčajne ten istý hospodáriaci jednotlivec, ktorého technické pracovné služby tvoria zároveň jeden z činiteľov výrobného procesu. S pokračujúcou deľbou práce a rastom veľkosti podnikov zaberá podnikateľská činnosť často celý jeho čas. Z tohto dôvodu je podnikateľská činnosť rovnako nevyhnutným činiteľom výroby statkov ako technické pracovné služby. Má teda povahu statku vyššieho rádu a takisto hodnotu, keďže podobne ako iné statky vyššieho rádu je aj ona vo všeobecnosti hospodárskym statkom. Preto vždy, keď chceme určiť súčasnú hodnotu komplementárnych množstiev statkov vyššieho rádu, určuje očakávaná hodnota výrobku celkovú hodnotu ich všetkých dovedna len vtedy, ak je do celku zahrnutá aj hodnota podnikateľskej činnosti.

Dovoľte mi zhrnúť výsledky tohto oddielu. Súhrnná súčasná hodnota všetkých komplementárnych množstiev statkov vyššieho rádu (čiže všetkých surovín, pracovných služieb, služieb pôdy, strojov, nástrojov atď.) nevyhnutných na výrobu statku nižšieho alebo prvého rádu sa rovná očakávanej hodnote výrobku. Do súčtu je však nevyhnutné zahrnúť nielen statky vyššieho rádu technicky potrebné na jeho výrobu, ale aj služby kapitálu a činnosť podnikateľa. Tie sú totiž v každej hospodárskej výrobe statkov rovnako nevyhnutne potrebné ako už spomenuté technické náležitosti. Preto súčasná hodnota technických výrobných činiteľov samých osebe sa nerovná plnej očakávanej hodnote výrobku, ale správa sa vždy tak, že zostáva istý priestor pre hodnotu služieb kapitálu a podnikateľskej činnosti.

D. Hodnota jednotlivých statkov vyššieho rádu.

Videli sme, že hodnota určitého statku (alebo daného množstva statkov) pre hospodáriaceho jednotlivca, ktorý ho má k dispozícii, sa rovná dôležitosti, akú pripisuje uspokojeniam, ktorých by sa musel vzdať, keby ho nemal k dispozícii. Z toho by sme bez ťažkostí mohli odvodiť, že hodnota každej jednotky statkov vyššieho rádu sa takisto rovná dôležitosti uspokojení zabezpečených dispozíciou nad jednotkou, keby nám v tom nebránila skutočnosť, že statok vyššieho rádu nemožno použiť na uspokojovanie ľudských potrieb sám osebe, ale len v spojení s inými (komplementárnymi) statkami vyššieho rádu. V dôsledku toho by však mohol vzniknúť názor, že na uspokojenie konkrétnych potrieb sme závislí nie od dispozície nad jednotlivým konkrétnym statkom (alebo konkrétnym množstvom nejakého jedného druhu statku) vyššieho rádu, ale skôr od dispozície nad komplementárnymi množstvami statkov vyššieho rádu, a že teda len súbory komplementárnych statkov vyššieho rádu môžu pre hospodáriaceho jednotlivca samostatne nadobudnúť hodnotu.

Je, pravdaže, pravda, že množstvá statkov nižšieho rádu môžeme získať len prostredníctvom komplementárnych množstiev statkov vyššieho rádu. Rovnako iste však platí, že rozličné statky vyššieho rádu sa nemusia vo výrobnom procese vždy spájať v pevných pomeroch (azda tak, ako to možno pozorovať pri chemických reakciách, kde sa len určitá hmotnosť jednej látky spája s rovnako pevnou hmotnosťou inej látky, aby vznikla daná chemická zlúčenina). Najobyčajnejšia skúsenosť nás skôr učí, že dané množstvo nejakého jedného statku nižšieho rádu možno vyrobiť zo statkov vyššieho rádu, ktoré sú navzájom vo veľmi rozdielnych množstevných vzťahoch. Vskutku jeden či viaceré statky vyššieho rádu, ktoré sú komplementárne k skupine určitých iných statkov vyššieho rádu, možno často celkom vynechať bez toho, aby sa zničila schopnosť zostávajúcich komplementárnych statkov vyrobiť statok nižšieho rádu. Na výrobu obilia sa používajú služby pôdy, osivo, pracovné služby, hnojivo, služby poľnohospodárskeho náradia atď. Nikto však nebude môcť poprieť, že dané množstvo obilia možno vyrobiť aj bez použitia hnojiva a bez nasadenia veľkej časti obvyklého poľnohospodárskeho náradia, ak sú len ostatné statky vyššieho rádu používané na výrobu obilia k dispozícii v zodpovedajúco väčších množstvách.

Ak nás teda skúsenosť učí, že niektoré komplementárne statky vyššieho rádu možno pri výrobe statkov nižšieho rádu často celkom vynechať, môžeme oveľa častejšie pozorovať nielen to, že dané výrobky možno vyrobiť rozdielnymi množstvami statkov vyššieho rádu, ale aj to, že vo všeobecnosti existuje veľmi široké rozpätie, v rámci ktorého pomery statkov nasadených na ich výrobu môžu byť – a skutočne sú – obmieňané. Každý vie, že aj na pôde rovnorodej kvality možno dané množstvo obilia vyrobiť na poliach veľmi rozdielnych rozmerov, ak sa obrábajú viac alebo menej intenzívne – teda ak sa na ne nasadzujú väčšie alebo menšie množstvá ostatných komplementárnych statkov vyššieho rádu. Konkrétne nedostatok hnojiva možno vyrovnať nasadením väčšieho množstva pôdy alebo lepších strojov, alebo intenzívnejším nasadením poľnohospodárskych pracovných služieb. Podobne zmenšené množstvo takmer každého statku vyššieho rádu možno vyrovnať zodpovedajúco väčším nasadením ostatných komplementárnych statkov.

No aj tam, kde konkrétne statky vyššieho rádu nemožno nahradiť množstvami iných komplementárnych statkov a kde zmenšenie dostupného množstva nejakého konkrétneho statku vyššieho rádu spôsobuje zodpovedajúce zmenšenie výrobku (napríklad pri výrobe nejakej chemikálie), nestávajú sa zodpovedajúce množstvá ostatných výrobných prostriedkov pri nedostatku tohto jedného výrobného statku nevyhnutne bezcennými. Ostatné výrobné prostriedky možno spravidla ešte stále nasadiť na výrobu iných spotrebných statkov, a tak v poslednej analýze na uspokojovanie ľudských potrieb, hoci sú tieto potreby zvyčajne menej dôležité ako potreby, ktoré by sa boli mohli uspokojiť, keby bolo bývalo k dispozícii chýbajúce množstvo posudzovaného komplementárneho statku.

Spravidla teda od daného množstva statku vyššieho rádu nezávisí dispozícia nad presne zodpovedajúcim množstvom výrobku, ale len časť výrobku a často len jeho vyššia kvalita. Hodnota daného množstva určitého statku vyššieho rádu sa preto nerovná dôležitosti uspokojení, ktoré závisia od celého výrobku, na ktorého výrobe sa podieľa, ale rovná sa iba dôležitosti uspokojení zabezpečených tou časťou výrobku, ktorá by zostala nevyrobená, keby sme neboli v postavení disponovať daným množstvom statku vyššieho rádu. Tam, kde výsledkom zmenšenia dostupného množstva statku vyššieho rádu nie je pokles množstva výrobku, ale zhoršenie jeho kvality, rovná sa hodnota daného množstva statku vyššieho rádu rozdielu v dôležitosti medzi uspokojeniami, ktoré možno dosiahnuť s kvalitnejším výrobkom, a uspokojeniami, ktoré možno dosiahnuť s menej kvalitným výrobkom. V obidvoch prípadoch teda od dispozície nad daným množstvom určitého statku vyššieho rádu nezávisia uspokojenia zabezpečené celým výrobkom, na ktorého výrobe sa toto množstvo podieľa, ale len uspokojenia s tu vysvetlenou dôležitosťou.

Aj tam, kde zmenšenie dostupného množstva určitého statku vyššieho rádu spôsobí, že produkt (napríklad nejaká chemická zlúčenina) sa úmerne zmenší, ostatné komplementárne množstvá statkov vyššieho rádu sa nestávajú bezcennými. Hoci im teraz chýba ich komplementárny výrobný činiteľ, možno ich aj naďalej použiť na výrobu iných statkov nižšieho rádu, a tak ich nasmerovať na uspokojenie ľudských potrieb, hoci tieto potreby sú azda o niečo menej dôležité, než by inak boli. Aj v tomto prípade teda nie je rozhodujúcim činiteľom jeho hodnoty plná hodnota produktu, ktorý by sme pre nedostatok určitého statku vyššieho rádu stratili. Jeho hodnota sa rovná iba rozdielu v dôležitosti medzi uspokojeniami, ktoré sú zabezpečené, ak disponujeme statkom vyššieho rádu, ktorého hodnotu chceme určiť, a uspokojeniami, ktoré by sa dosiahli, keby sme ním nedisponovali.

Ak zhrnieme tieto tri prípady, dostaneme všeobecný zákon určovania hodnoty konkrétneho množstva statku vyššieho rádu. Za predpokladu, že v každom jednotlivom prípade sú všetky dostupné statky vyššieho rádu použité čo najhospodárnejšie, hodnota konkrétneho množstva statku vyššieho rádu sa rovná rozdielu v dôležitosti medzi uspokojeniami, ktoré možno dosiahnuť, keď disponujeme daným množstvom statku vyššieho rádu, ktorého hodnotu chceme určiť, a uspokojeniami, ktoré by sa dosiahli, keby sme týmto množstvom nedisponovali.

Tento zákon presne zodpovedá všeobecnému zákonu určovania hodnoty (s. 121), keďže rozdiel, na ktorý sa odvoláva zákon predchádzajúceho odseku, predstavuje dôležitosť uspokojení, ktoré závisia od toho, či disponujeme daným statkom vyššieho rádu.

Ak tento zákon preskúmame vo vzťahu k tomu, čo bolo povedané skôr (s. 157) o hodnote komplementárnych množstiev statkov vyššieho rádu potrebných na výrobu spotrebného statku, dostaneme odvodenú zásadu: hodnota statku vyššieho rádu bude tým väčšia, (1) čím väčšia je predpokladaná hodnota produktu, ak hodnota ostatných komplementárnych statkov potrebných na jeho výrobu zostáva rovnaká, a (2) čím nižšia je, za inak rovnakých okolností, hodnota komplementárnych statkov.

E. Hodnota služieb pôdy, kapitálu a práce, predovšetkým.⁵⁰

Pôda nezaujíma medzi statkami nijaké výnimočné postavenie. Ak sa používa na spotrebné účely (okrasné záhrady, poľovné revíry atď.), je statkom prvého rádu. Ak sa používa na výrobu iných statkov, je, podobne ako mnohé iné, statkom vyššieho rádu. Vždy, keď teda ide o určenie hodnoty pôdy alebo hodnoty služieb pôdy, podliehajú všeobecným zákonom určovania hodnoty. Ak majú určité kusy pôdy povahu statkov vyššieho rádu, ich hodnota podlieha aj zákonom určovania hodnoty statkov vyššieho rádu, ktoré som vyložil v predchádzajúcej časti.

Rozšírená škola ekonómov správne rozpoznala, že hodnotu pôdy nemožno platne odvodiť od práce ani od služieb kapitálu. Z toho však vyvodili oprávnenosť priznať pôde výnimočné postavenie medzi statkami. Metodologický prešľap obsiahnutý v tomto postupe však možno ľahko rozpoznať. To, že veľkú a dôležitú skupinu javov nemožno zaradiť do všeobecných zákonov vedy, ktorá sa týmito javmi zaoberá, je výrečným dôkazom potreby reformovať túto vedu. Nepredstavuje to však argument, ktorý by ospravedlňoval ten najpochybnejší metodologický postup spočívajúci v oddelení jednej skupiny javov od všetkých ostatných predmetov pozorovania, ktoré sú vo svojej všeobecnej povahe celkom podobné, a vo vypracovaní osobitných najvyšších zásad pre každú z oboch skupín.

Uvedomenie si tohto omylu viedlo preto v novšom čase k početným pokusom zaradiť pôdu a služby pôdy do rámca systému ekonomickej teórie spolu so všetkými ostatnými statkami a odvodiť ich hodnoty a ceny, ktoré dosahujú, od ľudskej práce alebo od služieb kapitálu, v súlade s prijatými zásadami.⁵¹

Násilie, ktoré sa takýmto pokusom pácha na statkoch vo všeobecnosti a na pôde osobitne, je však zjavné. Kus pôdy mohol byť vyrvaný moru s najväčším vynaložením ľudskej práce; alebo môže byť riečnym naplaveninovým usadením, a teda nadobudnutý úplne bez akejkoľvek práce. Pôvodne mohol byť zarastený džungľou, pokrytý kameňmi a neskôr s veľkým úsilím a hospodárskou obeťou zúrodnený; alebo mohol byť od počiatku bez stromov a úrodný. Takéto položky jeho minulých dejín sú zaujímavé pri posudzovaní jeho prirodzenej úrodnosti a iste aj pre otázku, či bolo použitie ekonomických statkov na tento kus pôdy (zveľadenia) primerané a hospodárne. Jeho história však nemá nijaký význam, keď ide o jeho všeobecné ekonomické vzťahy a osobitne o jeho hodnotu. Tie totiž súvisia s dôležitosťou, ktorú statky pre nás dosahujú výlučne preto, že nám zabezpečujú budúce uspokojenia.⁵² Z týchto úvah tiež vyplýva, že vždy, keď hovorím o službách pôdy, mám na mysli služby kusov pôdy, merané v čase, tak ako ich skutočne nachádzame v hospodárstve ľudí, a nie využívanie „pôvodných síl“ pôdy. Lebo iba prvé sú predmetom ľudského hospodárenia, kým druhé sú v konkrétnych prípadoch nanajvýš predmetom beznádejného historického skúmania a v každom prípade pre hospodáriacich ľudí irelevantné. Keď si roľník prenajme kus pôdy na jeden alebo niekoľko rokov, málo ho zaujíma, či jeho pôda odvodzuje svoju úrodnosť z kapitálových investícií všetkého druhu, alebo bola úrodná už od počiatku. Tieto okolnosti nemajú nijaký vplyv na cenu, ktorú platí za používanie pôdy. Kupujúci kusu pôdy sa pokúša počítať s „budúcnosťou“, nikdy však s „minulosťou“ pôdy, ktorú kupuje.

Novšie pokusy vysvetliť hodnotu pôdy alebo služieb pôdy ich redukciou na služby práce alebo na služby kapitálu treba teda považovať iba za výsledok snahy uviesť prijatú teóriu pozemkovej renty (časť našej vedy, ktorá je, relatívne, v najmenšom rozpore s javmi skutočného života) do súladu s prevládajúcimi nesprávnymi predstavami o najvyšších zásadách našej vedy. Proti prijatej teórii renty, najmä v podobe, v akej ju vyjadril Ricardo,⁵³ treba ďalej namietať, že priniesla na svetlo iba izolovaný činiteľ súvisiaci s rozdielmi v hodnote pôdy, nie však zásadu vysvetľujúcu hodnotu služieb pôdy pre hospodáriacich ľudí,⁵⁴ a že tento izolovaný činiteľ bol mylne povýšený na zásadu.

Rozdiely v úrodnosti a polohe kusov pôdy patria nepochybne medzi najdôležitejšie príčiny rozdielov v hodnote služieb pôdy a samotnej pôdy. Okrem nich však existujú ešte aj iné príčiny rozdielov v hodnote týchto statkov. Rozdiely v úrodnosti a polohe nie sú ani zodpovedné za tieto iné príčiny, tým menej sú všeobecnou zásadou vysvetľujúcou hodnotu pôdy a služieb pôdy. Keby všetky kusy pôdy mali rovnakú úrodnosť a rovnako priaznivú polohu, neprinášali by podľa Ricarda nijakú rentu. No hoci by potom skutočne mohol chýbať jediný činiteľ vysvetľujúci rozdiely medzi rentami, ktoré prinášajú, je celkom isté, že by nevyhnutne nezmizli ani všetky rozdiely medzi rentami, ani samotná renta. Je skôr zjavné, že aj najnepriaznivejšie položené a najmenej úrodné kusy pôdy v krajine, kde je pôdy nedostatok, by prinášali rentu – rentu, ktorá by v ricardovskej teórii nemohla nájsť nijaké vysvetlenie.

Pôda a služby pôdy sú v konkrétnych podobách, v akých ich pozorujeme, predmetom nášho oceňovania hodnoty ako všetky ostatné statky. Podobne ako iné statky dosahujú hodnotu iba do tej miery, do akej sme pri uspokojovaní svojich potrieb odkázaní na to, že nimi disponujeme. A činitele určujúce ich hodnotu sú tie isté, na aké sme narazili už skôr pri našom skúmaní hodnoty statkov vo všeobecnosti (s. 121 a 141).⁵⁵ Hlbšie pochopenie rozdielov v ich hodnote možno teda dosiahnuť tiež len tak, že k pôde a službám pôdy pristúpime zo všeobecných hľadísk našej vedy a, pokiaľ ide o statky vyššieho rádu, vzťahujeme ich na zodpovedajúce statky nižšieho rádu a osobitne na ich komplementárne statky.

V predchádzajúcej časti sme dospeli k výsledku, že súhrnná hodnota statkov vyššieho rádu potrebných na výrobu spotrebného statku (vrátane služieb kapitálu a podnikateľskej činnosti) sa rovná predpokladanej hodnote produktu. Tam, kde sa služby pôdy použijú na výrobu statkov nižšieho rádu, hodnota týchto služieb spolu s hodnotou ostatných komplementárnych statkov sa bude rovnať predpokladanej hodnote statku nižšieho alebo prvého rádu, na výrobu ktorého boli použité. Podľa toho, či je táto predpokladaná hodnota vyššia alebo nižšia, bude za inak nezmenených okolností súhrnná hodnota komplementárnych statkov vyššia alebo nižšia. Pokiaľ ide o samostatnú hodnotu skutočných kusov pôdy alebo služieb pôdy, je regulovaná, ako hodnota iných statkov vyššieho rádu, v súlade so zásadou, že hodnota statku vyššieho rádu bude za inak rovnakých okolností tým väčšia, (1) čím väčšia je hodnota predpokladaného produktu a (2) čím menšia je hodnota komplementárnych statkov vyššieho rádu.⁵⁶

Hodnota služieb pôdy teda nepodlieha iným zákonom než hodnota služieb strojov, nástrojov, domov, tovární alebo akéhokoľvek iného druhu ekonomického statku.

Existencia osobitných znakov, ktoré vykazujú pôda a služby pôdy, ako aj mnohé iné druhy statkov, sa nijako nepopiera. V ktorejkoľvek krajine je pôda obyčajne dostupná iba v množstvách, ktoré nemožno ľahko zväčšiť; je pevne daná svojou polohou; a má mimoriadnu rozmanitosť stupňov. Všetky zvláštnosti hodnotových javov, ktoré sme schopní pozorovať v prípade pôdy a služieb pôdy, možno odvodiť od týchto troch činiteľov. Keďže tieto činitele majú vplyv iba na množstvá a kvality pôdy dostupné hospodáriacim ľuďom vo všeobecnosti a obyvateľom určitých území osobitne, dané zvláštnosti sú činiteľmi pri určovaní hodnoty, ktoré ovplyvňujú nielen hodnotu pôdy a služieb pôdy, ale, ako sme videli, hodnotu všetkých statkov. Hodnota pôdy teda nemá nijakú výnimočnú povahu.

Skutočnosť, že ceny služieb práce, podobne ako ceny služieb pôdy, nemožno bez najväčšieho násilia odvodiť od cien ich výrobných nákladov, viedla k zavedeniu osobitných zásad aj pre túto triedu cien. Hovorí sa, že najobyčajnejšia práca musí uživiť robotníka a jeho rodinu, lebo inak by jeho pracovné služby nemohli byť spoločnosti trvalo poskytované; a že jeho práca mu nemôže poskytnúť oveľa viac než životné minimum, keďže inak by nastal nárast počtu robotníkov, ktorý by znížil cenu pracovných služieb na predchádzajúcu nízku úroveň. Životné minimum je preto v tejto teórii zásadou, ktorá riadi cenu najobyčajnejšej práce, kým vyššie ceny iných pracovných služieb sa vysvetľujú ich redukciou na kapitálovú investíciu alebo na renty za osobitné nadanie.

Skúsenosť nás však učí, že existujú pracovné služby, ktoré sú pre hospodáriacich ľudí úplne neužitočné, ba dokonca škodlivé. Nie sú teda statkami. Existujú iné pracovné služby, ktoré majú povahu statku, ale nie ekonomickú povahu, a teda nijakú hodnotu. (Do tejto druhej kategórie patria všetky pracovné služby, ktoré sú spoločnosti z toho či onoho dôvodu dostupné v takých veľkých množstvách, že nadobúdajú neekonomickú povahu – napríklad pracovné služby spojené s nejakým neplateným úradom.) Preto tiež (ako uvidíme neskôr) pracovné služby týchto kategórií nemôžu mať ceny. Pracovné služby teda nie sú vždy statkami alebo ekonomickými statkami už len preto, že sú pracovnými službami; nemajú hodnotu z nevyhnutnosti. Nie je teda vždy pravda, že každá pracovná služba dosahuje cenu, a ešte menej, že vždy určitú cenu.

Skúsenosť nás takisto poúča, že robotník za mnohé pracovné výkony nedokáže získať výmenou ani tie najnevyhnutnejšie prostriedky na živobytie,⁵⁷ zatiaľ čo za iné pracovné výkony možno ľahko získať desať-, dvadsať- či dokonca stonásobok množstva statkov, ktoré je potrebné na živobytie jediného človeka. Kdekoľvek sa pracovné výkony človeka skutočne vymieňajú len za holé prostriedky na jeho živobytie, môže to byť iba dôsledok nejakej náhodnej okolnosti, že sa jeho pracovné výkony – v súlade so všeobecnými zásadami tvorby cien – vymieňajú práve za túto cenu a nie za inú. Ani prostriedky na živobytie, ani existenčné minimum robotníka teda nemôžu byť priamou príčinou ani určujúcou zásadou ceny pracovných výkonov.⁵⁸

V skutočnosti sa ceny skutočných pracovných výkonov, ako uvidíme, riadia – tak ako ceny všetkých ostatných statkov – ich hodnotami. Ich hodnoty sa však, ako bolo ukázané, riadia veľkosťou dôležitosti tých uspokojení, ktoré by museli zostať neuspokojené, keby sme nemali možnosť disponovať danými pracovnými výkonmi. Tam, kde sú pracovné výkony statkami vyššieho rádu, riadia sa ich hodnoty (bezprostredne a priamo) podľa zásady, že hodnota statku vyššieho rádu je pre hospodáriacich ľudí tým väčšia, (1) čím väčšia je predpokladaná hodnota produktu, ak je hodnota komplementárnych statkov vyššieho rádu konštantná, a (2) čím nižšia je, za inak rovnakých okolností, hodnota komplementárnych statkov.⁵⁹

Osobitná charakteristická črta pracovných výkonov, ktorá ovplyvňuje ich hodnotu, spočíva v tom, že niektoré druhy pracovných výkonov sú pre robotníka spojené s nepríjemnými pocitmi, takže tieto výkony budú poskytované iba za kompenzujúce hospodárske výhody. Pracovné výkony tohto druhu preto nemôžu pre spoločnosť ľahko nadobudnúť nehospodársky charakter. Hodnota nečinnosti je však pre väčšinu robotníkov oveľa menšia, než sa všeobecne predpokladá. Zamestnania zďaleka prevažnej väčšiny ľudí prinášajú radosť, sú teda samy osebe skutočným uspokojovaním potrieb a vykonávali by sa, hoci azda v menšej miere alebo pozmeneným spôsobom, aj keby ľudí nedostatok prostriedkov nenútil vynakladať svoje sily. Uplatňovanie vlastných síl je potrebou každej normálnej ľudskej bytosti. To, že napriek tomu len málo osôb pracuje bez očakávania hospodárskej kompenzácie, nie je natoľko spôsobené nepríjemnosťou práce ako takej, ale skôr tým, že príležitosti venovať sa odmeňovanej práci sú celkom dostatočné.

Podnikateľská činnosť sa rozhodne musí počítať medzi kategórie pracovných výkonov. Spravidla je hospodárskym statkom a ako taká má pre hospodáriacich ľudí hodnotu. Pracovné výkony v tejto kategórii majú dve osobitosti: (a) svojou povahou nie sú tovarmi (nie sú určené na výmenu), a preto nemajú ceny; (b) ako nevyhnutný predpoklad si vyžadujú možnosť disponovať službami kapitálu, pretože inak ich nemožno vykonávať. Tento druhý činiteľ vo všeobecnosti obmedzuje množstvo podnikateľskej činnosti, ktoré je pre národ k dispozícii. Osobitne obmedzuje na pomerne veľmi malé množstvá tú podnikateľskú činnosť, ktorú možno vykonávať len vtedy, ak majú dotknutí hospodáriaci jednotlivci k dispozícii služby veľkých objemov kapitálu. Úver tieto množstvá zväčšuje a právne neistoty ich zmenšujú.

Nedostatočnosť teórie, ktorá vysvetľovala ceny statkov cenami statkov vyššieho rádu, ktoré slúžili na ich výrobu, sa prirodzene prejavila aj všade tam, kde išlo o cenu služieb kapitálu. Konečné príčiny hospodárskeho charakteru a hodnoty statkov tohto druhu som vysvetlil už skôr v tejto kapitole a poukázal som na omyl v teórii, ktorá predstavuje cenu služieb kapitálu ako kompenzáciu za zdržanlivosť vlastníkov kapitálu. V skutočnosti je cena, ktorú možno za služby kapitálu získať, ako sme videli, nemenej dôsledkom ich hospodárskeho charakteru a ich hodnoty, než je to v prípade cien iných statkov. Určujúca zásada hodnoty služieb kapitálu je tá istá ako zásada určujúca hodnotu statkov vo všeobecnosti.⁶⁰,⁶¹

Skutočnosť, že ceny služieb pôdy, kapitálu a práce, čiže inými slovami renta, úrok a mzda, nemožno bez najväčšieho násilia (ako uvidíme neskôr) zredukovať na množstvá práce alebo na výrobné náklady, prinútila zástancov týchto teórií rozvinúť pre tieto tri druhy statkov zásady tvorby cien, ktoré sa úplne líšia od zásad platných pre všetky ostatné statky. V predchádzajúcich častiach som vo vzťahu k statkom všetkých druhov ukázal, že všetky javy hodnoty sú rovnaké svojou povahou a pôvodom a že veľkosť hodnoty sa vždy riadi podľa tých istých zásad. Navyše, ako uvidíme v nasledujúcich dvoch kapitolách, cena statku je dôsledkom jeho hodnoty pre hospodáriacich ľudí a veľkosť jeho ceny je vždy určená veľkosťou jeho hodnoty. Je preto takisto zrejmé, že renta, úrok a mzda sa všetky riadia podľa tých istých všeobecných zásad. V tejto časti som sa však zaoberal iba hodnotou služieb pôdy, kapitálu a práce. Na základe tu získaných výsledkov vyložím zásady, podľa ktorých sa riadia ceny týchto statkov, až keď vysvetlím všeobecnú teóriu ceny.

Jednou z najpodivnejších otázok, aká sa kedy stala predmetom vedeckej rozpravy, je, či sú renta a úrok ospravedlnené z etického hľadiska, alebo či sú „nemorálne“. Naša veda má okrem iného za úlohu skúmať, prečo a za akých podmienok služby pôdy a kapitálu vykazujú hospodársky charakter, nadobúdajú hodnotu a možno ich vymieňať za množstvá iných hospodárskych statkov (ceny). Zdá sa mi však, že otázka právneho alebo morálneho charakteru týchto skutočností leží mimo sféry našej vedy. Kdekoľvek služby pôdy a kapitálu nesú cenu, je to vždy dôsledok ich hodnoty, a ich hodnota pre ľudí nie je výsledkom svojvoľných úsudkov (s. 119), ale nevyhnutným dôsledkom ich hospodárskeho charakteru. Ceny týchto statkov (služieb pôdy a kapitálu) sú teda nevyhnutnými produktmi hospodárskej situácie, za ktorej vznikajú, a budú o to istejšie získané, o čo rozvinutejší je právny systém národa a o čo poctivejšia je jeho verejná morálka.

Milovníkovi ľudstva sa môže javiť poľutovaniahodným, že vlastníctvo kapitálu alebo kúska pôdy poskytuje vlastníkovi za dané obdobie často vyšší príjem, než je príjem, ktorý za tú istú dobu dostáva robotník za najnamáhavejšiu činnosť. Príčina toho však nie je nemorálna, ale jednoducho spočíva v tom, že od služieb daného množstva kapitálu alebo kúska pôdy závisí uspokojovanie dôležitejších ľudských potrieb než od služieb robotníka. Agitácia tých, ktorí by chceli, aby spoločnosť prideľovala robotníkom väčší podiel z dostupných spotrebných statkov, než je tomu v súčasnosti, preto v skutočnosti nepredstavuje nič iné než požiadavku platiť prácu nad jej hodnotu. Lebo ak požiadavka vyšších miezd nie je spojená s programom dôkladnejšieho vzdelávania robotníkov, alebo ak sa neobmedzuje na presadzovanie slobodnejšej súťaže, vyžaduje, aby robotníci boli platení nie v súlade s hodnotou ich služieb pre spoločnosť, ale s ohľadom na to, aby sa im poskytla pohodlnejšia životná úroveň a dosiahlo sa rovnomernejšie rozdelenie spotrebných statkov i bremien života. Riešenie problému na tomto základe by však nepochybne vyžadovalo úplnú premenu nášho spoločenského poriadku.⁶²